Najvyšší súd   Slovenskej republiky

2 Cdo 339/2014

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu E., so sídlom v B., zastúpenej advokátskou kanceláriou T., so sídlom v B., proti žalovanému V., naposledy

bývajúcemu v S., t.č. na neznámom mieste, za účasti vedľajšieho účastníka na strane

žalovaného Z., so sídlom v P., zastúpeného JUDr. A., advokátom v L., o zaplatenie 2 075,61

Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 15 C 92/2012,

o dovolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z   24. apríla

2014 sp. zn. 19 Co 398/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.

Z. so sídlom v P. je povinné zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania

pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 58,45 Eur na účet advokátskej kancelárie

T., so sídlom v B., do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Žalobca sa žalobou podanou 15. novembra 2011 domáhal voči žalovanému zaplatenia

2 075,61 Eur z titulu nezaplateného úveru na základe uzavretej Zmluvy o úvere  

z 1. júna 2004, ktorú uzavrel žalovaný s V.. Zmluvou o postúpení pohľadávok z 8. decembra

2006 uzavretej medzi postupcom V. a žalobcom, nadobudol pohľadávku voči žalovanému. Na

základe Zmluvy k úverovému účtu poskytla banka žalovanému úver, pričom podmienky

čerpania úveru, účel úveru, spôsob a výška splácania úveru, zabezpečenie úveru sú upravené

priamo v zmluve a vo Všeobecných   obchodných podmienkach. Žalovaný neplnil splátky

úveru riadne a včas, postupca vypovedal zmluvu o úvere a žalobca ho vyzval na úhradu dlžnej

sumy. Zároveň si uplatnil úrok z omeškania v zmysle § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. 2

Okresný súd Prievidza (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom  

zo 17. septembra 2012 č.k. 15 C 92/2012-61 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi  

1 987,65 Eur s úrokom z omeškania 6 % ročne zo sumy 1 432,50 Eur od 9. decembra 2006

do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti návrh

zamietol. Zároveň žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania,  

a to za zaplatený súdny poplatok 124,50 Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 236,88 Eur.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania súd

prvého stupňa považoval návrh žalobcu za dôvodný čiastočne, a preto mu vyhovel. Súd

priznal žalobcovi zákonný úrok z omeškania ku dňu omeškania podľa Občianskeho

zákonníka vo výške 6% ročne. Uviedol, že pokiaľ žalobca uplatnil úrok z omeškania v zmysle

§ 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v zmysle dojednania vo Všeobecných obchodných

podmienkach, je takéto dojednanie neplatné, pretože odporuje § 54 ods. 1 Občianskeho

zákonníka platného v čase uzavretia zmluvy. Predmetná zmluva je zmluvou v zmysle  

§ 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, na ktorú podporne dopadá aj úprava  

o spotrebiteľských zmluvách v zmysle § 52 a nasl. ustanovení Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ teda právny predchodca žalobcu a žalovaný dojednali úrok z omeškania odlišne  

od § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, je takéto dojednanie pre rozpor s uvedeným

ustanovením neplatné. O povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania súd

rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojitosti s § 142 ods. 3 O.s.p.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie vedľajší účastník na strane

žalovaného (ďalej len ako „vedľajší účastník“). Žiadal napadnutý rozsudok zmeniť, žalobu

v celom rozsahu zamietnuť a žalobcu zaviazať na náhradu trov konania.

Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 24. apríla 2014 sp. zn.  

19 Co 398/2012 odvolanie vedľajšieho účastníka odmietol a zároveň ho zaviazal zaplatiť

žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že ustanovenie § 201

veta druhá O.s.p. zdôrazňuje samostatnosť (nezávislosť na vôli a úkonoch niekoho iného)

procesného oprávnenia vedľajšieho účastníka podať odvolanie v tých veciach, v ktorých  

z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším

účastníkom. Uvedené ustanovenie v spojení s § 93 O.s.p. nemožno však v žiadnom prípade

vykladať tak, že vedľajší účastník má právo podať odvolanie iba vtedy, ak z právneho

predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania jeho vzťahu s účastníkom konania. Rozhodovacia

prax súdov zastáva názor, že legitimácia vedľajšieho účastníka na odvolanie   3

je vo všeobecnosti daná, ak sa ním podporovaný účastník nevzdal práva podať tento opravný

prostriedok alebo ak s odvolaním vedľajšieho účastníka vyjadril súhlas. Ak podá odvolanie

proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa len vedľajší účastník, musí sa súd vždy zaoberať tým,  

či a aké stanovisko zaujal k tomuto odvolaniu účastník podporovaný vedľajším účastníkom.

Ak sa podporovaný účastník odvolania nevzdal, je súd v prípade, že odvolanie podal  

len vedľajší účastník, povinný vyzvať ním podporovaného účastníka na vyjadrenie, či dáva  

k tomuto odvolaniu súhlas. Ak účastník odmietne takýto súhlas vedľajšiemu účastníkovi

udeliť, je odvolanie vedľajšieho účastníka neúčinné, čo má za následok, že odvolací súd

odmietne jeho odvolanie ako podané osobou, ktorá na odvolanie nie je oprávnená. Totožný

záver konštatuje NS SR vo svojom uznesení z 5. februára 2013, sp. zn. 3 Cdo 188/2012.

Odvolací súd aj s poukazom na obsah spisu nezistil skutočnosť, že vedľajší účastník na strane

žalovaného vo svojom odvolaní preukázal, že by z právneho predpisu vyplýval určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi ním a účastníkom. Keďže je procesné postavenie vedľajšieho

účastníka v sporovom konaní významne ovplyvnené vôľou hlavného účastníka, na strane

ktorého vystupuje, odvolací súd 7. februára 2014 vyzval žalovaného, či s odvolaním

vedľajšieho účastníka súhlasí. Žalovaný žiadnym spôsobom nereagoval, teda súhlas  

s odvolaním vedľajšieho účastníka neudelil. V dôsledku absencii súhlasu žalovaného krajský

súd považoval podané odvolanie vedľajšieho účastníka za neúčinné, podané neoprávnenou osobou. V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd odvolanie vedľajšieho účastníka podľa  

§ 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odmietol, pričom odvolaním vedľajšieho účastníka sa po vecnej

stránke nezaoberal. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa  

ust. § 224 ods. 1, § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal vedľajší účastník dovolanie. Navrhol

napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, pretože  

jeho postupom a rozhodnutím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. V dovolaní poukázal na procesné postavenie vedľajšieho účastníka podľa

relevantných predpisov, na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.  

3 Cdo 188/2012, 3 Cdo 280/2013, 3 Cdo 137/2013 a sp. zn. 2 Obdo 27/2012 a na nález

Ústavného súdu SR sp. zn. IV ÚS 480/2012. Uviedol, že procesný kódex prezumuje súhlas

hlavných účastníkov s vedľajším účastníctvom, pretože relevantným úkonom hlavného

účastníka je iba vyslovenie jeho nesúhlasu s vedľajšou intervenciou (§ 93 ods. 3 druhá veta

O.s.p.). Tvrdil, že zo žiadneho ustanovenia procesného kódexu nie je možné vyvodiť záver,

aby sa pre určitý vstup vedľajšieho účastníka do konania vyžadoval výslovný súhlas hlavného 4

účastníka, ktorého chce vedľajší účastník v konaní podporovať, ak vstúpi do konania

z vlastného podnetu. Nesúhlasil s konštatovaním odvolacieho súdu, že nevyslovenie súhlasu

sa rovná neudeleniu súhlasu.

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu vedľajšieho účastníka navrhol, aby dovolací súd

podané dovolanie zamietol. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas vedľajší účastník (§ 240 ods. 1 O.s.p.), z ktorého vzišlo dovolaním

napadnuté rozhodnutie, a ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie

vedľajšieho účastníka nie je prípustné a ako také treba ho odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Dovolanie v danom prípade smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Podľa § 239

ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd

zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie

súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení,  

že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

b/ ide o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej

republiky.

V danej veci prípustnosť dovolania podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neprichádza  

do úvahy, lebo napadnuté nie je uznesenie uvedené v týchto ustanoveniach.

5

Dovolací súd ďalej skúmal (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.), či dovolanie podané

vedľajším účastníkom nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia

je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo  

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť  

a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,  

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že z hľadiska § 237 ods. 1 O.s.p. nie je relevantné tvrdenie

dovolateľa o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho

súdu, že k tejto vade skutočne došlo.

Vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolateľ nenamietal

a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť podaného dovolania

preto z týchto ustanovení nevyplýva.  

Vedľajší účastník v dovolaní však namieta, že postupom odvolacieho súdu mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý

zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je nesprávny procesný postup súdu,

ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných  

mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. O prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať ide tiež vtedy, keď

príslušný súd odmietne jeho opravný prostriedok, hoci pre také rozhodnutie tu neboli

procesné predpoklady (viď primerane R 23/1994).

So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd skúmal, či odmietnutie odvolania

vedľajšieho účastníka odvolacím súdom nevykazuje znaky takého procesného postupu  

a rozhodnutia, ktorým sa odňala vedľajšiemu účastníkovi možnosť konať pred súdom. Dospel

k záveru, že tomu tak nie je.

V zmysle ustanovenia § 93 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2014

6

(1) Ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť

konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod,

neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

(2) Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť

konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného

predpisu. 10a)

(3) Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého  

z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd

rozhodne len na návrh.

(4) V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však

iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje,

posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

Zákon č. 353/2014 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť od 1. januára 2015 zmenil a doplnil

§ 93 O.s.p. nasledovne

(1) Ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod,

neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. (2) Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť

konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného

predpisu. 10a)

(3) Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého  

z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. Ak ako vedľajší účastník vstupuje do konania  

z vlastného podnetu právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa podľa

osobitného predpisu,10b*) súčasťou oznámenia o vstupe musí byť aj súhlas účastníka, popri

ktorom sa zúčastňuje na konaní, inak súd na oznámenie o vstupe neprihliada. O prípustnosti

vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

(4) V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná

však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní

podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

(5) Vedľajší účastník môže podať odpor proti platobnému rozkazu, len ak z právneho

predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším

účastníkom.

7

(6) Vedľajší účastník môže podať odvolanie alebo dovolanie, ak z právneho

predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším

účastníkom. V ostatných prípadoch môže vedľajší účastník podať odvolanie alebo

dovolanie len so súhlasom účastníka, popri ktorom sa zúčastňuje na konaní.  

V zmysle ustanovenia § 201 O.s.p. môže účastník napadnúť rozhodnutie súdu prvého

stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie  

aj vedľajší účastník.

Vedľajšie účastníctvo je teda formou spoločenstva účastníkov v občianskom súdnom

konaní. Vedľajší účastník je osoba odlišná od účastníka samotného, ktorá sa zúčastňuje

konania z dôvodu, že chce pomôcť zvíťaziť v spore niektorému z účastníkov (sporných strán).

Zmyslom vedľajšieho účastníctva je „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov. Vedľajší

účastník je motivovaný víťazstvom v spore toho účastníka, ku ktorému pristúpil. Táto

motivácia je daná buď právnym záujmom vedľajšieho účastníka na takomto výsledku konania, o ktorý ide spravidla vtedy, ak rozhodnutím bude vo svojich dôsledkoch dotknuté

jeho právne postavenie (práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva), alebo je v zmysle

ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p. daná predmetom jeho činnosti, ktorým je ochrana práv podľa

osobitného predpisu.

Dovolací súd poznamenáva, že z právnej úpravy vedľajšieho účastníka obsiahnutej

v Občianskom súdnom poriadku vyplývajú niektoré rozdielnosti, ktoré sa v právnom

postavení vedľajších účastníkov prejavujú vo viacerým smeroch, okrem iného tiež v tom,  

že niektorí vedľajší účastníci majú právo podať odvolanie s obmedzením, že tento ich úkon

nemôže odporovať úkonu (vôli) nimi podporovaného účastníka, iní vedľajší účastníci majú

v zmysle viď § 201 veta druhá O.s.p. samostatné, od účastníka nezávislé právo podať

odvolanie.

Ustanovenie § 201 veta druhá O.s.p. zdôrazňuje samostatnosť (nezávislosť na vôli  

a úkonoch niekoho iného) procesného oprávnenia vedľajšieho účastníka podať odvolanie  

v tých veciach, v ktorých z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu

medzi účastníkom a vedľajším účastníkom. Uvedené ustanovenie v spojení s § 93 O.s.p.

nemožno však v žiadnom prípade vykladať tak, že vedľajší účastník má právo podať 8

odvolanie iba vtedy, ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania jeho vzťahu  

s účastníkom konania.

Rozhodovacia prax súdov zastáva názor, že legitimácia vedľajšieho účastníka  

na odvolanie je vo všeobecnosti daná, ak sa ním podporovaný účastník nevzdal práva podať

tento opravný prostriedok alebo ak s odvolaním vedľajšieho účastníka nevyjadril nesúhlas.

Ak podá odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa len vedľajší účastník, musí sa súd

vždy zaoberať tým, či a aké stanovisko zaujal k tomuto odvolaniu účastník podporovaný

vedľajším účastníkom. Pokiaľ tento účastník vyjadril v konaní svoju vôľu tým, že sa vzdal

odvolania, nemôže ho podať ani vedľajší účastník. Ak sa účastník odvolania nevzdal, je súd

v prípade, že odvolanie podal len vedľajší účastník, povinný vyzvať ním podporovaného

účastníka na vyjadrenie, či dáva k tomuto odvolaniu súhlas. Ak účastník odmietne

takýto súhlas vedľajšiemu účastníkovi udeliť, je odvolanie vedľajšieho účastníka

neúčinné, čo má za následok, že odvolací súd odmietne jeho odvolanie ako podané

osobou, ktorá na odvolanie nie je oprávnená (porovnaj tiež uznesenie najvyššieho súdu

z 30. apríla 2009 sp. zn. 1 Cdo 59/2009).

Odvolací súd pri posudzovaní otázky oprávnenosti podania odvolania vedľajším

účastníkom najskôr skúmal splnenie podmienky uvedenej v § 201 ods. 2 O.s.p., pričom

správne uzavrel, že v danom prípade nebolo preukázané, že by z právneho predpisu vyplýval

určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi vedľajším účastníkom a žalovaným. Predmetné

ustanovenie preto v súdenej veci neoprávňovalo vedľajšieho účastníka na samostatné podanie

odvolania (nezávisle na vôli a úkonoch hlavného účastníka).

Následne sa odvolací súd zaoberal splnením podmienok oprávňujúcich vedľajšieho

účastníka podať odvolanie v zmysle § 93 ods. 4 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2014

(tzn. v znení účinnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu), pričom správne uzavrel, že ani

tieto podmienky splnené neboli. Po zistení, že žalovaný odvolanie nepodal (odvolanie bolo

podané len vedľajším účastníkom) odvolací súd písomným podaním zo 7. februára 2014 (č.l.

124 spisu) vyzval žalovaného, aby oznámil, či súhlasí s úkonom vedľajšieho účastníka

konania t.j. s odvolaním, ktoré podal vedľajší účastník. Na predmetnú výzvu žalovaný

žiadnym spôsobom nereagoval. Keďže žalovaný odmietol súhlas s odvolaním vedľajšiemu

účastníkovi udeliť, je odvolanie vedľajšieho účastníka neúčinné a odvolaciemu súdu 9

neostávalo iné, ako podané odvolanie vedľajšieho účastníka odmietnuť ako podané osobou,

ktorá na odvolanie nie je oprávnená.

Uvedený právny záver potvrdil aj zákonodarca prijatím zákona č. 353/2014 Z.z.,

ktorým spresnil doterajšiu právnu úpravu vedľajšieho účastníctva (§ 93 O.s.p.) tým,  

že ak nejde o prípad uvedený v § 201 druhá veta O.s.p (z právneho predpisu vyplýva určitý

vzťah vyrovnania medzi účastníkom a vedľajším účastníkom) vedľajší účastník (tretia osoba)

- nemôže podať odpor proti platobnému rozkazu a

- odvolanie a dovolanie môže podať len ak s tým súhlasil ten účastník, na strane ktorého

vedľajší účastník vystupuje. Aj v tomto smere novela zákona zohľadňuje závery, ku ktorým

dospela judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad uznesenia tohto

súdu z 28. októbra 2013 sp. zn. 1 Cdo 210/2012, 21. októbra 2013 sp. zn. 7 Cdo 135/2013,  

30. októbra 2013 sp. zn. 6 Cdo 357/2012, 28. januára 2014 sp. zn. 4 Cdo 209/2013  

a z 9. júna 2014 sp. zn. 3 Cdo 314/2013).  

Navyše, so zreteľom na zmenu právnej úpravy vedľajšieho účastníctva, teda  

na účinnosť ustanovenia § 93 ods. 6 O.s.p., nebolo by možné dosiahnuť žiadnu „nápravu“ ani

zrušením dovolaním napadnutého rozhodnutia, keďže aj po prípadnom zrušení napadnutého

rozhodnutia by odvolací súd v zmysle zákona (§ 154 ods. 1 O.s.p.) musel postupovať tým

istým spôsobom ako pri vydaní dovolateľom napadnutého rozhodnutia.

Uvedený výklad dovolacieho a odvolacieho súdu sa neprieči rozhodovacej praxi

súdov, ako to nesprávne tvrdí dovolateľ. Žalovaný v súdenej veci odmietol poskytnúť súhlas

vedľajšiemu účastníkovi na podanie odvolania, preto aj v zmysle dovolateľom uvedenej

judikatúry je v súdenej veci odvolanie vedľajšieho účastníka právne neúčinné.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, že prípustnosť dovolania nie je daná ani podľa  

§ 237 ods. 1 O.s.p., ani podľa § 239 O.s.p. a dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustné, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho preto

podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. odmietol bez

toho, aby preskúmal vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

V dovolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti vedľajšiemu účastníkovi, ktorý v dovolacom konaní úspech nemal 10

(§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 93 ods. 4 O.s.p.).

Žalobca podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 151  

ods. 1 O.s.p.) a trovy tohto konania vyčíslil. Dovolací súd mu priznal náhradu spočívajúcu  

v odmene advokáta (ktorý ho zastupoval aj pred súdmi nižších stupňov) za 1 úkon právnej

služby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia zo 4. augusta 2014 [§ 13a ods. 2 písm. b/

vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)]. Pri určení odmeny za tento úkon

právnej služby vychádzal z tarifnej odmeny vyplývajúcej z § 10 ods. 1 vyhlášky a jej výšku

za 1 úkon právnej služby určil sumou 40,67 Eur (1/2 zo sumy 81,33 Eur v zmysle ustanovenia  

§ 13a ods. 2 písm. b/ vyhlášky), pričom za tarifnú hodnotu považoval sumu 1 987,65 Eur.

Odmena spolu s režijným paušálom 8,04 Eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a DPH 9,74 Eur (§ 18

ods. 3 vyhlášky) činí celkom 58,45 Eur.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. augusta 2015

  JUDr. Viera P e t r í k o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová