ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Šikutu, PhD. a členov senátu JUDr. Mariána Sluka, PhD. a Mgr. Renáty Gavalcovej v spore žalobcu J. Q., bývajúceho v E., Q. XXX, zastúpeného J.. Y. X., advokátom, so sídlom Q., R. XX, proti žalovanému: T. poisťovňa, so sídlom v P., Ul. XX. D.a č. X, S.: G., o zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 15C/106/2016, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 10. decembra 2019 sp. zn. 14Co/159/2019, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a.
Žalovanému sa náhrada trov dovolacieho konania nepriznáva.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj ako „súd prvej inštancie" a „okresný súd") rozsudkom z 9. apríla 2019 č. k. 15C/106/2016-183 konanie o zaplatenie zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 8 899,20 eura zastavil (výrok I.). V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol (výrok II.). O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi (výrok III.). 1.1. Súd prvej inštancie rozhodoval o žalobe žalobcu, ktorou si uplatnil zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 14 832 eur. Z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom súd konanie o zaplatenie zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 8 899,20 eura zastavil postupom v zmysle § 145 ods. 2 CSP. 1.2. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobca v konaní uplatňuje nárok na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle ustanovenia § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z., v zmysle ktorého zákonného ustanovenia v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť. To znamená, že musí existovať určitá náhrada, o ktorej súd následne rozhoduje v zmysle ustanovenia § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. Predpokladom zvýšenia tejto náhrady je existencia samotného základu nároku, to znamená priznanie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. V konaní, tak ako je to vyššie konštatované, však takýto nárok na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia priznaný nebol. 1.3. Pred podaním žaloby na súd, na základe podania žalobcu, rozhodoval žalovaný ako oprávnenýorgán o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a to na základe podania z 2. marca 2016. V tomto konaní bolo vydané rozhodnutie o zastavení konania č. 8787-105/2016-ZV z 15. apríla 2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť 24. mája 2016. Následne, po postúpení veci žalovanému na rozhodnutie o nároku na priznanie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, rozhodnutím č. 199-141/2018-ZV z 30. augusta 2018. B. - žalovaný rozhodol, že žalobca nemá nárok na ďalšiu náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Ani proti jednému z týchto rozhodnutí, kde sa malo rozhodnúť o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, t. j. o základe, ktorý by mohol byť zvýšený, nepodal žalobca opravný prostriedok. Vzhľadom k týmto skutočnostiam mal súd prvej inštancie za to, že nie je preukázaná existencia samotného základu nároku, ktorý by mal súd v zmysle ustanovenia § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. zvyšovať. Bolo totiž nepochybné, že zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa žalobca domáha v dôsledku amputácie pravého predkolenia, ktoré podstúpil v apríli 2014. 1.4. Podľa názoru žalobcu by malo byť premlčanie posudzované podľa špeciálnych ustanovení Zákona o sociálnom poistení § 114 a nie podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka § 106. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na to, že ustanovenie § 114 zák. č. 461/2003 Z. z. hovorí o premlčaní na výplatu úrazovej dávky. Žalobca si však v konaní neuplatňuje úrazovú dávku, ale zvýšenie nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa ustanovenia § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z., ktoré nie je úrazovou dávkou, a o ktorom nemá oprávnenie rozhodovať B. ale súd. Z tohto dôvodu nie je možné na tento nárok vzťahovať ustanovenia Zákona o sociálnom poistení, a teda § 114 zák. č. 461/2003 Z. z. Správne žalovaný poukazuje na ustanovenia Občianskeho zákonníka konkrétne § 106 ods. 1 a namieta premlčanie nároku s tým, že podľa tohto zákonného ustanovenia sa právo na náhradu škody premlčí za dva roky, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Vzhľadom na dátumy právoplatnosti jednotlivých rozhodnutí o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a podanej žaloby, prípadne dohody o sťažení spoločenského uplatnenia, ktorá bola v zmysle rozhodnutí podaná u žalovaného žalobcom 2. marca 2016, právo na náhradu škody žalobcu, je premlčané. Nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia mal byť uplatnený v lehote dvoch rokov odkedy sa žalobca o škode dozvedel, t. j. v lehote dvoch rokov od právoplatnej priznanej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa právoplatnosti jednotlivých rozhodnutí. Posledné právoplatné rozhodnutie o priznaní náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia bolo 21. augusta 2013, teda posledný deň lehoty na uplatnenie zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia uplynul 21. augusta 2015. Žalobca si uplatnil u žalovaného nároky 2. marca 2016 a na súde 6. mája 2016. To znamená, že si ich uplatnil po zákonnej dvojročnej premlčacej lehote. Toto konštatovanie však nič nemení na tom, že samotný základ nároku nie je preukázaný, nakoľko v danej veci súd prvej inštancie posudzoval zvýšenie nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Z týchto dôvodov mal za to, že nárok bol podaný nedôvodne, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.
2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „odvolací súd" a „krajský súd") rozsudkom z 10. decembra 2019 sp. zn. 14Co/159/2019 napadnutý rozsudok potvrdil a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 2.1. Odvolací súd konštatoval, že zo žaloby žalobcu vyplýva, že žalobca sa domáhal zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia celkovo na základe štyroch lekárskych posudkov, pričom spolu za lekárske posudky 1 až 3 bolo sťaženie spoločenského uplatnenia vyčíslené počtom bodov 900, v 4. lekárskom posudku počtom bodov 1300, avšak vzhľadom na maximálne bodové hodnotenie straty jednej končatiny v rozsahu 1800 bodov sa pôvodne domáhal zvýšenia SSU vo výške 1483 eur, čo prestavuje 50 % zvýšenie z počtu bodov 1800 pri hodnote bodu 16,48 eura. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že pôvodne podanou žalobou sa žalobca domáhal nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom práve pri tomto nároku špecifikoval jednotlivé nároky s prihliadnutím na podané posudky za sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj rozhodnutia T.e, ktorými rozhodovala o uplatnenom nároku, na základe toho-ktorého posudku, pričom sa jedná o rozhodnutia žalovanej č. XXXXXXXXXX z 12. januára 2010, na základe ktorého žalobcovi bola priznaná náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 8 908 eur, na základe rozhodnutia č. 242-14/2011-ZV z 27. septembra 2011, ktorým rozhodnutím bola priznaná náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 923 eur a na základe rozhodnutia č. 204-63/2013-ZV z 13. augusta 2013 bola priznaná žalobcovi náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 692 bodov, pričom súčet bodov vo všetkých trochrozhodnutiach s prihliadnutím na hodnotenie vo vypracovaných a predložených posudkoch o sťažení spoločenského uplatňovania v súčte predstavoval 900 bodov. 2. 2. V žalobe žalobca poukazoval aj na vystavený lekársky posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia po vykonanej amputácii nohy v pravom predkolení, pričom v lekárskom posudku bola strata dolnej končatiny v predkolení ohodnotená 650 bodmi s následným zvýšením bodového hodnotenia na dvojnásobok na celkový počet 1300 bodov. Žalobca však uplatňoval sťaženie spoločenského uplatnenia len z počtu bodov 900 s prihliadnutím na maximálny rozsah bodového hodnotenia straty jednej končatiny v rozsahu 1800 bodov. Vo vzťahu k zvýšeniu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa domáhal na základe hore uvádzaných štyroch lekárskych posudkov za 1800 bodov. Pričom následne na pojednávaní dňa 26. februára 2019 vzal žalobu čiastočne o zaplatenie 8 899,20 eura späť, žiadal priznať zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 5 932,80 eura z počtu bodov 900, 1 bod po 16,48 eura pri hodnote 50 %-ného zvýšenia táto čiastka predstavuje sumu 7 416 eur. S prihliadnutím na uznané spoluzavinenie žalobcu, ktoré predstavuje čiastku 1 483,20 eura sa domáhal zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 5 932,80 eura. 2.3. Žalobca nešpecifikoval, či zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa domáha na základe prvého, druhého, tretieho alebo štvrtého posudku. Z týchto dôvodov preto súd prvej inštancie správne vyhodnocoval osobitne základ uplatneného nároku a danosť základu uplatneného nároku, ako aj sa zaoberal otázkou premlčania nároku vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného. Žalobcovi bolo sťaženie spoločenského uplatnenia rozhodnutiami žalovaného priznané na základe prvých troch posudkov týkajúcich sa ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia, a to konkrétne rozhodnutiami, ktoré nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť 19. januára 2010, 15. októbra 2011 a 21. augusta 2013. Práve vo vzťahu k týmto rozhodnutiam v prípade uplatnenia nároku na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. bola vznesená námietka premlčania žalovaným, pričom podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne aplikoval na posúdenie premlčania ustanovenie § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dospel k právnemu záveru, že vzhľadom na dátumy právoplatnosti jednotlivých rozhodnutí o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia s prihliadnutím na dátum podania žaloby, prípadne dohodou o sťažení spoločenského uplatnenia, ktorá bola v zmysle rozhodnutí podaná u žalovaného žalobcom 2. marca 2016, právo na náhradu škody žalobcu je premlčané. Odvolací súd teda k odvolacej námietke vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu premlčania, keď podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď podľa názoru žalobcu mal aplikovať ust. § 114 zák. č. 461/2003 Z. z., uvádza, že túto námietku žalobcu odvolací súd nepovažuje za dôvodnú, v plnom rozsahu sa pridržiava právneho posúdenia vykonaného súdom prvej inštancie uvedeného v odôvodnení rozhodnutia v bode 14.3., pričom odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že ust. § 114 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. upravuje otázku premlčania nároku na výplatu dávky. Z týchto dôvodov preto posúdenie uplatneného nároku, ktorým sa žalobca domáhal zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia na základe rozhodnutí B. právoplatného a vykonateľného 19. januára 2010, 05. októbra 2011 a 21. augusta 2013 z dôvodu uplynutia premlčacej doby v zmysle § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie posúdil právne správne ako nárok premlčaný a s prihliadnutím na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného nemohol žalobcovi priznať z tohto titulu zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia. 2.4. Keďže, tak ako už odvolací súd zvýraznil v konaní nebolo jednoznačne špecifikované v rámci konania pred súdom prvej inštancie či sa žalobca nedomáha aj zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia na základe lekárskeho posudku, ktorým bolo ohodnotené jeho sťaženie spoločenského uplatnenia počtom bodov 1300 (štvrtý lekársky posudok), správne sa súd prvej inštancie zaoberal aj otázkou oprávnenosti základu nároku. V konaní bolo nepochybne preukázané, že na základe štvrtého lekárskeho posudku, T. nepriznala žalobcovi sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom toto rozhodnutie bolo právoplatné a vykonateľné 26. januára 2015 a o ďalšom uplatnenom nároku na základe žiadosti žalobcu doručenej T. Y. 2. marca 2016 T. rozhodla 15. apríla 2016 tak, že konanie zastavila, toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 24. mája 2016. Vo vzťahu k týmto nárokom uplatneným žalobcom u T. čo sa týka sťaženia spoločenského uplatnenia, nebol daný základ nároku, keďže T. v týchto dvoch prípadoch žalobcovi nebolo priznané sťaženie spoločenského uplatnenia, súd prvej inštancie preto správne pri aplikácii ustanovenia § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z. dospel k záveru,že predpokladom zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia je existencia samotného základu nároku, to znamená priznanie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, keďže vo vzťahu k ostatným dvom uplatneným nárokom žalobcu u T. nebolo vyhovené, keď rozhodnutím T. právoplatným a vykonateľným 26. januára 2015 bol uplatnený nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zamietnutý v celom rozsahu a rozhodnutím právoplatným a vykonateľným dňa 24. mája 2016 konanie vo veci žiadosti žalobcu, ktorým sa domáhal priznania náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia bolo zastavené. Vzhľadom už na hore uvedené preto odvolací súd preskúmaním veci dospel k názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, preto ho postupom v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu vecnej správnosti potvrdil. 2.5. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 369 ods. 1 CSP aplikujúc ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešnou stranou sporu, keďže v súvislosti s odvolaním žalovanému trovy konania nevznikli. Odvolací súd rozhodol tak, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
3. Žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ") proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Žalobca uviedol, že za sporné právne otázky, od ktorých záviselo právne posúdenie veci krajským súdom, a ktoré krajský súd posúdil nesprávne sú: 1) či je možné v rámci rozhodovania o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej len „zákon č. 437/2004 Z. z.") prihliadať aj na poškodenie zdravia, za ktoré už poškodenému napriek jeho ohodnoteniu v lekárskom posudku nebola osobitne poskytnutá náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku uplatnenia limitu plnenia za anatomickú stratu končatiny podľa § 9 ods. 7 a § 10 ods. 8 zákona č. 437/2004 Z. z. Pritom by sa v takom prípade pri zvýšení náhrady vychádzalo zo sumy náhrady, ktorá bola poškodenému poskytnutá v rámci uvedeného zákonom stanoveného limitu, a ktorá by bola týmto považovaná aj za náhradu poskytnutú za neskoršie poškodenie zdravia hodnotené nad uvedený limit; 2) či je možné v rámci rozhodovania o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. ako na dôvod hodný osobitného zreteľa prihliadnuť aj na skutočnosť, že u poškodeného bolo hodnotené ďalšie sťaženie spoločenského uplatnenia, za ktoré mu nebola poskytnutá náhrada len v dôsledku uplatnenia limitu plnenia za anatomickú stratu končatiny podľa § 9 ods. 7 a § 10 ods. 8 zákona č. 437/2004 Z. z.; 3) či je možné nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. v prípade poškodeného pri pracovnom úraze považovať za úrazovú dávku v zmysle § 13 ods. 3 písm. h) a § 99 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z."), a v nadväznosti na to platí inštitút premlčania tohto nároku právna úprava v § 114 zákona č. 461/2003 Z. z.? 3.1. K prvej spornej právnej otázke uviedol, že doteraz priznaná náhrada je aj náhradou za tento následok a tento následok spočívajúci v strate končatiny v predkolení bol už odškodnený v doteraz priznanej náhrade za bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu 900 bodov. Nemožno následok straty končatiny u žalobcu umelo vytrhnúť z kontinuity vývoja zdravotného stavu žalobcu po úraze. Žalobca si teda uplatňoval nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia z doteraz priznanej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia za 900 bodov, ktorá predstavuje náhradu za následky žalobcu po pracovnom úraze v celom ich komplexe kontinuálneho vývoja, vrátane následku straty končatiny v pravom predkolení. Postup krajského súdu a predtým aj okresného súdu, ktorý byrokratickým spôsobom diferencoval a separátne hodnotil jednotlivé posudky o sťažení spoločenského uplatnenia, na základe ktorých žalovaný poskytol či odmietol poskytnúť plnenie náhrady, je prehnane formalistický. Nie je možné od žalobcu požadovať, aby presne povedal, z ktorého lekárskeho posudku požaduje zvýšenie náhrady, pretože tento požaduje zvýšenie náhrady, ktorá mu bola doteraz žalovaným poskytnutá na základe okolností, ktoré komplexne charakterizujú jeho celkové poškodenie zdravia po predmetnom pracovnom úraze. Nie je preto v rozpore so žiadnym právnym predpisom a považujeme za správne, aby súd v rámci rozhodovania o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z. prihliadal okrem iného, čo do dôvodov aj na poškodenie zdravia, za ktoré už poškodenému napriek jeho ohodnoteniu v lekárskom posudku nebola osobitne poskytnutá náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia, v dôsledku uplatnenia limitu plnenia za anatomickú stratu končatiny podľa § 9 ods. 7 a § 10 ods. 8 zák. č. 437/2004 Z. z.
3.2. K druhej spornej otázke dovolateľ uviedol, že ust. § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z. osobitne nestanovuje výpočet prípadov, ktoré môžu byť v zmysle tohto ustanovenia považované za dôvod hodný osobitného zreteľa. Je možné len konštatovať, že postup v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. je dôvodný v prípade, ak ani náhradu poskytnutú na základe bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia nemožno považovať za dostatočnú, primeranú a spravodlivú s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam prípadu. Dovolateľ je toho názoru, že je v súlade s takouto interpretáciou predmetného ustanovenia, aby bola za dôvod hodný osobitného zreteľa považovaná aj skutočnosť, keď poškodenému nebola priznaná vyššiazákladná náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia stanovená podľa počtu bodov len v dôsledku zákonného limitu upraveného v § 9 ods. 7 v spojení s § 10 ods. 8 zákona č. 434/2004 Z. z.. Uvedený dôvod by sa vzťahoval aj na prípad žalobcu. 3.3. Dovolateľ k tretej spornej otázke uviedol, že posúdenie charakteru nároku na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v prípade poškodeného pri pracovnom úraze, či sa jedná o úrazovú dávku alebo nie, nezávisí od procesných kritérií a od toho, aký orgán o priznaní tohto nároku rozhoduje. Je potrebné dať odpoveď na otázku, či zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. predstavuje nejaký osobitný nárok, alebo je súčasťou samotnej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Podľa dovolateľa je zrejmé, že súd nepriznáva nový druh náhrady či nároku, len zväčšuje rozsah doteraz určenej a vypočítanej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Čo sa týka § 114 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z., v zmysle tejto právnej úpravy sa nepremlčiava nárok na dávku ako taký, ale premlčiava sa len nárok na výplatu dávky. Nárok na výplatu dávky vzniká totiž až vtedy, keď je tento nárok na výplatu priznaný právoplatným rozhodnutím príslušného orgánu (T., resp. ako v danom prípade rozhodnutím súdu na základe právomoci zverenej mu ustanovením § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z.). Až takýmto rozhodnutím totiž poškodenému vzniká nárok na samotné vyplatenie dávky a len takto priznaný nárok na výplatu dávky sa môže v zmysle § 114 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. premlčať. Žalobcovi doteraz nebol nárok na výplatu zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia ako úrazovej dávky priznaný právoplatným rozhodnutím príslušného orgánu. Nárok na výplatu tejto dávky teda žalobcovi ešte nevznikol, a preto sa tento nárok na výplatu konkrétnej dávky nemohol premlčať. 3.4. Dovolateľ navrhuje, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 5 932,80 eura do troch dní od právoplatnosti súdneho rozhodnutia; žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 %; žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %; žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.
4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu považuje za vecne aj právne správny a právne otázky za vyriešené. Preto žiada dovolanie odmietnuť, alternatívne zamietnuť ako nedôvodné.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") uznesením z 29. septembra 2021 č. k. 8Cdo/83/2020 dovolanie žalobcu odmietol v zmysle § 447 písm. f) CSP. K prvým dvom formulovaným dovolacím otázkam uviedol, že od ich vyriešenia nezáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, odvolací súd sa nimi ani vo svojom rozsudku nezaoberal, teda nenapĺňajú atribút podstatnej otázky a nie sú spôsobilé založiť prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Konkrétne poukázal na názor všeobecných súdov, že sťažovateľ nepreukázal vznik nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vyplývajúceho zo štvrtého lekárskeho posudku, keďže T. mu tento nárok nepriznala rozhodnutím právoplatným 26. januára 2015, konanie o ďalšom uplatnenom nároku rozhodnutím z 15. apríla 2016 zastavila. Keďže nebol daný základ nároku, neprichádzal do úvahy ani postup podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. K tretej právnej otázke formulovanej dovolateľom najvyšší súd uviedol, že táto otázka síce bola predmetom posudzovania všeobecných súdov, ale od jej vyriešenia nezáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, pretože súdy nižších inštancií vychádzali najmä zo skutočnosti, že samotné priznanie základu nároku sťaženia spoločenského uplatnenia nebolo preukázané. Ani táto otázka teda nebola relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP a nemohla viesť k založeniu prípustnosti dovolania. 6. Na základe žalobcom podanej ústavnej sťažnosti Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd") nálezom z 15. marca 2023 č.k. IV. ÚS 473/2022-38 rozhodol, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8Cdo/83/2020 z 29. septembra 2021 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8Cdo/83/2020 z 29. septembra 2021 zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Najvyššiemu súdu uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 492,31 eura a zaplatiť ich právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu bolo skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP a s ňou súvisiace vymedzenie dovolacieho dôvodu podľa § 432 CSP. 6.1. Ústavný súd uviedol, že v prípade prvej dovolacej otázky záver najvyššieho súdu o skutkovom nepreukázaní základu nároku, a tým aj o neunesení dôkazného bremena, by bol odôvodnený v situácii, ak by žalobca žiadal o zvýšenie nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. bez toho, aby vedel preukázať akékoľvek priznanie základného nároku za sťaženie spoločenského uplatnenia. V posudzovanej veci však sťažovateľ preukazoval základ nároku lekárskym posudkom, za ktorý mu však T. nemohla vyplatiť ďalšiu náhradu z dôvodu dosiahnutia maximálneho bodového ohodnotenia. Táto skutková okolnosť nebola sporná. Sporným však ostalo sťažovateľom nastolené právne posúdenie konkrétnej skutkovej situácie, čo je potrebné považovať za základ nároku pre účely zvýšenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z., ak k ďalšiemu priznaniu náhrady za stratu spoločenského uplatnenia nemôže dôjsť nie z dôvodov, že by nedošlo k relevantnému poškodeniu zdravia, ale z dôvodu dosiahnutia zákonného limitu na priznanie náhrady. 6.2. V rámci druhej dovolacej otázky, či by špecifické okolnosti sťažovateľa spočívajúce v dosiahnutí bodového limitu nebolo možné posúdiť ako prípad hodný osobitného zreteľa pre žiadané zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ústavný súd uviedol, že tu možno prisvedčiť záveru najvyššieho súdu, že od vyriešenia tejto otázky nezáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, keďže súdy nižších inštancií sa k vecnému posúdeniu sťažovateľom prezentovaných argumentov nedostali, pretože z dôvodu svojho záveru o absencii existencie základu nároku ustálili, že nemožno pristúpiť ani k jeho zvýšeniu. 6.3. K tretej dovolacej otázke o právnom režime premlčania nároku na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ústavný súd rovnako vyjadril súhlas s názorom dovolacieho súdu, že vyriešenie tejto otázky nebolo určujúcim, resp. rozhodujúcim pre posúdenie sporu sťažovateľa, išlo skôr o podpornú argumentáciu nižších súdov. 6.4. Vzhľadom na to, že najvyšší súd sa vecne nezaoberal prvou dovolacou otázkou sťažovateľa, ktorú ústavný súd považuje za otázku právnu, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prístup k súdu, ktoré je súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie, čo viedlo ústavný súd k vysloveniu porušenia označeného základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie a, vzhľadom na vyhovenie ústavnej sťažnosti ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V závere rozhodnutia konštatoval, že najvyšší súd po vrátení veci je povinný sa opätovne zaoberať dovolaním podaným sťažovateľom a meritórne posúdiť prvú ním formulovanú dovolaciu otázku, zohľadňujúc bod 37 tohto nálezu. Zohľadniac meritórne posúdenie prvej dovolacej otázky, bude úlohou najvyššieho súdu sa adekvátne vysporiadať aj s druhou a treťou dovolacou otázkou. 6.5. V bode 37 ústavný súd uviedol, že v dovolacom konaní sťažovateľ žiadal o odpoveď na právnu otázku, či základ nároku nemôže predstavovať nárok mu už priznaný. Na jednej strane je nutné akceptovať, že sťažovateľ z dôvodu dosiahnutia zákonného limitu už nemohol byť T. ďalej odškodňovaný priznaním ďalšej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Na strane druhej je potrebné zodpovedať, či už priznaná náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia predstavuje základ nároku, resp. či takto poskytnutá náhrada konzumuje aj prípadné ďalšie poškodenia zdravia plynúce z jedného pracovného úrazu a vzťahujúce sa na poškodenie jednej končatiny. Táto otázka predstavuje prvú sťažovateľom formulovanú dovolaciu otázku, ktorou sa dovolací súd meritórne nezaoberal, ale aproboval závery odvolacieho súdu o neexistencii základu nároku, čo bolo podľa názoru dovolacieho súdu výsledkom neunesenia dôkazného bremena sťažovateľa, a konštatoval, že od vyriešenia tejto otázky nezáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.
7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 427 ods. 1 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil v náleze (§ 134 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné.
8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním" a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012).
9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
10. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania v CSP nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti dovolania - to platí o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch.
11. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by dovolací súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).
12. V uvedenom prípade vyvodzoval dovolateľ prípustnosť dovolania vo veci samej z § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
13. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
14. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
15. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
1 6. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku), ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, a to jasným, určitým azrozumiteľným spôsobom. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní.
17. Naostatok treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP je relevantná len otázka, ktorá kumulatívne vykazuje všetky vyššie uvedené znaky. Ak z týchto znakov chýba čo i len jeden, nemôže byť dovolanie procesne prípustné.
18. Dovolateľ v dovolaní ako prvú právnu otázku uviedol: „či je možné v rámci rozhodovania o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z. prihliadať aj na poškodenie zdravia, za ktoré už poškodenému napriek jeho ohodnoteniu v lekárskom posudku nebola osobitne poskytnutá náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku uplatnenia limitu plnenia za anatomickú stratu končatiny podľa § 9 ods. 7 a § 10 ods. 8 zákona č. 437/2004 Z. z." Pritom by sa v takom prípade pri zvýšení náhrady vychádzalo zo sumy náhrady, ktorá bola poškodenému poskytnutá v rámci uvedeného zákonom stanoveného limitu, a ktorá by bola týmto považovaná aj za náhradu poskytnutú za neskoršie poškodenie zdravia hodnotené nad uvedený limit.
19. Žalobca v súvislosti s touto otázkou namietal, že si v konaní uplatnil nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia z doteraz maximálne priznanej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v počte 900 bodov, ktorá predstavuje náhradu za následky žalobcu po pracovnom úraze v celom ich komplexe kontinuálneho vývoja, vrátane následku straty končatiny v pravom predkolení. Uviedol, že nie je možné od žalobcu požadovať, aby presne povedal, z ktorého lekárskeho posudku požaduje zvýšenie náhrady, pretože požaduje zvýšenie náhrady, ktorá mu bola doteraz žalovaným poskytnutá na základe okolností, ktoré komplexne charakterizujú jeho celkové poškodenie zdravia po predmetnom pracovnom úraze. Nie je preto v rozpore so žiadnym právnym predpisom a považuje za správne, aby súd v rámci rozhodovania o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z. prihliadal okrem iného, čo do dôvodov aj na poškodenie zdravia, za ktoré už poškodenému napriek jeho ohodnoteniu v lekárskom posudku nebola osobitne poskytnutá náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia, v dôsledku uplatnenia limitu plnenia za anatomickú stratu končatiny podľa § 9 ods. 7 a § 10 ods. 8 zák. č. 437/2004 Z. z. 19.1. Okresný súd odôvodnil zamietnutie nároku na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z. neexistenciou základu nároku na náhradu spoločenského uplatnenia, o ktorom rozhodovala žalovaná T. rozhodnutiami z 15. apríla 2016 a po postúpení veci rozhodnutím z 30. augusta 2018, ktorými nedošlo k priznaniu nároku na ďalšiu náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, a ktoré neboli sťažovateľom napadnuté opravným prostriedkom. 19.2. Krajský súd vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že na základe štvrtého lekárskeho posudku T. nepriznala žalobcovi sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom toto rozhodnutie bolo právoplatné a vykonateľné 26. januára 2015 a o ďalšom uplatnenom nároku na základe žiadosti žalobcu doručenej T..i 2. marca 2016 táto rozhodla 15. apríla 2016 tak, že konanie zastavila (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 24. mája 2016). Vo vzťahu k týmto nárokom nebol daný základ nároku, keďže T. v týchto dvoch prípadoch nebolo žalobcovi priznané sťaženie spoločenského uplatnenia, preto súd prvej inštancie správne pri aplikácii ustanovenia § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z. dospel k záveru, že predpokladom zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia je existencia samotného základu nároku - priznanie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.
20. Zo skutkového stavu zisteného súdmi nižšej inštancie vyplýva, že žalobca utrpel 9. mája 2007 pracovný úraz. Prvýkrát bol žalobcovi priznaný nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia na podklade lekárskeho posudku z 2. októbra 2009 rozhodnutím T. z 12. januára 2010 a na základe bodového ohodnotenia vo výške 770 bodov mu bola vyplatená úrazová dávka vo výške 8 908 eur. Následne bola žalobcovi na základe lekárskeho posudku z 22. júla 2011 priznaná náhrada za ďalšie sťaženie spoločenského uplatnenia a to rozhodnutím T. z 27. septembra 2011 ohodnotená na 75 bodovvo výške 923 eur. V poradí tretí nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia bol žalobcovi priznaný na základe lekárskeho posudku z 5. júna 2013 rozhodnutím T. z 13. augusta 2013 v počte bodov 55 a v sume 692 eur. Z dôvodu absolvovania amputácie predkolenia (operačný výkon sa uskutočnil 10. apríla 2014) žiadal žalobca T. o priznanie ďalšej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na základe lekárskeho posudku z 10. septembra 2014 spolu vo výške 1300 bodov (650 b. v zmysle § 10 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z. z. + 650 b. v zmysle § 10 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z. z.). Rozhodnutím T. z 21. októbra 2014 nebola žalobcovi priznaná žiadaná náhrada, pretože na základe predošlých priznaných nárokov dosiahol maximálny počet bodov pre stratu dolnej končatiny a taktiež bolo zo strany poisťovne konštatované, že tu nebol ani dôvod na zvýšenie maximálneho počtu bodov až na dvojnásobok podľa § 10 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z., ktoré sa odôvodňovalo nemožnosťou žalobcu navrátiť sa do pracovného života, keďže v roku 2013 dovŕšil dôchodkový vek. Žalobca podaním z 2. marca 2016 opätovne požiadal T. o priznanie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia s ohodnotením 900 bodov a zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50 %. K tejto žiadosti žalobca nepriložil nový lekársky posudok zdôvodňujúci opätovné priznanie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, nepreukázal žiadne nové skutočnosti zakladajúce jeho nárok, čo viedlo T. k výzve na doplnenie podaného návrhu, na ktorú žalobca nereagoval, a preto rozhodnutím T. z 15. apríla 2016 bolo konanie zastavené.
2 1. Podľa § 444 Občianskeho zákonníka pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia.
22. Podľa § 99 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, poškodený má nárok na náhradu za bolesť a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa osobitného predpisu.
23. Podľa § 1 cit. zákona tento zákon ustanovuje a) podmienky priznania a poskytovania náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, b) vydávanie lekárskeho posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia (ďalej len "lekársky posudok") a jeho náležitosti, c) zásady na hodnotenie bolesti a zásady na hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia. 2 4. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 437/2004 Z. z.") sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh.
25. Podľa § 4 cit. zákona, náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti. Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§§ 7 a 8). Sadzby bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia sú ustanovené v prílohe č. 1 v II. a IV. časti. Ak niektoré poškodenie na zdraví nie je uvedené v sadzbách podľa odseku 2, použije sa sadzba za iné poškodenie na zdraví, s ktorým ho možno z hľadiska sťaženia spoločenského uplatnenia najlepšie porovnať. Ak sa poškodenému už poskytla náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia a vzniklo také zhoršenie následkov, ktorých vývoj sa pri pôvodnom hodnotení následkov nepredpokladal, poškodený má nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške ustanovenej v § 10 ods. 7.
26. Podľa § 5 ods. 1 cit. zákona, pri určení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku (§§ 7 a 8). 26.1. Podľa § 5 ods. 5 cit. zákona, v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity,môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %.
27. Podľa § 10 ods. 1 cit. zákona, posudzujúci lekár hodnotí sťaženie spoločenského uplatnenia podľa sadzieb ustanovených v prílohe č. 1 v II. a IV. časti. Pri určovaní bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia sa hodnotí závažnosť poškodenia na zdraví a predpokladaný vývoj následkov. 27.1. Podľa § 10 ods. 7 cit. zákona, pri hodnotení následkov, ktorých vývoj sa pri pôvodnom hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia nepredpokladal, hodnotenie sa vykoná novým lekárskym posudkom; v lekárskom posudku sa z bodového hodnotenia, ktoré zodpovedá zdravotnému stavu poškodeného po zhoršení následkov, odpočíta bodové hodnotenie určené pôvodne vydaným lekárskym posudkom. 27.2. Podľa § 10 ods. 8 cit. zákona, ustanovenia § 9 ods. 7 a 8 sa vzťahujú aj na hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia.
28. Podľa § 9 ods. 7 cit. zákona, ak poškodený utrpel súčasne viac poškodení na zdraví, hodnotí sa bolesť za každé poškodenie na zdraví osobitne a bodové hodnotenia sa sčítavajú. Ak sa však viac poškodení na zdraví vzťahuje na ten istý orgán alebo končatinu, nesmie súčet bodového hodnotenia prekročiť bodové hodnotenie za anatomickú alebo funkčnú stratu orgánu alebo končatiny. 28.1. Podľa § 9 ods. 8 cit. zákona, ak je poškodenie na zdraví už svojimi znakmi zahrnuté v položke iného poškodenia na zdraví, bolesť za takéto poškodenie na zdraví sa nehodnotí osobitne.
29. Dovolací súd uvádza, že ustanovenie § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. patrí k právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, to znamená k právnym normám, ktorých hypotéza nie je konkrétne stanovená právnym predpisom, ale závisí od úvahy súdu. Toto ustanovenie prenecháva súdu, aby v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností, a aby sám podľa svojho uváženia posúdil, či ide o „prípad hodný osobitného zreteľa" a - v prípade kladného záveru - rozhodol tiež o tom, aké zvýšenie tejto náhrady je v posudzovanom prípade primerané.
30. Úvaha súdu v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. však nie je celkom voľná, lebo právny predpis ju usmerňuje tým, že rámcovo stanovuje predpoklady pre vznik nároku na základnú výmeru odškodnenia a tiež hľadiská, ktoré treba mať na zreteli. Pokiaľ zákon stanovuje rozpätie prípustného zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (až o 50 %), je nepochybné, že rozsah zvýšenia tejto náhrady musí byť diferencovaný. Diferenciácia rozsahu zvýšenia tejto náhrady musí vystihovať individuálne okolnosti každého prípadu.
31. Zákon č. 437/2004 Z. z. stanovuje, že náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primeraná povahe následkov pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote v spoločnosti. Pri rozhodovaní o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia súd zohľadňuje jednak tie stránky, ktoré sú spoločné pre život všetkých ľudí (možnosť vykonávať bežné životné úkony, postarať sa o svoju hygienu, stravovanie, obliekať sa, žiť prípadne rodinným životom, realizovať sa v partnerskom vzťahu, mať deti), jednak tie stránky, ktoré sú osobitné u každého jednotlivca zvlášť vzhľadom na jeho spoločenské dovtedajšie pôsobenie (stupeň jeho angažovanosti v najrozmanitejších sférach spoločenského života, za ktoré už doterajšia súdna prax považuje napríklad oblasť kultúry, športu, umenia, politiky, vedy). Jednotiacim hľadiskom pri určovaní adekvátneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je, aby obe tieto stránky boli zohľadnené tak, že ich vzájomná jednota vyjadrí primeranosť priznanej náhrady vo vzťahu k povahe následkov poškodenia zdravia. V prípade niektorého poškodeného je v praxi opodstatnené klásť dôraz na prvú z uvedených stránok, v prípade iného poškodeného (naopak) na druhú spomenutú stránku; rozhodujúcou však zostáva ich jednota.
32. Nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorý žalobca v danej veci uplatňuje, je jedným z relatívne samostatných nárokov, z ktorých sa skladá celkový nárok na náhradu škody na zdraví v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia už vo svojej základnej výmere predstavuje náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky preživotné úkony poškodeného a pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb. Priznanie základného odškodnenia predpokladá, že doterajšie možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti sú v dôsledku pracovného úrazu objektívne obmedzené. Zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia predpokladá existenciu ďalších skutočností umožňujúcich záver, že obmedzenia poškodeného nemožno vyjadriť len základným odškodnením. Postup podľa ust. § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. preto prichádza do úvahy len v skutočne výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa, kedy ani zvýšenie základného odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia dostatočne nevyjadruje následky, ktoré sú v dôsledku poškodenia zdravia trvalé obmedzené alebo stratené. Lekárske hodnotenie tvorí základ, z ktorého sa vychádza pri posudzovaní predpokladov poškodeného pre jeho ďalšie uplatnenie v živote a v spoločnosti.
3 3. Dovolací súd je toho názoru, že nárok žalobcu na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. z dôvodu poškodenia zdravia žalobcu v dôsledku pracovného úrazu z roku 2007 po absolvovaní následnej amputácie predkolenia (operačný výkon sa uskutočnil 10. apríla 2014) nie je u žalobcu daný a to z nasledovných dôvodov: 33.1. V dôsledku pracovného úrazu žalobcu 9. mája 2007 bol žalobcovi priznaný nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia na základe prvého lekárskeho posudku z 2. októbra 2009 rozhodnutím T. z 12. januára 2010 na základe bodového ohodnotenia vo výške 770 bodov. Následne na základe druhého lekárskeho posudku z 22. júla 2011 mu bola priznaná náhrada za ďalšie sťaženie spoločenského uplatnenia a to na základe rozhodnutia T. z 27. septembra 2011 ohodnotená na 75 bodov. V poradí tretí nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia bol sťažovateľovi priznaný na základe tretieho lekárskeho posudku z 5. júna 2013 rozhodnutím T. z 13. augusta 2013 v počte bodov 55, čo spolu predstavuje 900 bodov. Z dôvodu absolvovania amputácie predkolenia (operačný výkon sa uskutočnil 10. apríla 2014) žalobca žiadal T. o priznanie ďalšej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na podklade štvrtého lekárskeho posudku z 10. septembra 2014 spolu vo výške 1300 bodov. Rozhodnutím T. z 21. októbra 2014 nebola sťažovateľovi priznaná žiadaná náhrada, pretože sťažovateľ na základe predošlých priznaných nárokov dosiahol maximálny počet bodov pre stratu dolnej končatiny ( 900 bodov) a zároveň bolo konštatované, že tu nebol ani daný dôvod na zvýšenie maximálneho počtu bodov až na dvojnásobok podľa § 10 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z., ktoré sa odôvodňovalo nemožnosťou sťažovateľa navrátiť sa do pracovného života, keďže v roku 2013 dovŕšil dôchodkový vek. 33.2. Dovolací súd si je na jednej strane vedomý poškodenia zdravia u žalobcu v dôsledku amputácie predkolenia, avšak zároveň uvádza, že nie každé poškodenie zdravia u poškodeného zakladá nárok v zmysle § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z. Je potrebné uviesť, že žalobcovi už bolo priznané maximálne bodové ohodnotenie za poškodenie končatiny v zmysle prílohy č. 1 v II. a IV. časti cit. zákona a preto poskytovateľ - T. už nemohla o tomto uplatnenom nároku rozhodovať v zmysle § 4 cit. zákona a posudzovať mieru jeho poškodenia v dôsledku predmetnej operácie (amputácie predkolenia) z roku 2014. Keďže tento nárok zo strany T. nebol priznaný a bol zamietnutý, súd nemohol následne rozhodovať o zvýšení náhrady SSU, keďže táto nebola v zmysle § 4 cit. zákona priznaná. Tento postup priznávania nároku v zmysle § 5 ods. 5 cit. zákona je stanovený týmto zákonom a súd nemôže v tomto konaní priznať žalobcovi ním požadovaný nárok bez rozhodnutia T.e o základnom nároku. 33.3. Dovolateľ žiadal, aby súd zohľadnil jeho ďalšie poškodenia zdravia, a to tým spôsobom, žeby rozhodoval o nároku na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia z doteraz maximálne priznanej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v počte 900 bodov. Dovolací súd však poznamenáva, že v takomto prípade by ale súd nezohľadňoval jeho aktuálny rozsah poškodenia zdravia. Zároveň je rovnako potrebné uviesť, že znalecký posudok z 10. septembra 2014 priznal dobodovanie zranenia dolnej končatiny v hodnote 650 bodov + 50 % navýšenie o 650 bodov lekárom, avšak bez súčasného dodržania zákonného postupu, keďže pri jeho vypracovaní znalec nebral do úvahy § 9 ods. 7 a § 10 ods. 8 cit. zákona t. j. o sčítaní počtu bodov za jednotlivé poškodenia toho istého orgánu a o hranici maximálneho počtu bodov za takéto poškodenie toho istého orgánu. Znalecký posudok tak bol vypracovaný v rozpore s § 9 ods. 7 cit. zákona. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že dovolateľ ako poškodený mal v zmysle predchádzajúcich znaleckých posudkov právo si uplatniť nárok na mimoriadne zvýšenie SSÚ, a žiadať tak o priznanie tohto nároku v zmysle § 5 ods. 5 cit. zákona. 33.4. Dovolací súd dáva do pozornosti skutočnosť, že každý znalecký posudok je vypracovaný surčitým predpokladom vývoja poškodenia zdravia do budúcna a nárok pri opakovanom poškodení zdravia je daný len v prípade, ak nebolo možné predvídať dané nové poškodenie zdravia pri aktuálnych poznatkoch medicíny. Pri hodnotení následkov pracovného úrazu sa prihliada k predpokladanému vývoju vzniknutých zmien v zdravotnom stave. Ani v takomto prípade však nie je vylúčené zhoršenie už ustáleného zdravotného stavu, ktoré si vyžiada ďalšie odškodnenie následkov a to v prípade, ak sa prejavia v takej intenzite alebo takým spôsobom, že pôvodne neboli, alebo nemohli byť predvídateľné. Len v takomto prípade vzniká nový nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorý predtým neexistoval, a preto nebolo možné jeho uplatnenie. V takom prípade sa u nového nároku porovnáva zdravotný stav poškodeného a jeho vplyv na SSU pri ostatnom poškodení zdravia so stavom aktuálnym, aj keď nárok vyplýva z tej istej škodovej udalosti. Pokiaľ aj pri predchádzajúcom odškodnení sťaženia spoločenského uplatnenia nastali podmienky pre zvýšenie náhrady podľa § 5 ods. 5 cit. zákona tak, ako tomu bolo v danom prípade, neznamená to automaticky, že pri každom ďalšom novovzniknutom nároku budú splnené podmienky pre mimoriadne zvýšenie náhrady. Aj samotné priznanie tejto náhrady na zvýšenie SSU sa odvíja od samotného porovnávania sťaženia a obmedzenia pri spoločenskom uplatnení poškodeného v bežnom živote, ktoré je aktuálne oproti tomu, ktoré bolo zistené pri ostatnom rozhodovaní. 33.5. Dovolací súd je názoru, že súd v danom prípade pri dosiahnutí zákonného limitu plnenia za anatomickú stratu končatiny podľa § 9 ods. 7 a § 10 ods. 8 zákona č. 437/2004 Z. z. v prípade ďalšieho poškodenia toho istého orgánu nemôže vytvárať nové právne vzťahy a zakladať nimi také práva a povinnosti sporových strán s ktorými zákon č. 437/2004 Z. z. nepočíta. Zo strany súdu tak neprichádza do úvahy zvyšovať tzv. základný nárok, vytvorený len na princípe určitej hypotetickej situácie z doteraz priznaného maximálneho obodovania pre stratu dolnej končatiny v počte 900 bodov, ktoré poškodenie zdravia ale nezodpovedá aktuálnej miere poškodenia zdravia na základe operačného výkonu (amputácie predkolenia) z 10. apríla 2014, pre ktorý si poškodený uplatňuje zaplatenie žalovanej istiny. Zvyšoval by sa tak nárok, ktorý by nezodpovedal reálnemu poškodeniu zdravia žalobcu, ktoré znalec aktuálne ohodnotil na 650 bodov. 33.6. Z uvedeného dôvodu tak odpoveď na otázku „či je možné v rámci rozhodovania o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z. prihliadať aj na poškodenie zdravia, za ktoré už poškodenému napriek jeho ohodnoteniu v lekárskom posudku nebola osobitne poskytnutá náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku uplatnenia limitu plnenia za anatomickú stratu končatiny podľa § 9 ods. 7 a § 10 ods. 8 zákona č. 437/2004 Z. z." je potrebné zodpovedať, že nie. V prípade, ak na základe predchádzajúcich znaleckých posudkov už bol poškodenému priznaný maximálny počet bodov, je vylúčené následne na základe ďalšieho poškodenia zdravia toho istého orgánu, priznať jeho zvýšenie v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. Nie je možné považovať za základ takéhoto nároku doteraz maximálne priznaný počet 900 bodov za anatomickú stratu končatiny a z neho vychádzať pri žalobcovom uplatnenom nároku podľa § 5 ods. 5, nakoľko tento základ nároku nezodpovedá aktuálnemu poškodeniu zdravia, z ktorého si žalobca v tomto konaní uplatňuje svoj nárok. Zo strany súdu tak nie je možné zvyšovať určitú hypotetickú konštrukciu nároku, ktorá nezodpovedá reálnej miere poškodenia zdravia u poškodeného. A rovnako je dovolací súd názoru, že zákon nedovoľuje priznať toto zvýšenie ani na základe znaleckého posudku síce zohľadňujúceho ďalšie aktuálne poškodenie toho istého orgánu, avšak vypracovaného v rozpore s § 9 ods. 7 a § 10 ods. 8 zákona č. 437/2004 Z. z. 33.7. Zohľadniac meritórne posúdenie prvej dovolacej otázky, na ktorú dal najvyšší súd negatívnu odpoveď, sa dovolací už nezaoberal druhou a treťou dovolacou otázkou, nakoľko neboli pre toto konanie podstatné, a preto dovolanie v tejto časti v zmysle § 447 písm. f) CSP odmietol, keďže dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom podľa § 432 CSP.
34. So zreteľom na uvedené, dovolací súd uzatvára, že dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je založené na prvej právnej otázke, ktorú súdy nižších inštancií zodpovedali správne, a preto dovolanie žalobcu nie je dôvodné. Vzhľadom na toto meritórne posúdenie prvej otázky, už dovolací súd druhú a tretiu otázku ako nepodstatné neriešil. Dovolací súd potom dovolanie ako celok po prejednaní bez pojednávania (§ 443 CSP časť vety pred bodkočiarkou) podľa § 448 CSP zamietol. 35. V dovolacom konaní úspešnému žalovanému dovolací súd voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože mu v dovolacom konaní trovy nevznikli (§ 255ods. 1 CSP).
36. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.