Najvyšší súd
2Cdo 344/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: B. I., s. r. o., so sídlom A., IČO: X., zastúpený advokátskou kanceláriou A., s. r. o., so sídlom K., IČO: X., proti
povinnému: L. Č., nar. X., bytom T., o vymoženie 988,39 eur s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 4Er 1633/2011, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. apríla 2012 č. k. 2CoE 50/2012-28, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie sumy
988,39 eur s príslušenstvom. Uviedol, že exekučným titulom je k návrhu pripojený rozhodcovský
rozsudok, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., A. A M., a. s., so sídlom T.,
sp. zn. BB0210096 zo 17. 01. 2011, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť
oprávnenému sumu 988,39 eur s príslušenstvom. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Banská
Bystrica o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Banská Bystrica uznesením z 29. 07. 2011 č. k. 4Er 1633/2011-10 žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodnutie právne
odôvodnil aplikáciou § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok), ako i § 53 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy a Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých praktikách v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len
Smernice Rady č. 93/13/EHS). Vecne argumentoval tým, že exekučný titul – rozhodcovský
rozsudok bol vydaný rozhodcovským súdom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá bola
upravená v obchodných podmienkach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere,
uzavretej dňa 10. 09. 2007 medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným.
Rozhodcovská doložka bola súčasťou formulárovej zmluvy bez toho, aby bola so spotrebiteľom
individuálne dojednaná. Povinný nemohol ovplyvniť ich obsah, a preto v zmysle ustanovenia
§ 53 Občianskeho zákonníka, platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice
Rady č. 93/13/EHS rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť
právomoc rozhodcovského súdu, rozhodcovský rozsudok je preto nulitný a ako exekučný titul
neúčinný.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávneného uznesením z 30. 04. 2012
č. k. 2CoE 50/2012-28 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil s tým, že sa
s jeho záverom stotožnil. Rozhodcovská doložka, ktorá určuje výlučnú príslušnosť
rozhodcovského súdu na rozhodovanie sporov z uzavretej zmluvy, spĺňa všetky podmienky
z pohľadu ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, ako aj Smernice Rady 93/13/EHS na to, aby
bola súdom hodnotená ako neprijateľná podmienka, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy neplatná. Súd, ktorý rozhoduje o návrhu
na výkon rozhodcovského rozsudku, musí ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej
doložky v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie
vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Po preskúmaní veci
odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani v jednej
z odvolateľom namietaných okolností. Za správny považoval aj názor, že predmetná zmluva
o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, a že medzi oprávnenou a povinným bol založený na jej
základe spotrebiteľský vzťah a dostatočne aj odôvodnil, prečo považoval rozhodcovskú doložku
za neplatnú.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 06. 2012.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje dovolanie odôvodnil
ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej veci sa už právoplatne
rozhodlo, alebo v tej veci sa už prv začalo konanie, § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, § 237 písm. f/ O. s. p., že účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ďalej svoje dovolanie odôvodnil
ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Dovolateľ má za to, že rozhodcovským rozsudkom bolo rozhodnuté v súlade so zákonom.
Tiež je neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku,
nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci podľa zákona bol potrebný.
Právoplatný rozhodcovský rozsudok je prekážkou pre opätovné prejednanie veci a rovnako je
právne záväzný ako rozsudok všeobecného súdu, po uplynutí lehoty na plnenie je aj vykonateľný
- spôsobilý byť podkladom pre exekúciu. Uviedol, že skutočnosť, že podmienky v spotrebiteľskej
zmluve neboli individuálne dojednané, sama osebe nezakladá ich neprijateľnosť. To, že
rozhodcovské konanie inicioval ako oprávnený z titulu neplnenia si povinnosti riadne a včas
zo strany povinného, nemôže mať za následok neplatnosť rozhodcovskej doložky. Podľa jeho
názoru rozhodcovská doložka bola dohodnutá v súlade so zákonom. Oba súdy nesprávne
aplikovali v danej veci ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktoré nebolo
v čase dojednania rozhodcovskej doložky účinné, čím narušili princíp právnej istoty účastníkov.
Predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej doložky si oprávnený plnil povinnosť, ktorá mu
vyplývala zo zákona o bankách, ktorý je špeciálnym predpisom, upravujúcim prípustnosť
rozhodcovskej zmluvy a podmienky jej uzavretia spotrebiteľských vzťahov, kde je dodávateľom
banka. Poukázal aj na nesprávnosť slovenského prekladu Smernice Rady 93/13/EHS, z ktorej
súd neprijateľnosť rozhodcovskej doložky vyvodil, z čoho vyplýva, že súdy nižšieho stupňa vec
nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a konanie zaťažili vadami, ktoré mali
za následok nesprávne rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Ďalej uviedol, že právoplatný
rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu a je záväzný aj pre exekučný súd a predstavuje prekážku res iudicata.
Prvostupňový a odvolací súd rozhodli o neprijateľnosti zmluvného dojednania ex offo napriek
tomu, že exekučnému súdu nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia oprávnenie
rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je
exekučný súd povinný ex offo skúmať iba súlad exekučného titulu so zákonom, teda materiálnu
a formálnu stránku vykonateľnosti tohto titulu, nie jeho vecnú správnosť (skutkové a právne
závery). Zároveň uviedol, že zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len zákon
o rozhodcovskom konaní) umožňuje povinnému podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia
rozhodcovského rozsudku žalobu na jeho zrušenie. Povinný v danej veci nevyvinul žiadnu
aktivitu za účelom ochrany svojich práv v rozhodcovskom. konaní ani v čase po jeho vydaní a
súd nemá nahrádzať pasivitu spotrebiteľa. V tomto smere poukázal na stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-40/08 z 29. 01. 2008 Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina Rodrígues
Nogueira v bode 47. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa dovolateľovi ako oprávnenému odoprelo právo
na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti. Z týchto dôvodov
navrhol, aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie súdu prvého a druhého
stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa § 10a ods. 1 O. s. p. po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania v zmysle § 243a
ods. 1 O. s. p. najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,
b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev
(§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p.
dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení,
preto dovolanie oprávneného podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je prípustné.
Vzhľadom na obsah dovolania, ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí niektorou
z nich. V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal
procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo,
alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O. s. p.
nenamietal a tieto nezistil ani dovolací súd.
Dovolateľ namietal vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p. tvrdiac, že exekučný súd skúmaním
materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku opätovne vec prejednal, ďalej existenciu vady
uvedenej v § 237 písm. e/ O. s. p. tvrdiac, že nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona bol potrebný a napokon aj vadu konania, spočívajúcu v odňatí
možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. z dôvodu odmietnutia práva
na uspokojenie priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky na to neboli
splnené a v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať
znova.
Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky,
za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia
vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak v novom
konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom konaní. O tú
istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav, vymedzený žalobným petitom,
vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak vyplýva z rovnakých
skutkových okolností. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby
majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom
konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní, alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten,
kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné
postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní
vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej
alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného B. I.,
s. r. o., A., IČO: X. proti povinnému L. Č., nar. X., bytom T., o vymoženie 988,39 eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 4Er 1633/2011
na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. BB0210096
zo 17. 01. 2011, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený pri R., A. A M., a. s.,
nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou uvedenou
v ustanovení § 237 písm. d/ O. s. p.
Dovolateľ tiež namietal, že súdy v danom prípade v rozpore so zákonom po vecnej
stránke preskúmavali rozsudok rozhodcovského súdu - exekučný titul. Tvrdil, že iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku (§ 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní),
za splnenia zákonom požadovaných náležitostí, je možné pristúpiť k preskúmavaniu vecnej
stránky rozhodcovského rozsudku. Bol toho názoru, že exekučný súd nedisponuje právomocou
rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ
namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, teda namietal nesprávne právne
posúdenie veci. Dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov (ich právneho
posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia, preto nejde o dovolací
dôvod v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p.
Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. e/ O. s. p.,
teda že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný. V súvislosti s touto
vadou tvrdil, že v danej veci súd preskúmaval materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku
bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím
poprel jeho právoplatnosť a vykonateľnosť.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.
Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ustanovení § 81 ods. 1 a 2 O. s. p.
Ak nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,
treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, tzn. že v danej veci bol návrh na začatie exekučného konania
podaný. V tomto prípade z obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.) nejde zo strany
oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237
písm. e/ O. s. p., ale o námietku, ktorou napáda vecnú správnosť postupu a právnych záverov
súdov, resp. ich právne posúdenie veci.
Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ustanovení § 237 písm. e/ O. s. p. preto nie je opodstatnená.
Dovolateľ ďalej tvrdil, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/
O. s. p., ktorej sa súdy oboch stupňov dopustili tým, že jej odopreli vykonateľnosť právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu, vydaného v súlade so zákonom.
Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený
ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd prihliadal iba v súvislosti
so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ustanovení § 237
písm. f/ O. s. p., resp. či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému
ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. O procesnú vadu konania, uvedenú
v tomto ustanovení, ako správne poukázal oprávnený, ide tiež v prípade zamietnutia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli splnené
zákonom stanovené podmienky. Takým zamietnutím sa totiž oprávnenému odopiera právo
na výkon vykonateľného rozhodnutia.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom
za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť
o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
V danom prípade súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
na základe návrhu oprávneného na podklade exekučného titulu – rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovské konanie sa uskutočnilo na základe
neplatnej rozhodcovskej doložky, čím rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným
titulom na vykonanie exekúcie. Z obsahu spisu vyplýva, že prvostupňový, aj odvolací súd posudzovali splnenie podmienok na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie na základe predmetného rozhodcovského rozsudku.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platnej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej
doložky.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v rámci daného spotrebiteľského
vzťahu, ktorý je právne založený spotrebiteľskou zmluvou - zmluvou o úvere) súdy v exekučnom
konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie, vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j.
oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok, vydaný v spotrebiteľskej veci, je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu, odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok
materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy, premietajúcej sa
v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to
spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach
a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia
zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu.
Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj
iné subjekty než spotrebiteľ. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných
účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak
by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu
tak nie je. V spotrebiteľských veciach je zvýraznený princíp ochrany práv spotrebiteľa,
čo znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije
možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona
o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo
platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať
rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto
exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz, vyplývajúci z princípu
ochrany práv spotrebiteľa. V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali
neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne
dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech povinného. Listiny, predložené oprávneným, takýto záver umožňovali. Zo zmluvy
o úvere, uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený
formulár) Obchodné podmienky pre úver, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v čl. 11.2
týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Preto správnym rozhodnutím
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdy
neodňali oprávnenému možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Oprávnený v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p., nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o existencii tohto
dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento
prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Záverom dovolací súd k námietkam dovolateľa ohľadne nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Z dôvodu, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia
§ 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
Dovolací súd úspešnému povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože
mu žiadne nevznikli (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 O. s. p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. decembra 2012
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová