Najvyšší súd
2 Cdo 263/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa J. D., bývajúceho v I.,
zastúpeného JUDr. I. R., advokátkou, so sídlom v K., proti odporcovi Úradu hraničnej a
cudzineckej polície Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Vajnorská 25, o určenie, že služobný pomer trvá, vedenej na Okresnom súde Bratislava I
pod sp. zn. 17 C 114/2008, o dovolaní navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu
v Bratislave z 27. februára 2009 sp. zn. 3 Co 2/2009, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I uznesením z 9. septembra 2008 č. k. 17 C 114/2008 – 22 konanie
zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Uviedol, že odporca
označený navrhovateľom nemá spôsobilosť na práva a povinnosti (právnu subjektivitu), čo
je neodstrániteľnou podmienkou konania (§ 104 ods. 1 O. s. p.). O trovách konania rozhodol
podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 27. februára 2009 sp. zn. 3 Co 2/2009 na odvolanie
navrhovateľa uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil a odporcovi náhradu
trov konania nepriznal. V plnom rozsahu sa stotožnil s postupom prvostupňového súdu, lebo
z návrhu tak ako bol účastník konania označený nebolo zrejmé, či smeruje voči jednému
účastníkovi, alebo voči viacerým účastníkom konania. Preto nebola navrhovateľovi odňatá
možnosť konať pred súdom. Navrhovateľ na výzvu súdu (§ 43 ods. 1 O. s. p.) jasne a zrozumiteľne označil účastníka konania – odporcu, t. j. subjekt, ktorý nie je nositeľom
právnej subjektivity. Bolo len jeho vecou ako pána sporu v zmysle § 90 O. s. p. (návrhové
konanie) koho za odporcu uvedie. Preto správne súd prvého stupňa konanie zastavil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1
O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal dovolanie navrhovateľ. Navrhol ho zrušiť
(ako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa) a vec vrátiť na ďalšie konanie prvostupňovému súdu.
Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. f/ O. s. p., pretože mu postupom súdu bola
odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedol, že v návrhu na začatie konania označil za
odporcu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky s uvedením konkrétneho organizačného
útvaru, do pôsobnosti ktorého vec (skončenia služobného pomeru) patrí – Úrad hraničnej
a cudzineckej polície Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Preto podľa jeho názoru
nebol dôvod na postup podľa § 43 ods. 1 O. s. p. (v znení do 14. 10. 2008). Ak súdu nebolo
zrejmé, proti komu návrh smeruje, nemožno dôsledkami tohto pochybenia súdu zaťažovať
jeho.
Odporca považoval rozhodnutia súdov za vecne správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania dospel k záveru, že smeruje proti
rozhodnutiu, voči ktorému nie je takýto opravný prostriedok prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný prostriedok
prípustný, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O. s. p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O. s. p.). Podľa § 239
ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým
bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Nakoľko uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky ani jedného z uvedených
rozhodnutí, je nepochybné, že prípustnosť dovolania z ustanovenia § 239 O. s. p. nemožno
vyvodiť.
S prihliadnutím na ustanovenia § 242 ods. 1, veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či už
to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na
skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom
nebola v konaní súdov nižších stupňov zistená.
So zreteľom na navrhovateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať
pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť
konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon
bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie práv
a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.
K odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom malo podľa jeho názoru dôjsť tým,
že napriek správnemu označeniu účastníka konania na strane odporcu mu bolo uložené
postupom podľa § 43 ods. 1 O. s. p. označiť tohto účastníka konania.
Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ v návrhu na začatie konania označil za odporcu
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a súčasne Úrad hraničnej a cudzineckej polície
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2. Vzhľadom
na takéto označenie účastníka konania na strane odporcu, keď v zmysle § 79 ods. 1 O. s. p.
konanie sa začína na návrh, ktorý má okrem iného v prípade ak je účastníkom právnická
osoba, obsahovať jej názov alebo obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je
pridelené a ak je účastníkom štát, obsahovať označenie štátu a označenie príslušného
štátneho orgánu, ktorý za štát koná, v súlade s § 43 ods. 1 O. s. p. Uznesením (č.l. 12)
vyzval súd prvého stupňa navrhovateľa na opravenie jeho podania (návrhu) s poučením
ako opravu treba vykonať. Navrhovateľ podaním doručeným súdu 23. 7. 2008 (č.l. 13)
jednoznačne označil za odporcu Úrad hraničnej a cudzineckej polície Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky so sídlom na Vajnorskej ulici č. 25, 812 72 Bratislava s uvedením,
že návrh smeruje voči (tomuto) jedinému subjektu. Tento však ako organizačná zložka
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nemá spôsobilosť na práva a povinnosti (právnu
subjektivitu), čo je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, majúcim za následok
zastavenie konania podľa § 104 ods. 1 O. s. p. Preto odvolací súd tým, že potvrdil uznesenie
prvostupňového súdu, ktorý z uvedeného dôvodu konanie zastavil, neodňal navrhovateľovi
možnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
navrhovateľa v súlade s § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal,
pretože si žiadne neuplatnil (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142
ods. 1 O. s. p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravným prostriedok.
V Bratislave 17. decembra 2009
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu.
Za správnosť vyhotovenia: Emília Kišacová