2 Cdo 325/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej S., so sídlom v B., proti povinnému P. J.,   bývajúcemu   v   D.,   o   vymoženie   215,75   €   s   príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 60 Er 3712/2011, o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 6. marca 2012 sp. zn. 23 CoE 167/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trenčín uznesením z 23. novembra 2011 č.k. 60 Er 3712/2011-11  

zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 41 ods. 2 písm. f/, § 44 ods. 2 zákona  

č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a § 71 ods. 3 zákona  

č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok). Exekučným titulom vo veci bolo

rozhodnutie Okresného riaditeľstva policajného zboru, Okresného dopravného inšpektorátu  

o priestupku zo 16. októbra 2008 č. O., ktorý nadobudol právoplatnosť 31. októbra 2008 a

vykonateľnosť 18. novembra 2008. Predpokladom pre vedenie exekúcie voči dlžníkovi je

vykonateľný exekučný titul, ktorým sa ukladá určitá povinnosť, pričom môže ísť  

o rozhodnutie súdu alebo iných orgánov alebo inú verejnú listinu. Výkon rozhodnutia možno

nariadiť najneskôr do 3 rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti  

(§ 71 ods. 3 Správneho poriadku). Vzhľadom na uvedené, výkon rozhodnutia bolo možné nariadiť v danom prípade najneskôr do 18. novembra 2011, súd na preklúziu prihliada

z úradnej povinnosti, preto žiadosť súdneho exekútora zamietol.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením zo 6. marca 2012 sp. zn.  

23 CoE 167/2011 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). V odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol, že § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vymedzuje zodpovednosť

exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, s ohľadom na to, že vydanie

tohto poverenia musí byť výsledkom náležitého preskúmania exekučného titulu, najmä  

z hľadiska formálnej a materiálnej stránky jeho vykonateľnosti, žiadosti o vydanie poverenia

a návrhu na vykonanie exekúcie. Exekučný súd skúma procesné podmienky exekučného

konania, t.j. prípustnosť konkrétnej exekúcie. Ak zistí, že sú splnené podmienky konania

podľa § 251 ods. 4 O.s.p. v nadväznosti na § 103 O.s.p., a teda niet rozporu so zákonom, vydá

poverenie na vykonanie exekúcie. Ustanovenie § 71 ods. 3 Správneho poriadku jednoznačne

určuje, že v trojročnej lehote treba výkon rozhodnutia nariadiť, k čomu v preskúmavanej

exekučnej veci prirodzene nedošlo. Uviedol, že nemožno dať za pravdu oprávnenej, ktorá

zachovanie trojročnej lehoty spája so začatím exekučného konania. Exekučné konanie, ako

osobitný druh občianskeho súdneho konania sa síce začína dňom, v ktorom bol exekútorovi

doručený návrh na vykonanie exekúcie, to však ešte neznamená, že konkrétnu exekúciu

skutočne vykoná. Exekučný súd totiž dohliada na zákonnosť vedenia exekúcie, a to nielen pri

rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ale  

v ktorejkoľvek fáze exekučného konania, a ak zistí jej neprípustnosť, zastaví ju. V predmetnej

exekučnej veci bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

doručená súdu prvého stupňa 16. novembra 2011, a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

bolo vydané 23. novembra 2011, teda po uplynutí trojročnej zákonnej lehoty, ktorá uplynula

18. novembra 2011. V tejto lehote však bolo potrebné pre úspešné vymáhanie pohľadávky

oprávnenej, aby sa exekučné konanie nachádzalo v štádiu, keď proti doručenému

upovedomeniu o začatí exekúcie nemožno podať námietky, resp. po tom, keď sa súdnemu

exekútorovi doručí právoplatné rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli,

a ktoré v takomto prípade možno považovať za nariadenie výkonu rozhodnutia, ako to

predpokladá ustanovenie § 71 ods. 3 Správneho poriadku.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Žiadala

rozhodnutie odvolacieho súdu zmeniť tak, že uznesenie súdu prvého stupňa zruší a vec mu

vráti na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. Uviedla, že neboli dané zákonné dôvody na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o vykonanie exekúcie

a pokiaľ súdy napriek tomu jej žiadosti nevyhoveli, odňali oprávnenej možnosť domôcť sa

zákonným spôsobom výkonu vykonateľného exekučného titulu. Poukázala na § 51 zákona

o priestupkoch, § 71 až § 80 Správneho poriadku ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo 17. decembra 2009 sp. zn. 1 Cdo 177/2009. Trojročná lehota  

na nariadenie výkonu rozhodnutia ustanovená v § 71 ods. 3 Správneho poriadku je lehotou

procesnou. Keďže výkon rozhodnutia postupom podľa Správneho poriadku nariaďuje správny

orgán, lehota na nariadenie výkonu rozhodnutia plynie správnemu orgánu pri výkone

rozhodnutia podľa Správneho poriadku. V konaní upravenom Exekučným poriadkom sa však

uplynutia lehoty v Správnom poriadku dovolávať nemožno. Oprávnená nevidí súvislosť tejto

lehoty s exekučným konaním. Navyše uviedla, že rozhodnutia súdov nespĺňajú požiadavky  

na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 a § 167 ods. 2 O.s.p. Okamihom, s ktorým

Exekučný poriadok spája právne účinky začatia exekučného konania je v zmysle § 36 ods. 2

Exekučného poriadku podanie návrhu na vykonanie exekúcie. Zachovanie akejkoľvek doby

určenej na uplatnenie práva nemožno viazať na iný procesný úkon, než úkon, ktorým osoba  

v prospech ktorej svedčí právo z exekučného titulu, toto právo uplatňuje. Vzhľadom  

na uvedené má oprávnená za to, že súdy vec nesprávne právne posúdili.

Povinný sa k dovolaniu oprávnenej písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné proti

uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,  

b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 239

ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré

nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým zákon pripúšťa

dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených  

v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí

niektorou z nich. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto  

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania v zmysle § 237  

písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne

nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie

procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.

Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237  

písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní. Podstatou jej dovolacích

námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení

zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska teda z jej strany nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe  

na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia

veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom

prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.  

a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia

prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie

exekúcie.

Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti

súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový

stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu

normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne

posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne

do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením

veci. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým

možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.);

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania  

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Samotné nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov nezakladá však prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež R 54/2012  

a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010,  

2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).

Z dovolania vyplýva, že oprávnená vidí určitú podobnosť preskúmavanej veci s inými

exekučnými vecami, v ktorých už najvyšší súd skôr rozhodoval a vyslovil názor, že

„nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

sa teda oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (viď uznesenie najvyššieho súdu  

zo 17. decembra 2009 sp. zn. 1 Cdo 177/2009), resp. že „za porušenie tohto práva (pozn. :   na spravodlivý súdny proces) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto

rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky“ (pozn.: právny názor vyslovený

v   uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. februára 2009 sp. zn.  

5 Cdo 318/2008).

Pokiaľ základná téza dovolania v preskúmavanej veci spočíva v námietke oprávnenej,

že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,  

v predmetných konaniach išlo o vady procesnoprávnej povahy. Najvyšší súd to vo veci sp. zn.

5 Cdo 318/2008 vyjadril slovami „pokiaľ sa súdy... neobmedzili len na to, čo v tomto štádiu

exekučného konania mali (a mohli) skúmať, ale sa (už) v ňom neprípustne a bez zákonného

podkladu zaoberali tým, čo mohli skúmať (až) v neskorších štádiách tohto konania, mal ich

procesný postup znaky odopretia spravodlivosti“. Aj v dovolateľkou uvádzanej veci sp. zn.  

1 Cdo 177/2009 išlo o procesnú povahu nesprávnosti vedúcej k zrušeniu dovolaním

napadnutého rozhodnutia (viď tú časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, ktorá vysvetľuje, že

zákon neurčuje dôkazné prostriedky, ktorými môže oprávnený osvedčiť svoje tvrdenia).

Najvyšší súd poukazuje na to, že dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je

treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (porovnaj tiež

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 15/2011, 2 Cdo 180/2011, 3 Cdo 84/2012,   4 Cdo 46/2011, 5 Cdo 126/2010, 6 Cdo 140/2011, 7 Cdo 62/2011).

Názor oprávnenej vyjadrený v dovolaní, že zamietnutie žiadosti súdneho exekútora  

o udelenie poverenia, ktoré nemá oporu v zákone, zakladá procesnú vadu konania  

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, sa prieči

povahe a účelu dovolania a dovolacieho konania. Tento názor dovolateľky sa blíži k celkom

neprijateľnému názoru, že aj každé vecne nesprávne zamietnutie žaloby (založené napríklad

na nesprávnom právnom názore o preklúzii žalobou uplatneného práva) je vždy procesnou

vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i keby tvrdenia oprávnenej  

o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť by

mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale

prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či  

zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy

až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci nešlo).

Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť  

k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.).

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá

možnosť oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Dovolateľka taktiež tvrdila, že uznesenia odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa

nespĺňajú požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 a § 167 ods. 2 O.s.p.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je uvedené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku.

Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom

súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že  

v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody

rozhodnutia, t.j. prečo žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia zamietol. Rovnako

odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre

ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať  

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade  

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ/ka

sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že v konaní nebola dovolateľke

odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej dovolania nemožno vyvodiť z § 239

ods. 1 a 2 O.s.p., ani z § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie

oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako

procesne neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravu dovolacieho konania, nezaoberal sa

napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1

O.s.p.), navyše povinnému ani žiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. novembra 2012

  JUDr. Martin Vladik, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová