2 Cdo 3/2010

 

znak

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna a sudcov JUDr. Martina Vladika a JUDr. Viery Petríkovej, v právnej

veci žalobcu : P. F., bývajúci v B., zastúpený JUDr. K. U., advokátkou v B., proti žalovanej :

S.A., a.s., B., o zaplatenie 53 803,16 € s prísl., vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica

pod sp.zn. 18 C 94/2003, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 21. októbra 2008 sp.zn. 13 Co 89/2008

t a k t o :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 13. mája 2008 č.k. 18 C 94/2003-526

zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 1 620 874,-- Sk s 6 % úrokom z omeškania odo dňa

31.3.2005 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň uložil žalovanej

zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 52 882,50 Sk na účet právnej zástupkyne žalobcu

a zaplatiť na účet Okresného súdu Banská Bystrica súdny poplatok z návrhu na začatie

konania v sume 81 040,-- Sk v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Po vykonanom

dokazovaní dospel k záveru, že sú splnené všetky predpoklady všeobecnej zodpovednosti

žalovanej za škodu voči žalobcovi, ktorými sú porušenie právnej povinnosti, existencia škody

a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie škodcu.

Porušenie právnej povinnosti žalovanej spočíva v tom, že napriek tomu, že žalobca v súlade

s ustanovením § 799 ods. 2 OZ nahlásil poistnú udalosť písomne a včas, podal pravdivé vysvetlenie o jej vzniku a rozsahu následku, predložil všetky potrebné doklady na likvidáciu

poistnej udalosti, poistné plnenie bolo poukázané až 26.3.2003, t.j. až takmer 10 rokov  

od vzniku poistnej udalosti. Keďže poistné plnenie nebolo žalobcovi poskytnuté včas, tento

nebol schopný splácať úver, ktorý bol zabezpečený vykonávaním prác prostredníctvom

poisteného technologického zariadenia, s ktorým súvisela poistná udalosť. Žalobcovi tým

vznikla škoda 1 730 658,-- Sk, ktorú bol povinný zaplatiť O., a.s. B.. Z tejto sumy žalovaná

dobrovoľne plnila sumu 109 784,-- Sk, po odrátaní ktorej sa žalobca dôvodne domáhal

zaplatenia zvyšku 1 620 874,-- Sk, ktorá suma tvorí predmet tohto súdneho konania.

Vzhľadom na uvedené považoval za preukázanú aj príčinnú súvislosť medzi vzniknutou

ujmou z úverovej zmluvy a neposkytnutím včasného plnenia zo strany žalovanej z poistnej

zmluvy ako aj zavinenie žalovanej. Suma 1 620 874,-- Sk pozostávajúca zo súm 1 129 936,68

Sk ako nezaplatený bežný úrok dohodnutý úverovou zmluvou, sumy 421 243,51 Sk ako

nezaplatený úrok z omeškania a sumy 69 700,-- Sk ako bežný úrok, ktoré boli dobrovoľne

uhradené žalovanou v prospech banky dňa 26.3.2003. Považoval námietku premlčania

vznesenú žalovanou za neopodstatnenú. Pri posudzovaní subjektívnej premlčacej doby na

uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorá je dvojročná, na začatie jej plynutia treba

vychádzať z vedomostí poškodeného o škode a jeho vedomosti o tom, kto za vzniknutú škodu

zodpovedá. Je nesporné, že k poistnej udalosti v konkrétnom prípade došlo v noci

z 31.10.1993 na 1.11.1993. Žalovaná namietala nárok žalobcu na poistné plnenie, preto

poistné plnenie bolo premetom predchádzajúceho sporného konania, ktoré bolo skončené

vyhlásením rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 50 Cb 220/95-Va z 22.10.2001 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3 Obo 75/2002

z 23.1.2003, ktorý sa stal právoplatným dňa 6.3.2003. Má za to, že na základe citovaného

rozhodnutia právoplatnosť, ktorá pripadla na deň 6.3.2003 sa žalobca dozvedel o tom, že  

za vzniknutú škodu mu zodpovedá S., a.s., D., ktorá namietala oprávnenosť nároku žalobcu

na poistné plnenie. Základ nároku na náhradu škody voči žalovanej v tomto konaní je daný

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 50 Cb 533/93-Va-206 zo 6.5.2002

v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 6 Obo 258/2002

z 13.8.2003, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31.10.2003. Samotný žalobca uviedol, že pri

ustálení výšky žalobného nároku vychádzal z čiastkových súm, ktoré boli vyčíslené až

v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 50 Cb 533/93-Va-206 zo

6.5.2002 (str. 6,7 tohto rozsudku). Teda okamihom doručenia citovaného rozsudku dňa

31.10.2003 žalobca nadobudol vedomosť o skutočnej škode ako aj určitej majetkovej ujme, ktorú mohol objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, že ako poškodený mohol uplatniť tento nárok na náhradu škody na Okresnom súde Banská Bystrica dňa 30.3.2005.

Právoplatným súdnym rozhodnutím sa odstránila právna neistota účastníkov konania. Žalobca

si včas uplatnil nárok na náhradu škody žalobným návrhom, ktorý došiel na súd dňa

30.3.2005 (t.j. počas plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby). Potom žalobcovi

dôvodne patrí uplatnený nárok na náhradu škody v rozsahu žalovanej sumy, o ktorú sa

zmenšil jeho majetkový stav. Okrem istiny žalobcovi patrí aj príslušný úrok z omeškania, od

nasledujúceho dňa po podaní žalobného návrhu na súd.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalovanej rozsudkom z 21. októbra 2008

č.k. 13 Co 89/2008-562 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu zamietol. Žalovanej

náhradu trov prvostupňového a druhostupňového konania nepriznal. V odôvodnení uviedol,

že oneskoreným plnením z poistnej zmluvy žalovaná porušila svoju právnu povinnosť.

Dôsledkom bolo, že žalobca aj preto nemohol splatiť úver od bývalej I., pričom splatenie

účelového úveru bolo zabezpečené tiež vinkuláciou poistnej náhrady pre prípad vzniku

poistnej udalosti. Ak potom z neuhrádzania istiny úveru (do 2.12.1998) narástli úroky v sume

1 129 930,68 Sk a vznikli úroky z omeškania v sume 421 243,51 Sk, možno tieto sumy

považovať za škodu na strane žalobcu vzniknutú v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti

žalovanej s oneskoreným plnením poistnej náhrady. O škode možno hovoriť len vtedy, ak

„došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla“, pričom došlo aj k úbytku majetku poškodeného

(vznik škody – úbytok majetku poškodeného a okamih škodnej udalosti sa nemusia časovo

zhodovať). V súdenej veci je spoľahlivo preukázané, že k úbytku majetku žalobcu došlo v období medzi 21.3.2003 a 26.3.2003, kedy žalovaná poukázala úverovej banke vinkulovanú

poistnú náhradu (túto žalobca vysúdil od žalovanej rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici č.k. 50 Cb 220/95-124 zo dňa 22.10.2001, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa

6.3.2003) a to so súhlasom žalobcu, ktorý žiadal o plnenie podľa rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici č.k. 50 Cb 533/93-206 zo dňa 6.5.2002, ktorý sa stal právoplatným

31.10.2003. Nie je potom rozhodujúce, že rozsudok č.k. 50 Cb 533/93-206 zo dňa 6.5.2002

sa stal právoplatným až 31.10.2003 (v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č.k. 6 Obo 258/2002-239 zo dňa 13.8.2003), ale samotný vznik škody,

teda faktické zníženie majetku žalobcu. Bolo totiž len na ňom, či bude plniť dobrovoľne  

na základe úverovej zmluvy, alebo na základe neprávoplatného rozsudku, ktorý mu takúto

povinnosť uložil, alebo vyčká na jeho právoplatnosť. Jeho povinnosť plniť istinu úveru a jej príslušenstvo vyplývala z úverovej zmluvy, nie z rozsudku. Medzi 21.3.2003 a 26.3.2003

začala preto plynúť objektívna trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu

škody. Pre plynutie subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na uplatnenie práva na náhradu

škody je rozhodujúce, kedy sa „poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá“.

V súdenej veci sa žalobca o tom, že mu vznikla škoda dozvedel najneskôr, keď mu bolo

doručené odstúpenie od úverovej zmluvy (2.12.1998, č.l. 79-79 p.v. spisu 50 Cb 533/93)

alebo keď mu súd doručil uznesenie č.k. 50 Cb 533/93-158 zo dňa 25.6.2001, ktorým pripustil

zmenu žaloby (27.6.2001). O tom, že za škodu má zodpovedať žalovaná sa dozvedel

najneskôr 6.3.2003, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok č.k. 50 Cb 220/95-124 zo dňa

22.10.2001. Pretože ale subjektívna premlčacia doba môže plynúť len počas plynutia

objektívnej trojročnej premlčacej doby, treba jej začiatok posunúť na dobu medzi 21.3.2003

až 26.3.2003, kedy došlo k zníženiu majetku žalobcu. Dvojročná premlčacia doba tak

uplynula najneskôr 26.3.2005. Ak potom žalobca podal žalobu (vzájomný návrh, č.l. 115, 116

spisu) až 30.3.2005, urobil tak oneskorene. Odvolací súd na pojednávaní dňa 21.10.2008

doplnil dokazovanie (č.l. 558-559 spisu) na otázku, kedy žalobcovi škoda vznikla a kedy

začala plynúť objektívna a subjektívna premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu

škody. Z dokazovania vyplynulo, že škoda vznikla medzi 21.3.2003 až 26.3.2003 a od toho

času treba počítať aj začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby. Pretože právo  

na náhradu škody sa žalobcovi premlčalo, keď žalovaná vzniesla námietku premlčania  

(č.l. 485 spisu), musel odvolací súd rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobu zamietnuť.

Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním. V opravnom prostriedku

uviedol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241

ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Má za to, že odvolací súd sa s námietkou žalovanej týkajúcou sa

premlčania nároku žalobcu nevysporiadal správne. Listom zo dňa 21.3.2003 požiadala  

O., a.s. žalovanú o poskytnutie poistného plnenia vo výške žalovanej sumy priznanej

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici 2 744 673,59 Sk a 109 784,-- Sk v zmysle

potvrdenia žalovaného o vykonaní vinkulácie (dôkaz na č.l. 299). Žalovaná dala príkaz na

úhradu v prospech O., a.s. dňa 26.3.2003. K úbytku majetku žalobcu však nemohlo dôjsť

v období medzi 21.3.2003 a 26.3.2003, nakoľko žalovaná priamo zo svojho účtu uhradila

v prospech O., a.s. dlžnú sumu, čím sa bezprostredne majetok žalobcu neznížil. Výšku

uhradenej sumy ako aj dátum úhrady a dátum pripísania dlžnej sumy v prospech O., a.s.

žalovaná žalobcovi neoznámila. V prospech ich názoru hovorí aj dôkaz nachádzajúci sa v exekučnom spise, a to vyjadrenie žalobcu k námietkam proti exekúcii zo dňa 3.6.2003, kde

žalobca uvádza, že k sumám poukázaným v prospech O., a.s. sa nevie vyjadriť. Žalobca

nesúhlasil s výškou dlžnej sumy, na ktorú ho zaviazal Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom v konaní sp.zn. 50 Cb 533/93, podal proti tomuto rozsudku odvolanie a až dňom

doručenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Obo 258/2002 zo dňa

13.8.2003 nadobudol právnu istotu o presnej výške dlžnej sumy, ktorú bol povinný uhradiť

O., a.s. a zároveň presnú výšku škody, ktorú mu svojím nekonaním spôsobila žalovaná.

Žalobca preto nestotožňuje dátum poukázania plnenia žalovanej v prospech O., a.s.

s dátumom, kedy došlo k úbytku jeho majetku. Navrhol zmeniť rozsudok odvolacieho súdu

tak, aby bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 1 620 874,-- Sk s 6 % úrokom

z omeškania ročne odo dňa 31.3.2005 až do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti

rozsudku.

Žalovaná navrhla dovolanie žalobcu zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom

(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

(§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že  

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali na následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/

O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ žiadnu z týchto vád nenamietal a jej

existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá za rozdiel od vád taxatívne vymenovaných  

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a jej existencia nevyšla

v dovolacom konaní najavo.

Dovolateľ namieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri

ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu  

na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciu práva na zistený

skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo

ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Napadnutým rozhodnutím pri zodpovedaní otázky premlčacej doby na uplatnenie

práva na náhradu škody žalobcom, krajský súd nepochybil, takže s takýmto právnym názorom

sa stotožňuje aj dovolací súd. Osvojuje si už vyslovené argumenty, že oneskoreným plnením z poistnej zmluvy žalovaná porušila svoju právnu povinnosť. Dôsledkom bolo, že žalobca

nemohol splatiť úver od bývalej I., pričom splatenie účelového úveru bolo zabezpečené tiež

vinkuláciou poistnej náhrady pre prípad vzniku poistnej udalosti. Ak potom z neuhrádzania

istiny úveru (do 2.12.1998) narástli úroky v sume 1 129 930,68 Sk a vznikli úroky

z omeškania v sume 421 243,51 Sk, možno tieto sumy považovať za škodu na strane žalobcu

vzniknutú v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti žalovanej s oneskoreným plnením

poistnej náhrady. V predmetnej veci je preukázané, že k úbytku majetku žalobcu došlo

v období medzi 21.3.2003 a 26.3.2003, kedy žalovaná poukázala úverovej banke vinkulovanú

poistnú náhradu (túto žalobca vysúdil od žalovanej rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 50 Cb 220/1995-124 zo dňa 22.10.2001, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 6.3.2003) a to so súhlasom žalobcu, ktorý požiadal o plnenie podľa rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici č.k. 50 Cb 533/1993-206 zo dňa 6.5.2002, ktorý sa stal právoplatným

31.10.2003. Nie je potom rozhodujúce, že rozsudok č.k. 50 Cb 533/1993-206 zo dňa 6.5.2002

sa stal právoplatný až dňa 31.10.2003 (v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky č.k. 6 Obo 258/2002-239 zo dňa 13.8.2003), ale samotný vznik

škody, teda faktické zníženie majetku žalobcu. Bolo totiž len na ňom, či bude plniť

dobrovoľne na základe zmluvy alebo na základe neprávoplatného rozsudku, ktorý mu takúto

povinnosť uložil, alebo vyčká na jeho právoplatnosť. Jeho povinnosť plniť istinu úveru a jej

príslušenstvo vyplývala z úverovej zmluvy, nie z rozsudku. Medzi 21.3.2003 a 26.3.2003

začala preto plynúť objektívna trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu

škody. Pre plynutie subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na uplatnenie práva na náhradu

škody (§ 106 ods. 1 OZ) je rozhodujúce, kedy sa „poškodený dozvie o škode a o tom, kto  

za ňu zodpovedá“. V súdenej veci sa žalobca o tom, že mu vznikla škoda dozvedel najneskôr

keď mu bolo doručené odstúpenie od úverovej zmluvy (2.12.1998 č.l. 79-79 p.v. spisu sp.zn.

50 Cb 533/1993), alebo keď mu súd doručil uznesenie č.k. 50 Cb 533/1993-158 zo dňa

25.6.2001, ktorým pripustil zmenu žaloby (27.6.2001). O tom, že za škodu má zodpovedať

žalovaná sa dozvedel najneskôr 6.3.2003, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok č.k.  

50 Cb 220/1995-124 zo dňa 22.10.2001. Pretože ale subjektívna premlčacia doba môže

plynúť len počas plynutia objektívnej trojročnej premlčacej doby, treba jej začiatok posunúť

na dobu medzi 21.3.2003 až 26.3.2003, kedy došlo k zníženiu majetku žalobcu. Dvojročná

premlčacia doba tak uplynula najneskôr 26.3.2005. Ak potom žalobca podal žalobu

(vzájomný návrh, č.l. 115, 116 spisu) až 30.3.2005, urobil tak oneskorene. Námietka

premlčania vznesená žalovanou je teda dôvodná, ku ktorej odvolací súd dôvodne prihliadol.

Z uvedeného vyplýva, že rozsudok odvolacieho súdu bol z hľadiska uplatnených

dovolacích dôvodov správny. Pretože nebolo zistené (ani dovolateľom tvrdené), že by

rozsudok odvolacieho súdu bol postihnutý vadou uvedenou v § 237 O.s.p., či tzv. inou vadou

konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p., ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b  

ods. 1 O.s.p. zamietol.

V dovolacom konaní nebol žalobca úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho

konania vzniklo žalovanej (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovanej náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho

konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. marca 2011

  JUDr. Jozef K o l c u n, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková