Najvyšší súd
2 Cdo 312/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., so sídlom v B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou V., so sídlom v B., proti povinnej A. V., bývajúcej v S., o vymoženie 938,87 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Revúca, pod sp. zn. 5 Er 888/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. novembra 2011 sp. zn. 2 CoE 476/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnej exekútorke návrh na vykonanie exekúcie
na vymoženie sumy 938,87 € s príslušenstvom. Uviedla, že exekučným titulom je
k návrhu pripojený rozhodcovský rozsudok, vydaný Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným pri R., so sídlom v B., z 27. augusta 2010 sp. zn. W., ktorým bola žalovanej
A. V. uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni B. istinu 938,87 € s príslušenstvom. Súdna
exekútorka požiadala Okresný súd Revúca o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Revúca uznesením z 19. júla 2011 č.k. 5 Er 888/2010-10 žiadosť
súdnej exekútorky JUDr. V. U. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
V odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov (ďalej len Exekučný poriadok), § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka,
smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách a judikatúru Súdneho dvora (ES). Uviedol, že medzi účastníkmi konania bola
uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere. Po preskúmaní rozhodcovskej doložky
exekučný súd dospel k záveru, že v predmetnej veci je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou samotná rozhodcovská doložka, pretože spôsobuje hrubý nepomer
v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu. Ďalej súd
prvého stupňa konštatoval, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala
založiť legitimitu pre exekučný titul v konaní, znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ individuálne
nedojednal a nemal možnosť žiadnym spôsobom meniť jej obsah, vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Spotrebiteľ zmluvu mohol len ako
celok odmietnuť alebo prijať návrh a tým sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam,
a teda aj rozhodcovskému konaniu. Dojednanie takejto rozhodcovskej doložky je podľa
okresného súdu neprimeranou podmienkou a je v rozpore s príslušnými ustanoveniami
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Rozhodcovský rozsudok vydaný na základe
predmetnej rozhodcovskej doložky je nulitným právnym aktom, t.j. neexistuje
vykonateľné rozhodnutie, na základe ktorého by sa mohla viesť exekúcia.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávnenej uznesením
z 30. novembra 2011 sp. zn. 2 CoE 476/2011 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne potvrdil s tým, že vec preskúmal v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p.
Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej nie je dôvodné a uznesenie súdu
prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne
správne. Na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia dodal, že sa stotožnil
so záverom exekučného súdu, že vyššie uvedeným spôsobom dohodnutá rozhodcovská
doložka, ktorá určuje výlučnú príslušnosť rozhodcovského súdu na rozhodovanie sporov
z uzavretej zmluvy, spĺňa všetky podmienky z pohľadu ustanovení § 53 a nasledujúcich
Občianskeho zákonníka, ako aj Smernice Rady č. 93/13/EHS na to, aby bola súdom
hodnotená ako neprijateľná podmienka. Odvolací súd ďalej uviedol, že rozhodcovská doložka uvedená v obchodných podmienkach nebola v predmetnej veci dohodnutá
individuálne, vyplýva zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky
nerovnovážneho. Spotrebiteľ mal možnosť len úver odmietnuť, alebo prijať vrátane
všetkých obchodných podmienok, t.j. vrátane rozhodcovskej doložky.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,
aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdnu exekútorku
vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie súdu prvého
a druhého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania vyvodila z § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/
až c/ O.s.p. Poukázala na to, že je neprijateľné, aby súd poprel prípustnosť
a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretože nebol podaný návrh na začatie
konania o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný a taktiež boli splnené všetky
podmienky pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Exekučný súd podľa názoru
dovolateľky nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
rozhodcovské konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná
prekážka právoplatne rozhodnutej veci „res iudicata“. Ďalej poukázala na to, že ak by si
exekučný súd uzurpoval právomoc v rámci exekučného konania vstupovať do už
ukončeného nachádzacieho konania, prestala by mať zmysel úprava možnosti domáhať
sa zrušenia rozhodcovského rozsudku. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok,
súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci
konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom
prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Právo na výkon rozhodnutia, ktoré je
v zmysle zákona perfektným exekučným titulom, je integrálnou súčasťou práva na súdnu
a inú právnu ochranu. Konaním súdu jej bolo odňaté právo domáhať sa svojho práva
na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní, pretože súd vyslovil bez
zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom
za nevykonateľné. Tým súd oprávnenej spôsobil ujmu. Odňatie práva konať pred súdom
sa odrazilo v postavení oprávnenej tak, že uznesenie súdu prvého stupňa ako aj
odvolacieho súdu neboli dostatočne odôvodnené. Záverom poznamenala, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej
doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená
v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p. skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť dovolaním.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné
proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého
stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1
O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie
výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie
o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených
uznesení, preto dovolanie oprávnenej podľa ustanovenia § 239 O.s.p. nie je prípustné.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí
niektorou z nich. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p.
nenamietala a tieto nezistil ani dovolací súd.
Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. d/ O.s.p., keď
poukázala na prekážku rei iudicatae.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu
konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať
tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,
o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých
istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je
významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ
určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak,
nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké
osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol
v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie
žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá
v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj
v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov
konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej B., so sídlom
v B., proti povinnej A. V., bývajúcej v S., o vymoženie 938,87 € s príslušenstvom,
na základe rozhodcovského rozsudku z 27. augusta 2010 sp. zn. W., ktorý vydal
Stály rozhodcovský súd zriadený pri R., vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn.
5 Er 888/2010, nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým
rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada konanie
nezaťažila.
Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237
písm. e/ O.s.p., ktorej sa mali (ako to vyplýva z obsahu dovolania) dopustiť tým, že
skúmali podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinná nevyvinula žiadnu
aktivitu na takýto prieskum. Oprávnená však túto vadu namieta neopodstatnene.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj
bez návrhu, je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdnej exekútorky
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto prípade z určujúceho – obsahového
– hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza taktiež vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu
a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade
založili svoje rozhodnutia.
Dovolateľka ďalej tvrdila, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237
písm. f/ O.s.p., ktorej sa súd dopustil tým, že jej neumožnil podať kvalifikované
odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia
jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávnenej, ktoré
v podanom odvolaní uviedla. Dovolateľka uviedla, že pred vydaním poverenia na výkon
rozhodnutia súd nemá skúmať formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného
titulu.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedená námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
súdov oboch stupňov nie je dôvodná.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj uznesenia
s poukazom na § 167 ods. 2 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,
aby odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdil (aj s poukazom na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia
nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,
pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia
príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ/ka sa s právnym názorom všeobecného
súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Oprávnená ďalej namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú dovolateľka
videla v tom, že súdy oboch stupňov jej odopreli vykonateľnosť právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Uviedla, že súdy
nemôžu preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je
procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia
účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na
vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul
opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne
vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú
splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p.
Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak
oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným
súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu
vydaného v rozhodcovskom konaní.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou
na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide
o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.
V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996
publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna
exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa,
aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu
zastavená“.
Pokiaľ oprávnený/á v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť
otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade
platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy
v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len
realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn.
6 Cdo 1/2012).
V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zamietnutia žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné
predpoklady.
Pokiaľ ide o námietku porušenia zásady zákazu retroaktivity dovolací súd
pre úplnosť uvádza, že porušenie tejto zásady zo strany súdov nezistil.
Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Iná vada
konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto
tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Záverom dovolací súd k námietkam dovolateľky ohľadne nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dodáva, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci
je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá
základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému
nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,
nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Dovolací súd úspešnej povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal,
pretože jej žiadne nevznikli (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142
ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. marca 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová