2 Cdo 314/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. J., bývajúceho v H., zastúpenému JUDr. J. K., advokátom v H., proti žalovanému R. S., so sídlom V.,
zastúpenému JUDr. I. S., advokátom v B., o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru a o určenie, že pracovný pomer trvá, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 42 C 42/2009, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 11. októbra 2011 sp. zn. 14 Co 115/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania, ktoré
tvoria trovy právneho zastúpenia v sume 375,91 € do rúk alebo na účet JUDr. I. S., do troch
dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 8. decembra 2010 č.k. 42 C 42/2009-231
žalobu zamietol. Žalobcu zároveň zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu trov konania
vo výške 1 344,17 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo svojom odôvodnení uviedol,
že vychádzal z ust. § 74, § 118 ods. 1, § 152 a § 230 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce
a vyslovil názor, že pokiaľ žalobca nerešpektoval pokyn žalovaného, aby sa dostavil do sídla
žalovaného do B. na V. ulicu, ktoré bolo okrem iného dojednané i ako jeho miesto výkonu
práce, tak porušil pracovnú disciplínu závažným spôsobom. K námietkam žalobcu, že prevzal
iba kópiu listu zo dňa 18.2.2009, ktorá bola tzv. faxovou kópiou, resp., že vo výzve bol
nesprávne zamestnávateľ označený s malým “r“ uviedol, že tieto neobstoja a súd ich
kvalifikoval ako špekulatívne. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že pokyny a príkazy v rámci
nadriadenosti a podriadenosti sa môžu zadávať akýmkoľvek neformálnym spôsobom, pričom
musí byť zrejmé, k čomu pokyn smeruje. Z obsahu pokynu z 18.2.2009 je nesporné uloženie povinnosti žalobcovi dostaviť sa dňa 23.2.2009 do sídla zamestnávateľa do B. na V. ulicu.
Žalobcovi muselo byť jednoznačne zrejmé, kde sa sídlo obchodnej spoločnosti nachádza,
nakoľko v tomto sídle absolvoval dvojtýždňové školenie. Nemožno sa stotožniť ani
s argumentáciou žalobcu, že nebol povinný dostaviť sa do sídla spoločnosti, nakoľko pokyn
nemal náležitosti cestovného príkazu, keď mu nebolo stanovené, aký dopravný prostriedok
má použiť. Takáto povinnosť pre zamestnávateľa zo Zákonníka práce nevyplýva. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému žalovanému priznal
náhradu trov konania.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 11. októbra 2011 sp. zn.
14 Co 115/2011 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a žalovanému priznal náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 313,04 Eur. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd
prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci, vec posúdil správne po právnej stránke, svoje
rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil a s uvedeným odôvodnením napadnutého
rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Aj podľa názoru
odvolacieho súdu bolo povinnosťou žalobcu dostaviť sa dňa 23.2.2009 na výzvu žalovaného
na pracovisko v B.. Táto povinnosť dostaviť sa na vlastné náklady na pracovisko vyplýva
žalobcovi nielen z pracovnej zmluvy kde je uvedené, že miesto výkonu práce je aj B., s čím
žalobca pri uzatváraní pracovného pomeru súhlasil, ale aj zo Zákonníka práce, keďže
povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnancov
vyplývajúcich z pracovného pomeru. Žalobca však nerešpektoval výzvu žalovaného,
a nedostavil sa po ukončení PN na pracovisko. Konanie žalovaného vníma žalobca ako
konanie v rozpore s dobrými mravmi, hoci sám svoje povinnosti zamestnanca dodržiavať
pracovnú disciplínu neplnil. Záverom krajský súd uviedol, že neospravedlnenou absenciou
v práci a neplnením pokynu nadriadeného, ktoré boli ako dôvody okamžitého skončenia
pracovného pomeru jasne uvedené v písomnom prejave žalovaného zo dňa 16.3.2009, došlo
k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní, náhradu
trov odvolacieho konania priznal.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, navrhol, aby dovolací súd
zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave (dovolací súd posudzoval dovolanie
podľa obsahu). Dovolateľ namietal s poukazom na ust. § 237 písm. c/ O.s.p., § 242 ods. 1 O.s.p., že žalovaný nebol riadne zastúpený ako aj skutočnosť, že rozhodnutiami konajúcich
súdov došlo k porušeniu jeho práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 písm. b/
Ústavy Slovenskej republiky a porušeniu jeho práva na ochranu proti svojvoľnému
prepúšťaniu zo zamestnania, pričom tieto rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom
posúdení veci. V dovolaní namietal náležitosti plnej moci udelenej advokátovi protistrany ako
aj opakovane poukazoval na skutočnosť, že v obchodnom mene žalovaného malé „r“ nie je
a on sa domnieval, že žalovaný ho prevádza na výkon inej než dojednanej práce k inému
zamestnávateľovi. Ďalej v dovolaní tvrdil, že B. nebola jeho pravidelným pracoviskom
a na výkon pracovnej cesty mu nebol daný cestovný príkaz.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolateľ podal dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia a navrhol podané dovolanie zamietnuť. Zároveň si uplatnil trovy
dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený v zmysle § 241 ods. 1
O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či
tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo
rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože
po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Dovolanie žalobcu smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
niektorého z vyššie uvedených rozhodnutí. Prípustnosť dovolania preto z § 238 O.s.p.
nemožno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal i otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľa, že konanie trpí vadou uvedenou v § 237
písm. c/ O.s.p., a konkrétne k tvrdeniu žalobcu, že žalovaný nebol v konaní pred súdom riadne
zastúpený. Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že z obsahu spisového materiálu ako aj z jednotlivých listov súdneho spisu vyplýva, kto a v akom rozsahu zastupuje žalovaného pred
súdom. Vytýkaný nedostatok plnomocenstva, a to skutočnosť, že pri podpisoch konateľov
na plnomocenstve nie je uvedené obchodné meno spoločnosti, vzhľadom na jednoznačnosť
označenia toho kto vôľu v listine prejavuje, ako aj obsahu prejavu v listine, nemôže spôsobiť
neplatnosť právneho úkonu.
Vady v zmysle § 237 O.s.p., žalobcom nenamietané, v dovolacom konaní najavo
nevyšli.
Pokiaľ ide o námietku žalobcu spochybňujúcu nesprávnosť skutkových zistení, treba
uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo
osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je
mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že žalobca namietal nesprávne právne posúdenie
veci, ktoré malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu v súlade s § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Žalovaný mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaný si náhradu trov dovolacieho
konania uplatnil a ich výšku vyčíslil. Dovolací súd v zhode s doterajšou praxou prihliadol
na to, že právny zástupca žalovaného zastupoval tohto účastníka už v konaní pred oboma
nižšími stupňami súdov. Žalovanému preto priznal náhradu trov dovolacieho konania iba
za jeden úkon právnej služby advokáta, ktorú poskytol vypracovaním vyjadrenia žalovaného
k dovolaniu žalobcu zo 14. mája 2012 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len
„vyhláška“)]. Odmena za jeden úkon právnej služby predstavuje spolu sumu 375,91 €
[t.j. 305,63€ (§ 10 ods. 1 vyhlášky) + režijný paušál 7,63 (§ 16 ods. 3 vyhlášky)] + 20 %
DPH].
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V B. 28. novembra 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová