2 Cdo 30/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol   v právnej   veci   žalobcu   : J. M., bývajúci   v   Ľ.,   zastúpený   JUDr.   M.   H., advokátom v P., proti žalovaným : 1a/ P. K.,

bývajúci O., 1b/ M.. V., rod. K., bývajúca R., 1c/ T. N., rod. K., bývajúca R., 1d/ G. K.,  

rod. K., bývajúca Ľ., 1e/ F. K., bývajúci K., 1f/ Š. K., bývajúci F. (všetci právni nástupcovia

pôvodne žalovanej M. K., rod. T., naposledy bývajúcej R., Rožňava, zomrelej X.),  

2/ Slovenská republika – Slovenský pozemkový fond, Búdková cesta 36, Bratislava,

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o náhrade trov konania, vedenej na

Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 12 C 142/2009, o dovolaní žalovanej 2/ proti uzneseniu

Krajského súdu v Prešove z 21. februára 2013 sp. zn. 14 Co 56/2012

t a k t o :

Z r u   š u j e uznesenie Krajského súdu v Prešove z 21. februára 2013 sp. zn.  

14 Co 56/2012 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov uznesením z 19. decembra 2011 č. k. 12 C 142/2009-120 náhradu

trov konania medzi žalobcom a žalovanou 1/ nepriznal. Zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanej 2/

trovy konania vo výške 1 643,16 € na účet jej právnej zástupkyne v lehote troch dní odo dňa

právoplatnosti tohto uznesenia. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že rozsudkom zo dňa

6.7.2011 č. k. 12 C 142/2009-99 prvostupňový súd žalobu o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam vydržaním zamietol s tým, že o trovách bude rozhodnuté samostatným

uznesením po právoplatnosti konania vo veci samej. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa

27.7.2011.

V predmetnom konaní mali úspech žalovaní, preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. je žalobca

povinný nahradiť im trovy konania. Keďže žalovanej 1/ žiadne trovy nevznikli, náhradu trov

konania medzi žalobcom a žalovanou 1/ nepriznal. Žalovaná 2/ si prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia, preto jej priznal náhradu

týchto trov v celkovej výške 1 643,16 €, ktoré pozostávajú z odmeny za sedem úkonov

právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia dňa 21.8.2009, účasť na pojednávaní dňa

27.10.2009, 12.1.2010, 25.5.2010, 10.9.2010, 6.5.2011, 24.6.2011) po 180,93 € podľa § 10

ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb, jeden úkon právnej služby (účasť na pojednávaní dňa 6.4.2010, ktoré bolo

odročené bez prejednania veci) po 45,23 € podľa § 10 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 5 vyhlášky.

Ďalej priznal režijný paušál 2 x 8,95 € (úkony v roku 2009), 4 x 7,21 € (úkony v roku 2010),  

2 x 7,41 € (úkony v roku 2011) podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky. Taktiež priznal aj DPH  

vo výške 273,86 € podľa § 18 ods. 3 vyhlášky, čo predstavuje 20 % z odmeny a režijného

paušálu vo výške 1 369,30 €.

V zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. je účastník povinný vyčísliť svoje trovy najneskôr do troch

pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Rozsudok bol vyhlásený

dňa 6.7.2011, pričom právna zástupkyňa žalovanej 2/ zaslala vyúčtovanie faxom dňa 4.7.2011

a písomne ho doplnila dňa 6.7.2011. Súd pri priznaní trov vychádzal z tohto vyúčtovania

a priznal jej odmenu za všetky ňou uplatnené úkony právnej služby, pričom za pojednávanie

konané dňa 6.4.2010 jej priznal iba štvrtinovú odmenu, keďže pojednávanie bolo odročené bez prejedania veci. Právna zástupkyňa žalovanej 2/ doručila súdu dňa 25.7.2011 ďalšie

vyčíslenie trov konania,   v ktorom   doplnila vyčíslenie   o úkon právnej   služby   účasť  

na pojednávaní dňa 6.7.2011, avšak odmenu za tento úkon jej už nemohol priznať, keďže si

ho uplatnila po lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku podľa § 151 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcu uznesením z 21. februára 2013  

č. k.   14 Co   56/2012-144   zmenil   uznesenie súdu   prvého stupňa   v napadnutej   časti,  

t. j. o náhrade trov konania žalovanej 2/ tak, že žalobca je povinný žalovanej 2/ na účet jej

právnej zástupkyne JUDr. R. B. nahradiť trovy konania vo výške 678,02 € do troch dní od

právoplatnosti uznesenia. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z obsahu spisu vyplýva, že

žalobca podal dňa 29.6.2009 žalobu o určenie vlastníckeho práva, okrem iného aj proti

označenému žalovanému 2/ T. T. a žalovanej 3/ M. T.. Tieto osoby označil žalobca v žalobe

údajom, že sú na neznámom mieste, preto za nich v súdnom konaní vystupuje ako zástupca

Slovenský pozemkový fond. Následne sám žalobca poskytol údaje o týchto žalovaných,

podľa ktorých bolo zistené, že zomreli už dávno pred podaním žaloby   na súd. Súd to napokon sám aj konštatuje odkazom na dedičské rozhodnutie Štátneho notárstva v Trnave   D 1426/75 (po J. T. ), či Štátneho notárstva v Prešove D 772/64 (po zomrelej M. T.).

Ak žaloba smerovala proti nežijúcim fyzickým osobám, nedostatok spôsobilosti týchto osôb

byť účastníkom konania bol a je neodstrániteľnou podmienkou konania, s ktorou ustanovenie

§ 104 ods. 1 O.s.p. spája iba jediný dôsledok, a to zastavenie konania proti takejto v žalobe

označenej nespôsobilej osobe. Toto treba mať na zreteli napriek tomu, že aký postup súd

prvého stupňa vo veci ďalej zvolil. Trovy konania sú totiž vždy nárokom účastníka a to

napriek tomu, že ustanovenie § 149 ods. 1 O.s.p. určuje platobné miesto, na ktoré sa náhrada

trov konania platí. Osobe nespôsobilej byť účastníkom súdneho konania nemôže byť priznaná

náhrada trov konania. Nič na tom nemení ani to, že advokátka terajšieho žalovaného 2/

vystupovala ako zástupkyňa Slovenského pozemkového fondu, pretože ani tento nemohol

zastupovať fyzické osoby, ktoré už nežili.

Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania sa nedá odstrániť postupom podľa § 92  

ods. 2, 3 O.s.p. o zmene účastníkov alebo postupom podľa § 92 ods. 4 O.s.p. o zámene

účastníkov, preto ani súdom prvého stupňa vydané uznesenie č. k. 12 C 142/2009-70 zo dňa

7.2.2011   nie   je   spojené   v   týchto   ustanoveniach   upravených   následkoch   procesného

nástupníctva.

Aktuálne žalovanému 2/ za žiadnych okolností preto nemôžu byť priznané nároky spojené s vedením konania proti osobám nespôsobilým byť účastníkom konania.

Za aktuálneho stavu možno u žalovaného 2/ uvažovať o náhrade len jeho trov a nie aj trov

pôvodne žalovaných 2/, 3/. Z týchto úkonov právnej služby, za ktoré bola súdom prvého

stupňa priznaná žalovanej 2/ náhrada trov konania sa vzťahujú na tohto účastníka len

- prevzatie a príprava zastúpenia

- zastúpenie na pojednávaní 6.5.2011

- zastúpenie na pojednávaní 24.6.2011.

O ďalších nemožno uvažovať z dôvodu, že žalovaná 2/ nepodala proti uzneseniu súdu prvého

stupňa odvolanie.

V danom prípade sa však žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, teda

k predmetu, ktorý tvorí oceniteľnú hmotnú vec. Hodnota podielu nehnuteľností, ktorý sa vzťahoval na žalovaného 2/ je 5 297,20 € a túto treba považovať za hodnotu veci, ktorej sa

právna služba týka. Tarifná hodnota sporného podielu nehnuteľnej veci je rozhodujúca  

na účely určenia základnej sadzby tarifnej odmeny. Pri aplikácii § 9 ods. 1, § 10 ods. 2

vyhlášky č. 655/2004 Z.z. je tarifná odmena za jeden úkon právnej služby určená sumou

180,93 €. Za vyššie uvedené úkony právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm.a/, b/ cit. vyhlášky

patrí potom tarifná odmena celkom 542,79 €. K tomu treba pripočítať náhradu výdavkov

podľa § 16 ods. 3 vyhlášky po 7,41 €, t. j. celkom 22,23 €. Súčasť odmeny a režijného paušálu

predstavuje sumu 565,02 €, toto po zvýšení podľa § 18 ods. 3 cit. vyhlášky o DPH,  

t. j. o sumu 113 €, predstavuje spolu nárok na náhradu trov konania žalovaného 2/ vo výške

678,02 €.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná 2/, ktorého

prípustnosť odôvodňovala ustanovením § 237 písm.f/ O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241

ods. 2 písm.c/ O.s.p., teda že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci.

V danom prípade žalobca v žalobe označil ako žalovaných 2/ a 3/ nezistených vlastníkov,

nakoľko ich pobyt nie je známy (títo vlastníci spĺňali zákonné podmienky nezisteného

vlastníka, pretože chýbali ich identifikačné údaje). Tomu zodpovedá aj zápis na LV č. X.  

k. ú. Ľ., kde pod bodom X. je uvedený SPF, ako správca pozemkov nezistených vlastníkov,

uvedených na predmetnom LV. Keďže išlo o nezistených vlastníkov, s doplňujúcim údajom mien týchto nezistených vlastníkov, SPF bol oprávnený a povinný konať za týchto

nezistených vlastníkov, ktorí boli účastníkmi konania a súd s nimi ako s účastníkmi konania aj

konal. Až v konaní bolo preukázané, že uvedení nezistení vlastníci zomreli a súd zabezpečil

príslušné   dedičské   rozhodnutia.   Po   zaobstaraní   dedičských rozhodnutí sa relevantným

spôsobom zistilo, že títo zomreli a ich dedičstvo pripadá z titulu odúmrte v prospech štátu,

preto súd ďalej konal s právnym nástupcom, a to štátom v zastúpení SPF. Dovtedy však

žalovaní 2/ a 3/ boli riadnymi účastníkmi konania z titulu právneho postavenia „nezistených

vlastníkov“, ktorých oprávnene zastupoval SPF.

Poukázal na odňatie možnosti konať pred súdom, ktoré nastalo v momente reštriktívneho

výkladu pojmu „nezistený vlastník“ zo strany odvolacieho súdu. Odvolací súd zákonom

zavedený pojem „nezistený vlastník“ v rozpore so zákonom zúžil a stotožnil iba s osobami

žijúcimi, ktorých identifikačné údaje nie sú známe, v dôsledku čoho je napadnuté uznesenie

nielen formalistické, ale súd v rozpore so zákonom zúžil obsahovú náplň pojmu „nezistený vlastník“. Nezisteným vlastníkom môžu byť tak osoby žijúce, ako aj nežijúce. Zákonodarca

vytvoril osobitnú právnu kategóriu nezisteného vlastníka, aby odstránil absenciu nedostatku

identifikačných údajov, inak spojených s osobou zisteného vlastníka, v dôsledku čoho

eliminoval možnosti nenakladania s majetkom. To platí aj pre účely súdneho konania.

Povinnosťou súdu je dostatočne a presvedčivo odôvodniť svoje rozhodnutie a vyporiadať sa

aj so špecifickými námietkami účastníka, inak je rozhodnutie nepreskúmateľné. Takéto

rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka konania na spravodlivý súdny proces

a v konečnom dôsledku mu odníma možnosť konať pred súdom, pretože mu upiera možnosť

náležite, skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu. Prejav formalistického

prístupu je podľa názoru ústavného súdu aj absencia skutkovej a právnej stránky rozhodnutia,

najmä keď na takýto nedostatok účastník v príslušnom konaní poukázal, resp. nemal možnosť

poukázať.

K   právnemu záveru odvolacieho súdu o   procesnej nespôsobilosti pôvodných  

žalovaných 2/ a 3/, právnom postavení nezistených vlastníkov a ich zastupovanie SPF sa však

žalovaný 2/ nemal možnosť doteraz vyjadriť a právne argumentovať, vyjadriť sa k právnym

dôsledkom z toho vyplývajúcich a zabrániť tak vysloveniu právneho názoru, ktorý podľa ich

názoru nemá oporu v zákone. Prijatie právneho názoru odvolacieho súdu by zásadným

spôsobom narušilo doterajšiu koncepciu zastúpenia nezistených vlastníkov Slovenským

pozemkovým fondom, resp. L. Až z napadnutého uznesenia odvolacieho súdu sa žalovaný 2/

dozvedel, že odvolací súd vyvodil iný, nepredvídateľný právny záver zo skutočností, ktoré doteraz neboli súdmi v danej veci posudzované a hodnotené, ani účastníkmi namietané

a tento nepredvídateľný právny názor mal rozhodný vplyv na rozhodnutie súdu o nepriznaní

náhrady trov konania za pôvodne žalovaných 2/ a 3/. Takýmto nepredvídateľným právnym

názorom sa v podstate ospravedlňuje zodpovednosť žalobcu za neúčelne podanú žalobu (za

obsah žaloby, ku ktorému patrí aj označenie účastníkov konania), čo sa premietlo do

vylúčenia inak vzniknutého nároku žalovaných na náhradu trov konania. Navrhla, aby

dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená zamestnancom  

(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal

najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Uznesenia odvolacieho súdu,

proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. V zmysle § 239  

ods. 3 O.s.p. ale ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neplatia vtedy, o. i., ak ide o uznesenia

o trovách konania. Dovolateľka napadla dovolaním uznesenie, ktorým odvolací súd rozhodol

o trovách konania. Takéto uznesenie je v § 239 ods. 3 O.s.p. zaradené medzi uznesenia,

v prípade ktorých je prípustnosť dovolania výslovne vylúčená.

S prihliadnutím na obsah dovolania a § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. dovolací súd

skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. V zmysle ustanovenia  

§ 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. nie je rozhodujúce tvrdenie dovolateľa

o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale na zistenie dovolacieho súdu, že k tejto

vade skutočne došlo.

Dovolateľka vady konania v zmysle § 237 písm.a/ až e/ a   g/ O.s.p. nenamietala  

a v dovolacom konaní tieto vady nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

Dovolateľka   namietala,   že   k   právnemu   záveru   odvolacieho   súdu   o   procesnej

nespôsobilosti pôvodných žalovaných 2/ a 3/, právnom postavení nezistených vlastníkov a ich

zatupovania SPF sa nemala možnosť doteraz vyjadriť a právne argumentovať, vyjadriť sa

k právnym dôsledkom z toho vyplývajúcich a zabrániť tak vysloveniu právneho názoru, ktorý

nemá oporu v zákone. Až z napadnutého uznesenia odvolacieho súdu sa dozvedela, že tento

vyvodil iný, nepredvídateľný právny záver zo skutočností, ktoré doteraz neboli súdmi v danej

veci posudzované a hodnotené a ani účastníkmi namietané a tento nepredvídateľný právny

názor mal rozhodný vplyv na rozhodnutie súdu o nepriznaní náhrady trov konania za pôvodne

žalovaných 2/ a 3/. Takýmto konaním jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. sa

rozumie procesne nesprávny postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia

jeho procesných práv priznaných Občianskym súdnym poriadkom za účelom ochrany jeho

práv a právom chránených záujmov.

Požiadavka spravodlivého procesu sa vzťahuje na všetky druhy konania

a rozhodovania súdu, ktorými sú dotknuté subjektívne práva a povinnosti účastníkov, teda aj

na konanie o trovách konania, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou súdneho konania ako celku.

Aj pri rozhodovaní o trovách konania musí teda súd prihliadať na všetky okolnosti veci, ktoré

môžu mať vplyv na určenie povinností a práv účastníkov. Súčasťou práva na spravodlivý

proces je preto i v tejto časti konania povinnosť súdu vytvoriť priestor na to, aby účastníci

konania mohli účinne uplatňovať svoje námietky a argumenty, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť

rozhodnutie súdu o trovách konania a s ktorými sa súd musí riadne vyrovnať. Osobitne

naliehavé je splnenie tejto povinnosti v   odvolacom konaní, kedy účastník po prijatí

rozhodnutia už nemá procesný nástroj na uplatnenie svojich námietok a argumentácie.

Podľa § 213 ods. 2 O.s.p., ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje

ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité, a je

pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu

tohto ustanovenia vyjadrili.

Účelom predmetného ustanovenia (účinného od 15. októbra 2008) je, aby sa jeho

uplatňovaním zabránilo v praxi vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí tým, že účastník bude mať možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii doposiaľ nepoužitého ustanovenia  

na zistený skutkový stav. Predmetná novela posilňuje právo na spravodlivý proces tým, že

účastníkovi umožňuje až do vydania samotného rozhodnutia adekvátne argumentovať

a predvídať možné rozhodnutie súdu (por. dôvodovú správu k zákonu č. 384/2008 Z.z.,

ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších

predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Podľa názoru dovolacieho súdu

ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p. je plne aplikovateľné i v konaní súdu o trovách konania.

Odvolací súd v konaní o náhrade trov konania účastníkov podľa tohto ustanovenia ale

nepostupoval. Konajúc o odvolaní žalobcu (namietajúceho iba spôsob určenia tarifnej odmeny

zástupcu žalovanej, nie však spôsob rozhodnutia súdu prvého stupňa o náhrade trov konania)

zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov konania zaväzujúce žalobcu k plnej

náhrade trov konania žalovanej bez toho, že by vyzval účastníkov, aby sa vyjadrili   k možnému právnemu posúdeniu odvolacieho súdu o procesnej nespôsobilosti pôvodných  

žalovaných 2/ a 3/, právnom postavení nezistených vlastníkov a ich zastupovania SPF, k právnym dôsledkom z toho vyplývajúcich, ktoré súvisia s nárokom žalovaných na náhradu

trov konania, ktoré dovtedy neboli pri rozhodovaní o trovách konania posudzované, teda bez

toho, že by vyzval účastníkov, aby sa vyjadrili k možnému použitiu iného ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku, ktoré dovtedy nebolo pri rozhodovaní o trovách konania

použité.

Pokiaľ teda odvolací súd nevyzval účastníka konania v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p.

v znení účinnom od 15. októbra 2008, aby sa vyjadril k možnému použitiu tohto ustanovenia

právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a bolo podľa názoru

odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odňal účastníkovi konania možnosť

pred súdom konať v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 27. októbra 2010 sp. zn. 5 Cdo 322/2009, uverejnené v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a súdov SR č. 3/2011).

Procesná vada podľa ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania

a je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť

považované za správne. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom

na dôvod zrušenia sa nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní.

V   novom   rozhodnutí   rozhodne   súd   znova   aj   o   trovách   pôvodného   konania

a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. januára 2015

  JUDr. J. Kolcun, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová