2 Cdo 287/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P. D., bývajúceho vo Z., zastúpeného JUDr. M. G., advokátkou v K., proti žalovanej R., so sídlom v K.,
zastúpenej JUDr. G. G., advokátom v K., o určenie, že poistný vzťah trvá, vedenej na
Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 39 C 28/2010, o dovolaní žalovanej proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 18. decembra 2012, sp. zn. 6 Co 296/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v sume
81,46 €, do troch dní na účet JUDr. M. G., advokátky v K..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom z 30. septembra 2011 č. k. 39 C 28/2010-291
rozhodol tak, že poistný vzťah medzi žalobcom a žalovanou vyplývajúci zo Zmluvy
o poistení osôb č. X. z 29. novembra 1996 trvá a žalobca a žalovaná sú predmetnou zmluvou
o poistení viazaní. Žalovanú zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 525,58 € na
účet právnej zástupkyne žalobcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého
stupňa po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci uzavrel, že účastníci konania
uzatvorili písomnú poistnú zmluvu pre prípad smrti a dožitia s dojednaným poistným 165 Sk
mesačne, ktoré poistné žalobca riadne a včas uhrádza. Žalovaná listom z 20. júna 2008
písomne oznámila žalobcovi, že dňa 16. mája 2008 došlo k zrušeniu poistnej zmluvy
na základe ustanovení Občianskeho zákonníka v nadväznosti na list poisťovne o prepočte pri
produkte UDP-K, že poisťovňa nemôže pokračovať v poistení, ktoré bolo nesprávne
kalkulované a dňom 16. mája 2008 došlo v zmysle čl. 11 ods. 2 Všeobecných poistných 2 Cdo 287/2013
podmienok k zániku poistenia. Žalovaná odvodzuje zánik poistného vzťahu následnou
nemožnosťou plnenia v dôsledku zmeny právnej úpravy, a to zavedením § 31a
zák. č. 186/2004 Z.z., ktorým bol novelizovaný zák. č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve (dnešný
§ 35 ods. 1 zák. č. 8/2008 Z.z. o poisťovníctve), ktorý nadobudol účinnosť od 1. mája 2004.
Za danej situácie, kedy žalovaná realizuje prejavy a správa sa tak, ako keby zmluvný vzťah už
netrval a zanikol, na strane žalobcu ide o stav právnej neistoty, ktorý môže byť odstránený
predmetnou určovacou žalobou. Uviedol, že tým je daný naliehavý právny záujem na určení,
či právny vzťah trvá. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s obranou žalovanej v tom, že kroky
realizované vo vzťahu k žalobcovi, ktorých výsledkom bolo oznámenie o zániku poistenia,
mali predstavovať zosúladenie zmluvného vzťahu s novou právnou úpravou, pretože takýto
záver z obsahu týchto úkonov nevyplýva. Naopak, z jednotlivých oznámení a prepočtov
poisťovne je zrejmé, že žalovaná ich odôvodňovala v súvislosti s vykonanou kontrolou NBS
Slovenska a v tej súvislosti s tvrdenou potrebou urobiť prepočet pôvodne nastaveného
poistného. Navyše, zánik poistenia podľa žalovanej nastal v súlade s článkom 11 ods. 2
Všeobecných poistných podmienok (ďalej len VPP), ktorý predpokladá žiadosť poisteného
s ukončením zmluvného vzťahu, pričom žalovaná v konaní ani netvrdila, že by žalobca podal
takúto žiadosť. Nestotožnil sa ani s názorom žalovanej, že v dôsledku vykonanej kontroly
dozorujúcim orgánom bola poisťovňa nútená pod hrozbami uloženia vysokých pokút urobiť
nové prepočty poistného v už existujúcich zmluvných vzťahoch s tým, že pokiaľ bude
pokračovať v poistných vzťahoch v takto zle nastavenom poistnom, do budúcna nebude
možné spravodlivo od poisťovne očakávať, že bude plniť v rozpore so zákonom. Podľa
názoru súdu prvého stupňa závery z predmetnej kontroly tomu nezodpovedajú a ide iba
o nesprávnu alebo nepresnú interpretáciu poisťovne o tom, čo jej bolo zo strany NBS
Slovenska uložené. Zmena právnej úpravy môže mať za následok následnú objektívnu
nemožnosť plnenia ako jeden z možných spôsobov zániku zmluvného vzťahu stanoveného
zákonom, avšak zavedením § 31a zák. č. 186/2004 Z.z. k takejto zmene právneho predpisu
alebo právnej úpravy, ktorá by predstavovala následnú objektívnu nemožnosť plnenia, a teda
zánik vzťahu, nedošlo. Poisťovňa od začiatku poistného zmluvného vzťahu, do ktorého
vstúpila so žalobcom, bola povinná vykonávať svoju činnosť s odbornou starostlivosťou.
Okrem toho jej povinnosťou bolo stanoviť aj výšku poistného tak, aby nastavené poistné
zodpovedalo a bolo adekvátne budúcemu plneniu (resp. odkupnej hodnote). Za tým účelom
bola poisťovňa povinná nastaviť určitým spôsobom poistno-matematické postupy, ktoré by
zabezpečovali a garantovali adekvátnosť medzi poistným a budúcim plnením, a to bez ohľadu
na to, či táto povinnosť je alebo nie je priamo upravená právnym predpisom. Pokiaľ táto 2 Cdo 287/2013
povinnosť bola výslovne zakotvená do zákona až spomínanou novelou zák. č. 186/2004 Z.z.,
nejde o žiadnu novú povinnosť, pretože táto povinnosť od začiatku poistného vzťahu tu už
bola. Preto nemožno v danom prípade hovoriť o tom, že zmena právnej úpravy spôsobila
následnú nemožnosť plnenia predpokladanú v citovanom ustanovení § 575 Obč. zák.,
na základe ktorej mal predmetný vzťah zaniknúť. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvého
stupňa žalobe vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a neúspešnú
žalovanú zaviazal nahradiť trovy konania vzniknuté úspešnému žalobcovi, spolu vo výške
525,58 €, predstavujúce trovy právneho zastúpenia.
Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 18. decembra 2012
sp. zn. 6 Co 296/2011 zamietol návrh žalovanej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny. Žalovanú zaviazal
nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania vo výške 77,28 € k rukám jeho právnej
zástupkyne JUDr. M. G., do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Skôr, ako odvolací súd
pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania, rozhodoval o návrhu žalovanej na prerušenie
konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a dospel k záveru, že návrh
žalovanej nie je dôvodný, preto ho zamietol. Uviedol, že pre posúdenie dôvodnosti nároku
žalobcu nie je rozhodujúce zodpovedanie prejudiciálnej otázky tak, ako túto koncipovala
žalovaná vo svojom návrhu na prerušenie konania. Právne normy týkajúce sa vykonávania
dohľadu Národnou bankou Slovenska nad poisťovacími podnikmi (poisťovňami), teda normy
verejného práva, nie sú pre posúdenie veci a jej rozhodnutie relevantné, teda nie je ani zrejmé,
aký dopad na posúdenie predmetu konania by malo zodpovedanie prejudiciálnej otázky
Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev v znení navrhnutom žalovanou. Jej vyriešenie nie
je potrebné pre rozhodnutie v konkrétnom konaní, preto odvolací súd návrh žalovanej na
prerušenie konania zamietol. Odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ žalovaná v odvolaní
voči rozsudku namieta postup súdu z hľadiska dodržania procesnoprávnych predpisov, nie je
odvolanie dôvodné. Po oboznámení sa s obsahom spisu, osobitne s obsahom zápisnice
o pojednávaní zo dňa 30. septembra 2011 možno uzavrieť, že súd prvého stupňa pri vedení
konania postupoval v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Z obsahu spisu
vyplýva, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je prekvapivé, keďže spĺňa požiadavku
predvídateľnosti pre účastníkov. Účastníci v priebehu konania mali možnosť vyjadriť sa ku
všetkým relevantným skutočnostiam a aj k vykonaným dôkazom do rozhodnutia vo veci
samej a odôvodnenie napadnutého rozsudku má oporu vo vykonanom dokazovaní. Zákonným
spôsobom bol oboznámený aj obsah listinných dôkazov obsiahnutých v spise, z ktorých pri 2 Cdo 287/2013
rozhodnutí vo veci samej súd prvého stupňa vychádzal. Odvolací súd dospel v prejednávanej
veci k záveru, že ani ostatné odvolacie dôvody uplatnené žalovanou nie sú naplnené.
Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli
a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor,
prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav
aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne
vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Napokon odvolací súd zhodnotil, že súd
prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový
stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného
skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok ako
vecne správny podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol
podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu (proti výroku o potvrdení prvostupňového
rozhodnutia a výroku o trovách odvolacieho konania) podala dovolanie žalovaná, v ktorom
žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne žiadala, aby dovolací súd rozhodnutia súdov
nižšieho stupňa zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalobcu zaviaže na náhradu
trov konania. Dovolanie odôvodnila v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.,
pretože v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 písm. f/ O.s.p., čím sa žalovanej postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, na základe toho, že nižšie súdy opomenuli v rámci
vykonávania dôkazov listinami správny procesný postup podľa § 129 O.s.p. Ďalej uviedla, že
odvolací súd vec v odvolacom konaní posúdil aj podľa právnych ustanovení § 797 a nasl.
O.z. teda z pohľadu ustanovení, ktoré neboli predmetom právnych úvah pred prvostupňovým
súdom bez toho, aby odvolací súd postupoval podľa § 213 ods. 2 O.s.p. Ďalej dovolanie
odôvodnila v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., pretože súdy nižšieho stupňa
opomenuli svoju povinnosť podľa § 118 ods. 2 O.s.p. Napokon svoje dovolanie odôvodnila aj
v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., pretože rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
2 Cdo 287/2013
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej navrhol, aby dovolací súd dovolanie proti
rozsudku odvolacieho súdu odmietol, a zároveň aby uložil žalovanej povinnosť nahradiť
žalobcovi trovy konania a právneho zastúpenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V predmetnej veci nie je dovolaním žalovanej napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie
žalovanej nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Procesnú prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku žalovanej by zakladala len
prípadná procesná vada v zmysle § 237 O.s.p. Na vadu takejto povahy je dovolací súd
povinný vždy prihliadať (§ 242 ods. 1 O.s.p.). So zreteľom na uvedenú povinnosť sa dovolací
súd neobmedzil len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa
– a to aj vzhľadom na obsah dovolania – zaoberal tiež otázkou, či v konaní na súdoch nižších 2 Cdo 287/2013
stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho
súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj
rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pri posudzovaní
prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor účastníka,
že v konaní došlo k jednej (niektorým) z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti
vylučujúce zistenie, ktoré opodstatňuje záver dovolacieho súdu, že konanie na súde nižšieho
stupňa je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Mimoriadnosť
dovolania ako opravného prostriedku, ktorým možno výnimočne napadnúť právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu, sa prejavuje aj v tom, že jeho prípustnosť v zmysle § 237
O.s.p. je spojená výlučne len s najzávažnejšími, v ňom taxatívne vymenovanými procesnými
vadami zakladajúcimi tzv. zmätočnosť. Iné procesné vady (procesné vady inej povahy, než sú
vady taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.) nezakladajú prípustnosť tohto mimoriadneho
opravného prostriedku podľa uvedeného ustanovenia.
So zreteľom na žalovanou tvrdené dôvody prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľky, že
v prejednávanej veci jej postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/
O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
2 Cdo 287/2013
Dovolateľka namietala odňatie možnosti konať pred súdom na základe toho, že súdy
nižšieho stupňa opomenuli v rámci vykonávania dôkazov listinami správny procesný postup
podľa ustanovenia § 129 O.s.p.
V zmysle ustanovenia § 129 ods. 1 O.s.p. sa dôkaz listinou vykoná tak, že predseda
senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah;
to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie.
Opomenutie správneho procesného postupu podľa ustanovenia § 129 O.s.p.
dovolateľka vyčítala súdu prvého stupňa už v odvolacom konaní. Odvolací súd sa
s predmetnou námietkou žalovanej v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne
a presvedčivo vysporiadal. Tak ako uviedol odvolací súd, okresný súd na pojednávaní
30. septembra 2011 oboznámil obsah listinných dôkazov obsiahnutých v spise, a to každý
jednotlivo, pričom postupoval podľa ustanovenia § 129 ods. 1 O.s.p. Následne poučil
účastníkov podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. s tým, že prítomní právni zástupcovia
účastníkov a žalobca zhodne predniesli, že návrhy na doplnenie dokazovania nemajú.
Účastníci konania sa mali možnosť k vykonanému dokazovaniu vyjadriť, prípadne navrhnúť
jeho doplnenie. Túto možnosť, tak ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní z 30. septembra 2011, nevyužili. Tvrdená vada v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá mala
spočívať práve v nedodržaní správneho procesného postupu podľa ustanovenia § 129 O.s.p.
súdmi nižšieho stupňa, preto konania na týchto súdoch nezaťažila.
K odňatiu možnosti žalovanej konať pred súdom malo dôjsť aj tým, že postup
odvolacieho súdu bol prekvapivý. Dovolateľka uviedla, že odvolací súd vec posúdil aj podľa
právnych ustanovení § 797 a nasl. O.z., teda z pohľadu ustanovení, ktoré neboli predmetom
právnych úvah pred súdom prvého stupňa bez toho, aby odvolací súd postupoval podľa § 213
ods. 2 O.s.p.
V zmysle ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec
vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo
použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa
k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
2 Cdo 287/2013
V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie
rozhodnutie, ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu
považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom
posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu
„nečakane“ založené na iných právnych záveroch, než rozhodnutie súdu prvého stupňa
(viď tiež uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 102/2008), resp.
rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ založené
na nepredvídateľne iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd
prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať
správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (viď uznesenie
najvyššieho súdu zo 14. júla 2011 sp. zn. 5 Cdo 46/2011).
V súdenej veci odvolací súd na zdôraznenie správnosti záveru súdu prvého stupňa,
ohľadom existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení uviedol, že
existencia zmluvného vzťahu nemá vplyv len na povinnosť poisteného platiť poistné, ale
dotýka sa aj ďalších jeho práv a povinností vyplývajúcich z poistnej zmluvy, z poistných podmienok, ale i zo zákona (§ 799 O.z.). Samotné poukázanie na ustanovenie § 799 O.z.
(žalovaná uviedla § 797 O.z., na ktorý však odvolací súd nepoukazoval), hoci ho súd prvého
stupňa nepoužil, ešte nezaväzuje odvolací súd k procesnému postupu v zmysle ustanovenia
§ 213 ods. 2 O.s.p. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že na predmetné
ustanovenie zákona bolo poukázané v rámci zdôraznenia správnosti záveru súdu prvého
stupňa o existencii naliehavého právneho záujmu v zmysle ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p.
Z uvedeného vyplýva, že použite ustanovenia § 799 O.z. v texte rozhodnutia odvolacieho
súdu nebolo pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Z obsahu veci je zrejmé, že rozhodujúce pre
posúdenie veci bolo predovšetkým ustanovenie § 575 O.z., ktorým sa riadne zaoberal a jeho
aplikáciu rovnako vyhodnotil prvostupňový aj odvolací súd. Krajský súd preto v súdenej veci
nebol povinný postupovať v zmysle ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. Vo vzťahu k žalovanej
nedošlo postupom odvolacieho súdu k odňatiu možnosti pred ním konať z dôvodu, že svoje
rozhodnutie založil nečakane na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa. Odvolací
súd, ktorý potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vychádzal z rovnakého právneho záveru,
ktorý má svoj základ v skutočnostiach, ktoré boli tvrdené účastníkmi konania. V rozhodnutí
odvolacieho súdu preto nešlo o tzv. prekvapivé rozhodnutie, ktoré by viedlo k porušeniu
procesných práv žalobcu skutkovo a právne argumentovať ohľadne právneho posúdenia,
prípadne vyjadriť sa podľa § 118 ods. 3 O.s.p.
2 Cdo 287/2013
Žalovaná v dovolaní ďalej namietala, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pretože súdy
nižšieho stupňa opomenuli svoju povinnosť podľa § 118 ods. 2 O.s.p. Striktné nedodržanie
postupu podľa ustanovenia § 188 ods. 2 O.s.p. zo strany súdu (spočívajúce v neuvedení, ktoré
právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré zostali
sporné) skutočne možno hodnotiť ako tzv. inú vadu konania, ktorou možno dovolanie
v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. odôvodniť. Iná vada konania je procesná
vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť
rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii tohto
dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Záverom dovolací súd k námietkam dovolateľky ohľadne nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo
osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237
O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia. I keby tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by
mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Keďže v danej veci nie je dovolanie podľa § 238 O.s.p. prípustné a vada konania
v zmysle § 237 O.s.p. zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný, odmietol. 2 Cdo 287/2013
Vzhľadom na úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Žalovaná nebola v dovolacom konaní úspešná. Právo na náhradu trov konania vzniklo
žalobcovi a neboli zistené žiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.). Žalobca podal návrh na rozhodnutie o priznaní
náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a tieto
aj vyčíslil. Dovolací súd mu priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokátky (ktorá ho
zastupovala aj pred súdmi nižšieho stupňa) za jeden úkon právnej služby poskytnutej
vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 20. februára 2013 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej
len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa
§ 11 ods. 1 písm. b/ vyhlášky vychádzajúc zo základu 781 €, kde jeden úkon právnej služby
činí 60,08 €. Odmena spolu s režijným paušálom 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a DPH
13,58 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky) činí celkom 81,47 €. Žalobca si však uplatnil trovy
dovolacieho konania v sume 81,46 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2014
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová