2 Cdo 302/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne E., so sídlom v B., zastúpenej spoločnosťou T., so sídlom v B., proti žalovanému F. G., bývajúcemu v S.,
zastúpenému JUDr. A. C., advokátom v L., o zaplatenie 112,33 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 16 C 23/2013, o dovolaní Z., so sídlom
v P., zastúpeného JUDr. A. C., advokátom v L., proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 13. marca 2014 sp. zn. 14 Co 157/2014, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Z., so sídlom v P., je povinné zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania
v sume 19,61 €, na účet advokátskej kancelárie T., so sídlom v B., do troch dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e
Dňa 30. novembra 2012 bolo súdu prvého stupňa doručené oznámenie Z. (ďalej len
„Z.“), že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na podporu žalovaného. Žiadalo súd, aby
mu doručil návrh na začatie konania a jeho prílohy a navrhlo, aby mu súd priznal náhradu trov
konania.
Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvého stupňa“) vydal 19. decembra 2012 pod
č. k. 20 Ro 209/2012-27 platobný rozkaz, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni do 15 dní 112,33 € spolu s úrokom z omeškania a náhradou trov konania.
2
Dňa 7. januára 2013 bol súdu prvého stupňa doručený odpor Z. proti platobnému
rozkazu z 19. decembra 2012 č. k. 20 Ro 209/2012-27.
Súd prvého stupňa uznesením z 28. marca 2013 č. k. 16 C 23/2013-96 odpor Z.
proti platobnému rozkazu odmietol. V odôvodnení uviedol, že Občiansky súdny poriadok
vymedzuje účastníkov skráteného konania vo veci vydania platobného rozkazu, a to
navrhovateľa a odporcu. V zmysle ustanovenia § 174 ods. 2 O.s.p. odpor proti platobnému
rozkazu môže podať len odporca. Súd vstup vedľajšieho účastníka na strane odporcu
(žalovaného) – Z. Prešov, do konania zobral na vedomie, avšak keďže odpor proti
horeuvedenému platobnému rozkazu bol podaný vedľajším účastníkom, súd podľa § 174 ods.
3 písm. c/ O.s.p. tento odpor odmietol, nakoľko tento bol podaný neoprávnenou osobou.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podalo Z. odvolanie. Krajský súd v
Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 13. marca 2014 sp. zn.
14 Co 157/2014 odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil. Žalobkyni náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oznámením
tretieho subjektu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného v štádiu
skráteného konania nenastávajú účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu.
Vylučuje to zmysel a účel inštitútu vedľajšieho účastníctva v spojení so zmyslom a účelom
inštitútu skráteného konania. Neprichádza do úvahy preto podanie odporu proti platobnému
rozkazu takýmto subjektom. Oznámením združenia z 30. novembra 2012, že vstupuje
do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného, nenastali urobením tohto úkonu
účinky vzniku jeho vedľajšieho účastníctva a už len z tohto dôvodu nebol tento subjekt
oprávnený podať odpor proti platobnému rozkazu. Odvolací súd mal jednoznačne
za preukázané, že odpor bol podaný iba vedľajším účastníkom a nie samotným žalovaným,
ako to zákon vyžaduje, preto na takto podaný odpor nemožno prihliadať. Rovnaký názor
vyplýva aj z početnej judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 6 Cdo 357/2012
z 30.10.2013, 7 Cdo 135/2013 z 21.10.2013, 6 Cdo 211/2011 z 10.10.2012, 6 Cdo 420/2012
z 22.1.2014). K zrušeniu platobného rozkazu v zmysle ustanovenia § 174 ods. 2 O.s.p. dôjde
len vtedy, ak žalovaný (odporca) včas podá odpor s odôvodnením vo veci samej. Súd prvého
stupňa správne postupoval, keď odpor vedľajšieho účastníka odmietol ako odpor podaný
neoprávnenou osobou, preto odvolací súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne
v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol 3
odvolací súd tak, že žalobkyni, ktorá bola síce v odvolacom konaní úspešná a trovy
odvolacieho konania si uplatnila, ich z dôvodu neúčelnosti nepriznal.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu Z.podalo dovolanie. Navrhlo napadnuté
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, pretože jeho
postupom a rozhodnutím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. V dovolaní poukázalo na procesné postavenie vedľajšieho účastníka podľa
relevantných predpisov, na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Cdo 234/2004, sp. zn. 6 Cdo 323/2014 a sp. zn. 2 Obdo 27/2012 a rozhodnutia Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 17 Co 62/2012 a sp. zn. 20 Co 55/2012, s dôrazom na postavenie
vedľajšieho účastníka v sporoch vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv. Podľa Z. je
výklad ustanovenia § 174 ods. 2 O.s.p. neprípustne reštriktívny, resp. arbitrárny.
Postup a rozhodnutie odvolacieho súdu sú naostatok v rozpore „s cieľmi Európskej únie pri
zabezpečení vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa deklarovanej v čl. 169 ods. 1 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie a čl. 38 a 47 Charty základných práv EÚ, ale aj v rozpore
s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.“
Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu Z. navrhla dovolanie zamietnuť.
Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu považovala za správne. Poukázala na
viaceré uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. 6 Cdo 207/2011,
3 Cdo 188/2012 a iné). Zároveň si uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia v dovolacom
konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas subjekt, ktorý bol účastníkom odvolacieho konania (§ 240
ods. 1 O.s.p.), z ktorého vzišlo dovolaním napadnuté rozhodnutie, a ktorý subjekt je zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie Z. nie je prípustné a ako také treba ho
odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
4
Dovolanie v danom prípade smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Podľa § 239
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd
zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení,
že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
b/ ide o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej
republiky.
V danej veci prípustnosť dovolania podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neprichádza
do úvahy, lebo napadnuté nie je uznesenie uvedené v týchto ustanoveniach.
Dovolací súd ďalej skúmal (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.), či dovolanie podané Z. nie
je prípustné podľa § 237 ods. 1 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť,
že z hľadiska § 237 ods. 1 O.s.p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii vady
uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto
vade skutočne došlo.
Vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. Z.nenamietalo
a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť podaného dovolania
preto z týchto ustanovení nevyplýva.
5
Z. v dovolaní však namieta, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť
dovolania podľa tohto ustanovenia, je nesprávny procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi
znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za
účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať ide tiež vtedy, keď príslušný súd odmietne jeho opravný
prostriedok, hoci pre také rozhodnutie tu neboli procesné predpoklady (viď
primerane R 23/1994).
So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd skúmal, či odmietnutie odporu Z. súdom
prvého stupňa a potvrdenie tohto rozhodnutia odvolacím súdom nevykazuje znaky takého
procesného postupu a rozhodnutia, ktorým sa odňala Z.možnosť konať pred súdom. Dospel
k záveru, že tomu tak nie je.
V zmysle ustanovenia § 93 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2014
(1) Ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod,
neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.
(2) Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného
predpisu. 10a)
(3) Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého
z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd
rozhodne len na návrh.
(4) V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však
iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje,
posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.
Vedľajšie účastníctvo je teda formou spoločenstva účastníkov v občianskom súdnom
konaní. Vedľajší účastník je osoba odlišná od účastníka samotného, ktorá sa zúčastňuje
konania z dôvodu, že chce pomôcť zvíťaziť v spore niektorému z účastníkov (sporných strán).
Zmyslom vedľajšieho účastníctva je „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov. Vedľajší
účastník je motivovaný víťazstvom v spore toho účastníka, ku ktorému pristúpil. Táto 6
motivácia je daná buď právnym záujmom vedľajšieho účastníka na takomto výsledku
konania, o ktorý ide spravidla vtedy, ak rozhodnutím bude vo svojich dôsledkoch dotknuté
jeho právne postavenie (práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva), alebo je v zmysle
ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p. daná predmetom jeho činnosti, ktorým je ochrana práv podľa
osobitného predpisu.
Z vyššie citovaného ustanovenia § 93 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra
2014 („Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov
urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len
na návrh.“) možno síce vyvodiť, že tretia osoba sa stáva vedľajším účastníkom v okamihu,
keď dôjde súdu jej oznámenie, že vstupuje do konania na strane niektorého z účastníkov, jej
vstup do konania nie je však prípustný v každom konaní. Vzhľadom na vyššie uvedený
zmysel vedľajšieho účastníctva (pomôcť zvíťaziť v spore niektorému z účastníkov), treba
ustanovenie § 93 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2014, pokiaľ ide o vznik
účinkov vedľajšieho účastníctva, vykladať tak, že účinky vzniku vedľajšieho účastníctva
môžu nastať len v takom konaní, v ktorom sa môže naplniť jeho obsah a účel. Takýmto
konaním môže byť zásadne len sporové konanie (porov. napr. Rubeš, J. In Handl, V. a kol.
Občanský soudní řád, Komentář, Panorama Praha, 1985, str. 418). To však neplatí napríklad
pre také štádium sporového konania, v ktorom súd rozhoduje v tzv. skrátenom konaní, ktoré v porovnaní s obvyklým priebehom reálneho sporového konania vykazuje výrazné odlišnosti,
keďže sa realizuje bez nariadenia pojednávania a bez dokazovania vo vlastnom zmysle slova
(porov. Rubeš, J. In cit. dielo, str. 421). Pokiaľ žalovaný v tzv. skrátenom konaní, v ktorom sa
platobný rozkaz vydáva spravidla bez jeho vypočutia, len na základe skutočností uvádzaných
žalobcom a žaloba sa žalovanému doručuje až spolu s platobným rozkazom, nevyvíja žiadnu
procesnú aktivitu, nemôže tak procesne účinne urobiť ani iný subjekt, domáhajúci sa vstupu
do konania na jeho na strane ako vedľajší účastník. Vstupom takého subjektu do konania sa
totiž nemôže naplniť zmysel vedľajšieho účastníctva, ktorým je „pomoc v spore“.
Konanie majúce povahu tzv. skráteného konania nadobudne atribúty sporového
konania až včasným podaním odôvodneného odporu žalovaným, v dôsledku čoho sa platobný
rozkaz zrušuje a súd nariadi pojednávanie. Až po takomto procesne účinne uplatnenom úkone
žalovaného môže byť naplnený zmysel a obsah vedľajšieho účastníctva, pomáhať v konaní
hlavnému účastníkovi a podporovať ho s cieľom prispieť k ochrane jeho práv (v prípade
vedľajšieho účastníctva podľa § 93 ods. 2 O.s.p.) prípade aj svojich vlastných práv plynúcich 7
mu z hmotnoprávnych ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (v prípade
vedľajšieho účastníctva podľa § 93 ods. 1 O.s.p.).
Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že účinky vedľajšieho
účastníctva v štádiu tzv. skráteného konania nenastanú.
Ak teda Z. podaním z 22. novembra 2012, doručeným 30. novembra 2012 (č. l. 22
spisu), oznámilo súdu prvého stupňa, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na
podporu žalovaného, nenastali urobením tohto úkonu účinky vzniku jeho vedľajšieho
účastníctva a nebol tu teda procesne relevantný dôvod na to, aby mu súd prvého stupňa
doručil platobný rozkaz. Ak napriek tomu bolo tak urobené, nevznikli v súvislosti s týmto
doručením procesné následky tvrdené Z., t. j. vznik jeho vedľajšieho účastníctva a práva na
podanie odporu proti platobnému rozkazu.
V tomto smere dovolací súd považuje za potrebné navyše uviesť, že odporca
(žalovaný) môže mať záujem na riadnom splnení si dlhu, resp. môže mať akýkoľvek iný
dôvod pre to, aby bolo konanie právoplatne ukončené a očakáva procesný následok svojej
pasivity spočívajúci v nadobudnutí právoplatnosti platobného rozkazu. V takomto prípade by
podanie odporu vedľajším účastníkom odporovalo úkonu odporcu, ktorý sa voči platobnému
rozkazu zákonným spôsobom nebránil a tým s obsahom predmetného platobného rozkazu
konkludentne súhlasil. Preto dovolací súd uzatvára, že vedľajší účastník v zmysle právnej
úpravy účinnej do 31. decembra 2014 nemal oprávnenie podať odpor proti platobnému
rozkazu.
Uvedený výklad dovolacieho súdu sa neprieči rozhodovacej praxi súdov, ako to
nesprávne tvrdí Z.. Ním v dovolaní prezentované rozhodnutia riešia procesné postavenie
vedľajšieho účastníka v iných štádiách sporového konania.
Vyššie uvedené závery o neprípustnosti vedľajšieho účastníctva v konaní
predchádzajúcom vydaniu platobného rozkazu plne platia pre všetky typy vedľajšieho
účastníctva, t. j. aj pre vedľajšie účastníctvo právnických osôb, ktorých predmetom činnosti
je ochrana práv podľa osobitného predpisu, akou je aj dovolanie podávajúce Z.. Dovolací súd
nepovažuje za opodstatnenú námietku Z., že postup a rozhodnutie odvolacieho súdu sú
naostatok v rozpore aj „s cieľmi Európskej únie pri zabezpečení vysokej úrovne ochrany 8
spotrebiteľa deklarovanej v čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl. 38 a 47
Charty základných práv EÚ, ale aj v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.“ Ochranu práv
spotrebiteľa môžu príslušné právnické osoby plne realizovať v riadnom sporovom konaní.
V preskúmavanej veci nie je namieste argumentácia rozsudkom Súdneho dvora EÚ
vo veci C-618/10 zo dňa 14.6.2012. Uvedené rozhodnutie sa totiž týka španielskej právnej
úpravy, ktorá neoprávňuje súd, ktorý rozhoduje o návrhu na vydanie platobného rozkazu,
ex offo a alimine rozhodnúť o neplatnosti nekalých podmienok, keďže sa ich prípadná nekalá
povaha (podľa španielskej právnej úpravy) posudzuje v rámci všeobecného právneho konania,
ktoré sa začne iba v prípade, že dlžník podá odpor. Avšak Občiansky súdny poriadok
obsahuje ustanovenie § 172 ods. 9 O.s.p., ktoré ukladá súdu povinnosť nevydať platobný
rozkaz na zaplatenie peňažnej sumy zo spotrebiteľskej zmluvy, ak zmluva obsahuje
neprijateľné podmienky.
Podobne § 172 ods. 7 O.s.p. obsahuje ustanovenie, ktoré ukladá súdu povinnosť
v prípade, že sa v návrhu na vydanie platobného rozkazu uplatňuje právo, ktoré je sčasti
v zjavnom rozpore s právnymi predpismi (a teda aj v rozpore s ustanoveniami § 52 až § 54
Občianskeho zákonníka, či Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. v znení
platnom ku dňu uzavretia zmluvy), so súhlasom navrhovateľa, vydať platobný rozkaz len v tej
časti, ktorej sa rozpor netýka. Prípadný nesúhlas navrhovateľa môže byť dôvodom pre
nevydanie platobného rozkazu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, že prípustnosť dovolania nie je daná ani podľa
§ 237 ods. 1 O.s.p., ani podľa § 239 O.s.p. a dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustné, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho preto
podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. odmietol bez
toho, aby preskúmal vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti Z., ktoré v dovolacom konaní úspech nemalo (§ 243b
ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 93 ods. 4 O.s.p.).
Žalobkyňa podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 151
ods. 1 O.s.p.) a trovy tohto konania vyčíslila. Dovolací súd jej priznal náhradu spočívajúcu
v odmene advokáta (ktorý ju zastupoval aj pred súdmi nižších stupňov) za 1 úkon právnej
služby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia z 18. septembra 2014 [§ 13a ods. 2 písm. b/ 9
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)]. Pri určení odmeny za tento úkon
právnej služby vychádzal z tarifnej odmeny vyplývajúcej z § 10 ods. 1 vyhlášky a jej výšku
za 1 úkon právnej služby určil sumou 8,30 € (1/2 zo sumy 16,60 € v zmysle ustanovenia
§ 13a ods. 2 písm. b/ vyhlášky). Odmena spolu s režijným paušálom 8,04 € (§ 16 ods. 3
vyhlášky) a DPH 3,27 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky) činí celkom 19,61 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. mája 2015
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová