2 Cdo 287/2013

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P. D., bývajúceho vo Z., zastúpeného JUDr. M. G., advokátkou v K., proti žalovanej R.,   so   sídlom   v   K.,

zastúpenej JUDr. G. G., advokátom v K., o určenie, že poistný vzťah trvá, vedenej na

Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 39 C 28/2010, o dovolaní žalovanej proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach z 18. decembra 2012, sp. zn. 6 Co 296/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v sume

81,46 €, do troch dní na účet JUDr. M. G., advokátky v K..

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I rozsudkom z 30. septembra 2011 č. k. 39 C 28/2010-291

rozhodol tak, že poistný vzťah medzi žalobcom a žalovanou vyplývajúci zo Zmluvy

o poistení osôb č. X. z 29. novembra 1996 trvá a žalobca a žalovaná sú predmetnou zmluvou

o poistení viazaní. Žalovanú zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 525,58 € na

účet právnej zástupkyne žalobcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého

stupňa po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci uzavrel, že účastníci konania

uzatvorili písomnú poistnú zmluvu pre prípad smrti a dožitia s dojednaným poistným 165 Sk

mesačne, ktoré poistné žalobca riadne a včas uhrádza. Žalovaná listom z 20. júna 2008

písomne oznámila žalobcovi, že dňa 16. mája 2008 došlo k zrušeniu poistnej zmluvy  

na základe ustanovení Občianskeho zákonníka v nadväznosti na list poisťovne o prepočte pri

produkte UDP-K, že poisťovňa nemôže pokračovať v poistení, ktoré bolo nesprávne

kalkulované a dňom 16. mája 2008 došlo v zmysle čl. 11 ods. 2 Všeobecných poistných   2 Cdo 287/2013

podmienok k zániku poistenia. Žalovaná odvodzuje zánik poistného vzťahu následnou

nemožnosťou plnenia v dôsledku zmeny právnej úpravy, a to zavedením § 31a  

zák. č. 186/2004 Z.z., ktorým bol novelizovaný zák. č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve (dnešný

§ 35 ods. 1 zák. č. 8/2008 Z.z. o poisťovníctve), ktorý nadobudol účinnosť od 1. mája 2004.

Za danej situácie, kedy žalovaná realizuje prejavy a správa sa tak, ako keby zmluvný vzťah už

netrval a zanikol, na strane žalobcu ide o stav právnej neistoty, ktorý môže byť odstránený

predmetnou určovacou žalobou. Uviedol, že tým je daný naliehavý právny záujem na určení,

či právny vzťah trvá. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s obranou žalovanej v tom, že kroky

realizované vo vzťahu k žalobcovi, ktorých výsledkom bolo oznámenie o zániku poistenia,

mali predstavovať zosúladenie zmluvného vzťahu s novou právnou úpravou, pretože takýto

záver z obsahu týchto úkonov nevyplýva. Naopak, z jednotlivých oznámení a prepočtov

poisťovne je zrejmé, že žalovaná ich odôvodňovala v súvislosti s vykonanou kontrolou NBS

Slovenska a v tej súvislosti s tvrdenou potrebou urobiť prepočet pôvodne nastaveného

poistného. Navyše, zánik poistenia podľa žalovanej nastal v súlade s článkom 11 ods. 2

Všeobecných poistných podmienok (ďalej len VPP), ktorý predpokladá žiadosť poisteného  

s ukončením zmluvného vzťahu, pričom žalovaná v konaní ani netvrdila, že by žalobca podal

takúto žiadosť. Nestotožnil sa ani s názorom žalovanej, že v dôsledku vykonanej kontroly

dozorujúcim orgánom bola poisťovňa nútená pod hrozbami uloženia vysokých pokút urobiť

nové prepočty poistného v už existujúcich zmluvných vzťahoch s tým, že pokiaľ bude

pokračovať v poistných vzťahoch v takto zle nastavenom poistnom, do budúcna nebude

možné spravodlivo od poisťovne očakávať, že bude plniť v rozpore so zákonom. Podľa

názoru súdu prvého stupňa závery z predmetnej kontroly tomu nezodpovedajú a ide iba  

o nesprávnu alebo nepresnú interpretáciu poisťovne o tom, čo jej bolo zo strany NBS

Slovenska uložené. Zmena právnej úpravy môže mať za následok následnú objektívnu

nemožnosť plnenia ako jeden z možných spôsobov zániku zmluvného vzťahu stanoveného

zákonom, avšak zavedením § 31a zák. č. 186/2004 Z.z. k takejto zmene právneho predpisu

alebo právnej úpravy, ktorá by predstavovala následnú objektívnu nemožnosť plnenia, a teda

zánik vzťahu, nedošlo. Poisťovňa od začiatku poistného zmluvného vzťahu, do ktorého

vstúpila so žalobcom, bola povinná vykonávať svoju činnosť s odbornou starostlivosťou.

Okrem toho jej povinnosťou bolo stanoviť aj výšku poistného tak, aby nastavené poistné

zodpovedalo a bolo adekvátne budúcemu plneniu (resp. odkupnej hodnote). Za tým účelom

bola poisťovňa povinná nastaviť určitým spôsobom poistno-matematické postupy, ktoré by

zabezpečovali a garantovali adekvátnosť medzi poistným a budúcim plnením, a to bez ohľadu

na to, či táto povinnosť je alebo nie je priamo upravená právnym predpisom. Pokiaľ táto   2 Cdo 287/2013

povinnosť bola výslovne zakotvená do zákona až spomínanou novelou zák. č. 186/2004 Z.z.,

nejde o žiadnu novú povinnosť, pretože táto povinnosť od začiatku poistného vzťahu tu už

bola. Preto nemožno v danom prípade hovoriť o tom, že zmena právnej úpravy spôsobila

následnú nemožnosť plnenia predpokladanú v citovanom ustanovení § 575 Obč. zák.,  

na základe ktorej mal predmetný vzťah zaniknúť. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvého

stupňa žalobe vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a neúspešnú

žalovanú zaviazal nahradiť trovy konania vzniknuté úspešnému žalobcovi, spolu vo výške

525,58 €, predstavujúce trovy právneho zastúpenia.  

Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 18. decembra 2012  

sp. zn. 6 Co 296/2011 zamietol návrh žalovanej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c/ O.s.p. a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny. Žalovanú zaviazal

nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania vo výške 77,28 € k rukám jeho právnej

zástupkyne JUDr. M. G., do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Skôr, ako odvolací súd

pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania, rozhodoval o návrhu žalovanej na prerušenie

konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a dospel k záveru, že návrh

žalovanej nie je dôvodný, preto ho zamietol. Uviedol, že pre posúdenie dôvodnosti nároku

žalobcu nie je rozhodujúce zodpovedanie prejudiciálnej otázky tak, ako túto koncipovala

žalovaná vo svojom návrhu na prerušenie konania. Právne normy týkajúce sa vykonávania

dohľadu Národnou bankou Slovenska nad poisťovacími podnikmi (poisťovňami), teda normy

verejného práva, nie sú pre posúdenie veci a jej rozhodnutie relevantné, teda nie je ani zrejmé,

aký dopad na posúdenie predmetu konania by malo zodpovedanie prejudiciálnej otázky

Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev v znení navrhnutom žalovanou. Jej vyriešenie nie

je potrebné pre rozhodnutie v konkrétnom konaní, preto odvolací súd návrh žalovanej na

prerušenie konania zamietol. Odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ žalovaná v odvolaní

voči rozsudku namieta postup súdu z hľadiska dodržania procesnoprávnych predpisov, nie je

odvolanie dôvodné. Po oboznámení sa s obsahom spisu, osobitne s obsahom zápisnice  

o pojednávaní zo dňa 30. septembra 2011 možno uzavrieť, že súd prvého stupňa pri vedení

konania postupoval v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Z obsahu spisu

vyplýva, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je prekvapivé, keďže spĺňa požiadavku

predvídateľnosti pre účastníkov. Účastníci v priebehu konania mali možnosť vyjadriť sa ku

všetkým relevantným skutočnostiam a aj k vykonaným dôkazom do rozhodnutia vo veci

samej a odôvodnenie napadnutého rozsudku má oporu vo vykonanom dokazovaní. Zákonným

spôsobom bol oboznámený aj obsah listinných dôkazov obsiahnutých v spise, z ktorých pri   2 Cdo 287/2013

rozhodnutí vo veci samej súd prvého stupňa vychádzal. Odvolací súd dospel v prejednávanej

veci k záveru, že ani ostatné odvolacie dôvody uplatnené žalovanou nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal

do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli

a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor,

prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené

spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav

aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne

vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Napokon odvolací súd zhodnotil, že súd

prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový

stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel  

k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného

skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok ako

vecne správny podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol

podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu (proti výroku o potvrdení prvostupňového

rozhodnutia a výroku o trovách odvolacieho konania) podala dovolanie žalovaná, v ktorom

žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne žiadala, aby dovolací súd rozhodnutia súdov

nižšieho stupňa zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalobcu zaviaže na náhradu

trov konania. Dovolanie odôvodnila v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.,

pretože v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 písm. f/ O.s.p., čím sa žalovanej postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom, na základe toho, že nižšie súdy opomenuli v rámci

vykonávania dôkazov listinami správny procesný postup podľa § 129 O.s.p. Ďalej uviedla, že

odvolací súd vec v odvolacom konaní posúdil aj podľa právnych ustanovení § 797 a nasl.  

O.z. teda z pohľadu ustanovení, ktoré neboli predmetom právnych úvah pred prvostupňovým

súdom bez toho, aby odvolací súd postupoval podľa § 213 ods. 2 O.s.p. Ďalej dovolanie

odôvodnila v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., pretože súdy nižšieho stupňa

opomenuli svoju povinnosť podľa § 118 ods. 2 O.s.p. Napokon svoje dovolanie odôvodnila aj

v   zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., pretože rozhodnutie spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci.

  2 Cdo 287/2013

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej navrhol, aby dovolací súd dovolanie proti

rozsudku odvolacieho súdu odmietol, a zároveň aby uložil žalovanej povinnosť nahradiť

žalobcovi trovy konania a právneho zastúpenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241  

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V predmetnej veci nie je dovolaním žalovanej napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.  

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie

žalovanej nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

Procesnú prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku žalovanej by zakladala len

prípadná procesná vada v zmysle § 237 O.s.p. Na vadu takejto povahy je dovolací súd

povinný vždy prihliadať (§ 242 ods. 1 O.s.p.). So zreteľom na uvedenú povinnosť sa dovolací

súd neobmedzil len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa

– a to aj vzhľadom na obsah dovolania – zaoberal tiež otázkou, či v konaní na súdoch nižších   2 Cdo 287/2013

stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je

dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho

súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa

uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté

niektorou   z   vád   vymenovaných   v   tomto   ustanovení,   možno   ním napadnúť aj

rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pri posudzovaní

prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor účastníka,

že v konaní došlo k jednej (niektorým) z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti

vylučujúce zistenie, ktoré opodstatňuje záver dovolacieho súdu, že konanie na súde nižšieho

stupňa je skutočne postihnuté niektorou   z taxatívne vymenovaných vád. Mimoriadnosť

dovolania ako opravného prostriedku, ktorým možno výnimočne napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu, sa prejavuje aj v tom, že jeho prípustnosť v zmysle § 237

O.s.p. je spojená výlučne len s najzávažnejšími, v ňom taxatívne vymenovanými procesnými

vadami zakladajúcimi tzv. zmätočnosť. Iné procesné vady (procesné vady inej povahy, než sú

vady taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.) nezakladajú prípustnosť tohto mimoriadneho

opravného prostriedku podľa uvedeného ustanovenia.

So zreteľom na žalovanou tvrdené dôvody prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľky, že  

v prejednávanej veci jej postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/

O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

  2 Cdo 287/2013

Dovolateľka namietala odňatie možnosti konať pred súdom na základe toho, že súdy

nižšieho stupňa opomenuli v rámci vykonávania dôkazov listinami správny procesný postup

podľa ustanovenia § 129 O.s.p.

V zmysle ustanovenia § 129 ods. 1 O.s.p. sa dôkaz listinou vykoná tak, že predseda

senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah;

to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie.

Opomenutie správneho procesného postupu podľa ustanovenia § 129 O.s.p.

dovolateľka   vyčítala   súdu prvého   stupňa   už v odvolacom   konaní.   Odvolací   súd   sa  

s   predmetnou   námietkou   žalovanej   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   dostatočne  

a   presvedčivo vysporiadal. Tak ako uviedol odvolací súd, okresný súd na pojednávaní  

30. septembra 2011 oboznámil obsah listinných dôkazov obsiahnutých v spise, a to každý

jednotlivo, pričom postupoval podľa ustanovenia § 129 ods. 1 O.s.p. Následne poučil

účastníkov podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. s tým, že prítomní právni zástupcovia

účastníkov a žalobca zhodne predniesli, že návrhy na doplnenie dokazovania nemajú.

Účastníci konania sa mali možnosť k vykonanému dokazovaniu vyjadriť, prípadne navrhnúť

jeho doplnenie. Túto možnosť, tak ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní z 30. septembra 2011, nevyužili. Tvrdená vada v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá mala

spočívať práve v nedodržaní správneho procesného postupu podľa ustanovenia § 129 O.s.p.

súdmi nižšieho stupňa, preto konania na týchto súdoch nezaťažila.  

K odňatiu možnosti žalovanej konať pred súdom malo dôjsť aj tým, že postup

odvolacieho súdu bol prekvapivý. Dovolateľka uviedla, že odvolací súd vec posúdil aj podľa

právnych ustanovení § 797 a nasl. O.z., teda z pohľadu ustanovení, ktoré neboli predmetom

právnych úvah pred súdom prvého stupňa bez toho, aby odvolací súd postupoval podľa § 213

ods. 2 O.s.p.  

V zmysle ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec

vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo

použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa  

k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

  2 Cdo 287/2013

V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie

rozhodnutie, ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu

považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom

posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu

„nečakane“ založené na iných právnych záveroch, než rozhodnutie súdu prvého stupňa  

(viď tiež uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 102/2008), resp.

rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ založené  

na nepredvídateľne iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd

prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať

správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (viď uznesenie

najvyššieho súdu zo 14. júla 2011 sp. zn. 5 Cdo 46/2011).

V súdenej veci odvolací súd na zdôraznenie správnosti záveru súdu prvého stupňa,

ohľadom existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení uviedol, že

existencia zmluvného vzťahu nemá vplyv len na povinnosť poisteného platiť poistné, ale

dotýka sa aj ďalších jeho práv a povinností vyplývajúcich z poistnej zmluvy, z poistných podmienok, ale i zo zákona (§ 799 O.z.). Samotné poukázanie na ustanovenie § 799 O.z.

(žalovaná uviedla § 797 O.z., na ktorý však odvolací súd nepoukazoval), hoci ho súd prvého

stupňa nepoužil, ešte nezaväzuje odvolací súd k procesnému postupu v zmysle ustanovenia  

§ 213 ods. 2 O.s.p. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že na predmetné

ustanovenie zákona bolo poukázané v rámci zdôraznenia správnosti záveru súdu prvého

stupňa o existencii naliehavého právneho záujmu v zmysle ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p.

Z uvedeného vyplýva, že použite ustanovenia § 799 O.z. v texte rozhodnutia odvolacieho

súdu nebolo pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Z obsahu veci je zrejmé, že rozhodujúce pre

posúdenie veci bolo predovšetkým ustanovenie § 575 O.z., ktorým sa riadne zaoberal a jeho

aplikáciu rovnako vyhodnotil prvostupňový aj odvolací súd. Krajský súd preto v súdenej veci

nebol povinný postupovať v zmysle ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. Vo vzťahu k žalovanej

nedošlo postupom odvolacieho súdu k odňatiu možnosti pred ním konať z dôvodu, že svoje

rozhodnutie založil nečakane na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa. Odvolací

súd, ktorý potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vychádzal z rovnakého právneho záveru,

ktorý má svoj základ v skutočnostiach, ktoré boli tvrdené účastníkmi konania. V rozhodnutí

odvolacieho súdu preto nešlo o tzv. prekvapivé rozhodnutie, ktoré by viedlo k porušeniu

procesných práv žalobcu skutkovo a právne argumentovať ohľadne právneho posúdenia,

prípadne vyjadriť sa podľa § 118 ods. 3 O.s.p.

  2 Cdo 287/2013

Žalovaná v dovolaní ďalej namietala, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pretože súdy

nižšieho stupňa opomenuli svoju povinnosť podľa § 118 ods. 2 O.s.p. Striktné nedodržanie

postupu podľa ustanovenia § 188 ods. 2 O.s.p. zo strany súdu (spočívajúce v neuvedení, ktoré

právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré zostali

sporné) skutočne možno hodnotiť ako tzv. inú vadu konania, ktorou možno dovolanie

v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. odôvodniť. Iná vada konania je procesná

vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť

rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii tohto

dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;  

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

Záverom dovolací súd k námietkam dovolateľky ohľadne nesprávneho právneho

posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo  

osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237

O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia. I keby tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by

mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale

prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

  Keďže v danej veci nie je dovolanie podľa § 238 O.s.p. prípustné a vada konania  

v zmysle § 237 O.s.p. zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej

podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný, odmietol.   2 Cdo 287/2013

Vzhľadom na úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Žalovaná nebola v dovolacom konaní úspešná. Právo na náhradu trov konania vzniklo

žalobcovi a neboli zistené žiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali

nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.). Žalobca podal návrh na rozhodnutie o priznaní

náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a tieto

aj vyčíslil. Dovolací súd mu priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokátky (ktorá ho

zastupovala aj pred súdmi nižšieho stupňa) za jeden úkon právnej služby poskytnutej

vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 20. februára 2013 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky  

č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej

len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa  

§ 11 ods. 1 písm. b/ vyhlášky vychádzajúc zo základu 781 €, kde jeden úkon právnej služby

činí 60,08 €. Odmena spolu s režijným paušálom 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a DPH  

13,58 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky) činí celkom 81,47 €. Žalobca si však uplatnil trovy

dovolacieho konania v sume 81,46 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. septembra 2014  

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

  predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová