2 Cdo 302/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne E., so sídlom v B., zastúpenej spoločnosťou T., so sídlom v   B., proti žalovanému F. G., bývajúcemu   v   S.,

zastúpenému   JUDr.   A.   C.,   advokátom v L., o zaplatenie 112,33 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 16 C 23/2013, o dovolaní Z., so sídlom

v P., zastúpeného JUDr. A. C., advokátom v L., proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 13. marca 2014 sp. zn. 14 Co 157/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Z., so sídlom v P., je povinné zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania

v sume 19,61 €, na účet advokátskej kancelárie T., so sídlom v B., do troch dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e

Dňa 30. novembra 2012 bolo súdu prvého stupňa doručené oznámenie Z. (ďalej len

„Z.“), že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na podporu žalovaného. Žiadalo súd, aby

mu doručil návrh na začatie konania a jeho prílohy a navrhlo, aby mu súd priznal náhradu trov

konania.

Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvého stupňa“) vydal 19. decembra 2012 pod  

č. k. 20 Ro 209/2012-27 platobný rozkaz, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobkyni do 15 dní 112,33 € spolu s úrokom z omeškania a náhradou trov konania.

2

Dňa 7. januára 2013 bol súdu prvého stupňa doručený odpor Z. proti platobnému

rozkazu z 19. decembra 2012 č. k. 20 Ro 209/2012-27.

Súd prvého stupňa uznesením z 28. marca 2013 č. k. 16 C 23/2013-96 odpor Z.

proti platobnému rozkazu odmietol. V odôvodnení uviedol, že Občiansky súdny poriadok

vymedzuje účastníkov skráteného konania vo veci vydania platobného rozkazu, a to

navrhovateľa a odporcu. V zmysle ustanovenia § 174 ods. 2 O.s.p. odpor proti platobnému

rozkazu môže podať len odporca. Súd vstup vedľajšieho účastníka na strane odporcu

(žalovaného) – Z. Prešov, do konania zobral na vedomie, avšak keďže odpor proti

horeuvedenému platobnému rozkazu bol podaný vedľajším účastníkom, súd podľa § 174 ods.

3 písm. c/ O.s.p. tento odpor odmietol, nakoľko tento bol podaný neoprávnenou osobou.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podalo Z. odvolanie. Krajský súd   v

Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 13. marca 2014 sp. zn.  

14 Co 157/2014 odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil. Žalobkyni náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oznámením

tretieho subjektu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného v štádiu

skráteného konania nenastávajú účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu.

Vylučuje to zmysel a účel inštitútu vedľajšieho účastníctva v spojení so zmyslom a účelom

inštitútu skráteného konania. Neprichádza do úvahy preto podanie odporu proti platobnému

rozkazu takýmto subjektom. Oznámením združenia z 30. novembra 2012, že vstupuje  

do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného, nenastali urobením tohto úkonu

účinky vzniku jeho vedľajšieho účastníctva a už len z tohto dôvodu nebol tento subjekt

oprávnený podať odpor proti platobnému rozkazu. Odvolací súd mal jednoznačne  

za preukázané, že odpor bol podaný iba vedľajším účastníkom a nie samotným žalovaným,

ako to zákon vyžaduje, preto na takto podaný odpor nemožno prihliadať. Rovnaký názor

vyplýva aj z početnej judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 6 Cdo 357/2012  

z 30.10.2013, 7 Cdo 135/2013 z 21.10.2013, 6 Cdo 211/2011 z 10.10.2012, 6 Cdo 420/2012  

z 22.1.2014). K zrušeniu platobného rozkazu v zmysle ustanovenia § 174 ods. 2 O.s.p. dôjde

len vtedy, ak žalovaný (odporca) včas podá odpor s odôvodnením vo veci samej. Súd prvého

stupňa správne postupoval, keď odpor vedľajšieho účastníka odmietol ako odpor podaný

neoprávnenou osobou, preto odvolací súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne  

v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol 3

odvolací súd tak, že žalobkyni, ktorá bola síce v odvolacom konaní úspešná a trovy

odvolacieho konania si uplatnila, ich z dôvodu neúčelnosti nepriznal.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu Z.podalo dovolanie. Navrhlo napadnuté

rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, pretože   jeho

postupom a rozhodnutím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. V dovolaní poukázalo na procesné postavenie vedľajšieho účastníka podľa

relevantných predpisov, na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.  

1 Cdo 234/2004, sp. zn. 6 Cdo 323/2014 a sp. zn. 2 Obdo 27/2012 a rozhodnutia Krajského

súdu v Prešove sp. zn. 17 Co 62/2012 a sp. zn. 20 Co 55/2012, s dôrazom na postavenie

vedľajšieho účastníka v   sporoch vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv. Podľa Z. je

výklad ustanovenia § 174 ods. 2 O.s.p. neprípustne reštriktívny,   resp. arbitrárny.

Postup a rozhodnutie odvolacieho súdu sú naostatok v rozpore „s cieľmi Európskej únie pri

zabezpečení vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa deklarovanej v čl. 169 ods. 1 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie a čl. 38 a 47 Charty základných práv EÚ, ale aj v rozpore

s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.“

Žalobkyňa   vo   svojom   vyjadrení   k   dovolaniu   Z.   navrhla   dovolanie zamietnuť.

Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu považovala za správne. Poukázala   na

viaceré uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. 6 Cdo 207/2011,  

3 Cdo 188/2012 a iné). Zároveň si uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia v dovolacom

konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas subjekt, ktorý bol účastníkom odvolacieho konania (§ 240  

ods. 1 O.s.p.), z ktorého vzišlo dovolaním napadnuté rozhodnutie, a ktorý subjekt je zastúpený

advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a  

ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému

ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie Z. nie je prípustné a ako také treba ho

odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

4

Dovolanie v danom prípade smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Podľa § 239

ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd

zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie

súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení,  

že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

b/ ide o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej

republiky.

V danej veci prípustnosť dovolania podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neprichádza  

do úvahy, lebo napadnuté nie je uznesenie uvedené v týchto ustanoveniach.

Dovolací súd ďalej skúmal (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.), či dovolanie podané Z. nie

je prípustné podľa § 237 ods. 1 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,   f/ účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť,

že z hľadiska § 237 ods. 1 O.s.p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii vady

uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu,   že k tejto

vade skutočne došlo.

Vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. Z.nenamietalo

a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť podaného dovolania

preto z týchto ustanovení nevyplýva.  

5

Z. v dovolaní však namieta, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť

dovolania podľa tohto ustanovenia, je nesprávny procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi

znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za

účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať ide tiež vtedy, keď príslušný súd odmietne   jeho opravný

prostriedok, hoci pre také rozhodnutie tu neboli procesné predpoklady   (viď

primerane R 23/1994).

So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd skúmal, či odmietnutie odporu Z. súdom

prvého stupňa a potvrdenie tohto rozhodnutia odvolacím súdom nevykazuje znaky takého

procesného postupu a rozhodnutia, ktorým sa odňala Z.možnosť konať pred súdom. Dospel

k záveru, že tomu tak nie je.

V zmysle ustanovenia § 93 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2014

(1) Ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť

konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod,

neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

(2) Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť

konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného

predpisu. 10a)

(3) Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého  

z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd

rozhodne len na návrh.

(4) V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však

iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje,

posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

Vedľajšie účastníctvo je teda formou spoločenstva účastníkov v občianskom súdnom

konaní. Vedľajší účastník je osoba odlišná od účastníka samotného, ktorá sa zúčastňuje

konania z dôvodu, že chce pomôcť zvíťaziť v spore niektorému z účastníkov (sporných strán).

Zmyslom vedľajšieho účastníctva je „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov. Vedľajší

účastník je motivovaný víťazstvom v spore toho účastníka, ku ktorému pristúpil. Táto 6

motivácia je daná buď právnym záujmom vedľajšieho účastníka na takomto výsledku

konania, o ktorý ide spravidla vtedy, ak rozhodnutím bude vo svojich dôsledkoch dotknuté

jeho právne postavenie (práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva), alebo je v zmysle

ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p. daná predmetom jeho činnosti, ktorým je ochrana práv podľa

osobitného predpisu.

Z vyššie citovaného ustanovenia § 93 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra

2014 („Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov

urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len  

na návrh.“) možno síce vyvodiť, že tretia osoba sa stáva vedľajším účastníkom v okamihu,

keď dôjde súdu jej oznámenie, že vstupuje do konania na strane niektorého z účastníkov, jej

vstup do konania nie je však prípustný v každom konaní. Vzhľadom na vyššie uvedený

zmysel vedľajšieho účastníctva (pomôcť zvíťaziť v spore niektorému z účastníkov), treba

ustanovenie § 93 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2014, pokiaľ ide o vznik

účinkov vedľajšieho účastníctva, vykladať tak, že účinky vzniku vedľajšieho účastníctva

môžu nastať len v takom konaní, v ktorom sa môže naplniť jeho obsah a účel. Takýmto

konaním môže byť zásadne len sporové konanie (porov. napr. Rubeš, J. In Handl, V. a kol.

Občanský soudní řád, Komentář, Panorama Praha, 1985, str. 418). To však neplatí napríklad

pre také štádium sporového konania, v ktorom súd rozhoduje v tzv. skrátenom konaní, ktoré v porovnaní s obvyklým priebehom reálneho sporového konania vykazuje výrazné odlišnosti,

keďže sa realizuje bez nariadenia pojednávania a bez dokazovania vo vlastnom zmysle slova

(porov. Rubeš, J. In cit. dielo, str. 421). Pokiaľ žalovaný v tzv. skrátenom konaní, v ktorom sa

platobný rozkaz vydáva spravidla bez jeho vypočutia, len na základe skutočností uvádzaných

žalobcom a žaloba sa žalovanému doručuje až spolu s platobným rozkazom, nevyvíja žiadnu

procesnú aktivitu, nemôže tak procesne účinne urobiť ani iný subjekt, domáhajúci sa vstupu

do konania na jeho na strane ako vedľajší účastník. Vstupom takého subjektu do konania sa

totiž nemôže naplniť zmysel vedľajšieho účastníctva, ktorým je „pomoc v spore“.

Konanie majúce povahu tzv. skráteného konania nadobudne atribúty sporového

konania až včasným podaním odôvodneného odporu žalovaným, v dôsledku čoho sa platobný

rozkaz zrušuje a súd nariadi pojednávanie. Až po takomto procesne účinne uplatnenom úkone

žalovaného môže byť naplnený zmysel a obsah vedľajšieho účastníctva, pomáhať v konaní

hlavnému účastníkovi a podporovať ho s cieľom prispieť k ochrane jeho práv (v prípade

vedľajšieho účastníctva podľa § 93 ods. 2 O.s.p.) prípade aj svojich vlastných práv plynúcich 7

mu z hmotnoprávnych ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (v prípade

vedľajšieho účastníctva podľa § 93 ods. 1 O.s.p.).

Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že účinky vedľajšieho

účastníctva v štádiu tzv. skráteného konania nenastanú.

Ak teda Z. podaním z 22. novembra 2012, doručeným 30. novembra 2012 (č. l. 22

spisu), oznámilo súdu prvého stupňa, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník   na

podporu žalovaného, nenastali urobením tohto úkonu účinky vzniku jeho vedľajšieho

účastníctva a nebol tu teda procesne relevantný dôvod na to, aby mu súd prvého stupňa

doručil platobný rozkaz. Ak napriek tomu bolo tak urobené, nevznikli v súvislosti s týmto

doručením procesné následky tvrdené Z., t. j. vznik jeho vedľajšieho účastníctva a práva na

podanie odporu proti platobnému rozkazu.

V tomto smere dovolací súd považuje za potrebné navyše uviesť, že odporca

(žalovaný) môže mať záujem na riadnom splnení si dlhu, resp. môže mať akýkoľvek iný

dôvod pre to, aby bolo konanie právoplatne ukončené a očakáva procesný následok svojej

pasivity spočívajúci v nadobudnutí právoplatnosti platobného rozkazu. V takomto prípade by

podanie odporu vedľajším účastníkom odporovalo úkonu odporcu, ktorý sa voči platobnému

rozkazu zákonným spôsobom nebránil a tým s obsahom predmetného platobného rozkazu

konkludentne súhlasil. Preto dovolací súd uzatvára, že vedľajší účastník v zmysle právnej

úpravy účinnej do 31. decembra 2014 nemal oprávnenie podať odpor proti platobnému

rozkazu.

Uvedený výklad dovolacieho súdu sa neprieči rozhodovacej praxi súdov, ako to  

nesprávne tvrdí Z.. Ním v dovolaní prezentované rozhodnutia riešia procesné postavenie

vedľajšieho účastníka v iných štádiách sporového konania.

Vyššie   uvedené   závery   o   neprípustnosti   vedľajšieho   účastníctva   v   konaní

predchádzajúcom vydaniu platobného rozkazu plne platia pre všetky typy vedľajšieho

účastníctva, t. j. aj pre vedľajšie účastníctvo právnických osôb, ktorých predmetom činnosti  

je ochrana práv podľa osobitného predpisu, akou je aj dovolanie podávajúce Z.. Dovolací súd

nepovažuje za opodstatnenú námietku Z., že postup a rozhodnutie odvolacieho súdu sú

naostatok v rozpore aj „s cieľmi Európskej únie pri zabezpečení vysokej úrovne ochrany 8

spotrebiteľa deklarovanej v čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl. 38 a 47

Charty základných práv EÚ, ale aj v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.“ Ochranu práv

spotrebiteľa môžu príslušné právnické osoby plne realizovať v riadnom sporovom konaní.

V preskúmavanej veci nie je namieste argumentácia rozsudkom Súdneho dvora EÚ

vo veci C-618/10 zo dňa 14.6.2012. Uvedené rozhodnutie sa totiž týka španielskej právnej

úpravy, ktorá neoprávňuje súd, ktorý rozhoduje o návrhu na vydanie platobného rozkazu,  

ex offo a alimine rozhodnúť o neplatnosti nekalých podmienok, keďže sa ich prípadná nekalá

povaha (podľa španielskej právnej úpravy) posudzuje v rámci všeobecného právneho konania,

ktoré sa začne iba v prípade, že dlžník podá odpor. Avšak Občiansky súdny poriadok

obsahuje ustanovenie § 172 ods. 9 O.s.p., ktoré ukladá súdu povinnosť nevydať platobný

rozkaz na zaplatenie peňažnej sumy zo spotrebiteľskej zmluvy, ak zmluva obsahuje

neprijateľné podmienky.

Podobne § 172 ods. 7 O.s.p. obsahuje ustanovenie, ktoré ukladá súdu povinnosť  

v prípade, že sa v návrhu na vydanie platobného rozkazu uplatňuje právo, ktoré je sčasti  

v zjavnom rozpore s právnymi predpismi (a teda aj v rozpore s ustanoveniami § 52 až § 54

Občianskeho zákonníka, či Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. v znení

platnom ku dňu uzavretia zmluvy), so súhlasom navrhovateľa, vydať platobný rozkaz len v tej

časti, ktorej sa rozpor netýka. Prípadný nesúhlas navrhovateľa môže byť dôvodom pre

nevydanie platobného rozkazu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, že prípustnosť dovolania nie je daná ani podľa  

§ 237 ods. 1 O.s.p., ani podľa § 239 O.s.p. a dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustné, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho preto

podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. odmietol bez

toho, aby preskúmal vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

V dovolacom konaní procesne úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti Z., ktoré v dovolacom konaní úspech nemalo (§ 243b  

ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 93 ods. 4 O.s.p.).

Žalobkyňa podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 151

ods. 1 O.s.p.) a trovy tohto konania vyčíslila. Dovolací súd jej priznal náhradu spočívajúcu

v odmene advokáta (ktorý ju zastupoval aj pred súdmi nižších stupňov) za 1 úkon právnej

služby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia z 18. septembra 2014 [§ 13a ods. 2 písm. b/ 9

vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)]. Pri určení odmeny za tento úkon

právnej služby vychádzal z tarifnej odmeny vyplývajúcej z § 10 ods. 1 vyhlášky a jej výšku

za 1 úkon právnej služby určil sumou 8,30 € (1/2 zo sumy 16,60 € v zmysle ustanovenia  

§ 13a ods. 2 písm. b/ vyhlášky). Odmena spolu s režijným paušálom 8,04 € (§ 16 ods. 3

vyhlášky) a DPH 3,27 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky) činí celkom 19,61 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. mája 2015

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová