2 Cdo 314/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. J., bývajúceho v H., zastúpenému JUDr. J. K., advokátom   v   H.,   proti   žalovanému   R.   S., so sídlom V.,

zastúpenému JUDr. I. S., advokátom v B., o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného

pomeru a o určenie, že pracovný pomer trvá, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 42 C 42/2009, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave  

z 11. októbra 2011 sp. zn. 14 Co 115/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania, ktoré

tvoria trovy právneho zastúpenia v sume 375,91 € do rúk alebo na účet JUDr. I. S., do troch

dní.  

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 8. decembra 2010 č.k. 42 C 42/2009-231

žalobu zamietol. Žalobcu zároveň zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu trov konania  

vo výške 1 344,17 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo svojom odôvodnení uviedol,

že vychádzal z ust. § 74, § 118 ods. 1, § 152 a § 230 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce

a vyslovil názor, že pokiaľ žalobca nerešpektoval pokyn žalovaného, aby sa dostavil do sídla

žalovaného do B. na V. ulicu, ktoré bolo okrem iného dojednané i ako jeho miesto výkonu

práce, tak porušil pracovnú disciplínu závažným spôsobom. K námietkam žalobcu, že prevzal

iba kópiu listu zo dňa 18.2.2009, ktorá bola tzv. faxovou kópiou, resp., že vo výzve bol

nesprávne zamestnávateľ označený s malým “r“ uviedol, že tieto neobstoja a súd ich

kvalifikoval ako špekulatívne. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že pokyny a príkazy v rámci

nadriadenosti a podriadenosti sa môžu zadávať akýmkoľvek neformálnym spôsobom, pričom

musí byť zrejmé, k čomu pokyn smeruje. Z obsahu pokynu z 18.2.2009 je nesporné uloženie povinnosti žalobcovi dostaviť sa dňa 23.2.2009 do sídla zamestnávateľa do B. na V. ulicu.

Žalobcovi muselo byť jednoznačne zrejmé, kde sa sídlo obchodnej spoločnosti nachádza,

nakoľko v tomto sídle absolvoval dvojtýždňové školenie. Nemožno sa stotožniť ani

s argumentáciou žalobcu, že nebol povinný dostaviť sa do sídla spoločnosti, nakoľko pokyn

nemal náležitosti cestovného príkazu, keď mu nebolo stanovené, aký dopravný prostriedok

má použiť. Takáto povinnosť pre zamestnávateľa zo Zákonníka práce nevyplýva. O trovách

konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému žalovanému priznal

náhradu trov konania.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 11. októbra 2011 sp. zn.

14 Co 115/2011 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a žalovanému priznal náhradu trov

odvolacieho konania vo výške 313,04 Eur. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd

prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci, vec posúdil správne po právnej stránke, svoje

rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil a s uvedeným odôvodnením napadnutého

rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Aj podľa názoru

odvolacieho súdu bolo povinnosťou žalobcu dostaviť sa dňa 23.2.2009 na výzvu žalovaného

na pracovisko v B.. Táto povinnosť dostaviť sa na vlastné náklady na pracovisko vyplýva

žalobcovi nielen z pracovnej zmluvy kde je uvedené, že miesto výkonu práce je aj B., s čím

žalobca pri uzatváraní pracovného pomeru súhlasil, ale aj zo Zákonníka práce, keďže

povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnancov

vyplývajúcich   z   pracovného   pomeru.   Žalobca   však   nerešpektoval   výzvu žalovaného,

a nedostavil sa po ukončení PN na pracovisko. Konanie žalovaného vníma žalobca ako

konanie v rozpore s dobrými mravmi, hoci sám svoje povinnosti zamestnanca dodržiavať

pracovnú disciplínu neplnil. Záverom krajský súd uviedol, že neospravedlnenou absenciou

v práci a neplnením pokynu nadriadeného, ktoré boli ako dôvody okamžitého skončenia

pracovného pomeru jasne uvedené v písomnom prejave žalovaného zo dňa 16.3.2009, došlo

k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2   O.s.p. potvrdil.  

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1

O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní, náhradu

trov odvolacieho konania priznal.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, navrhol, aby dovolací súd

zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave (dovolací súd posudzoval dovolanie

podľa obsahu). Dovolateľ namietal s poukazom na ust. § 237 písm. c/ O.s.p., § 242 ods. 1 O.s.p., že žalovaný nebol riadne zastúpený ako aj skutočnosť, že rozhodnutiami konajúcich

súdov došlo k porušeniu jeho práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 písm. b/

Ústavy   Slovenskej republiky a porušeniu jeho práva   na   ochranu   proti   svojvoľnému

prepúšťaniu zo zamestnania, pričom tieto rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom

posúdení veci. V dovolaní namietal náležitosti plnej moci udelenej advokátovi protistrany ako

aj opakovane poukazoval na skutočnosť, že v obchodnom mene žalovaného malé „r“ nie je

a on sa domnieval, že žalovaný ho prevádza na výkon inej než dojednanej práce k inému

zamestnávateľovi. Ďalej v dovolaní tvrdil, že B. nebola jeho pravidelným pracoviskom

a na výkon pracovnej cesty mu nebol daný cestovný príkaz.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolateľ podal dovolanie len proti

dôvodom rozhodnutia a navrhol podané dovolanie zamietnuť. Zároveň si uplatnil trovy

dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený v zmysle § 241 ods. 1

O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či

tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo

rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu

prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože  

po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Dovolanie žalobcu smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky

niektorého z vyššie uvedených rozhodnutí. Prípustnosť dovolania preto z § 238 O.s.p.

nemožno vyvodiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal i otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p.

je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku aj uzneseniu),

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľa, že konanie trpí vadou uvedenou v § 237

písm. c/ O.s.p., a konkrétne k tvrdeniu žalobcu, že žalovaný nebol v konaní pred súdom riadne

zastúpený. Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že z obsahu spisového materiálu ako aj z jednotlivých listov súdneho spisu vyplýva, kto a v akom rozsahu zastupuje žalovaného pred

súdom. Vytýkaný nedostatok plnomocenstva, a to skutočnosť, že pri podpisoch konateľov  

na plnomocenstve nie je uvedené obchodné meno spoločnosti, vzhľadom na jednoznačnosť

označenia toho kto vôľu v listine prejavuje, ako aj obsahu prejavu v listine, nemôže spôsobiť

neplatnosť právneho úkonu.

Vady v zmysle § 237 O.s.p., žalobcom nenamietané, v dovolacom konaní najavo

nevyšli.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu spochybňujúcu nesprávnosť skutkových zistení, treba

uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo

osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je

mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)

vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených

súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že žalobca namietal nesprávne právne posúdenie

veci, ktoré malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak  

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať  

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu v súlade s § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa

rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Žalovaný mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.  

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaný si náhradu trov dovolacieho

konania uplatnil a ich výšku vyčíslil. Dovolací súd v zhode s doterajšou praxou prihliadol  

na to, že právny zástupca žalovaného zastupoval tohto účastníka už v konaní pred oboma

nižšími stupňami súdov. Žalovanému preto priznal náhradu trov dovolacieho konania iba  

za jeden úkon právnej služby advokáta, ktorú poskytol vypracovaním vyjadrenia žalovaného

k dovolaniu žalobcu zo 14. mája 2012 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.  

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len

„vyhláška“)]. Odmena za jeden úkon právnej služby predstavuje spolu sumu 375,91 €  

[t.j. 305,63€ (§ 10 ods. 1 vyhlášky) + režijný paušál 7,63 (§ 16 ods. 3 vyhlášky)] + 20 %

DPH].

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V B. 28. novembra 2013

  JUDr. Martin Vladik, v.r.  

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová