Najvyšší súd  

2 Cdo 299/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   exekučnej   veci   oprávnenej   B., so sídlom v B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou V., so sídlom v B., proti povinnej   Z. B., bývajúcej v M., o vymoženie 597,92 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom

súde Prešov pod sp. zn. 1 Er 351/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského

súdu v Prešove z 21. júla 2011 sp. zn.   2 CoE 35/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnej exekútorke návrh na vykonanie exekúcie  

na vymoženie sumy 597,92 € s príslušenstvom. Uviedla, že exekučným titulom je  

k návrhu pripojený rozhodcovský rozsudok, vydaný Stálym rozhodcovským súdom

zriadeným pri R., so sídlom v B., z 19. novembra 2010 sp. zn. W., ktorým bola žalovanej

Z. B. uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni B. istinu 597,92 € s príslušenstvom. Súdna

exekútorka požiadala Okresný súd Prešov o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Prešov uznesením z 15. marca 2011 č.k. 1 Er 351/2011-13 žiadosť

súdnej exekútorky JUDr. V. U. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.  

V odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 41 ods. 2 písm. d/ a § 44 ods. 2 zákona   č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a  

o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok), § 52 až § 54

Občianskeho zákonníka, smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúru Súdneho dvora (ES). Uviedol, že

medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere. Po preskúmaní

rozhodcovskej   doložky   exekučný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   predmetnej   veci   je

neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná rozhodcovská doložka, pretože spôsobuje

hrubý nepomer v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu.

Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že dojednanie rozhodcovskej doložky a následné

konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že

spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. OZ  

a Smernice 93/13/EHS. Súd prvého stupňa ďalej zdôraznil, že úprava § 52 ods. 1 OZ

pred 1. januárom 2008 bráni orgánom súdnej moci v SR poskytnúť spotrebiteľom

ochranu tých práv, ktoré sa im priznávajú podľa práva ES/EÚ, ako aj vo vnútroštátnom

právnom poriadku SR Zákonom o ochrane spotrebiteľa. Ustanovenie § 52 ods. 1 OZ

malo v čase uzavretia zmluvy povahu obsolentnej právnej normy, lebo toto ustanovenie

nebolo možné uplatniť v súlade s článkom 152 ods. 4 Ústavy SR v spojení s článkom 7

ods. 2 Ústavy SR. Z toho vyplýva, že aj tie typy zmlúv, ktoré Občiansky zákonník  

v znení do 31. decembra 2007 upravoval inde ako v ôsmej časti, prípadne v Obchodnom

zákonníku, môžu mať povahu spotrebiteľských zmlúv.

Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávnenej uznesením z 21. júla 2011 sp. zn.

2 CoE 35/2011 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil s tým, že vec

preskúmal v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd dospel k záveru, že

odvolanie oprávnenej nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť

podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne. Na zdôraznenie správnosti

prvostupňového rozhodnutia dodal, že sa stotožnil so záverom exekučného súdu, že

vyššie uvedeným spôsobom dohodnutá rozhodcovská doložka, ktorá určuje výlučnú

príslušnosť rozhodcovského súdu na rozhodovanie sporov z uzavretej zmluvy, spĺňa

všetky podmienky z pohľadu ustanovení § 53 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka,

aby bola súdom hodnotená ako neprijateľná podmienka. Ak teda dojednaná podmienka ukladajúca spotrebiteľovi povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vyvolanému

dodávateľom, je pre jej neprijateľnosť neplatná, pre vykonanie exekúcie chýba základný

predpoklad, ktorým je právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd totiž

môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami

bola v zmysle § 3 zákona č. 244/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov uzatvorená

platná rozhodcovská zmluva o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi

vznikli alebo vzniknú v určitom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú  

v rozhodcovskom konaní. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej

zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona  

č. 244/2002 Z.z.), akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre

exekučné konanie.  

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,

aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie súdu prvého  

a druhého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť

dovolania vyvodila z § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/

až c/ O.s.p. Poukázala na to, že je neprijateľné, aby súd poprel prípustnosť  

a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretože nebol podaný návrh na začatie

konania o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný a taktiež boli splnené všetky

podmienky pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Exekučný súd podľa názoru

dovolateľky nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,

rozhodcovské konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná

prekážka právoplatne rozhodnutej veci „res iudicata“. Ďalej poukázala na to, že ak by si

exekučný súd uzurpoval právomoc v rámci exekučného konania vstupovať do už

ukončeného nachádzacieho konania, prestala by mať zmysel úprava možnosti domáhať

sa zrušenia rozhodcovského rozsudku. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok,

súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci

konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom

prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Právo na výkon rozhodnutia, ktoré je

v zmysle zákona perfektným exekučným titulom, je integrálnou súčasťou práva na súdnu a inú právnu ochranu. Konaním súdu jej bolo odňaté právo domáhať sa svojho práva  

na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní, pretože súd vyslovil bez

zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom

za nevykonateľné. Tým súd oprávnenej spôsobil ujmu. Odňatie práva konať pred súdom

sa odrazilo v postavení oprávnenej tak, že uznesenie súdu prvého stupňa ako aj

odvolacieho súdu neboli dostatočne odôvodnené. Záverom poznamenala, že exekučný

súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej

doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.

Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila. Súdna exekútorka sa v plnej

miere stotožnila s názorom oprávnenej vyjadrenom v dovolaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)  

po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená

v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p. skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 3 O.s.p.) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť dovolaním.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné

proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého

stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1

O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie

výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie  

o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených

uznesení, preto dovolanie oprávnenej podľa ustanovenia § 239 O.s.p. nie je prípustné.

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených

v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí

niektorou   z   nich.   V   zmysle   § 237   O.s.p.   je   dovolanie   prípustné   proti   každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,  

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,  

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p.

nenamietala a tieto nezistil ani dovolací súd.

Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. d/ O.s.p., keď

poukázala na prekážku rei iudicatae.

Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu

konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať

tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,  

o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých

istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav

vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je

významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ

určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak,

nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké

osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol

v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie

žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá

v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj  

v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov

konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej B., so sídlom  

v B., proti povinnej Z. B., bývajúcej v   M., o vymoženie 597,92 € s príslušenstvom, na

základe rozhodcovského rozsudku z 19. novembra 2010 sp. zn. W., ktorý vydal Stály

rozhodcovský súd zriadený pri R., vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.  

1 Er 351/2011, nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým

rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada konanie

nezaťažila.

Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237  

písm. e/ O.s.p., ktorej sa mali (ako to vyplýva z obsahu dovolania) dopustiť tým, že skúmali podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinná nevyvinula žiadnu

aktivitu na takýto prieskum. Oprávnená však túto vadu namieta neopodstatnene.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu

nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak

konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj

bez návrhu, je treba konanie zastaviť.

Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdnej exekútorky

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto prípade z určujúceho – obsahového

– hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu

na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza taktiež vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu  

a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade

založili svoje rozhodnutia.

Dovolateľka ďalej tvrdila, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237

písm. f/ O.s.p., ktorej sa súd dopustil tým, že jej neumožnil podať kvalifikované

odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia

jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávnenej, ktoré

v podanom odvolaní uviedla. Dovolateľka uviedla, že pred vydaním poverenia na výkon

rozhodnutia súd nemá skúmať formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného

titulu.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedená námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

súdov oboch stupňov nie je dôvodná.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý

argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď  

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko  

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko  

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins  

c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede  

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,  

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj uznesenia  

s poukazom na § 167 ods. 2 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal  

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník

konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané  

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov

riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,

aby odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa

potvrdil (aj s poukazom na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,

pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia

príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry

ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ/ka sa s právnym názorom všeobecného

súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo

arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).

Oprávnená ďalej namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú dovolateľka

videla v tom, že súdy oboch stupňov jej odopreli vykonateľnosť právoplatného  

a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Uviedla, že súdy

nemôžu preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je

procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia

účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie  

a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh  

na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul

opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne

vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú

splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p.

Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako

rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom

rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu

rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak

oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným

súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu

vydaného v rozhodcovskom konaní.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom  

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora   na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný

titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou  

na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide  

o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.  

V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996

publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna

exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke

formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa,

aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu

zastavená“.

Pokiaľ oprávnený/á v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť

otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade

platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy  

v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len

realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore  

so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn.

6 Cdo 1/2012).

V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú  

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo  

o prípad zamietnutia žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné

predpoklady.

Pokiaľ ide o námietku porušenia zásady zákazu retroaktivity dovolací súd  

pre úplnosť uvádza, že porušenie tejto zásady zo strany súdov nezistil.

Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Iná vada

konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto

tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie  

z určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

Záverom dovolací súd k námietkam dovolateľky ohľadne nesprávneho právneho

posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dodáva, že právnym posúdením je činnosť

súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych

predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci

je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá

základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.  

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému

nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,

nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Dovolací súd úspešnej povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal,

pretože jej žiadne nevznikli (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142

ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. apríla 2013

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová