2 Cdo 338/2009

 

znak

R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol   v   senáte   zloženom   z   predsedu   JUDr. Jozefa Kolcuna a sudcov JUDr. Martina Vladika a JUDr. Viery Petríkovej v právnej

veci žalobkyne : Ľ. V., bývajúca v B., zastúpená JUDr. M. H., advokátom v B., proti

žalovanému : Mestská časť Bratislava – Ružinov, Bratislava, Mierová č. 21, o náhradu

škody na zdraví a náhradu za stratu na zárobku, vedenej na Okresnom súde Bratislava II

pod sp.zn. 21 C 172/2002, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 7. apríla 2009 sp.zn. 15 Co 42/2008, 15 Co 43/2008

t a k t o :

Dovolanie z a m i e t a voči výroku o príslušenstve pohľadávky.

Dovolanie o d m i e t a voči potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni trovy dovolacieho konania v sume 222,23 €  

do 3 dní do rúk alebo na účet JUDr. M. H..

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava II (v poradí druhým rozsudkom) rozsudkom z 17. októbra

2007 č.k. 21 C 172/2002-203 uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni 150 216, -- Sk a náhradu

trov konania vo výške 83 642,80 Sk, všetko do 15-tich dní po jeho právoplatnosti. Zaviazal

žalovaného zaplatiť Slovenskej republike zastúpenej Okresným súdom Bratislava II náhradu

trov štátu 8 800,-- Sk do 15-tich dní po právoplatnosti rozsudku. Zaviazal ďalej žalovaného

zaplatiť súdny poplatok vo výške 7 510,-- Sk do 15-tich dní po právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení uviedol, že vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým stanovil

pasívnu legitimáciu žalovaného v tomto konaní je toho názoru, že žalovaný ako subjekt porušil právnu povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb. a nezabezpečil schodnosť chodníka, na ktorom utrpela žalobkyňa v dôsledku pošmyknutia sa

na jeho zľadovatenom povrchu úraz. Tým je daná príčinná súvislosť medzi konaním,  

resp. nekonaním žalovaného spočívajúcom v nezabezpečení riadnej schodnosti chodníka

a vzniknutým následkom – vyššie špecifikovanou škodou, ktorá vznikla žalobkyni. Pri určení

rozsahu škody na zdraví žalobkyne vychádzal zo znaleckého posudku, ktorým bolo stanovené

bodové ohodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyne. Na základe

uvedeného zaviazal žalovaného na zaplatenie 18 000,-- Sk, čo zodpovedá finančnému

vyjadreniu za bodové ohodnotenie bolestného, sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyne

a 132 216,-- Sk ako náhrady na strate na zárobku počas pracovnej neschopnosti žalobkyne. Je

toho názoru, že u žalobkyne nie sú splnené kritériá stanovené v § 7 ods. 3 vyhlášky  

č. 32/1965 Zb. a nezistil ani dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by prichádzalo  

do úvahy mimoriadne zvýšenie. Je nepochybné, že následky pracovného úrazu sú u žalobkyne

trvalé, čo jednoznačne vyplýva zo záverov znaleckého posudku a tieto narúšajú v značnej

miere komfort žalobkyne vo všetkých oblastiach jej života. Má však za to, že tieto následky

u žalobkyne spočívajúce v sťažení spoločenského uplatnenia boli v dostatočnej a primeranej

miere odškodnené vyplatením sumy 9 600,-- Sk.

Následne Okresný súd Bratislava II dopĺňacím rozsudkom z 6. februára 2008 č.k.  

21 C 172/2002-214   vo   zvyšku   návrh   zamietol.   V   odôvodnení   uviedol,   že   v   súlade

s ustanovením § 166 ods. 1 O.s.p. rozhodol o návrhu žalobkyne v časti úroku z omeškania. Je

nepochybné, že žalovaný sa nemohol dostať s plnením do omeškania, nakoľko osvedčenie

samotného nároku žalobkyne ako aj výška plnenia záviseli od rozhodnutia súdu a teda až

počnúc právoplatnosťou rozhodnutia súdu o návrhu žalobkyne vo veci samej začne

žalovanému plynúť lehota, v ktorej bude povinný zaplatiť žalobkyni priznanú pohľadávku.

Na odvolanie žalobkyne a žalovaného Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 7. apríla

2009 č.k. 15 Co 42/2008-241, 15 Co 43/2008 rozsudok súdu prvého stupňa v znení

dopĺňacieho   rozsudku   v   časti   týkajúcej   sa   povinnosti   žalovaného   zaplatiť   žalobkyni  

150 216,-- Sk a náhrady trov konania vo výške 83 642,80 Sk, povinnosti náhrady trov konania

štátu a súdno-poplatkovej povinnosti potvrdil. V časti napadnutého rozsudku v znení

dopĺňajúceho rozsudku týkajúcej sa príslušenstva zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že

žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 16,5 % ročne z dlžnej

istiny od 10.9.2002 do zaplatenia, do 3 dní. V napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov dopĺňacieho rozsudku tento zmenil tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Uložil

žalovanému zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania vo výške 665,41 € do rúk   JUDr. M. H., do 3 dní.

Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením súdu prvého stupňa týkajúcim sa pasívnej

legitimácie žalovaného. Poukázal na to, že žalovaný okrem spochybnenia vecnej pasívnej

legitimácie z iných dôvodov správnosť rozsudku súdu prvého stupňa nenapadol. Uzavrel, že

rozsudok súdu prvého stupňa v znení dopĺňacieho rozsudku v časti týkajúcej sa povinnosti

žalovaného zaplatiť žalobkyni istinu, trovy konania, povinnosť náhrady trov štátu a súdno-

poplatkovej povinnosti je vecne správny a preto ho v zmysle ustanovenia § 219 O.s.p.

potvrdil.

Konštatoval, že dopĺňací rozsudok súdu prvého stupňa v časti príslušenstva ako aj náhrady

trov konania nie je správny. Úrok z omeškania zistený je podľa § 121 ods. 3 a § 517 ods. 2

OZ plne opodstatnený tak v časti náhrady škody na zdraví, ako aj v časti náhrady straty  

na zárobku, kde rozhodnutie súdu má len deklaratórny charakter a nárok na plnenie vzniká  

ex tunc a žalobkyni patrí náhrada od 10.9.2002, keďže jej nárok na plnenie vznikol skôr ako

rozhodnutím súdu a uplatnila si ho u žalovaného listom zo dňa 3.9.2002 odoslanom dňa

4.9.2002 so stanovenou lehotou na plnenie do 9.9.2002. Diskontná sadzba podľa Nariadenia

vlády č. 87/1995 Z.z. bola ku dňu 10.9.2002 8,25 % a jej dvojnásobok 16,5 %, teda vo výške

uplatnenej žalobkyňou.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, ktorého prípustnosť odvodzoval z ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. a dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2

písm.a/ a c/ O.s.p. Namietal, že na odvolacom pojednávaní dňa 7.4.2009 mu bolo odňaté

právo konať pred súdom, keďže mu bolo ako účastníkovi odopreté právo na záver

pojednávania zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci. Taktiež z obsahu zápisnice z pojednávania pred odvolacím súdom vyplýva, že účastníci nemali

možnosť predniesť záverečné vyjadrenia. Namietal taktiež, že rozhodnutie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v otázke pasívnej legitimácie žalovaného.

Navrhol, aby dovolací súd rozsudky súdov prvého a druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie. Súčasne navrhol, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť

napadnutého rozhodnutia.

Žalobkyňa navrhla dovolanie žalovaného odmietnuť a priznať jej trovy dovolacieho

konania vo výške 222,23 €.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241  

ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či jeho

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom možno

napadnúť (ide o dovolanie žalovaného proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v znení dopĺňacieho rozsudku v časti

týkajúcej sa povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 150 216,-- Sk a trovy konania vo výške

83 642,80 Sk ako aj povinnosti náhrady trov konania štátu a súdno-poplatkovej povinnosti).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je

prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa  

vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo

proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil

vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V danom prípade

dovolanie   smeruje   proti   rozsudku,   ktorý   nevykazuje   znaky   niektorého   z   uvedených

rozsudkov, preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Vzhľadom na obsah dovolania a tiež zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý

rozsudok (potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu) nebol vydaný v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.),

neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa

ďalej zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu (rozsudku alebo

uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie § 237

O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým

predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je

predmet konania významný a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie

procesne neprípustné. Pre záver o existencii niektorej z uvedených procesných vád nie je

rozhodujúci subjektívny názor účastníka o tom, že v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale

len jednoznačne, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Žalovaný vady konania v zmysle § 237 písm.a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal

a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

V dovolaní sa namieta existencia vady konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký vadný postup

súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať

a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

K odňatiu možnosti žalovaného pred súdom konať malo podľa jeho názoru dôjsť tým,

že odvolací súd mu znemožnil realizáciu procesného práva zhrnúť na záver svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci a že účastníci nemali možnosť predniesť

záverečné vyjadrenia.

Podľa § 118 ods. 4 O.s.p. ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd

vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke

veci. Na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za skončené. I keď toto ustanovenie

predsedovi senátu neukladá, aby pojednávanie formálne ukončil, musí, ak podľa jeho názoru

je už jeho predmet vyčerpaný, účastníkovi dať možnosť predniesť na záver pojednávania

svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Ide o neodňateľné právo

účastníka a ak mu ho súd odoprie, odníme mu možnosť konať pred súdom a realizovať

procesné práva účastníka konania.

V „záverečnej reči“ môžu účastníci (rovnako ich zástupcovia) zhrnúť svoje návrhy,

vyjadriť svoj návrh na vykonanie dokazovania z hľadiska jeho úplnosti, zákonnosti   a hodnotenia jednotlivých dôkazov. Vyjadriť sa môžu nielen k skutkovej stránke veci  

(z akých skutkových záverov mal súd vychádzať), ale tiež k právnej stránke veci (môžu

uviesť, ako by mal súd vec posúdiť po právnej stránke). „Záverečnú reč“ nemusí predniesť

osobne účastník konania, môže ju za neho predniesť jeho zástupca. Podstatný obsah

„záverečných rečí“ treba uviesť do zápisnice o pojednávaní. Spravidla je na „záverečnú reč“

vyzvaný žalobca pred žalovaným, je však na úvahe predsedu senátu, kedy účastníkov vyzve,

aby predniesli „záverečné reči“ a v akom poradí im udelí slovo.

„Záverečnou rečou“ nie je však len ten procesný úkon účastníka (jeho zástupcu), ktorý

je takto označovaný aj formálne. Za „záverečnú reč“ možno aj bez tohto formálneho

označenia považovať aj iný, na záver pojednávania urobený procesný úkon účastníka (jeho

zástupcu), ktorým zhrňuje svoje návrhy, vyjadruje sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci.

Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd na odvolacom pojednávaní dňa 7. apríla 2009

(č.l. 234 spisu) oboznámil obsah spisu, umožnil žalovanému (jeho právnemu zástupcovi)

predniesť a bližšie odôvodniť odvolanie. I keď z tejto zápisnice nevyplýva, že by účastníci

urobili procesný úkon výslovne označený ako „záverečná reč“, predsa len je z nej zrejmé, že

odvolací súd vytvoril žalovanému možnosť zhrnúť skutkové a právne závery, z ktorých

vyvodzoval nedôvodnosť žaloby. Žalovaný túto možnosť využil, vysvetlil otázku vlastníctva

komunikácie, resp. chodníka ako stavby, dôvodil, prečo podľa nich nie sú pasívne v predmetnom spore legitimovaní. Súd mu umožnil predniesť aj návrh, ako má byť

v odvolacom konaní rozhodnuté. Uviedol, že navrhuje zmenu a zamietnutie napadnutého

rozsudku. Obdobne navrhuje rozhodnúť aj v časti náhrady trov rozsudku, v časti v ktorej bol

rozsudok doplnený.

Z uvedeného dôvodu dospel dovolací súd k záveru, že odvolací súd žalovanému

neodňal procesné oprávnenie zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej

stránke veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.).

Nakoľko prípustnosť dovolania žalovanému proti potvrdzujúcej časti rozsudku

odvolacieho súdu nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z § 237 O.s.p., odmietol

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto časti jeho dovolanie v súlade s ustanovením § 243b

ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom, riadiac sa

právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho

súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Čo sa týka dovolania žalovaného voči výroku rozsudku odvolacieho súdu

o príslušenstve pohľadávky, proti tomuto výroku je dovolanie prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.),

keďže ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, dovolací súd však dospel k záveru, že

dovolanie žalovaného nie je opodstatnené.

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že  

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými

dôvodmi. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil,

ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na obsah dovolania a tiež zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta

O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou zo závažných procesných vád, zaoberal sa dovolací súd otázkou, či

konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.

Z dovolania je zrejmé, že za základ tohto opravného prostriedku je dovolateľom

považovaný dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm.a/ O.s.p. (v spojení s § 237 písm.f/

O.s.p.). Dovolateľ sa na podstatnej časti dovolania snaží vysvetliť, ako a s akými procesnými

dôsledkami mu postupom odvolacieho súdu bola v konaní odňatá možnosť pred súdom

konať.

Ako už bolo hore uvedené, dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd žalovanému

neodňal procesné oprávnenie zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu ich právnej

stránke veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.).

Rovnako vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmal

dovolací súd ďalej, či konanie nie je postihnuté tzv. inou vadou konania. Inou vadou konania,

na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná

vada,   ktorá   na   rozdiel   od   vád   taxatívne   vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Z dovolania

nevyplýva,   že   by   dovolateľ   namietal   vadu   takejto   povahy   a   jej   existencia   nevyšla v dovolacom konaní najavo. Dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p. preto nie je

daný.

V dovolaní sa namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery.

Dovolateľ síce formálne namietol existenciu tohto dovolacieho dôvodu, obsahovo ale

ničím nevysvetlil (ohľadne výroku o príslušenstve pohľadávky) aký omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav má na mysli, ktorý právny predpis nepoužil odvolací súd

správne, alebo ktorý nesprávne interpretoval, alebo ktoré nesprávne závery vyvodil  

zo správnych skutkových záverov.

Dovolateľ musí v zmysle § 241 ods. 1 veta prvá O.s.p. v dovolaní popri všeobecných

náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje jeho opravný prostriedok, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa toto rozhodnutie napáda, prípadne ktoré

dôkazy by sa mali vykonať na preukázanie dôvodov dovolania a čoho sa dovolateľ domáhal.

Dovolateľ vo svojom dovolaní namieta nesprávne právne posúdenie celého rozsudku

odvolacieho súdu, v dôvodoch však namieta nesprávne právne posúdenie potvrdzujúceho

výroku odvolacieho súdu vo veci samej, kde spochybňuje pasívnu legitimáciu žalovaného,

ohľadne príslušenstva pohľadávky sa v dôvodoch dovolania nezmieňuje.

Pre zákonu zodpovedajúce uplatnenie dovolacieho dôvodu nie je postačujúce, keď

dovolateľ v dovolaní len označí niektorý z dovolacích dôvodov uvedených v § 241 ods. 2

písm.a/ až c/ O.s.p. (napr. tým, že poukáže na označenie ustanovenia zákona alebo odcituje

jeho text). Ustanoveniu § 241 ods. 1 O.s.p. zodpovedá a ním uloženej osobitnej náležitosti

dovolania vyhovuje len také dovolanie, v ktorom sa konkrétne uvádza, z ktorých dôvodov sa napáda rozhodnutie odvolacieho súdu. Predpokladom toho je, že dovolateľ popíše

(špecifikuje) okolnosti, z ktorých usudzuje, že určitý dovolací dôvod je daný, a že dostatočne

konkrétne uvedie, v čom vidí nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak dovolateľ

podáva dovolanie z dôvodu uvedeného v § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p., nestačí len samotné

poukázanie na označenie (alebo text) tohto zákonného ustanovenia; nevyhnutnou náležitosťou

dovolania je v takomto prípade vymedzenie, ktorý právny záver a z akých dôvodov

nepovažuje dovolateľ za správny. Pokiaľ v dovolaní chýba táto (osobitná) náležitosť, nie je

(vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom) vymedzený

obsah prieskumnej činnosti dovolacieho súdu a rozhodnutie odvolacieho súdu napadnuté

dovolaním   nie   je   možné   preskúmať   z   hľadiska   opodstatnenosti   takto   „uplatneného“

dovolacieho dôvodu. Žalovaný, tým že v dovolaní neopísal okolnosti, z ktorých vyvodzuje

nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom (týka sa to príslušenstva

pohľadávky), sám znemožnil dovolaciemu súdu preskúmať správnosť rozsudku odvolacieho

súdu z hľadiska právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva jeho rozhodnutie.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že dovolateľom riadne uplatnený dovolací dôvod nie je

daný – žalovaný napadol rozsudok odvolacieho súdu (jeho zmeňujúci výrok o príslušenstve

pohľadávky), ktorý nebol vydaný v konaní postihnutom procesnou vadou v zmysle § 237

písm.f/ O.s.p. Ďalší dovolací dôvod ale dovolateľ neuplatnil spôsobom, ktorý by zodpovedal  

§ 241 ods. 1 a 2 písm.c/ O.s.p., preto sa dovolací súd nemohol zaoberať správnosťou

dovolaním   napadnutého   rozhodnutia   z   hľadiska   správnosti   právneho   posúdenia   veci,   na ktorom toto rozhodnutie spočíva. Najvyšší súd Slovenskej republiky neopodstatnene

podané dovolanie žalovaného do výroku o príslušenstve pohľadávky zamietol podľa § 243b ods. 1 O.s.p.

V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti

žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142

ods. 1 O.s.p.). Úspešný účastník v dovolacom konaní podal návrh na uloženie povinnosti

nahradiť mu trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.).

Dovolací súd mu priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za právnu službu, ktorú

poskytol žalobkyni vypracovaním vyjadrenia z 19. novembra 2009 k dovolaniu žalovaného  

(§ 14 ods. 1 písm.c/   vyhlášky   č.   655/2004   Z.z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov  

za poskytovanie právnych služieb účinnej do 31.5.2010). Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa

§ 10 ods. 1 tejto vyhlášky vo výške 180,91 €, čo s DPH vo výške 34,37 € a náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100

výpočtového základu (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 tejto vyhlášky, t.j. 6,95 €) predstavuje spolu 222,23 €.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. januára 2011

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová