ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a sudcov JUDr. Viery Nevedelovej a Mgr. Kataríny Katkovej v spore žalobcu Všeobecná úverová banka, a.s., Bratislava, Mlynské nivy 1, IČO: 31 320 155, proti žalovanému C. Y., narodenému XX. Z. XXXX, K., H. XXXX/XX, zast. Advokátska kancelária BÁNOS, s.r.o., Galanta, Hlavná 979/23, 924 01 Galanta, o zaplatenie 174.055,75 eura, v konaní vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 15Csp/207/2018, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 27CoCsp/4/2020 zo dňa 19. mája 2021 takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a.
Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Galanta (ďalej ako „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 14. novembra 2019 č. k. 15Csp/207/2018-70 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 174.055,75 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu. 1.1. Právne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil poukazom na ustanovenia § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 5, § 53 ods. 4 písm. k), § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 497 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 1 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 68, § 75 ods. 4, § 75 ods. 11 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. 1.2 Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi stranami sporu bola uzatvorená zmluva o hypotekárnom úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý hypotekárny úver vo výške 174 055,75 eura. Poskytnuté peňažné prostriedky boli zabezpečené záložným právom. Poskytnutý úver sa žalovaný zaviazal žalobcovi vrátiť prostredníctvom anuitných mesačných splátok. Uvedenú povinnosť si však žalovaný neplnil a so splácaním poskytnutých peňažných prostriedkov sa dostal do omeškania.Žalobca sa platobnú disciplínu žalovaného snažil obnoviť prostredníctvom pokusu o zmier, ktorým bol žalovaný vyzvaný na uhradenie vzniknutého nedoplatku, pričom zároveň bol upozornený na možnosť žalobcu využiť jeho právo požiadať o jednorazové splatenie celého zostatku úveru. Žalovaný dlh neuhradil ani na základe pokusu o zmier, a ani na základe následne zasielanej výzvy zo dňa 04. novembra 2015, žalobca nesplatený zostatok úveru zosplatnil. Doručenie výzvy zo dňa 04. novembra 2015 žalovanému bolo rozhodujúce pre určenie začiatku plynutia premlčacej doby, a teda aj pre určenie toho, či uplatnený nárok je alebo nie je premlčaný. Súd prvej inštancie uviedol, že k účinnému doručeniu výzvy žalovanému došlo dňa 27. novembra 2015, a pretože výzva umožňovala splnenie dlhu v dodatočnej 10-dňovej lehote (je teda nelogické, aby splatnosť celého zostatku pripadla na deň 04. novembra 2015, keď žalobcovi bola daná dodatočná lehota), začiatok premlčacej doby bol určený dňom 08. decembra 2015. Koniec premlčacej doby tak pripadol na deň 08. decembra 2018, pričom žaloba bola podaná dňa 09. novembra 2018. Z uvedeného vyplýva, že uplatnený nárok premlčaný nebol. 1.3 Súd prvej inštancie uzatvorenú zmluvu vyhodnotil ako zmluvu uzatvorenú platne, obsahovala všetky podstatné a zákonom vyžadované náležitosti v zmysle zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, platného a účinného v čase jej uzatvorenia. S poukazom na ustanovenie § 1 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a teda nespadá pod režim citovaného zákona, o ktorého ustanovenia žalovaný zväčša opieral svoje tvrdenia. Z uzatvorenej zmluvy bolo zrejmé aká čiastka bola poskytnutá, aká má byť splatená. Výška splátky, ako aj splatnosť každej splátky bola zrejmá a zistiteľná tak zo zmluvy, zo Všeobecných obchodných podmienok (v ďalšom texte „VOP“), s ktorými bol žalovaný riadne oboznámený. Rovnako tak žalovanému boli známe všetky poplatky, ktoré je povinný žalobcovi plniť. Žiadne neboli skryté, ale boli jednoznačné a určité. Súd prvej inštancie uzatvorenú zmluvu nevyhlásil za neplatnú, nakoľko bola riadne a platne uzatvorená a obsahovala všetky zákonom predpísané náležitosti. Zmluvné podmienky uvedené žalovaným súd prvej inštancie nemal za neprijateľné, spôsobujúce neplatnosť uzatvoreného právneho úkonu, nakoľko poplatky boli vopred známe a určité, a teda žalovaný sa pre čerpanie úveru u žalobcu nemusel rozhodnúť, to, že sa neoboznámil s VOP, hoci nato možnosť mal a mohol ju využiť, pričom ju nevyužil, nemôže byť na ujmu žalobcovi, pričom ľahostajnosť žalovaného a neoboznámenie sa s VOP určite nespĺňa atribút neprijateľnej zmluvnej podmienky, nakoľko je len a len na žalovanom, či tak urobí alebo nie. Jeho zľahčený prístup k zmluvným podmienkam nemôže byť na ťarchu žalobcu. Čo sa týka rozhodcovskej doložky, tak táto nebola v danom prípade uplatnená a podmienenie práva na predčasné splatenie úveru písomným oznámením umožňuje priamo ustanovenie § 75 ods. 11 zákona č. 483/2001 Z. z. Ak by uvedený zmluvný úkon aj obsahoval nejaké neprijateľné zmluvné podmienky, tieto by nespôsobovali neplatnosť právneho úkonu ako takého, ale spôsobovali by len ich neplatnosť. Dokument - uznanie dlhu (č. l. 38 a nasl. spisu) pre súd v danom prípade nebol relevantný, nakoľko išlo len o návrh na uznanie dlhu bez podpisov, ktorý návrh nikdy nebol prijatý. Návrh bol vypracovaný len zástupcom žalobcu, ktorý je uvedený priamo v návrhu. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne, žalovaného preto zaviazal na úhradu nesplatenej istiny poskytnutého úveru v žiadanej výške, bez zmluvných úrokov, úrokov z omeškania či dojednaných poplatkov, nakoľko tieto si žalobca v konaní ani neuplatnil, pričom uplatnený nárok premlčaný nebol a vznikol z platne uzatvorenej zmluvy. 1.4 O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“)
2. Krajský súd v Trnave (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom zo dňa 02. decembra 2020 č. k. 27CoCsp/4/2020-113 v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 2.1. Odvolací súd k námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy uviedol, že navrhnutým dôkazom, ktorý súd nevykonal, mal byť podľa žalovaného návrh uznania dlhu, ktorý podľa žalovaného jasne preukazuje, že sám žalobca zosplatnil dlh dňom 04. novembra 2015, súd prvej inštancie sa však týmto dôkazom podľa žalovaného vôbec nezaoberal, ani sa k nemu nijako relevantne nevyjadril. Uvedené tvrdenie žalovaného je nepravdivé, pretože v odseku 28. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie výslovne uviedol, že dokument - uznanie dlhu pre súd v danom prípade nebol relevantný, pretože išlo len o návrh na uznanie dlhu bez podpisov, ktorý návrh nikdy nebol prijatý. Návrh bolvypracovaný len zástupcom žalobcu, ktorý je uvedený priamo v návrhu. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania, je úlohou a doménou súdu. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že sa išlo o nerelevantný dôkazný prostriedok. Súd prvej inštancie sa teda s uvedeným dôkazom navrhnutým žalovaným riadne v dôvodoch napadnutého rozhodnutia vyrovnal. Preto odvolacia námietka žalovaného uplatnená podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP nie je dôvodná. 2.2. K odvolaciemu dôvodu, v zmysle ktorého súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a bol naplnený tým, že súd nesprávne určil začiatok plynutia premlčacej lehoty na deň 08. decembra 2015, keď podľa žalovaného k začiatku plynutia premlčacej lehoty došlo práve dňa 04. novembra 2015 na základe výzvy na úhradu dlhu, odvolací súd uviedol, že z obsahu spisu v preskúmavanej veci zistil, že výzvou zo dňa 04. novembra 2015 žalobca vyzval žalovaného na predčasné splatenie zostatku celého úveru v lehote 10 dní odo dňa doručenia výzvy. Výzvu doručoval žalovanému na adresu uvedenú v úverovej zmluve poštou do vlastných rúk, pričom dňa 09. novembra 2015 (č. l. 16 spisu) bola zásielka uložená na pošte. Dátum 28. novembra 2015 je uvedený ako dátum vrátenia z dôvodu, že zásielka nebola prevzatá v odbernej lehote (pozri č. l. 16 rub spisu). Z uvedeného je zrejmé, že posledným dňom, kedy si žalovaný mohol zásielku prevziať bol 27. november 2015. Podľa článku XIV bod 5 Všeobecných obchodných podmienok Všeobecnej úverovej banky, a.s. na poskytovanie hypotekárnych úverov pre fyzické osoby, písomnosť sa považuje za doručenú dlžníkovi, ak bola uložená na pošte v posledný deň lehoty stanovenej poštovým doručovateľom na jej vyzdvihnutie. V zmysle uvedeného článku sa výzva považuje za doručenú dňom 27. novembra 2015. Podľa výzvy mal žalovaný vrátiť celý zostatok úveru v lehote 10 dní od doručenia výzvy (od 27. novembra 2015), teda do 07. decembra 2015. Premlčacia lehota tak začala plynúť dňa 08. decembra 2015 a uplynula 08. decembra 2018. Žaloba bola súdu prvej inštancie doručená 09. novembra 2018, včas pred uplynutím premlčacej lehoty. Správne preto súd prvej inštancie uzavrel, že nárok žalobcu nebol premlčaný. Odvolací súd tak dospel k záveru, že ani odvolacia námietka žalovaného, uplatnená v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, neobstojí. 2.3. Ďalšími odvolacími námietkami žalovaného sa odvolací súd nezaoberal v rámci svojho prieskumu, pretože pre rozhodnutie odvolacieho súdu nie sú podstatné - poplatky si žalobca neuplatňoval, nebol preto dôvod sa nimi v odvolaní zaoberať. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa čl. 4 ods. 2 CSP.
3. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný dovolanie s poukazom na dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ CSP. 3.1. Podľa dovolateľa sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí viac-menej iba priklonil k názoru súdu prvej inštancie bez ďalšieho preukázania pravdivosti svojich tvrdení, čím okrem iného došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd sa nesprávne stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to z dôvodu, že nesprávne určil začiatok plynutia premlčacej lehoty na deň 08. decembra 2015. Pravdou je, že žalovaný v konaní riadne preukázal, že k začiatku plynutia premlčacej lehoty došlo už dňa 04. novembra 2015 na základe výzvy na úhradu dlhu. Sám žalobca vo svojej žalobe poukazuje na výzvu na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa 04. novembra 2015, v ktorej odkazuje na ustanovenie článku XI. ods. 1 písm. j) Všeobecných obchodných podmienok žalobcu. List žalobcu je zo dňa 04. novembra 2015, a teda okamžitá splatnosť nastala ešte v tento deň. Súd prvej inštancie (s ktorého výkladom sa odvolací súd stotožnil) vyložil ustanovenie zmluvy jednoznačne v neprospech žalovaného, pričom ho ako spotrebiteľa týmto výkladom nesmierne poškodil na jeho právach. Zo samotnej zmluvy, resp. zo zmluvného vzťahu by mala vyplývať právna istota, ktorá by mala chrániť slabšiu stranu, spotrebiteľa, avšak výklad zmluvy ako ju vyložili súdy nižšej inštancie, právnu istotu spotrebiteľa jednoznačne nahlodáva. 3.2. Vo vzťahu k žalovaným navrhnutému dôkazu, ktorým je návrh na uznanie dlhu, a ku ktorému okresný súd uviedol, že nebol v danom prípade relevantný, pretože išlo len o návrh na uznanie dlhu bez podpisov, ktorý návrh nikdy nebol prijatý, a s ktorým záverom sa odvolací súd stotožnil. Dovolateľ uviedol, že s uvedeným sa nestotožňuje. V prvom rade poukazuje, že kľúčový dôkaz, ktorý má preukázať žalovaným tvrdenú skutočnosť ohľadom začiatku plynutia premlčacej lehoty v spore, súd nemôže bez ďalšieho zaoberania sa ním vyhodnotiť ako nerelevantný. Okrem toho, argumentáciaodvolacieho súdu, že tento dôkaz je bezpredmetný, keďže sa jednalo „iba“ o návrh žalobcu na uznanie dlhu, ktorý nebol podpísaný, je tiež úplne nesprávna. Pokiaľ by návrh žalovaný podpísal, znamenalo by to pre neho vznik nových povinností, a teda okrem iného by mu začala plynúť nová premlčacia lehota pre povinnosť úhrady dlhu. V tejto súvislosti poukázal dovolateľ aj na § 15 a § 16 ObZ. Nie je v žiadnom prípade možné poukazovať na to, že dokument vyhotovil zamestnanec banky a konanie tohto žalobcu riadne nezaväzuje, ale práve naopak. Žalobca v návrhu na uznanie dlhu uviedol, že splatnosť predmetného úveru nastala dňa 04. novembra 2015, a teda tak, ako od začiatku tvrdí žalovaný, žalobca si bol vedomý premlčania svojej pohľadávky, preto to v uznaní dlhu takto sám uviedol, avšak neskôr, po vznesení námietky premlčania svoju argumentáciu účelovo zmenil tak, aby to bolo v jeho prospech. Pokiaľ sa odvolací súd priklonil k názoru súdu prvej inštancie bez ďalšieho preukázania pravdivosti svojich tvrdení, týmto konaním došlo zo strany odvolacieho súdu jednoznačne k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žaloba žalobcu bola doručená súdu dňa 09. novembra 2018, to znamená, že bola na súde podaná po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty v zmysle § 101 OZ, ktorá začala plynúť dňa 05. novembra 2015 a uplynula dňa 05. novembra 2015. Vzhľadom na uvedené sa právo žalobcu nevykonalo v dobe zákonom ustanovenej, žalovaný oprávnene vzniesol námietku premlčania s argumentáciou, s ktorou sa odvolací súd riadne nevysporiadal a dospel tak k nesprávnym skutkovým a právnym zisteniam. 3.3. Odvolací súd sa nevysporiadal s námietkami dovolateľa súvisiacimi s neprijateľnými zmluvnými podmienkami uvedenými v odvolaní, na ktoré dovolateľ opätovne poukazuje. 3.3.1. Poplatky spojené s administratívnou agendou zmluvy podľa cenníka žalobcu (bod 6 článok 1a a článok 12 zmluvy). Neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 OZ) je povinnosť spotrebiteľa uhradiť veriteľovi predmetné poplatky súvisiace so spracovaním zmluvy, resp. zmenou úveru, za ktoré spotrebiteľ nedostáva žiadne reálne protiplnenie. Odplatou za poskytnutie úveru sú úroky, pričom dovolateľ poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 21. novembra 2012 sp. zn. 18Co/109/2011. 3.3.2. Paušálne stanovené poplatky za upomienky bod 6 článok 1a zmluvy. Paušálne určená suma poplatku bez transparentného výpočtu skutočných nákladov predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v rozpore s rátio legis zákona z dôvodu neurčitosti a nedostatočnej transparentnosti, ako i z dôvodu, že nebola individuálne medzi účastníkmi dojednaná s poukazom na ustanovenie § 121 ods. 3 OZ, ktorý za príslušenstvo pohľadávky považuje len skutočné náklady spojené s uplatnením pohľadávky a nie paušálne určenú sumu poplatku. 3.3.3. Rozhodcovská doložka (článok 13 zmluvy), ktorú si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, a ktorá ho núti aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm. r/ OZ, pričom poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave z 09. augusta 2011 č. k. 10CoE/326/2010. 3.3.4. Žalovaný je toho názoru, že v tejto zmluve nie je dodávateľ nijako (prípadne iba minimálne) sankcionovaný v súvislosti s prípadným nesplnením povinnosti na jeho strane, sankcionovaný je len spotrebiteľ, čo spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a teda odporuje zákonu. 3.3.5. Dovolateľ taktiež poukázal na bod 14.12. zmluvy, ktorá zmluvná podmienka má za následok, že na spotrebiteľa je de facto prenášané dôkazné bremeno v otázke riadneho oboznámenia sa so zmluvnými podmienkami a okolnosťami uzavretia úverovej zmluvy. 3.3.6. Spotrebiteľská zmluva obsahuje viacero neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré by mali byť považované za neplatné, preto aj na samotnú zmluvu by sa malo nazerať ako na neplatnú, nakoľko obsah tejto odporuje zákonu, pričom s uvedenou argumentáciou sa odvolací súd v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevyrovnal. Žalovaný považuje odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu za nedostatočné a jeho právne posúdenie za nesprávne. 3.4. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ako i rozsudok okresného súdu a vo veci sám rozhodol tak, že žalobu zamieta, alternatívne, aby zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie a zároveň žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 100%
4. Žalobca v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za vecne správne, zákonné a dostatočne odôvodnené. Žiadal, aby dovolací súd v zmysle § 447 CSPdovolanie odmietol, alternatívne, aby v zmysle § 448 CSP dovolanie zamietol ako nedôvodné.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je potrebné zamietnuť.
6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
7. Podľa § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
7.1. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f/ CSP je a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
7.2. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).
8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
9. Dovolateľ v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f/ CSP namietal nedostatky v procese dokazovania a zistenia skutkového stavu, zároveň podľa dovolateľa rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočné odôvodnené, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ CSP.
10. K dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).
11. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).
12. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.
13. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné.
14. K dovolacej námietke týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, a teda jeho nepreskúmateľnosti, dovolací súd vo väzbe na body 10. až 13. tohto rozhodnutia uvádza, že v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. 14.1. Z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP stotožniac sa s dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP) vrátane správnych skutkových a právnych záverov (pozri bod 8. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil v porovnaní so súdom prvej inštancie na žiadnych iných, či nových skutkových a právnych záveroch. Keďže odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie stotožnil, treba jeho dôvody posudzovať v kontexte s dôvodmi uvedenými v rozsudku okresného súdu, s ktorým vytvára organickú (kompletizujúcu) jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09)
14.2. K dovolateľom namietaným vadám odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu spočívajúcim v tom, že podľa jeho názoru zmluva o hypotekárnom úvere obsahuje neprijateľne zmluvné podmienky, čo spôsobuje jej neplatnosť, dovolací súd uvádza, že k uvedeným námietkam sa vyjadril okresný súd v bode 28. odôvodnenia svojho rozsudku „Zmluvné podmienky uvedené žalovaným súd nemal za neprijateľné, spôsobujúce neplatnosť uzatvoreného právneho úkonu, nakoľko poplatky boli vopred známe a určité, a teda žalovaný sa pre čerpanie úveru u žalobcu nemusel rozhodnúť, to že sa neoboznámil s VOP, hoci nato možnosť mal a mohol ju využiť, pričom ju nevyužil, nemôže byť na ujmu žalobcovi, pričom ľahostajnosť žalovaného a neoboznámenie sa s VOP určite nespĺňa atribút neprijateľnej zmluvnej podmienky, nakoľko je len a len na žalovanom či tak urobí alebo nie. Jeho zľahčený prístup k zmluvným podmienkam nemôže byť na ťarchu žalobcu. Čo sa týka rozhodcovskej doložky, tak táto nebola v danom prípade uplatnená a podmienenie práva na predčasné splatenie úveru písomným oznámením umožňuje priamo ustanovenie § 75 ods. 11 zákona č. 483/2001 Z. z. Ak by uvedený zmluvný úkon aj obsahoval nejaké neprijateľné zmluvné podmienky, tieto by nespôsobovali neplatnosť právneho úkonu ako takého, ale spôsobovali by len ich neplatnosť.“ Vzhľadom na skutočnosť, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí z hľadiska jeho predmetu jeden kompletizujúci celok, preto ak okresný súd sa s uvedenou námietkou už vysporiadal a odvolací súd na opakovane v konaní vyjadrenú námietku nereagoval, neznamená to nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, pretože odvolací súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky (a už vôbec nie na opakované) námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05), čo však nie je daný prípad.
15. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Skutočnosť, že sa dovolateľ nestotožňujú s odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu a výsledkom vykonaného dokazovania, nezakladá dôvodnosť podaného dovolania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok. Dovolací súd neakceptoval opodstatnenosť dôvodov, ktoré žalovaný uvádzal v dovolaní o zmätočnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, trpiaceho nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia, pretože uvedené nezistil.
16. Pokiaľ dovolateľ prezentoval jeho nespokojnosť s vykonaným dokazovaním, jeho rozsahom a hodnotením dôkazov súdom, čím podľa neho došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci a k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces, dovolací súd k tejto námietke pripomína, že dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Dovolací súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (zakladajúcim prípustnosť dovolania) nebolo nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/85/2010, 2Cdo/29/2011, 3Cdo/268/2012, 3Cdo/108/2016, 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011, 7Cdo/38/2012). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/99/2019, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).
16.1. Dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, lebo je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP, avšak tieto vady v súdenej veci dovolací súd nezistil. 16.2. Podľa názoru dovolacieho súdu doposiaľ vykonané dokazovanie dostatočne odôvodňuje skutkové i právne závery prijaté súdmi nižšej inštancie (súdom prvej inštancie, aj súdom odvolacím). Z odôvodnenia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie sa zaoberal návrhmi strán konania na vykonanie dôkazov, pričom mimo iného uviedol v bode 28. odôvodnenia svojho rozhodnutia, k totožnej námietke dovolateľa uvedenej v odvolaní aj v dovolaní týkajúcej sa nevykonania dôkazu, či jeho hodnotenia, že „Dokument - uznanie dlhu pre súd v danom prípade nebol relevantný, nakoľko išlo len o návrh na uznanie dlhu bez podpisov, ktorý návrh nikdy nebol prijatý. Návrh bol vypracovaný len zástupcom žalobcu, ktorý je uvedený priamo v tom uznaní.“ So zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie sa stotožnil aj odvolací súd. V súdenom spore dovolací súd nezistil v postupe súdov nižších inštancií pochybenia alebo vady v procese dokazovania a jeho hodnotenia predstavujúce porušenie práva žalovaného na spravodlivé súdne konanie.
17. Nad rámec vyššie uvedeného dovolací súd k námietkam dovolateľa týkajúcim sa „dokumentu - uznanie dlhu“ a ním prezentovanej argumentácie, že premlčacia lehota, v ktorej mohol uplatniť žalobca svoje právo začala plynúť od dátumu 04. novembra 2015, pretože jednak tento dátum je uvedený v dokumente - uznaní dlhu, a z dôvodu, že výzva na predčasné splatenie dlhu je zo dňa 04. novembra 2015, považuje za potrebné uviesť nasledovné: Najskôr poznamenáva (rovnako ako odvolací súd, aj súd prvej inštancie), že v posudzovanom prípade k uznaniu dlhu zo strany dlžníka - dovolateľa nedošlo, pretože nedošlo k podpísaniu uznania dlhu dlžníkom, čo ani žiadna zo strán nerozporuje, preto ani dovolací súd nevidel žiaden dôvod vzhliadnuť len k návrhu uznania dlhu bez akýchkoľvek právnych účinkov a týmto sa zaoberať. 17.1. Ďalej dovolací súd k výzve na predčasné splatenie dlhu zo dňa 04. novembra 2015, od ktorého dňa mala podľa dovolateľa začať plynúť premlčacia lehota, uvádza, nasledujúce: Z doručenky na č. l. 16 spisu (k predmetnej výzve predčasné splatenie dlhu) vyplýva, že zásielka nebola prevzatá v odbernej lehote (pozri č. l. 16 rub spisu), preto je na doručenke vyznačený dátum 28. novembra 2015, ktorý je uvedený ako dátum vrátenia zásielky. Z uvedeného je zrejmé, že posledným dňom, kedy si žalovaný mohol zásielku prevziať bol 27. november 2015. Podľa článku XIV bod 5. Všeobecných obchodných podmienok Všeobecnej úverovej banky, a.s. na poskytovanie hypotekárnych úverov pre fyzické osoby (č. l. 6 rub a nasl. spisu), písomnosť sa považuje za doručenú dlžníkovi, ak bola uložená na pošte v posledný deň lehoty stanovenej poštovým doručovateľom na jej vyzdvihnutie. V zmysle uvedeného článku bolo výzvu na predčasné splatenie dlhu zo dňa 04. novembra 2015 možné považovať za doručenú dňom 27. novembra 2015. 17.2. Vychádzajúc z uvedeného sa dovolateľ mohol oboznámiť s výzvou na predčasné splatenie dlhu zo dňa 04. novembra 2015 najskôr 27. novembra 2015, z dovolateľom prezentovanej argumentácie ale vyplýva, že zosplatnenie malo nastať už dňa 04. novembra 2015, pričom premlčacia lehota plynula od 05. novembra 2015, z čoho dovolateľ odvodzoval, že žalobca sa mohol svojho plnenia na súde domáhať predtým ako sa dlžník (dovolateľ) oboznámil s výzvou na predčasné splatenie dlhu zo dňa 04. novembra 2015. Takáto argumentácia dovolateľa a závery z toho vyplývajúce, je však nielen v rozpore s logikou ochrany spotrebiteľa, ktorá priorizuje spotrebiteľa pri oboznamovaní s jeho právami a prostriedkami ochrany jeho práv, ale aj v rozpore so zákonným ustanovením § 53 ods. 9 OZ (ktorý ale nebol namietaný v dovolaní a nebol ani predmetom konania pred súdmi nižšej inštancie), ktorého znenie jednak nedovoľuje veriteľovi uplatniť svoje právo na zosplatenenie v lehote 3 mesiacov od nesplatenej splátky,ale zároveň zdôrazňuje potrebu oboznámenia dlžníka s možným zosplatnením jeho záväzku v celosti v predstihu (15 dní) kým dôjde k uplatneniu tohto práva veriteľa, čím vytvára kumulatívnu dvojprvkovú ochranu spotrebiteľa. Zároveň je takáto argumentačná logika v rozpore aj s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu v obdobných sporoch, ktorá prax odmieta začatie plynutia premlčacej lehoty v prípade zosplatenenia celého dlhu vyplývajúceho so spotrebiteľského vzťahu spätne ku dňu, keď sa dlžník dostal do omeškania s platením splátok (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu z 30. marca 2022 sp. zn. 4Cdo/140/2021, z 29. novembra 2022 sp. zn. 7Cdo/268/2020, z 30. novembra 2022 sp. zn. 5Cdo/224/2021, z 15. decembra 2022 sp.zn. 4Cdo/132/2021). 17.3. Z uvedeného tak vyplýva, že v posudzovanom prípade nemohol žalobca uplatniť svoje právo na jednorazové splatenie celého úveru poskytnutého žalovanému skôr, ako bol žalovaný oboznámený s výzvou na predčasné splatenie dlhu zo dňa 04. novembra 2015, ktorá mu bola doručená dňa 27. novembra 2015 (viď bod 17.1. tohto rozhodnutia). Preto žaloba žalobcu podaná dňa 09. novembra 2018 nemohla byť podaná po uplynutí premlčacej lehoty tak, ako to tvrdí žalovaný, ale bola podaná včas bez ohľadu na ústretovosť veriteľa, ktorý v rámci výzvy na predčasné splatenie dlhu zo dňa 04. novembra 2015 poskytol dlžníkovi lehotu 10 dní na splnenie dlhu (viď č. l. 15 spisu).
18. Záverom dovolací súd v súvislosti s tvrdením dovolateľa o prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci poznamenáva, že z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie veci túto vadu zmätočnosti nezakladá (R 24/2017); tento právny záver považuje za ústavnoprávne akceptovateľný i ústavný súd (I. ÚS 61/2019).
19. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalovaný neopodstatnene namietal nesprávny procesný postup súdov nižších inštancií, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jeho procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP). Dovolací súd preto dovolanie žalovaného zamietol podľa § 448 CSP ako dovolanie, ktoré je síce prípustné, ale nie je dôvodné.
20. Žalobca bol v dovolacom konaní úspešný, preto mu dovolací súd na základe ustanovenia § 453 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.
21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.