2 Cdo 319/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne G. M., bývajúcej v T., proti žalovanej O., o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a iné, vedenej

na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 14 Cpr 3/2012, o dovolaní spoločnosti O., proti

uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 15. mája 2013 sp. zn. 14 CoPr 2/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava II uznesením zo 17. októbra 2012 č. k. 14 Cpr 3/2012-56

konanie zastavil. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení uviedol, že skutočnosť, že organizačná zložka zahraničnej právnickej osoby,

umiestnená na území Slovenskej republiky je zapísaná v obchodnom registri neznamená, že

táto organizačná zložka je nositeľom právnej subjektivity a že má spôsobilosť byť účastníkom

konania. Poznamenal, že spôsobilosť byť účastníkom konania má právnická osoba a nie

organizačná zložka právnickej osoby. Nedostatok procesnej spôsobilosti byť účastníkom

konania je taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. Okresný súd preto

konanie vo veci zastavil. O trovách konania rozhodol v zmysle § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Krajský súd v Bratislave uznesením z 15. mája 2013 sp. zn. 14 CoPr 2/2013 uznesenie

súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že

predmetom konania sú nároky žalobkyne z neplatného skončenia pracovného pomeru. Podľa

§ 7 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ vystupuje v pracovnoprávnych vzťahoch   vo svojom mene a má zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov. Zamestnávateľom je aj

organizačná jednotka zamestnávateľa, ak to stanovujú osobitné predpisy alebo stanovy podľa

osobitného predpisu. Ak je účastníkom pracovnoprávneho vzťahu zamestnávateľ, nemôže

ním byť súčasne aj jeho organizačná jednotka a naopak. Uvedené ustanovenie umožňuje, aby

právnu subjektivitu mala aj organizačná jednotka právnickej osoby, aj keď nemá právnu

subjektivitu podľa občianskeho práva. Postavenie právnických osôb – zamestnávateľov  

v pracovných vzťahoch treba zisťovať z právnych predpisov, na základe ktorých vznikli  

a prípadne stanov podľa týchto predpisov. Organizačná zložka, na ktorú bola osobitným

predpisom prenesená právna subjektivita v pracovných vzťahoch má rovnaké postavenie ako

právnická osoba, do ktorej patrí. Keďže podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd  

v napadnutom rozhodnutí vychádzal z nesprávneho právneho názoru, odvolací súd uznesenie

zrušil podľa § 221 ods. 1, písm. h/ O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v rámci ktorého

má okresný súd postupovať v súlade s citovaným ustanovením Zákonníka práce.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala spoločnosť O. (vo veci jej

organizačnej zložky so sídlom v P.) 23. júla 2013 dovolanie, ktoré odôvodnila v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., pričom vadou podľa ustanovenia § 237 O.s.p. je

vada spočívajúca v tom, že ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania. Namietla aj nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom podľa

ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Ďalej dovolateľka uviedla, že žalobkyňa označila ako

žalovanú organizačnú zložku, ktorá nemá právnu subjektivitu, a teda ani spôsobilosť byť

účastníkom konania. Tvrdila, že organizačná zložka tak, ako ju označila žalobkyňa navyše

vôbec neexistuje. Na základe uvedeného dovolateľka žiadala, aby dovolací súd zmenil

uznesenie odvolacieho súdu tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdí.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie podala včas spoločnosť O. zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel pritom k

záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p.

je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie

súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie

je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti

rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109  

ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide  

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu  

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide  

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Keďže v danom prípade ide o zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu je nepochybné,

že prípustnosť dovolania z § 239 O.s.p. nemožno vyvodiť.

Prípustnosť dovolania spoločnosti O. by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, f/ účastníkovi sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1995 a č. 23/1998). Pre záver  

o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, c/ až e/ a g/ O.s.p.

netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné.

Podľa § 237 písm. b/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania.

Podmienkou, aby niekto mohol byť účastníkom občianskeho súdneho konania je, že

musí byť na to spôsobilý. Spôsobilosťou byť účastníkom konania znamená spôsobilosť

subjektu mať procesné práva a povinnosti. Ide teda o procesnú subjektivitu. Občiansky súdny

poriadok v § 19 O.s.p. stanovuje, že spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má

spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Zákon teda

odkazuje na hmotné právo. Vo všetkých občianskoprávnych konaniach majú spôsobilosť byť

účastníkmi konania tí, ktorí majú všeobecnú spôsobilosť mať práva a povinnosti podľa

hmotného práva, teda všeobecnú hmotnoprávnu subjektivitu. Spôsobilosť mať práva  

a povinnosti majú aj právnické osoby (§ 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktorými sú

združenia fyzických alebo právnických osôb, účelové združenia majetku, jednotky územnej

samosprávy a iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon. Nedostatok spôsobilosti byť

účastníkom konania v zmysle § 19 O.s.p. už opodstatňuje prípustnosť dovolania podľa § 237

písm. b/ O.s.p. Spôsobilosť byť účastníkom konania treba odlišovať od tzv. vecnej legitimácie

účastníka – aktívnej, či pasívnej, ktorá je z hľadiska prípustnosti irelevantná. Nemožno

nedostatok spôsobilosti byť účastníkom zamieňať nedostatkom vecnej legitimácie účastníka.

Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania má z procesného hľadiska za následok

zastavenie konania (§ 103 a 104 ods. 1 O.s.p.). Vecná legitimácia účastníka konania je

otázkou hmotného práva a dôsledkom zistenia jej nedostatku sa prejaví vo výsledku konania

zamietnutím návrhu. Nedostatok vecnej legitimácie účastníka nie je procesnou vadou konania

v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p.

Štúdiom v súdnom spise dovolací súd zistil, že žalobkyňa vo svojom návrhu na začatie

konania označila žalovanú nasledovne : O., organizační složka R., IČO: X., DIČ: C.,

štatutárny zástupca : W. S.. Zo spisu vyplýva, že žalobkyňa uzavrela pracovnú zmluvu so

spoločnosťou O., organizační složka, Z., IČ : X., DIČ : C., dohodu o skončení pracovného

pomeru   uzavrela   žalobkyňa so spoločnosťou O. E., vo veci organizačnej zložky : O.,

organizačná zložka, so sídlom Z. 4, IČ : X.. Z označenia žalovanej, tak ako ju označila

žalobkyňa, nie je jednoznačné, kto je vlastne žalovanou (či žalovanou má byť spoločnosť O.

so sídlom v E., jej organizačná zložka so sídlom v P., alebo kancelária tejto spoločnosti, so

sídlom v B.). Za tohto nejasného stavu bolo namieste vyzvať žalobkyňu k odstráneniu takej

vady nesprávneho podania, keď nie sú všetky náležitosti podania uvedené presne, určito

a zrozumiteľne, a to postupom podľa § 43 O.s.p., teda tak, aby označenie účastníkov konania

bolo jednoznačné a nevzbudzovalo žiadne pochybnosti. Keďže uvedenú pochybnosť súdy

nižšieho stupňa neodstránili, za takéhoto nejasného stavu nie je možné, aby dovolací súd

jednoznačne konštatoval vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. b/ O.s.p. (nie je

možné konštatovať, že žalovaná nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, pokiaľ jej

označenie vyvoláva pochybnosti, kto ňou v skutočnosti má byť). Keďže zrušujúce uznesenie

odvolacieho súdu ostáva v platnosti, úlohou súdu prvého stupňa, po vrátení mu veci na ďalšie

konanie, bude postupovať v zmysle § 43 O.s.p. a až po vyjasnení si skutočnosti, kto je

žalovanou osobou, vo veci rozhodnúť.

Ďalej dovolateľka namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje presvedčivé

odôvodnenie.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedená námietka

dovolateľky taktiež nie je dôvodná.

Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú

porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo

zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46  

a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv  

a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija

c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci

E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej

republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   považovať   aj   nedostatok   riadneho   a   vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka  

na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada  

i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej

strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite,

skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho

dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva

na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/

O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1

ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov  

a ochranou proti takému uplatneniu (I. ÚS 241/07).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj s poukazom  

na § 211 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako

sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne  

a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo

presvedčivé.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   preskúmaní   veci   dospel   k   záveru,   že  

v odôvodení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať  

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože sa pri výklade   a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich

účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ/ka

sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).

K námietke dovolateľky, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením  

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený

skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom

dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď  

aj R 43/2003 a R 54/2012). Nejde totiž o vadu konania vymenovanú v § 237 O.s.p., ani znak

(atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci

prípustnosť dovolania. Keďže dovolateľkou bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní,

ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok

posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.  

Keďže prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia  

§ 239 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené

v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky dovolanie spoločnosti O.

podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.  

V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti dovolateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal žalobkyni náhradu trov dovolacieho

konania, lebo nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. marca 2014

  JUDr. Viera Petríková, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová