2 Cdo 270/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Z. Č., bývajúceho v S., zastúpeného Advokátskou kanceláriou K., so sídlom v S., proti odporcovi P. (pred

zmenou názvu H.), so sídlom v B., o zaplatenie 82 984,80 Eur, vedenej na Okresnom súde

Bratislava II pod sp. zn. 11 C 158/2009,   o   dovolaní   odporcu   proti   rozsudku   Krajského

súdu v Bratislave z 27. novembra 2012 sp. zn. 14 Co 202/2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v   Bratislave   z 27. novembra 2012 sp. zn. 14 Co 202/2011, z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 9. februára 2011 č. k. 11 C 158/2009-120

zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť  

82 984,80 Eur titulom zmluvnej pokuty. Navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcovi náhradu

trov konania vo výške 10 126,79 Eur na účet advokátskej kancelárie A., do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku.

Rozhodol tak na základe skutočnosti, že podľa jeho názoru Zmluva o budúcej kúpnej

zmluve uzatvorená medzi zmluvnými stranami nezodpovedá požiadavkám určitosti  

z hľadiska ustanovenia § 588 Občianskeho zákonníka a ani ustanoveniam Katastrálneho

zákona, ktorými sa podmieňuje vklad vlastníckeho práva a tým aj vznik práva kupujúceho  

k   nehnuteľnosti. Uviedol, že ak vymedzenie predmetu budúcej kúpnej zmluvy nie je

dostatočne určité z hľadiska právnych predpisov, právny úkon je podľa § 37 Občianskeho

zákonníka absolútne neplatný pre jeho neurčitosť. Z absolútne neplatného právneho úkonu

vzhľadom na skutočnosť, že takýto úkon je neplatný od samého začiatku nevznikajú jeho účastníkom žiadne práva a povinnosti a preto nemôžu vynucovať plnenie akýchkoľvek

povinností hrozbou a vymáhaním zmluvnej pokuty. O náhrade trov konania rozhodol podľa  

§ 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 27. novembra 2012

sp. zn. 14 Co 202/2011 rozsudok okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh proti

odporcovi zmenil a určil, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 82 984,80 Eur.

Odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi trovy prvostupňového konania aj odvolacieho

konania na účet právneho zástupcu navrhovateľa v celkovej výške 15 834,54 Eur do troch dní

odo dňa právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vec prejednal

v rozsahu podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie

navrhovateľa je dôvodné. Predovšetkým nesúhlasil so záverom okresného súdu, že predmet

Zmluvy   o   budúcej   kúpnej   zmluve   (ďalej   len   „Zmluva“)   nebol   dostatočne   určitý.

Nehnuteľnosti, ktoré mali byť predmetom kúpnej zmluvy, boli identifikované listom

vlastníctva, parcelnými číslami, výmerou a   druhom pozemku. Navyše Zmluva priamo

odkazovala na list vlastníctva č. 2944 zo dňa 4.8.2006, ktorý tvorí Prílohu č. 1 Zmluvy.

Zmluva rovnako odkazovala na Prílohu č. 2, ktorá obsahuje presné znenie budúcej kúpnej zmluvy s nevyplnenými časťami o jej predmete a cene vzhľadom na možné alternatívy kúpnej

zmluvy dohodnuté v čl. II bod 4 Zmluvy. Vzhľadom na alternatívy uvedené v zmluve nebolo

možné priamo do znenia budúcej kúpnej zmluvy uviesť celý jej obsah. Odvolací súd

považoval Zmluvu za dostatočne určitý právny úkon, ktorý má všetky obligatórne zákonné

náležitosti, ktoré sa na tento typ zmluvného vzťahu vyžadujú v ustanovení § 289 a nasl.

Obchodného zákonníka. Podľa § 289 ods. 1 ObZ sa pre predmet zmluvy o uzavretí budúcej

zmluvy vyžaduje, aby bol určený aspoň všeobecným spôsobom. Nie je preto potrebné

precizovať túto zmluvu tak detailne ako samotnú kúpnu zmluvu, ktorá musí byť

vkladuschopnou listinou do katastra nehnuteľností. Odvolací súd k zmluvnej pokute uviedol,

že z logického výkladu všetkých ustanovení spornej zmluvy je zrejmé, že záväzku budúceho

predávajúceho nenakladať s predmetom svojho vlastníctva po dobu dvoch rokov zodpovedali

aj dohodnuté sankcie v čl. II bod 7 vo forme zmluvnej pokuty pre budúceho kupujúceho, ak

v dojednaných lehotách nezašle výzvu na uzavretie kúpnej zmluvy. Záverom uviedol, že

nezistil ani dôvody podľa § 301 ObZ znížiť výšku dohodnutej zmluvnej pokuty pretože je

neprimerane vysoká. Dohodnutá zmluvná pokuta je konformná s výškou dohodnutého

kontraktu, z ktorého jej výška tvorí objem na úrovni jedného až dvoch percent. O náhrade trov

konania rozhodol podľa § 224 ods. 2 O.s.p. v spojitosti s § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie odporca, ktorý navrhol

buď rozhodnutie odvolacieho súdu zmeniť tak, že dovolací súd potvrdí rozsudok súdu prvého

stupňa alebo rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť

dovolania vyvodil s ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. a dovolanie odôvodnil tým, že konanie je

postihnuté vadou uvedenou v § 237 O.s.p. (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), a to konkrétne, že

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom podľa § 237  

písm. f/ O.s.p.; konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.); rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Zároveň navrhol, aby dovolací súd

podľa § 243 O.s.p. odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia. Poukazoval na to, že sa

stotožňuje s rozhodnutím okresného súdu vo veci, nakoľko predmet Zmluvy o uzatvorení

budúcej kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi navrhovateľom a odporcom je absolútne neurčitý.

Ďalej uviedol, že odvolací súd si nesplnil povinnosť, ktorá je ustanovená v § 213 ods. 2

O.s.p., a to pokiaľ bol odvolací súd toho názoru, že na predmetnú vec sa vzťahujú ustanovenia

právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci pred prvostupňovým súdom

použité neboli a je to pre rozhodnutie veci rozhodujúce, odvolací súd vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Napadnuté rozhodnutie  

s   poukazom na uvedené porušenie povinnosti súdu k § 213 ods. 2 O.s.p. považoval  

za prekvapivé a nepredvídateľné. Ďalej tvrdil, že odvolací súd sa v celom rozsahu odchýlil  

od skutkového stavu zisteného v danej spornej veci pred súdom prvého stupňa a rozhodol tak,

že rozsudok prvostupňového súdu v celom rozsahu zmenil, pričom odvolací súd nevykonal

opätovne dokazovanie v zmysle § 213 O.s.p. V závere napádal nesprávne právne posúdenie

skutočnosti odvolacím súdom vo vzťahu k výzve na uzatvorenie kúpnej zmluvy.

Navrhovateľ vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie odporcu zamietnuť a zaviazať ho

na zaplatenie trov dovolacieho konania. Tvrdil, že je preukázané, že zmluvný vzťah medzi

navrhovateľom a odporcom založený Zmluvou o budúcej kúpnej zmluve je vzťahom

obchodnoprávnym, na ktorý je potrebné použiť ustanovenie § 289 ObZ, Zmluva o budúcej

kúpnej zmluve je v celosti platná a ostala v platnosti aj dohoda zmluvných strán o zaplatení

zmluvnej   pokuty   odporcom   v   prípade,   ak   v   stanovenej   lehote   nevyzve   navrhovateľa  

na uzavretie predmetnej kúpnej zmluvy. Ďalej uviedol, že nedošlo k odňatiu možnosti

odporcu konať pred súdom, a to z dôvodu, že ak by k odňatiu možnosti konať pred súdom

došlo len v dôsledku nedostatkov v aktivite, respektíve postupe účastníka konania jeho

zástupcu, nedôjde k naplneniu pojmového znaku tohto dôvodu dovolania. K námietke nesprávneho právneho posúdenia uviedol, že právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať

nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon

urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Z obsahu spisu mu vyplynulo, že

vôľa zmluvných strán bola vyjadrená povinnosťami a) navrhovateľa uzavrieť na základe

výzvy odporcu kúpnu zmluvu a b) odporcu vyzvať navrhovateľa na uzavretie zmluvy, pričom

každá z povinností bola zabezpečená sankčným nárokom oprávnenej strany. Zmluva bola  

od začiatku pripravovaná osobami práva znalými, teda skutočnosť, že zmluvnou pokutou sa

zabezpečuje splnenie povinnosti nie uplatnenie práva im musela by od začiatku známa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti

ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý

rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), v rozsahu

vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie odporcu je

podané opodstatnene. V konaní odporca vystupoval pod obchodným menom H., so sídlom C.,

IČO: X., avšak v čase rozhodnutia dovolacieho súdu na základe zmeny názvu a sídla

účastníka je správne označenie odporcu P., so sídlom T., IČO: X..

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).

Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že  

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu

preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný

uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242

ods. 1 O.s.p.).

Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených

v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p.,

neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., dovolací súd najskôr

pristúpil k skúmaniu vád konania, v zmysle hore uvedeného, i keď ich dovolateľ osobitne

nenamietal. Dospel k záveru, že konanie je postihnuté vadou, vyjadrenou v ustanovení § 237

písm. f/ O.s.p., nakoľko postupom odvolacieho súdu bola odporcovi odňatá možnosť konať

pred súdom.

Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové

znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo

v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.

Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie

možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je

potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania

realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym

súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, že odvolací

súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v rozpore s právnymi predpismi (§ 213

ods. 2 O.s.p.)   a   odporcovi   znemožnil   uplatniť   procesné   práva   priznané   mu   právnym

poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Podľa § 213 ods. 2 O.s.p., ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje

ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre

rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu

tohto ustanovenia vyjadrili.

Dôvodová správa k zákonu č. 384/2008 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov k ustanoveniu § 213 ods. 2 O.s.p. uvádza, že navrhovaným ustanovením

sa má v praxi zabrániť vydávaniu prekvapivých rozhodnutí. Bližšie zároveň odkazuje

na výklad   ustanovenia § 100 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého počas konania môže súd

účastníkom uviesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí

právne posúdenie veci.

Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu.

Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní

a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným

právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti

významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy.

Sudcov iný právny názor, než je názor účastníkov konania môže súd účastníkom v priebehu

konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbežným právnym

posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený

predbežný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil. To znamená, že inštitút tzv. predbežného

právneho posúdenia veci sa uplatní iba v prípade rozhodovania o veci samej, t. j. o samotnom

uplatňovanom návrhu.

Z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že tento návrh vo veci samej

zamietol   z   dôvodu,   že   vymedzenie   predmetu   budúcej   kúpnej   zmluvy   nepovažoval  

za dostatočne určité z hľadiska právnych predpisov a uvedený právny úkon je potom podľa  

§ 37 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný pre jeho neurčitosť. Z absolútne neplatného

právneho úkonu vzhľadom na skutočnosť, že takýto úkon je neplatný od samého začiatku

nevznikajú jeho účastníkom žiadne práva a povinnosti a preto nemôžu vynucovať plnenie

akýchkoľvek povinností hrozbou a vymáhaním zmluvnej pokuty.

Krajský súd, ktorý vo veci rozhodoval na pojednávaní a rozhodnutie voči odporcovi  

v merite veci zmenil a návrhu vyhovel, však nesúhlasil s právnym posúdením veci súdu

prvého stupňa voči odporcovi, hoci s ním zisteným skutkovým stavom sa stotožnil. Dospel

k záveru, že zmluvný vzťah medzi navrhovateľom a odporcom založený Zmluvou o budúcej

kúpnej zmluve je vzťahom obchodnoprávnym, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenie  

§ 289 ObZ. Na základe uvedeného považoval Zmluvu za dostatočne určitý právny úkon, ktorý

má všetky obligatórne zákonné náležitosti, ktoré sa na tento typ zmluvného vzťahu vyžadujú

v ustanovení § 289 a nasl. Obchodného zákonníka. Podľa § 289 ods. 1 ObZ sa pre predmet

zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy vyžaduje, aby bol určený aspoň všeobecným spôsobom.

Nebolo preto potrebné precizovať túto zmluvu tak detailne ako samotnú kúpnu zmluvu, ktorá

musí byť vkladuschopnou listinou do katastra nehnuteľností.

Pokiaľ však bol odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho

predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci

rozhodujúce, mal vyzvať účastníka konania (odporcu), aby sa k možnému použitiu tohto

ustanovenia vyjadril. Keďže tak neurobil, zaťažil konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p.

Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.  

je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (vrátane

súvisiaceho rozhodnutia o trovách konania) vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní

postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne. Vzhľadom

na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti,

nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami odporcu uvedenými v dovolaní.

Dovolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 16. decembra 2014

  JUDr. Martin Vladik, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová