2 Cdo 269/2009

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. A. B., bývajúceho   v   B.,   zastúpeného   JUDr.   M.   Š., advokátom v B.,   proti   žalovaným   1/ F. s.r.o.   "v likvidácii", so sídlom vo Z., 2/ D. V., bývajúcemu v D., o ochranu osobnosti s návrhom

na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod

sp. zn. 8 Coch 12/2002, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave  

z 3. apríla 2008 sp. zn. 9 Co 420/2006, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 3. apríla 2008 sp. zn.  

9 Co 420/2006 v napadnutej časti, v ktorej bol rozsudok Okresného súdu Bratislava IV  

z 24. mája 2006 sp. zn. 8 Coch 12/2002 zmenený tak, že žaloba voči žalovanému v 2. rade

o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 26 555,16 Eur t.j. 800 000,-- Sk bola

zamietnutá a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 24. mája 2006 č.k. 8 Coch 12/2002-333 uložil

žalovaným 1/, 2/ povinnosť zdržať sa zásahov do práva žalobcu na ochranu osobnosti,

spočívajúcich v rozširovaní, predaji a ďalšom vydaní publikácie autora D. V. s názvom

„Počestný A. B.", a to v akejkoľvek podobe a jazykovej verzii. Žalovanému 1/ uložil

povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 150 000,-- Sk, a žalovanému 2/

povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 800 000,-- Sk, všetko  

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd návrh zamietol. Rozhodnutie odôvodnil

tým, že žalobca sa domáhal uloženia povinnosti žalovaným 1/, 2/ zdržať sa zásahov do práva

žalobcu na ochranu osobnosti spočívajúcich v akomkoľvek šírení knihy Počestný A. B.,

nenakladať s autorskými právami k tejto knihe a stiahnuť z obchodnej siete a požičovní

všetky výtlačky. Okrem toho sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy   voči žalovanému 1/   v   sume 2 000 000,-- Sk a   voči žalovanému 2/ v sume 5 000 000,-- Sk. Súd na základe

vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaný 2/ je autorom predmetnej knihy

a žalovaný 1/ jej vydavateľom. Rozsudkom Okresného súdu Zvolen z 24. mája 2005 č.k.  

4 T 179/2003-262 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13. októbra

2005 sp. zn. 2 To 174/2005 bol žalovaný 2/ právoplatne odsúdený pre trestný čin ohovárania.

Vo výroku trestného rozsudku bolo konštatované, že žalovaný 2/ ako autor knihy Počestný  

A. B. uviedol v knihe nepravdivé údaje, keď žalobcu označil za zlodeja, klamára,

podvodníka. Ďalej v knihe uviedol, že žalobca vytuneloval spoločnosť P., antidatumoval

dokumenty spoločnosti A., ktorú získal podvodným konaním, naznačil záujem žalobcu na

odstránení J. D., s tým, že Ing. A. B. mal v držbe a dokonca obchodoval so zmenkami J. D.,

pričom na viacerých miestach knižnej publikácie uviedol, že žalobca sa dopustil podplácania,

krádeží nehnuteľností, daňových podvodov, podvodov vo výberových konaniach a pri

privatizáciách, že financoval rôzne politické strany v Čechách a na Slovensku a taktiež

uviedol celý rad ďalších rôznych fabulácií o osobe žalobcu, čím znevážil a ohrozil vážnosť

žalobcu, poškodil jeho občiansku česť, rodinné a obchodné vzťahy ako významného

bezúhonného podnikateľa a občana. Súd ďalej zistil, že kniha bola preukázateľne zakúpená

nezanedbateľným množstvom čitateľov v kníhkupectve a ďalšie osoby ju dostali k dispozícii

bezodplatne v Českej republike. Okresný súd Bratislava IV uznesením z 10. októbra 2002  

č.k. 8 Coch 9/2002-16 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 12. novembra

2003 sp. zn. 10 Co 275/2003 uložil žalovaným 1/, 2/ zdržať sa ďalších zásahov do práva

žalobcu na ochranu osobnosti, spočívajúcich v rozšírení, predaji a ďalšom vydaní publikácie

„Počestný A. B.“ a to v akejkoľvek podobe a jazykovej verzii, nenakladať s autorskými

právami publikácie, stiahnuť túto publikáciu z obchodnej siete a z miest určených na

vypožičiavanie slovenských diel. Súd dospel k záveru, že vyššie uvedené tvrdenia obsiahnuté

v knihe sú spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu na jeho osobnostných právach. Vychádzajúc

najmä   zo skutkového stavu ustáleného v trestnom konaní, z ktorého z úradnej povinnosti

vychádzal, mal za to, že predmetné tvrdenia sú tvrdeniami nepravdivými a difamujúceho

charakteru, preto žalobe čiastočne vyhovel. Pokiaľ ide o stiahnutie publikácie z obchodnej

siete a miest určených na vypožičiavanie slovesných diel uviedol, že splnenie takejto

povinnosti by vyžadovalo spolupričinenie tretích subjektov, ktoré nie sú týmto rozhodnutím

viazané, takýto výrok by bol preto nevykonateľný. Súd musel návrh v tejto časti vzhľadom na

uvedené zamietnuť. Rovnako zamietol návrh aj v časti o uloženie povinnosti nenakladať  

s autorskými právami k predmetnej knihe ako nedôvodný. Súd ďalej zistil okolnosti,

z ktorých je zrejmé, že poskytnutie primeraného zadosťučinenia nemôže efektívne zmierniť následky zásahu do osobnostných práv, dotknutej osobe treba priznať aj náhradu

nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   voči   obom   žalovaným.   Túto   sumu   určil   vo   výške  

150 000,-- Sk vo vzťahu k   žalovanému 1/ a   vo výške 800 000,-- Sk vo vzťahu  

k žalovanému 2/, vo zvyšku návrh zamietol. Zohľadnil pritom podiel žalovaných na vydaní

a distribúcii knihy, správanie sa žalovaných po vydaní predbežného opatrenia. Uviedol, že

o trovách konania rozhodne samostatným uznesením.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovaného 2/ rozsudkom z 3. apríla 2008  

sp. zn. 9 Co 420/2006 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa povinnosti

žalovaného 2/ zdržať sa zásahov do práva žalobcu na ochranu osobnosti spočívajúcich

v rozširovaní, v predaji a v ďalšom vydaní publikácie autora D. V. s názvom „Počestný A.

B.“ a to v akejkoľvek podobe a jazykovej verzii potvrdil. V napadnutej časti týkajúcej sa

povinnosti žalovaného 2/ zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy zmenil rozsudok okresného

súdu tak, že návrh zamietol. Rozhodnutie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa   správne

postupoval,   keď   v   zmysle   § 135   O.s.p.   vychádzal   zo   skutkového   stavu zisteného

v trestnom konaní, pretože rozsah viazanosti rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin

a kto ho spáchal je daný tým, do akej miery sú znaky skutkovej podstaty trestného činu

súčasne okolnosťami významnými pre rozhodnutie súdu v občianskoprávnom konaní.

Napriek záveru, že výroky sú spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu na jeho osobnostných

právach a za tento zásah je žalovaný povinný niesť zodpovednosť, nebolo v danej veci možné

priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd môže priznať náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch iba vtedy, ak je dokazovaním preukázané, že osobná ujma je

spojená so zvlášť citeľným znížením a   sťažením   postavenia   žalobcu   v   kruhu,   kde   sa

pohybuje. Žalobca tvrdil, že v dôsledku zásahu žalovaného 2/ do jeho osobnostných práv bola

jeho profesionálna česť a vážnosť úplne spochybnená a hrubým spôsobom pošpinená, bol

zasiahnutý v postavení podnikateľa a obchodného partnera. Žalobca v tomto smere počas

celého súdneho konania zostal len v rovine tvrdenia. Závery súdu prvého stupňa ohľadne

priznania nemajetkovej ujmy preto nie je možné brať za dôkazne podložené. Pri úvahách

o   výške   prisudzovanej   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   súd   prvého   stupňa

nepostupoval správne, ak za kritériá, ktorými odôvodnil priznanie nemajetkovej ujmy

považoval „rozdielne správanie každého zo žalovaných v súvislosti s vydaním a distribúciou

knihy, ako aj rozdielne správanie žalovaných 1/, 2/ po vydaní predbežného opatrenia. Pokiaľ

ide o vyjadrenie miery a rozsahu ujmy, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, spoločenskom a inom prostredí a správanie žalovaných

po zásahu do osobnostných práv v príčinnej súvislosti s následkami, ktoré žalobca pociťoval

v   tomto   prostredí.   Mieru závažností treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe

poznania a vyhodnotenia vyššie spomínanej reakcie. Žalobca teda nepreukázal jednu

z podmienok pre úspešné uplatnenie práva, pretože nepreukázal, že došlo k následkom

predpokladaným v § 13 Občianskeho zákonníka.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca dovolanie v časti výroku, v ktorej bol rozsudok

okresného   súdu   zmenený   tak,   že   žaloba   voči   žalovanému   2/   o   zaplatenie   náhrady

nemajetkovej ujmy vo výške 26 555,16 Eur (800 000,-- Sk) bola zamietnutá. Navrhol, aby

dovolací súd zrušil v napadnutej časti rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 238 ods. 1 O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241

ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. V tejto časti považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za vecne

nesprávne, vydané v rozpore so zákonom. Uviedol, že podľa ustálenej súdnej praxe ide

o zníženie dôstojnosti fyzickej osoby jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere najmä vtedy,

pokiaľ ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzická osoba vzhľadom na povahu, intenzitu,

opakovanie, trvanie a širší okruh pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a prežíva ako

závažnú a rovnako by ju tak pociťoval každý, kto by sa na podobnom mieste a v postavení

ocitol ako dotknutá osoba. Z uvedeného vyplýva, že miera intenzity zníženia dôstojnosti

a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti, rozhodujúca pre posúdenie dôvodnosti uplatneného

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch závisí predovšetkým od posúdenia

oprávnenosti pocitov a prežívania dotknutej osoby. Odvolací súd pri právnom posudzovaní

priznaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch evidentne neakceptoval názor

okresného súdu opierajúci sa nielen o vykonané dôkazy, ale aj ustálenú súdnu prax. Bez

akéhokoľvek zdôvodnenia svojho nesúhlasu s právnym odôvodnením   prvostupňového

rozhodnutia len všeobecne skonštatoval, že závery súdu prvého stupňa ohľadom priznania

nemajetkovej ujmy nie je možné vziať za dôkazne podložené. Žalobcovi vytkol, že v konaní

neuniesol dôkazné bremeno potvrdzujúce, že jeho osobná ujma bola spojená so zvlášť

citeľným a sťažením postavenia v kruhu, kde sa pohybuje. Nie je zrejmé, prečo odvolací súd

teda dokazovanie nedoplnil. Zároveň poukázal na § 213 ods. 2 O.s.p. a uviedol, že odvolací

súd napriek tomu, že v tejto časti zmenil prvostupňové rozhodnutie, dokazovanie vôbec

nezopakoval.

Žalovaní sa k dovolaniu žalobcu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 238

ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania  

(§ 243a ods. 1 O.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel  

k záveru, že dovolanie žalobcu je podané opodstatnene.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je tiež prípustné proti

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej

(§ 238 ods. 1 O.s.p.).

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že  

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci.  

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými

dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými  

v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale

podľa obsahu tohto opravného prostriedku.  

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou  

z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie  

v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.  

(t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Žiadna z týchto vád nebola v dovolaní namietaná  

a ani nevyšla najavo v dovolacom konaní.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je  

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných  

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva  

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu

celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej

bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo

ochrana súkromného života účastníkov, alebo v rozsahu považovanom súdom za úplne

nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť  

na ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov  

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv  

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny

základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku.  

Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. (znenie účinné do 14. októbra 2008) ak tento zákon

neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní

pred súdom prvého stupňa.

Podľa § 122 ods. 1 O.s.p. (znenie účinné do 14. októbra 2008)   súd vykonáva

dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez

ústneho pojednávania.

Podľa § 125 O.s.p. (znenie účinné do 14. októbra 2008) za dôkaz môžu slúžiť všetky

prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok,

správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch

účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

Podľa § 220 O.s.p. (znenie účinné do 14. októbra 2008) odvolací súd rozhodnutie

súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani  

na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).

Podľa § 213 ods. 1 O.s.p. (znenie účinné do 14. októbra 2008) odvolací súd je viazaný

skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými  

v odsekoch 2 až 4.

Podľa § 213 ods. 2 O.s.p. (znenie účinné do 14. októbra 2008) ak má odvolací súd  

za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd

mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie

dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia   v takomto prípade je teda skutočnosť, že odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu

dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového

stavu zisteného prvostupňovým súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci.  

Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom

prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého

stupňa, bez toho, aby vo veci zopakoval alebo doplnil dokazovanie.

Ak sa však odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa  

na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213

ods. 2 O.s.p. sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre

odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Len takýto postup je v súlade so zásadou

priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim

odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k záveru o neopodstatnenosti návrhu   a jeho

zamietnutiu dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa.

Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom z 3. apríla 2008, na ktorom

bolo aj meritórne rozhodnuté, totiž vyplýva, že odvolací súd pojednával v neprítomnosti

žalobcu, jeho právneho zástupcu a v neprítomnosti žalovaných. Pojednávania sa zúčastnil len

právny zástupca žalovaného 2/. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné uviesť,

že podanie správy predsedom senátu alebo povereným členom senátu o doterajšom priebehu

konania, ktorá povinnosť vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia § 215 O.s.p.,

oboznámenie sa s napadnutým rozhodnutím, odvolaním a vyjadrením k nemu ako aj stručné

vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného 2/ o tom, že sa pridržiava podaného odvolania nie

je v žiadnom prípade zopakovaním dokazovania. Dovolací súd taktiež podotýka, že pokiaľ  

na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi odvolaciemu súdu

nepostačovalo dokazovanie súdu prvého stupňa, mal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre

rozhodnutie vo veci vykonať sám a až na základe toho mohol dospieť k meritórnemu

rozhodnutiu vo veci.

Odvolací súd si tak nezadovážil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné

hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p., a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce

právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania

oprávnenie na ich hodnotenie.

Z uvedeného vyplýva, že konanie odvolacieho súdu je tak postihnuté vadou, majúcou

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). K takejto vade bol

dovolací súd povinný prihliadnuť, i keď by nebola uplatnená ako dôvod prípustného

dovolania (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.).  

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej

časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v zmysle ustanovenia § 243b ods. 1 O.s.p.  

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. januára 2011

JUDr. Martin Vladik, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová