2Cdo 350/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s.r.o., P., IČO: X., zastúpený: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému: A. V., nar. X., B., o vymoženie 539,73 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.: 14Er 477/2007, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11.

júna 2012, č. k.: 1CoE 233/2012-40, takto

r o z h o d o l:

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a.  

Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a.

Povinnému sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Lučenec 11. júla 2007 požiadal

o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie 16 260,-Sk s príslušenstvom

v zmysle ust. § 44 Zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)

na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Uviedol, že exekučným titulom je

rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu z 10. apríla 2007, sp. zn.: SR 1980/07, zriadeného zriaďovateľom S. R. a.s., K., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).

Okresný súd Lučenec poverením zo 17. júla 2007 poveril súdneho exekútora JUDr. R. K. na

vymoženie predmetnej sumy s príslušenstvom z uvedeného exekučného titulu.

Okresný súd Lučenec uznesením z 22. februára 2012, č. k.: 14Er 477/2007-17

exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. R. K. pod sp. zn.: EX 2001/07 vyhlásil za

neprípustnú a zastavil ju.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Všeobecné podmienky poskytnutia

úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere č. 6630019 z 31. marca 2006 (ďalej

len „Zmluva o úvere“ alebo „Zmluva“) uzatvorenej medzi oprávneným a povinným v bode 17

ustanovili rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej všetky spory vzniknuté zo Zmluvy o úvere

budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou S. R. a.s..

V prebiehajúcom konaní súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie aj v dôsledku

nejednotného výkladu ustanovení Exekučného poriadku vo vzťahu k rozsahu oprávnenia súdu

preskúmavať exekučný titul pred vydaním poverenia. V dôsledku toho, k preskúmaniu

materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu prikročil súd až po vydaní poverenia, a to v zmysle § 45 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon

o rozhodcovskom konaní“). Poukázal na § 52 Občianskeho zákonníka a uviedol, že z povahy

zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti oprávneného a aj z obsahu Zmluvy

o úvere je zrejmé, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, a teda o vzťah medzi spotrebiteľom na

jednej strane a dodávateľom na strane druhej. Poukázal na čl. 3, ods. 1, čl. 6 ods. 1, bod 1

písm. q) Prílohu smernice Rady 93/13/EHS, judikatúru Európskeho súdneho dvora –

rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C 240/98 až C 244/98,

rozsudok C. C473/00).

Uviedol, že rozhodcovská doložka v Zmluve o úvere nie je dojednaná individuálne, čo

zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti

formulárovej Zmluvy o úvere. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná

formálne nenapĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 Prílohy ku Smernici 93/13/EHS, že

rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo Zmluvy.

Z povahy samotnej Zmluvy je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku

právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom bude takmer vždy veriteľ, nakoľko

miera jeho práv k dlžníkovi v súvislosti s mierou povinností dlžníka zabezpečuje takmer úplnú dominanciu veriteľa a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka.

Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že veriteľ takýmto koncipovaním rozhodcovskej

doložky od začiatku sledoval, aby v prípade vzniku sporov zo Zmluvy, tieto boli riešené na

súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov

a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Rozhodcovskou doložkou dochádza

k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech

spotrebiteľa. Spotrebiteľ vzhľadom na vzdialenosť miesta konania, ako aj na svoje majetkové

a zárobkové pomery nemôže sa relevantne proti návrhu brániť a zúčastniť sa konania.

Spotrebiteľovi nie je daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom

súde, domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde v mieste svojho bydliska ako je to

v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa podpisom takejto Zmluvy s rozhodcovskou

doložkou reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu. V dôsledku toho považoval

súd exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za

neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie. Na základe toho súd exekúciu

v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zároveň

zastavil.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,

napadnutým uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia sa v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho

priadku (ďalej len „O.s.p.“) v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom

uznesení súdu prvého stupňa, na ktoré poukázal. Uviedol, že súd prvého stupňa správne zistil,

že z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti oprávneného a aj z obsahu

Zmluvy vyplýva, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Súd prvého stupňa dostatočne

zistil skutkový stav veci a napadnuté uznesenie v tomto smere riadne odôvodnil.

K námietke oprávneného, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, odvolací

súd uviedol, že každé rozhodnutie, ktorého výkon sa navrhuje sa musí podrobiť skúmania či

je vydané oprávneným orgánom, či je materiálne a formálne vykonateľné, či sú oprávnený

a povinný vecne legitimovaní. Ďalej uviedol, že súd má povinnosť počas celého exekučného

konania, t. j. v každom štádiu konania prihliadať na to (na návrh alebo aj bez návrhu), či sú

splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu a v prípade

zistenia tohto nedostatku, ktorý je neodstrániteľná prekážka v konaní, je potrebné exekúciu zastaviť. Vydanie poverenia nepredstavuje „res iudicata“ pre ďalší postup exekučného súdu,

pretože ust. § 57 a § 58 Exekučného poriadku by stratili akékoľvek opodstatnenie.

K ďalšej námietke odvolateľa, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný odvolací súd poukázal na § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Uviedol, že

v danom prípade návrh na začatie konania nebol potrebný, nakoľko exekučný súd konal ex

offo bez návrhu tak, ako mu to umožňuje zákon.

Odvolací súd sa plne stotožnil aj so záverom exekučného súdu ohľadom konštatovania

neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nakoľko vzhľadom na okolnosti jej uzavretia a obsah

jej znenia reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými

stranami v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka v podstate znemožňuje voľbu

spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom v prípade, ak by dodávateľ podal

žalobu na rozhodcovskom súde. Spotrebiteľ sa musel podrobiť všetkým Všeobecným

obchodným podmienkam vrátane rozhodcovského konania. O neprijateľnú rozhodcovskú

doložku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi

rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie

na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol v takom prípade nútený podrobiť sa rozhodcovskému

konaniu. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je rozhodcovská doložka, reálne

vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu. Spôsob akým bola rozhodcovská doložka

koncipovaná napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 Prílohy smernice Rady č.

93/11/EHS v tom význame, že rozhodcovské konanie bolo dojednané za určitých okolností

ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné. Uvedené dokazuje

i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom vedených na odvolacom súde,

kde exekúcie s totožným oprávneným sú vykonávané na základe exekučného titulu, ktorým sú

takmer výlučne rozhodcovské rozsudky.

Ďalej uviedol, že skúmaniu povahy obsahu rozhodcovského rozsudku musí

predchádzať prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou

zmluvou. Ak je totiž rozhodcovská zmluva neplatná, rozhodcovský rozsudok vydaný

rozhodcovským súdom, ktorý odvodzoval svoju právomoc z neplatnej rozhodcovskej

doložky, nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom. Táto skutočnosť je samo o sebe

dôvodom na zastavenie exekúcie. Odvolací súd záverom uviedol, že ďalšie námietky

oprávneného nemali takú povahu, že by boli relevantné privodiť zmenu alebo zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa. Poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,

ktorá nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument

strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná

odpoveď práve na tento argument (Georgidias vs. Grécko z 29. mája 1997, Higgins vs.

Francúzsko z 19. februára 1998). Odvolací súd za podstatné považuje tie argumenty, ktoré už

boli predmetom posudzovania súdov, a výsledkom ktorého bolo konštatovanie neprípustnosti

exekúcie, pričom tieto závery si osvojil a poukázal na ne.  

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje

dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej

len „O.s.p.“) a § 237 písm. a) O.s.p., že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ust. §

237 písm. d) O.s.p., že v tej veci sa už právoplatne rozhodlo, ust. § 237 písm. e) O.s.p., že sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ust. § 237 písm. f) O.s.p.,

že súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, ust. § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.,

že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, ust. §

241 ods. 2 písm. c) O.s.p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci.

Uviedol, že z dôvodu krátkosti času a hrozby uplynutia lehoty na podanie dovolania

podal oprávnený dovolanie zo všetkých zákonom prípustných dôvodov dovolania, pričom

napadnuté uznesenie napadá v celom rozsahu. Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania,

oprávnený tieto dôvody podrobne rozvinul v podanom odvolaní v danej veci. Preto oprávnený

poukázal na argumentáciu použiteľnú vo vzťahu k dovolacím dôvodom, ktorá je uvedená

v podanom odvolaní. Zároveň uviedol, že v krátkom čase súdu predloží doplňujúcu právnu

argumentáciu k jednotlivým dovolacím dôvodom. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.  

Podaním doručeným na súd prvého stupňa 16. októbra 2012 oprávnený bližšie

špecifikoval a doplnil dôvody dovolania.

Uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení

rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej

medzi oprávneným a povinnou. Podľa dovolateľa odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady   93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim

spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami svojej

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľa, závery odvolacieho súdu, že rozhodcovská doložka

spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa,

že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len

veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len

s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto

vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemožno spravodlivo

požadovať, aby porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú

nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.

Uviedol, že obchodné vzťahy medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi sú v rôznych sektoroch

služieb (bankovníctvo, energetika...) založené na formulárových zmluvách, obsah ktorých

spotrebitelia v zásade nie sú schopný pozmeniť. Argument, že akákoľvek individuálne

dojednaná zmluvná podmienka je neplatná, nemá oporu v ust. § 53 Občianskeho zákonníka,

ani v smernici Rady 93/13/EHS. Dovolateľ položil otázku, či je možné závery odvolacieho

súdu aplikovať tak, že rozhodcovské doložky sú v spotrebiteľských zmluvách vylúčené?

Neumožňuje Občiansky zákonník v spojení so smernicou Rady 93/13/EHS uzatváranie

rozhodcovských doložiek, a teda akékoľvek spory vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv

musia rozhodovať jedine všeobecné súdy? Uviedol, že podľa právnej doktríny smernica nemá

všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie

všetkým fyzickým osobám. Podľa judikatúry súdneho dvora EÚ ustanovenia smernice musia

byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou

silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou

požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Právo členského štátu musí byť po

uplynutí transpozičnej lehoty v súlade s ustanoveniami smernice. Podľa dovolateľa, ak bola

smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať

slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986,

Marshall, samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú

nemožno proti nemu odvolávať. Uviedol, že súd prvého stupňa ani odvolací súd sa najmä

s judikatúrou Súdneho dvora EÚ nevysporiadali a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ust.

smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľa nepovažuje riešenie sporov zo

spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné

závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.

Ďalej dovolateľ poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ust. ods. 1 písm. q) jej

prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku

a uviedol, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne

v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory

neupravené právnymi predpismi“. Všetky ostatné jazykové verzie ukazujú, že atribút

„neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že

spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi

osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, to však podľa

dovolateľa nie je prípad rozhodcovského konania podľa Zákona č. 244/2002 Z.z.

o rozhodcovskom konaní. Takéto rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi.

Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách

a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je

súčasťou.

Dovolateľ má za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá

zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Povinnosť predložiť

prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký

vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, t.j. súdom, proti

ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Ďalej je nutné dodať, že

Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa

záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo

právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie

vnútroštátnymi súdmi SR. Je potrebné požiadať Súdny dvoru EÚ aj o výklad čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv EÚ, a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná

podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS, a jej následnej aplikácii exekučnými

súdmi a dopadom na existujúce právne vzťahy.

Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu

prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil

náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení

vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.

Povinný sa dovolaniu oprávneného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O.s.p. a po preskúmaní veci v

zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ak

a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,

b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c)] na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa §109 ods. 1 písm. c).

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak

a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia,

c) ide uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za

vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.

V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani

o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b) a c). Rovnako na danú vec nemožno aplikovať

ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O.s.p.. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania

v zmysle § 239 O.s.p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.

V zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy na

prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p.. Iba v prípade, že by rozhodnutia odvolacieho

súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust. § 237 O.s.p. by

bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie podmienok

prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal sa aj

otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a) až g) O.s.p.. Uvedené

zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo

uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka

konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovanie

vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O.s.p. nie je predmet konania

významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné.

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny

názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Dovolateľ vo svojom dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. §

237 písm. a), d), e) a f) O.s.p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.

Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté

niektorou z uvedených procesných vád.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí dal odpoveď na všetky podstatné námietky

uvedené v odvolaní oprávneného.

Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do

právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a) O.s.p.

Právomoc súdu je upravená v ust § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku. Z tohto

ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a

iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a

hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány (7 ods. 1 O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy.... (§ 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú

súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a) O.s.p. nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne

nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a 2 Zákona č.

244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleží.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona č.

233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.

Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Z obsahu

tejto námietky sa javí, že nejde o námietku dovolateľa o nedostatku právomoci súdov, ale

napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili svoje

rozhodnutia (ich právne posúdenie veci).

Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie

súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku.

Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a) O.s.p. nie je dôvodná.

Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d)

O.s.p., t.j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie.  

Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.  

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia

vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak

v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom

konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom

už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb.

Pokiaľ ide   o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní

rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je

žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom

konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie

žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený

žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak

vyplýva z rovnakého skutkových okolností.

Dovolateľ namietal, že súdy rozhodovali o materiálnych a formálnych podmienkach

vykonateľnosti exekučného titulu v čase, keď už bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:

P., s.r.o., P., IČO: X., proti povinnému: A. V., nar. X., B., o vymoženie 539,73 EUR

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.: 14Er 477/2007, na základe

exekučného titulu, ktorým je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S. R. a.s.

z 10. apríla 2007, sp. zn.: SR 1980/07, nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde

a vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec rozsúdenú v zmysle ustanovenia

namietaného oprávneným.

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím ktorým sa dané konanie

končí. Vydaním takéhoto rozhodnutia nejde o prekážku veci rozsúdenej. Ako je z

vyššie uvedeného zrejmé, v danej veci nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a vo veci

nepredchádzalo žiadne iné konanie. Súd je povinný skúmať exekučný titul v rovnakom

rozsahu počas celého exekučného konania ako pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky

materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže súd exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou uvedenou v ust. § 237 písm. d) O.s.p.

Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237

písm. e) O.s.p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez

návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a 2 O.s.p.. Ak nebol

podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o neodstrániteľný

nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha, treba ho

v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Dovolateľ k tejto vade namietal, že súdy oboch stupňov interpretovali, a následne

aplikovali ust. § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, akoby upravovalo konanie bez

návrhu vždy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované

v ust. § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) Zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní však upravuje konanie bez návrhu v prípade nedostatkov

v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., že v danej veci bol návrh na začatie

exekučného konania podaný. Exekučný súd v danej veci exekúciu vyhlásil za neprípustnú

a exekúciu zastavil v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. V zmysle § 58 ods. 1

Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Súd v danej veci

postupoval aj podľa § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. V zmysle tohto

ustanovenia, exekučný súd môže exekúciu zastaviť aj bez návrhu (ex offo) ak zistí nedostatky

uvedené v ust. § 45 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o rozhodcovskom konaní.

Z obsahu tejto námietky vyplýva, že dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje

rozhodnutia.

Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e) O.s.p. nie je preto opodstatnená.

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému

ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.. Naplnenie tejto vady dovolateľ vyvodzuje z toho, že súdy oboch stupňov nevyzvali

a ani inak nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch (námietky

proti prejednaniu veci, konanie bez nariadenia pojednávania, dokazovania). Ďalej z obsahu

dovolania vyplýva, že namietal nesprávne a nedostatočné odôvodnenie právnych záverov

oboch súdov.  

Podľa § 237 písm. f) O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II.

ÚS 251/03).

Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex

offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd prihliadal iba v súvislosti so

skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237 písm.

f) O.s.p, resp. či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. O procesnú vadu konania uvedenú v tomto

ustanovení ide tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Takým

zamietnutím sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia.

V danom prípade exekučný súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu z 10. apríla

2007, sp. zn.: SR 1980/07 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie

uloženej povinnosti z uvedeného rozhodcovského rozsudku. Následne exekučný súd exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a § 45 ods.

2 Zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa názoru dovolacieho súdu exekučný súd, a následne

aj odvolací súd podmienky na zastavenie exekúcie posúdili správne. Je potrebné uviesť, že

v danom prípade nemalo byť vydané ani poverenie súdneho exekútora na vykonanie

exekúcie.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.  

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku t.j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj z ust. § 45 ods. 1 a 2

Zákona o rozhodcovskom konaní oprávnenie posúdiť okrem iného, či plnenie na ktoré

rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania nie je objektívne nemožné, právom

nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci  

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. V tejto

súvislosti dovolací súd uvádza, že vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu SR (uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: 6Cdo 105/2011).

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c)

tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,

ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska

právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si

každý stráži   svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu

podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu

možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského

súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by

nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta

sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu

princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

z 18. septembra 2012, sp. zn.: 5Cdo 230/2011.  

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo Zmluvy o úvere

uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený

formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovská doložka

obsiahnutá v bode 17 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými

súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.

Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a

odvolacieho súdu.

Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi

základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29,

Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29.

mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., toto

ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie (§167 ods. 2 O.s.p.). Toto ustanovenie sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver

o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď  

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo podstatné argumenty oprávneného ohľadom zastavenia exekúcie.

Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené,

resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných

predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia

odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného

v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa §

109 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243c O.s.p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie a na

základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q) ods. 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil

prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.

K tomuto návrhu dovolací súd uvádza, že ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. ukladá

povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ

o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,

ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť

každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď

prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do

ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej

otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor,

ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej

krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu

komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá

v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi a či

predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej

námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez

potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva,

že súdy   priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa vzťahujú

právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola pre riešenie

daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci v Slovenskej

republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, kde

dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c)

O.s.p. dospel aj vo veciach 3Cdo 108/2012, 3Cdo 33/2012, 3Cdo 118/2012.  

Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., preto návrh oprávneného na prerušenie

dovolacieho konania zamietol.  

Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p). Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii

tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust §

241 ods. 2 písm. c) O.s.p. dovolací súd dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri

ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale

prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a

nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale

nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by

posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad

v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218

ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,

§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., t. j podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnému nepriznal

z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 14. februára 2013

JUDr. Anna Marková, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková