UZNESENIE
Najvyšší s ú d Slovenskej republiky v s pore žalobcu X. K., bývajúceho v K., zastúpeného JUDr. Miroslavom Pekárom, advokátom v Bratislave, Krížna 44, proti žalovanej Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4, o zaplatenie 37 145,24 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18 C 83/2005, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 7. apríla 2014 sp. zn. 6 Co 605/2013, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 7. apríla 2014 sp. zn. 6 Co 605/2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 26. februára 2015 sp. zn. 6 Co 62/2015 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „súd prvej inštancie“) v poradí prvým rozsudkom z 23. mája 2006 č. k. 18 C 83/2005-138 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia sumy 2 131 500 Sk (70 752,84 €) z titulu poistného plnenia z havarijného poistenia. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že 25. augusta 2004 došlo k dopravnej nehode vozidla zn. Mercedes ML 55, vlastníkom ktorého bol žalobca. Vozidlo v čase dopravnej nehody riadil vodič D. S.. Ďalej mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca mal so žalovanou uzavretú poistnú zmluvu, pričom išlo o havarijné poistenie na poistnú sumu 3 774 639 Sk so spoluúčasťou 5 % a s ročným poistným 136 566 Sk. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, nakoľko príčinou dopravnej nehody bol mikrospánok vodiča, čo v zmysle čl. III Všeobecných poistných podmienok (ďalej len „VPP“) a § 797 ods. 2 Občianskeho zákonníka nie je kryté havarijným poistením. Nenastala teda skutočnosť, s ktorou je spojený vznik povinnosti poistiteľa plniť. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. 2. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) v poradí prvým uznesením zo 7. júna 2007 sp. zn. 6 Co 343/2006 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho názoru, že škoda spôsobená mikrospánkom nie je krytá havarijným poistením žalobcu. Poznamenal, že v čl. IV VPP sú taxatívne uvedené výluky z poistenia, pričom škoda vzniknutá v dôsledku mikrospánkuvodiča medzi nimi nefiguruje a taktiež sa na predmetnú dopravnú nehodu nevzťahuje žiadny z prípadov, ktoré sú uvedené v čl. XIII ods. 1 písm. a/ až h/, ktorý vymedzuje škody z plnenia vylúčené. Konštatoval, že ak vodič motorového vozidla v čase poistnej udalosti porušil všeobecne záväzné právne predpisy, bol by tu dôvod na primerané zníženie poistného plnenia v zmysle čl. XII ods. 1 písm. f/ VPP. Z týchto dôvodov odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 3. Okresný súd Bratislava I v poradí druhým rozsudkom z 8. apríla 2010 č. k. 18 C 83/2005-308 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 29. marca 2011 č. k. 18 C 83/2005-374 žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 49 527 € s 9 % úrokom z omeškania o d 13. októbra 2004 d o zaplatenia a zároveň žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 7 658,21 € na účet jeho právneho zástupcu, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu prvej inštancie trovy štátu vo výške 25,02 €, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu v časti v časti 21 225,84 € zamietol. Súd prvej inštancie v intenciách odvolacieho súdu doplnil dokazovanie a zo zisteného skutkového stavu mal za preukázané, že vodič spôsobil dopravnú nehodu tým, že sa počas jazdy dostatočne nevenoval riadeniu vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke, dostal mikrospánok, ktorý nefiguruje medzi výlukami z poistenia uvedenými v čl. IV VPP. Súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že nakoľko vodič vozidla porušil povinnosti vyplývajúce z § 4 ods. 2 písm. c/ a § 4 ods. 3 písm. c/ zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách (ďalej len „zákon č. 315/1996 Z.z.“), poistné plnenie znížil o 30 % a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 49 527 € z titulu poistného plnenia. O povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalobca oznámil poistnú udalosť žalovanej 27. augusta 2004, 27. septembra 2004 uplynula mesačná lehota pre šetrenie poistnej udalosti a poistné bolo splatné do 15 dní od skončenia šetrenia, teda 13. októbra 2004 sa žalovaná dostala do omeškania. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. 4. Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu a žalovanej v poradí druhým uznesením z 29. júna 2012 sp. zn. 6 Co 165/2011, 6 Co 166/2011 prvým výrokom zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu presahujúcu 33 607,60 €, v časti, ktorou bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, v časti, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania a v časti trov konania a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Druhým výrokom dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie zrušil. V odôvodnení uviedol, že súd prvej inštancie riadne a presvedčivo nezdôvodnil, prečo treba poistné plnenie znížiť o 30 %, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým vyhovel žalobe nad sumu 33 607,60 €. Z týchto dôvodov odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v časti, v ktorej bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi poistné plnenie prevyšujúce sumu 33 607,60 € a v časti, ktorou bola žaloba vo zvyšku zamietnutá. Odvolací s ú d m al za preukázané, že k predmetnej dopravnej nehode došlo v dôsledku mikrospánku vodiča vozidla, ktorý tak porušil všeobecne záväzný právny predpis zákon č. 315/1996 Z.z., čím nastal dôvod pre zníženie poistného plnenia v zmysle čl. XII ods. 1 písm. f/ VPP. Ďalej poznamenal, že v konaní bolo preukázané, že v Hlásení škodovej udalosti na vozidle z 27. augusta 2004 žalobca uviedol, že nehoda bola spôsobená tým, že vodičovi vbehla do jazdnej dráhy lesná zver. Z vykonaného dokazovania však bolo zistené, že príčinou dopravnej nehody bol mikrospánok vodiča vozidla, a teda v predmetnom hlásení škodovej udalosti, tak bola príčina dopravnej nehody uvedená nepravdivo; čo zakladá ďalší dôvod pre zníženie poistného plnenia v zmysle čl. XII ods. 1 písm. e/ VPP. Uviedol, že súd prvej inštancie sa nebude zapodievať tým, či tu je dôvod pre zníženie poistného, ale iba tým, v akom rozsahu treba poistné znížiť. K úrokom z omeškania poukázal na to, že z § 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť záver, že by sa vyšetrenie poistnej udalosti muselo v každom prípade (bez ohľadu na jeho náročnosť) skončiť do jedného mesiaca po tom, keď sa poistiteľ dozvedel o poistnej udalosti. Keďže súd prvej inštancie nezisťoval, kedy žalovaná skutočne skončila šetrenie poistnej udalosti a vychádzal paušálne len z toho, že tak mala urobiť do jedného mesiaca, rozhodol nesprávne, a preto odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok aj v časti úrokov z omeškania. 5. Okresný súd Bratislava I v poradí tretím rozsudkom zo 7. marca 2013 č. k. 18 C 83/2005-444 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 29 716,24 € s 8 % úrokmi z omeškania od 21. januára 2005, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Tiež uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 8 % úrok z omeškania zo sumy 33 607,60 € od 21. januára 2005 do 26. mája 2010 do 3 dní od právoplatnostirozsudku. V časti istiny 7 429 €, v časti 1 % úroku z omeškania od 26. augusta 2004 do 25. mája 2010 zo sumy 33 607,60 € a v časti 9 % úroku z omeškania od 26. augusta 2004 do 20. mája 2005 zo sumy 29 716,24 € žalobu zamietol. Vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku. Po právnej stránke poukázal na ustanovenia § 420 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 517 ods. 1 a ods. 2, § 788 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 797 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 809 Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 2, ods. 3 a ods. 4 zákona č. 315/1996 Z.z., zároveň odkázal aj na čl. XII ods. 1VPP. V odôvodnení poznamenal, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 70 752,84 €, keďže žalovaná z titulu poistného plnenia sumu 33 607,60 € žalobcovi zaplatila, predmetom konania v súčasnosti zostala suma 37 145,24 €. Súd prvej inštancie konštatoval, že vzhľadom to, že predmetom dopravnej nehody bol mikrospánok vodiča, ktorý tak porušil všeobecne záväzný právny predpis, a toto porušenie bolo jedinou príčinou dopravnej nehody, znížil poistné plnenie o 30 % v zmysle čl. XII ods. 1 písm. f/ VPP. Mal za to, že zníženie poistného plnenia o 20 % v zmysle čl. XII ods. 1 písm. e/ VPP za uvedenie nepravdivých údajov do záznamu o dopravnej nehode je na spravodlivom uvážení, a preto žalobu v časti 7 429 € ako nedôvodnú zamietol. K úrokom z omeškania uviedol, že žalovaná zaplatila žalobcovi 27. mája 2010 sumu 33 607,60 €, meškala s poistným plnením, pretože začiatok omeškania bol 15-ty deň od prevzatia posudku žalovanou od Slovdekry, t. j. 21. januára 2005, preto jej v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania od 21. januára 2005 do 26. mája 2010. 6. Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovanej rozsudkom zo 7. apríla 2014 sp. zn. 6 Co 605/2013 (v poradí tretím rozhodnutím) rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 29 716,24 € s 8 % úrokmi z omeškania od 21. januára 2005 do zaplatenia, zmenil tak, že žalobu zamietol (ďalej aj „prvý výrok rozsudku odvolacieho súdu“). Výrok rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 8 % úroky z omeškania zo sumy 33 607,60 € od 21. januára 2005 do 9. februára 2005, potvrdil (ďalej aj „druhý výrok rozsudku odvolacieho súdu“). V odôvodnení uviedol, že žalovaná žalobcovi z titulu poistného plnenia uhradila sumu 33 607,60 € a dlhuje m u eš te s umu 1 768,82 €. Poznamenal, že táto suma predstavuje 5 % spoluúčasť. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nevysvetlil, ako dospel k sume 7 429 €, ohľadom ktorej žalobu zamietol. Vyvodil, že ide o 20 % zo sumy 37 145,24 € (20 % z 37 145,24 = 7 429 €), tento výpočet súdu prvej inštancie však odvolací súd nepovažoval za správny, pretože suma 37 145,24 € nepredstavovala celkové poistné plnenie, ale iba jeho spornú časť po tom, ako žalovaná zaplatila žalobcovi sumu 33 607,60 €. Okrem toho mal za to, že v dôsledku tohto nesprávneho postupu súd prvej inštancie nekrátil poistné plnenie o ďalších 30 %. Odvolací súd tak podľa § 220 O.s.p. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti tak, že žalobu v časti sumy 29 716,24 € s prísl. zamietol, nakoľko vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie a dôvodom zmeny napadnutého rozsudku bola iba nesprávnosť matematického výpočtu poistného plnenia. K odvolaním žalovanou napadnutého výroku súdu prvej inštancie, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 8 % úroky z omeškania od 21. januára 2005 do 9. februára 2005 (pozn. dovolacieho súdu výrok rozsudku súdu prvej inštancie znel takto: „8 % úrok z omeškania zo sumy 33 607,60 € od 21. januára 2005 do 26. mája 2010“), keď v odvolaní tvrdila, že tieto úroky z omeškania je povinná žalobcovi zaplatiť až od 10. februára 2005, odvolací súd uviedol, že názor žalovanej, že vyšetrenie potrebné na zistenie rozsahu povinnosti zaplatiť poistné plnenie sa skončilo 26. januára 2005, čo je dátum listu, ktorým upovedomila žalobcu o skončení vyšetrenia, nemá oporu v § 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka, 15-dňová lehota uvedená v tomto ustanovení sa totiž viaže na skončenie vyšetrenia, potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poistiteľa plniť, a nie na moment, kedy poistiteľ oznámi poistenému, že vyšetrenie sa skončilo. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 8 % úroky z omeškania zo sumy 33 607,60 € od 21. januára 2005 do 9. februára 2005 podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. K výrokom rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 8 % úroky z omeškania zo sumy 33 607,60 € od 10. februára 2005 do 26. mája 2010, a ktorým bola žaloba ohľadom sumy 7 429 € zamietnutá a výrok, ktorým bola žaloba zamietnutá v časti 1 % úrokov z omeškania zo sumy 33 607,60 € od 26. augusta 2004 do 25. mája 2010, resp. v časti 9 % úrokov z omeškania zo sumy 29 716,24 € od 26. augusta 2004 do 20. januára 2005, odvolací súd uviedol, že keďže tieto výroky neboli odvolaním napadnuté, nezaoberal sa nimi. 7. Krajský súd v Bratislave uznesením z 26. februára 2015 sp. zn. 6 Co 62/2015 na odvolanie žalovanej zmenil uznesenie súdu prvej inštancie z 3. septembra 2014 č. k. 18 C 83/2005-498, ktorým súd prvejinštancie uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v o výške 1 680,38 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 8 073,24 € na účet právneho zástupcu žalobcu a ktorým uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanej trovy odvolacieho konania vo výške 955 €, zmenil tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania; žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. 8. Proti zmeňujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) 25. júna 2014 (osobne na súde prvej inštancie) dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodnil s poukazom na § 237 písm. f/ v spojení s § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Uviedol, že v priebehu konania došlo k viacerým zásadným pochybeniam, ktoré mali za následok hrubé vady konania odôvodňujúce podanie dovolania. Mal za to, že oba súdy neodôvodnili rozsah zníženia poistného plnenia, čo má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutí a teda odňatie možnosti konať pred súdom v rámci dvojinštančnosti konania. Súčasne namietal nedôslednú a nesprávnu aplikáciu § 799 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktoré je svojou povahou kogentným ustanovením a aplikáciu tohto ustanovenia nevysvetlili. Poznamenal, že odvolací súd nesprávne a v rozpore s obsahom spisu a súčasne nesprávne z hľadiska právneho posúdenia veci uviedol, že žalobca nespochybňoval zníženie poistného plnenia o 50 %, keďže nepodal odvolanie, a to napriek tomu, že žalobca odvolanie iba voči dôvodom rozhodnutia podať nemohol. Mal za to, že súdy z hľadiska primeranosti zníženia poistného plnenia postupovali arbitrárne a neprihliadli na iné prípady znižovania tak, aby úvaha o primeranosti nebola svojvoľná (neodôvodnená) a arbitrárna. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie tak súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 9. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu žiadala dovolanie žalobcu zamietnuť. 10. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 11. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné. 12. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016 (25. júna 2014), t. j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „O.s.p.“), dovolací súd postupoval v zmysle vyššie citovaného § 470 ods. 2 CSP a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods. 1 O.s.p. a § 238 O.s.p. 13. Žalobca dovolaním napadol zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, a preto podľa § 238 ods. 1 O.s.p., bolo proti takémuto rozsudku dovolanie prípustné. Dovolanie žalobcu smerujúce proti zmeňujúcemu rozsudku, vyvolalo v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1. júli 2016 (§ 470 ods. 2 CSP) - dovolateľom napadnuté rozhodnutie bolo preto možné (a tiež potrebné) podrobiť meritórnemu dovolaciemu prieskumu. 14. Právny poriadok platný a účinný v čase podania dovolania ukladal dovolaciemu súdu (viď ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p.), aby aj ex offo posúdil, či v konaní nedošlo k niektorej zo závažných procesných vád, ktoré sú uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p. O procesnú vadu konania v zmysle tohto ustanovenia išlo vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c / účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. 15. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. l písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolateľ v dovolaní namietal, ž e došlo k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. l písm. f/ O.s.p.), pretože rozhodnutia súdov nižších inštancií (odvolacieho súdu, aj súdu prvej inštancie) sú nepreskúmateľné. 16. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. l písm. f/ O.s.p.) sa rozumel taký procesnenesprávny postup súdu, ktorý mal za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení strany sporu, ktoré mu poskytoval Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. l písm. f/ O.s.p. išlo najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. mali strany v súdnom konaní rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo strany vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Na existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. musel dovolací súd vziať vždy zreteľ - či už bolo na ňu v dovolaní poukázané alebo nie (viď § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). 17. Občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu prijalo 3. decembra 2015 Stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie : „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., a teda v preskúmavanej veci aj prípustnosť dovolania. Dovolací súd zistil, že v danom prípade ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť zakladala takúto vadu; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu neobsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. 18. Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je vo svojej podstate porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). 19. V zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., ktoré sa primerane vzťahuje aj na rozsudok odvolacieho súdu (viď § 211 ods. 2 O.s.p.), v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 20. Podľa § 220 O.s.p. platilo, že pri zmene rozhodnutia odvolací súd nahrádza svojím rozhodnutím rozhodnutie súdu prvej inštancie, preto jeho rozhodnutie musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie (výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia je preukázať správnosť rozsudku a umožniť kontrolu správnosti rozhodnutia súdu v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku. Len takéto rozhodnutie odvolacieho súdu možno označiť za preskúmateľné (§ 157 ods. 2 a 3 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p.). 21. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že konanie je postihnuté vadou zmätočnosti spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu takej intenzity, ktorá odôvodňuje aplikáciu (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016 a zakladá tak prípustnosť i dôvodnosť podaného dovolania v prejednávanej veci. Tento nedostatok spočíva predovšetkým vo vnútornej rozpornosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom odvolací súd zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že v celom rozsahu vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie a dôvodom zmeny napadnutého rozsudku bola v podstate ib a nesprávnosť matematického výpoč tu poistného plnenia. Odvolací súd konštatoval záver súdu prvej inštancie, že poistné plnenie treba krátiť spolu 50 % (30 % v zmysle čl. XII ods. 1 písm. f/ VPP a 20 % v zmysle čl. XII ods. 1 písm. e/ VPP), ktorý záver ani jedna zo strán nespochybnila. Tento záver odvolací súd považoval za relevantný pri výpočte nároku žalobcu na poistné plnenie bez ohľadu na absenciu riadneho a presvedčivého zdôvodnenia rozsahuzníženia poistného plnenia, ktorú skutočnosť v rozsahu 30 % zníženia konštatoval samotný krajský súd vo svojom v poradí druhom zrušujúcom uznesení z 29. júna 2012 a súd prvej inštancie túto vadu nepreskúmateľnosti 30 % zníženia rozsahu poistného plnenia ani v poradí tretím rozsudkom neodstránil. Odvolací súd tiež v odôvodnení svojho rozhodnutia označil rozhodnutie súdu prvej inštancie za nedostatočne odôvodnené, a teda nesprávne, keď súd prvej inštancie nevysvetlil ako dospel k sume 7 429 € predstavujúcej 20 % bez ďalšieho. Na základe čoho odvolací súd namiesto postupu v zmysle § 221 ods. l písm. f/ O.s.p. chcel uvedené pochybenie súdu prvej inštancie napraviť sám, hypoteticky vyvodzoval ako súd prvej inštancie dospel k sume 7 429 €, keď takto hypotetický vyvodený záver považoval za nesprávny a revidoval ho vlastnými závermi. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k výroku napadnutého dovolaním neobsahuje presvedčivé a zrozumiteľné vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje zmeňujúce zamietavé rozhodnutie. Napokon nezrozumiteľne vyznieva aj druhý výrok rozsudku odvolacieho súdu, keď potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 8 % úroky z omeškania zo sumy 33 607,60 € od 21. januára 2005 do 9. februára 2005, pričom odvolaním (č. l. 455 a nasl.) napadnutým výrokom rozsudku súdu prvej inštancie bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 8 % úroky z omeškania zo sumy 33 607,60 € od 21. januára 2005 do 26. mája 2010 (viď rozsudok súdu prvej inštancie na č. l. 444 a nasl.). Rozhodnutie odvolacieho súdu je tak nepresvedčivé, nepreskúmateľné, legitímne i logický nekonzistentné a nespĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p. 22. Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 ods. l písm. f/ O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne. Dovolací súd zároveň poznamenáva, že zrušil aj potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nebol dovolaním napadnutý, a t o p r e zjavné nesprávnosti, ktoré sa v tomto výroku a v následnom odôvodnení nachádzajú. 2 3. Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo vzhľadom na už spomenutú vadu konania, nemožno posúdiť, či napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na (ne)správnom právnom posúdení veci. 24. Najvyšší súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a súvisiace uznesenie odvolacieho súdu o trovách konania (uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 26. februára 2015 sp. zn. 6 Co 62/2015) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a § 450 CSP). 25. O trovách pôvodného aj dovolacieho konania bude rozhodnuté súdom v novom rozhodnutí (§ 453 ods. 3 CSP). 26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.