Najvyšší súd  

2 Cdo 322/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., so sídlom   v B., zastúpenej A., so sídlom B., IČO : X., proti povinnému K. H., bývajúcemu v P.,   o vymoženie 1 659,70 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 5 Er 132/2009, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 30. júna 2011 sp. zn. 17 CoE 288/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Vstup Združenia na ochranu občana spotrebiteľa H., so sídlom v P., IČO : X., ako vedľajšieho účastníka na strane povinného do konania vedeného na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo 322/2012 j e n e p r í p u s t n ý.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie   na vymoženie sumy 1 659,70 € s príslušenstvom. Uviedla, že exekučným titulom je   k návrhu pripojený rozhodcovský rozsudok, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R. so sídlom v B., sp. zn. B. zo 6. februára 2009, ktorým bola žalovanému K. H. uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni B. 1 659,70 € s príslušenstvom. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Nové Mesto nad Váhom o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, okresný súd tomuto návrhu vyhovel 17. apríla 2009.

Okresný   súd   Nové   Mesto   nad   Váhom   uznesením   z   15.   apríla   2011   č.k. 5 Er 132/2009-13 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 2 písm. a/ a b/ § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 53 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 1, § 45 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 244/2022 Z.z. o rozhodcovskom konaní, smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách   a judikatúru Súdneho dvora (ES). Uviedol, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere. Po preskúmaní rozhodcovskej doložky exekučný súd dospel k záveru, že v predmetnej veci je neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná rozhodcovská doložka, pretože spôsobuje hrubý nepomer v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a preto je v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná. Podľa názoru súdu prvého stupňa dojednanou rozhodcovskou doložkou bola spotrebiteľovi odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú vyššie uvedené ustanovenia, neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností   z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Okresný súd poukázal aj na povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice Rady 93/13/EHS   z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-14/83 Sabine von Colson, Elisabeth Kamann v Land Nordrhein-Westfalen), čo je podporené aj rozsudkom Súdneho dvora v spojených prípadoch C-240/98 – C-244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero (C-240/98) v Salvat Editores SA a José M. Sanchéz Alcón Prades (C-241/98), José LUIS Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu   (C-244/98). Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na to súd prvého stupňa neprípustnú exekúciu zastavil.

Proti uvedenému uzneseniu podala oprávnená odvolanie. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 30. júna 2011 sp. zn. 17 CoE 288/2011 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej nie je   dôvodné   a   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   je   potrebné   potvrdiť   podľa   §   219   ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne. Odvolací súd ďalej uviedol, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu   so   zákonom.   Takýto   postup   je   zákonný,   výslovne   upravený   v § 45 ods. 1, 2   zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti   rozhodcovského   rozsudku   je   riešená   v   ustanovení   § 45   zákona   č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V odôvodnení ďalej poukázal na naplnenie   čl. 6 smernice 93/13/EHS, ktoré umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok. Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi dňa 4.4.2007 je štandardnou   formulárovou,   resp.   typovou   zmluvou   v   zmysle   § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase jej uzavretia. Takúto povahu majú aj Obchodné podmienky úverových produktov inkorporované   do zmluvy. Taktiež odvolací súd nemal pochybnosť o tom, že oprávnená poskytla úver   v   rámci   svojej   obchodnej   činnosti   a   povinný   túto   finančnú   službu   prijal   ako spotrebiteľ. Z uvedených dôvodov preto konštatoval, že súd prvého stupňa vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo   vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom   na udelenie poverenia pre exekútora.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie súdu prvého   a druhého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodila z § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Poukázala na to, že súd nie je v exekučnom konaní oprávnený skúmať platnosť, resp. neplatnosť rozhodcovskej doložky ex offo a nie je oprávnený posúdiť neprijateľnosť zmluvnej podmienky ex offo ale len v prípadoch uvedených v ustanovení § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, aj to len pokiaľ ide   o rozpor plnenia so zákonom alebo dobrými mravmi. Uviedla, že napriek významu riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu, Krajský súd v Trenčíne nezaujal k tvrdeniam oprávnenej   žiadne   stanovisko   a   nepotvrdil   ani   nepoprel   opodstatnenosť   tvrdení oprávnenej v odvolaní. Ďalej poukázala na skutočnosť že nie je možné považovať sa správny názor Krajského súdu v Trenčíne, že zmluvná podmienka, ktorá nebola dohodnutá so spotrebiteľom individuálne, sa automaticky považuje za neprijateľnú. Skutočnosť, že podmienky v spotrebiteľskej zmluve neboli individuálne dojednané, sama osebe   nezakladá   ich   neprijateľnosť   v   zmysle   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   o   spotrebiteľských zmluvách. Zdôraznila skutočnosť, že predmetné ustanovenie   § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doložky účinné, ani jedna zo zmluvných strán tak nemohla ani pri najvyššej miere opatrnosti predpokladať, že takto dohodnutá rozhodcovská doložka by mohla byť neprijateľnou obchodnou podmienkou v zmysle Občianskeho zákonníka. Na základe tvrdeného uvádza, že oba rozhodujúce súdy porušili zásadu zákazu retroaktivity a tým významne narušili princíp právnej istoty účastníkov zmluvy, ktorý je základným princípom demokratického právneho štátu, ktorým Slovenská republika podľa ust. čl. 1 Ústavy SR je. Exekučný súd podľa názoru dovolateľky nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu,   na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci   „res iudicata“. Ďalej poukázala na to, že ak by si exekučný súd uzurpoval právomoc v rámci exekučného konania vstupovať do už ukončeného nachádzacieho konania, prestala by mať zmysel úprava možnosti domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku. Právo na výkon rozhodnutia, ktoré je v zmysle zákona perfektným exekučným titulom, je integrálnou súčasťou práva na súdnu a inú právnu ochranu. Konaním súdu jej bolo odňaté právo domáhať sa svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní, pretože súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné. Tým súd oprávnenej spôsobil ujmu. Odňatie práva konať pred súdom sa odrazilo v postavení oprávnenej tak, že uznesenie súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu neboli dostatočne odôvodnené. Záverom poznamenala, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu   rozhodcovskej   doložky   vzhľadom   na   právoplatnosť   a   vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.

Súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)   po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p. skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie   o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení, preto dovolanie oprávnenej podľa ustanovenia § 239 O.s.p. nie je prípustné.

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí niektorou   z   nich.   V   zmysle § 237 O.s.p.   je   dovolanie   prípustné   proti   každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,   d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,   f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,   g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. a/ až c/, g/ O.s.p. nenamietala a tieto nezistil ani dovolací súd.

Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. d/ O.s.p., keď poukázala na prekážku res iudicata.

Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,   o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú   v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak   v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už   z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej B., so sídlom v B., proti povinnému K. H., bývajúcemu v P., o vymoženie 1 659,70 € s príslušenstvom,   na základe rozhodcovského rozsudku zo 6. februára 2009 sp. zn. B., ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený pri R. so sídlom v B., vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 5 Er 132/2009 nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada konanie nezaťažila.

Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237   písm. e/ O.s.p., ktorej sa mali (ako to vyplýva z obsahu dovolania) dopustiť tým, že skúmali podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul žiadnu aktivitu na takýto prieskum. Oprávnená však túto vadu namieta neopodstatnene.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je treba konanie zastaviť.

Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza taktiež vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu   a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Dovolateľka ďalej tvrdila, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ktorej sa súd dopustil tým, že odvolací súd sa vôbec nezaoberal ani tými odvolacími dôvodmi oprávnenej, ktoré oprávnená v podanom odvolaní mala možnosť uviesť a uviedla.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedená námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov nie je dôvodná.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď   v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko   z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko   z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins   c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,   t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj uznesenia   s poukazom na § 167 ods. 2 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal   a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané   a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ/ka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).

Oprávnená naznačuje vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú dovolateľka videla v tom, že súdy oboch stupňov jej odopreli vykonateľnosť právoplatného   a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Uviedla, že súdy nemôžu preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie   a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh   na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p.

Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom   pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora   na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou   na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide   o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.   V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Pokiaľ oprávnený/á v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy   v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore   so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012).

V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú   z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo   o prípad zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto neboli splnené zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa neprípustnú exekúciu zastavil a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie   z určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

Záverom dovolací súd k námietkam dovolateľky ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.   v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Dovolací súd úspešnému povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.).

Združenie na ochranu občana spotrebiteľ H., so sídlom N. (ďalej len „združenie“), zastúpené JUDr. A. M., advokátom so sídlom v S., procesným úkonom z 21. novembra 2011, ktorý bol súdu doručený 24. novembra 2011 oznámilo, že podľa § 93 ods. 2 O.s.p. vstupuje do dovolacieho konania ako vedľajší účastník na strane povinného.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10a ods. 1 O.s.p.) so zreteľom na uvedený procesný úkon združenia pristúpil k riešeniu otázky, či zákon pripúšťa vstup združenia   do predmetného dovolacieho konania.

Ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je (§ 93 ods. 1 O.s.p.).

Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (§ 93 ods. 2 O.s.p.). Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého účastníka urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníka súd rozhodne len na návrh (§ 93 ods. 3 O.s.p.). V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností (§ 93 ods. 4 O.s.p.). Pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia (§ 243c O.s.p.).

Z ustanovenia § 93 ods. 3 O.s.p. vyplýva, že Občiansky súdny poriadok pripúšťa vedľajšie účastníctvo len v (sporovom) konaní, účastníkmi ktorého sú navrhovateľ a odporca (žalobca a žalovaný). Iba ak ide o takéto konanie, stáva sa tretia osoba vedľajším účastníkom v okamihu, keď dôjde súdu jej oznámenie, že vstupuje do konania na strane niektorého z účastníkov; predmetné oznámenie urobené v konaní, v ktorom zákon vedľajšie účastníctvo nepripúšťa, nie je však spôsobilé založiť procesný status tretej osoby ako vedľajšieho účastníka.

Združenie oznámilo, že vstupuje do dovolacieho (prieskumného) konania v exekučnej veci. Účastníkmi exekučného konania sú oprávnený a povinný [resp. ďalšie osoby uvedené v § 37 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov]. Exekučné konanie nie je sporové konanie, preto vedľajšie účastníctvo združenia je v danom prípade vylúčené.

Vzhľadom na to, že neprípustnosť vstupu (každého) vedľajšieho účastníka   do exekučného konania je daná vecnou stránkou (predmetom a povahou konania), nemení nič na opodstatnenosti záveru o neprípustnosti vstupu združenia do daného dovolacieho konania skutočnosť, že vôľu vstúpiť do dovolacieho konania ako vedľajší účastník prejavila taká právnická osoba zriadená na ochranu spotrebiteľa (viď § 1 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov).

So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že vstup združenia do tohto dovolacieho konania je vylúčený priamo zo zákona (ex lege), a preto neprípustný.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. júna 2013  

  JUDr. Martin Vladik, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová