UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu F. bývajúceho v G., zastúpeného JUDr. Hanou Kováčikovou, advokátkou v Bratislave, Odborárske námestie 3, proti žalovanému Y. K., bývajúcemu v G., zastúpeného Advokátskou kanceláriou MOJŽIŠ a Partneri, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Sasinkova 10, o vyslovenie neplatnosti právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 15 C 107/2006, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. mája 2014 sp. zn. 6 Co 59/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia, v sume 87,50 € na účet Advokátskej kancelárie MOJŽIŠ a Partneri, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Sasinkova 10, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Odôvodnenie
Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo 17. mája 2013 č.k. 15 C 107/2006-234 návrh žalobcu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 589,27 €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že účastníci konania uzavreli 2. mája 2005 zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalovaný požičal žalobcovi sumu 500.000,- Sk a túto pôžičku sa žalobca zaviazal žalovanému vrátiť 1. júna 2005. Notárskou zápisnicou č. N 415/2006, Nz 28246/2006, NCRIs 28197/2006 z 18. júla 2006 žalobca uznal predmetný dlh 500.000,- Sk a vyslovil súhlas s tým, že v prípade nesplnenia záväzku (nevrátenia pôžičky) sa táto notárska zápisnica stane vykonateľným exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku. Súd prvého stupňa uviedol, že žalobca v konaní tvrdil, že v skutočnosti žiadne peniaze od žalovaného neprevzal a zmluvu o pôžičke ako aj notársku zápisnicu podpísal pod nátlakom a pod hrozbou fyzického násilia a fyzickej likvidácie, pričom konal v tiesni pod nátlakom a pod vplyvom omamnej látky (anestéza u stomatológa počas stomatologického zákroku). Prvostupňový súd poznamenal, že vyšetrovateľ PZ, úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru Bratislava, začal na podnet žalobcu 16. augusta 2006 trestné stíhanie pre zločin vydierania, ktoré však bolo uznesením zo 16. mája 2007 prerušené, pretože sa v trestnom konaní nepreukázali skutočnosti, na ktoré poukazoval žalobca vtrestnom oznámení, a teda nebolo preukázané, že žalovaný pod hrozbou násilia donútil žalobcu k podpísaniu zmluvy o pôžičke a následného vyhlásenia v notárskej zápisnici. Súd prvého stupňa na základe uvedeného konštatoval, že na rovnakom skutkovom základe bolo založené aj predmetné súdne konanie, pričom ani v tomto konaní sa žalobcovi nepodarilo preukázať nedostatok slobodnej vôle pri uzatváraní napadnutých právnych úkonov. Práve naopak, dôkazy v trestnom konaní (prepisy telefonických rozhovorov žalovaného) nasvedčujú tomu, že žalobca si od žalovaného peniaze skutočne požičal, tieto v dohodnutej lehote nevrátil, a doposiaľ sa vyhýba plneniu svojich povinností (napríklad aj cestou prevodu svojho majetku na blízke osoby). Dôkazy predložené žalobcom (prehlásenia Z. X., D. P.) súd prvého stupňa vyhodnotil ako nedôveryhodné, ktoré žalobca neuvádzal ani pri podávaní trestného oznámenia, ani v priebehu trestného konania a napokon ich neoznačil ani v žalobe v prejednávanej veci. Zároveň tieto dôkazy nevylučujú prítomnosť žalobcu pri uzatváraní napadnutých právnych úkonov. Vzhľadom na tieto závery súd prvého stupňa žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 26. mája 2014 sp. zn. 6 C o 59/2014 napadnutý rozsudok s údu prvého stupňa potvrdil a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd sa predovšetkým zaoberal tým, či žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení a dospel k záveru, že naliehavý právny záujem tu existuje iba vo vzťahu k určeniu neplatnosti zmluvy o pôžičke. Konštatoval, že notárska zápisnica nie je právnym úkonom, ale verejnou listinou potvrdzujúcou obsah v nej uvedený, preto nie je možné posudzovať (ne)platnosť notárskej zápisnice. Notár ju spíše na základe dohody oprávnenej a povinnej osoby bez toho, aby bol oprávnený skúmať jej podklad v hmotnom práve. K existencii samotného dlhu, odvolací súd poukázal na to, že uznanie dlhu zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o jeho existencii v dobe uznania. Bolo teda na žalobcovi, aby preukázal, že dlh, ktorý uznal v čase podpísania notárskej zápisnice neexistoval, resp. zanikol. Žalobca však nepredložil žiaden relevantný dôkaz, ktorý by existenciu dlhu vyvrátil a takýto dôkaz sa nenachádza ani v pripojených trestných spisoch. Zhodne so súdom prvého stupňa bol odvolací súd preto toho názoru, že žalobcovi sa v konaní nepodarilo preukázať, že predmetný dlh ku dňu jeho uznania neexistoval. Žalobca teda v tomto ohľade neuniesol dôkazné bremeno. K odvolacej námietke ohľadne úžerníckych úrokov zakotvených v zmluve o pôžičke, odvolací súd poznamenal, že predmetom tohto súdneho konania (z hľadiska skutkového vymedzenia okolností žalobcom v žalobe) nebolo posudzovanie platnosti dojednania úrokov z omeškania, ale posudzovanie platnosti právnych úkonov z hľadiska slobody prejavenej vôle pri ich uzatváraní. Na záver odvolací súd konštatoval, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je preskúmateľný, náležite právne posúdený a patričným spôsobom odôvodnený. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p., keďže sa mu ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Namietal, že odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa žiadnym právne zrozumiteľným spôsobom neozrejmil a následne ani dostatočne neodôvodnil právne úvahy, ktoré ho viedli pri jeho rozhodovacej činnosti, v dôsledku čoho považoval rozhodnutia nižších súdov za nepresvedčivé, nepreskúmateľné a zmätočné. Odňatie možnosti konať pred súdom videl aj v tom, že odvolací súd sa žiadnym spôsobom nezaoberal dôvodmi odvolania. Jeho rozhodnutie považoval za nepreskúmateľné, nakoľko neobsahuje dostatočne riadne, skutkovo a právne relevantné a vyčerpávajúce úvahy vo väzbe na argumentačné vysporiadanie sa prvostupňového súdu s podstatnými dôkazmi - vyhláseniami svedkov X. a P.. Poznamenal, že napadnuté rozhodnutia sú tak nepresvedčivé a bez podkladu vo vykonanom dokazovaní. Rovnako namietal právny názor odvolacieho súdu, že nezákonným 182,5 % ročným úrokom z omeškania sa nemal povinnosť zaoberať, keďže to nebolo predmetom konania.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhol dovolaciemu súdu, aby dovolanie odmietol, pretože je neprípustné a teda nedôvodné. Taktiež si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpený (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V preskúmavanej veci dovolateľ napadol rozhodnutie odvolacieho súdu vydané vo forme rozsudku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať alebo rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že dovolateľ namieta nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšieho stupňa (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), postup pri vykonaní dokazovania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ako aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.
Pokiaľ žalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutých rozhodnutí súdov nižšieho stupňa, dovolací súd poznamenáva, že na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktoréhoznie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016.
Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd však nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo. Dovolaním napadnuté rozhodnutie spĺňa požadované náležitosti, uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. Napokon treba dodať, že za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu.
Pokiaľ žalobca argumentuje údajnými nesprávnosťami, ku ktorým podľa jeho názoru došlo v procese zisťovania rozhodujúcich skutkových okolností, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré žalobkyňa v dovolaní namieta, nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).
Obsah dovolacích námietok smeroval tiež k spochybneniu správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm.f/ O.s.p. lebo (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemožní realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania žalobcu nevyplýva z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. ani z § 237 ods. 1 O.s.p. Dovolanie preto odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Žalovaný mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaný si náhradu trov dovolacieho konania uplatnil a ich výšku vyčíslil. Dovolací súd mu priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ho zastupoval aj pred súdmi nižšieho stupňa) za 1 úkon právnej služby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia zo 17. marca 2015 [§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky, kde jeden úkon právnej služby činí 64,53 €, + režijný paušál 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) + DPH 14,58 € predstavuje spolu 87,50 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.