UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne H. V., bývajúcej v V., zastúpenej advokátskou kanceláriou SOPKO LEGAL s. r. o., s o sídlom v Trnave, Paulínska 2 4, I ČO: 47 631 741, proti žalovanému A. L., bývajúcemu v L., zastúpenému doc. JUDr. Ľubomírom Fogašom, CSc., advokátom, so sídlom v Bratislave, Kýčerského 5, o 18.256,65 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 37C/284/2013, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 27. februára 2018 sp. zn. 26Co/10/2016, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trnave z 27. februára 2018 sp. zn. 26Co/10/2016 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Trnava (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 01. júna 2015 č. k. 37C/284/2013-95 rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 18.256,65 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy 18.256,65 eur od 04. júna 2013 do zaplatenia, to všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku návrh zamietol a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania a právneho zastúpenia vo výške 1.878,08 eur, to všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku na účet splnomocnenej zástupkyne žalobkyne. V odôvodnení rozhodnutia po právnej stránke aplikoval § 488, § 489, § 451, § 456 veta prvá, § 457, § 458 ods. 1 veta prvá, § 39, § 101, § 107, § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb., ďalej len „OZ“) v znení neskorších predpisov a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ a vecne konštatoval dôvodnosť žaloby žalobkyne v celom rozsahu, posúdiac jej nároky uplatnené v tomto konaní ako nároky z bezdôvodného obohatenia sa žalovaného, ktoré vzniklo na jeho strane z dôvodu plnenia z kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou ako kupujúcou a žalovaným ako predávajúcim z 10. mája 1999, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v okrese V., Obec a katastrálne územie V., zapísaných na LV číslo XXXX ako parcely registra „C“, pozemok p. č. 8620, zastavané plochy a nádvoria o výmere 175 m2, stavby - rodinný dom súp. č. XXXX, postavený na p. č. 8620 o výmere 175 m2, za kúpnu cenu vo výške
18.256,65 eur (550.000 Sk), ktorú kúpnu cenu žalobkyňa vyplatila žalovanému v celom rozsahu, posúdiac takúto kúpnu zmluvu ako absolútne neplatný právny úkon, keďže svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu (§ 39 OZ). Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný previedol na žalobkyňu viac práv ako sám mal, na čom nič nemení ani skutočnosť, že táto situácia nastala/stala sa známou až niekoľko rokov po uzatvorení predmetnej kúpnej zmluvy. V takomto prípade potom bolo povinnosťou účastníkov neplatnej kúpnej zmluvy vrátiť si všetko, čo podľa nej dostali, konštatujúc, že žalobkyňa fakticky nedostala „nič“ (vlastnícke právo k prevádzaným nehnuteľnostiam nikdy právne nenadobudla - vlastníkom sporných nehnuteľností totiž zostala spoločnosť Trnavské automobilové závody, š. p.). V tejto súvislosti poukázal na rozsudok okresného súdu sp. zn. 25Cbi/1/2008 (právoplatný dňom 26. júla 2011) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z o 07. júna 2011 sp. zn. 21CoKR/22/2010, ktorými bola právoplatne zamietnutá vylučovacia žaloba manželov R., ktorou sa ako právni nástupcovia žalobkyne domáhali vylúčenia vyššie citovaných nehnuteľností zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu - spoločnosti Trnavské automobilové závody, š. p. Žalobkyňa preto nemala žalovanému ani čo vrátiť; naopak žalovaný obdržal od žalobkyne sumu 550.000 Sk/18.256,65 eur (ako kúpnu cenu za prevod nehnuteľností), a keďže žalovanej neodovzdal primeranú protihodnotu, vznikla mu povinnosť jej takúto sumu ako bezdôvodné obohatenie získané na jej úkor vydať. Ďalej dôvodil, že pri rozhodovaní o veci samej nebolo možné prihliadať n a dobromyseľnosť žalovaného (ako skoršieho kupujúceho a následne predávajúceho) pri prevodoch nehnuteľností, nakoľko v zmysle ustálenej judikatúry súdov (napríklad R 33/1975) v prípadoch absolútnej neplatnosti právnych úkonov nie je vôbec rozhodné, či účastníci zmluvy o dôvode neplatnosti vedeli. Neprihliadol ani na námietku premlčania nárokov uplatnených žalobkyňou v tomto konaní vznesenú v konaní žalovaným, nakoľko v prejednávanej veci išlo o nároky z neplatnej zmluvy, kedy otázka vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam bola vyriešená citovaným rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 25Cbi/1/2008, v ktorom súdy konštatovali, že vlastníctvo k uvedeným nehnuteľnostiam neprešlo na manželov R., pretože neprešlo n a základe rozhodnutia o schválení privatizačného projektu n a ic h právnych predchodcov - na FNM, a ani na žalovaného ako právneho predchodcu žalobkyne - nakoľko rozhodnutie č. 329/1992 Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR zo dňa 11. apríla 1992 bolo podľa rozhodnutia súdu neplatné, a FNM tak nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, a nemohol ho následne previesť na ďalšie osoby, kedy proti sebe stáli dve práva, a to právo premlčateľné (na vydanie bezdôvodného obohatenia) a právo nepremlčateľné (vlastnícke právo), v ktorom prípade premlčanie nemohlo nastať. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zákona č. 99/1963 Z. z. účinnom do 30. júna 2016 (ďalej len „O. s. p.“).
2. Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom z 27. februára 2018 sp. zn. 26Co/10/2016 s poukazom na § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z. z. účinného od 01. júla 2016 (ďalej aj „CSP“) potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Konštatoval, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Odvolací súd rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania podľa § 255 ods. 1, § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť ktorého odvodil z § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP. Žiadal rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať náhradu trov dovolacieho konania. Taktiež navrhol odložiť vykonateľnosť rozhodnutia krajského súdu. K podstate sporu v chronologickom zhrnutí poukázal v znázornenej schéme aj na vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sa následne stalo predmetom niekoľkých prevodov/prechodov, a to od FNM cez TAZ, a. s., H. Z. (Y.), E. G. (G.), K. L. (Y.), H. V., rod. R. (Y.), až po J. R., V. R. (Y.). Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f/ CSP dovolateľ poukázal na nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie). Podľa neho ani z jedného odôvodnenia nie je vôbec zrejmé, či je zmluva neplatná z dôvodu rozporu jej obsahu so zákonom, alebo rozporu jej účelu so zákonom. Dovolateľ v súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a c / C S P namietal právnu otázku (ne)/platnosti zmluvyuzatvorenej s nevlastníkom a dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka, keď poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 142/2002, 1 MObdoV 16/2006, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 981/2001, rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 143/07, I. ÚS 3061/11, I. ÚS 3314/11, II. ÚS 800/12, IV. ÚS 4905/12, I. ÚS 2219/2012. Uviedol, že podľa súdov z dôvodu viacerých vád v privatizačnom projekte Trnavských automobilových závodov, š. p. z roku 1992, predmetné nehnuteľnosti nikdy neprestali byť vlastníctvom TAZ, š. p. a všetky uvedené osoby v znázornenej schéme prevádzali niečo, čo nikdy nevlastnili. Konštatoval, že sa pri uzatváraní (nadobúdacej) zmluvy s p. G. v roku 1997 a neskôr pri uzatváraní (scudzovacej zmluvy) s o žalobkyňou v roku 1999 spoliehal na dôveryhodnosť a správnosť zápisu v katastri nehnuteľností, a to po celý čas, kedy bol ako vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností, konal v dobrej vier e a k o vlastník nehnuteľností. Má za to, že dobromyseľnému nadobúdateľovi, ktorý sa spolieha na správnosť zápisu v katastri nehnuteľností, svedčí právo na ochranu majetku v zmysle čl. l Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 20 Ústavy SR, ktorého integrálnou súčasťou je ochrana „legitímneho očakávania“ nadobudnutia majetku. Situácia, v akej s a dovolateľ nachádza, nemožno označiť nijako inak ak o za rozpornú s princípom právnej istoty, dôvery v hodnovernosť zápisov v katastri a všeobecne s princípmi právneho štátu. Pripomenul, že všeobecné súdy v súdnom konaní majú poskytovať taký výklad a aplikáciu práva, ktorý je materiálnou ochranou zákonnosti, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (nie formálny, či formalistický výklad a aplikáciu práva). O údajných vadách privatizačného projektu TAZ, š. p. nemal a ani nemohol mať žiadnu vedomosť. Uviedol, že zmluva uzatvorená s nevlastníkom veci nie je neplatným právnym úkonom, resp. že nesplnenie zmluvnej povinnosti nespôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy. Tvrdil, že on, tak aj žalobkyňa a jej rodičia J. a V. R. boli, resp. stále sú vlastníkmi nehnuteľností (resp. požívajú ochranu ako vlastníci nehnuteľností), a preto v tejto veci nie je dôvod domáhať sa vrátenia kúpnej ceny (vydania bezdôvodného obohatenia).
4. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby dovolací súd dovolanie zamietol, a aby žalobkyni priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je prípustné, a vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod (§ 420 písm. f/ CSP) zároveň aj dôvodné. Ak totiž dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí z dovolacieho dôvodu uvedeného v § 420 CSP, potom existencia tohto dôvodu, t. j. existencia niektorej z vád uvedených v tomto ustanovení (spôsobujúcich tzv. „zmätočnosť“ rozhodnutia) znamená nielen splnenie podmienky prípustnosti dovolania, ale zároveň zakladá aj jeho dôvodnosť.
6. Z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
7. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdnekonanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu, a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).
8. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).
9. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).
10. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia s údu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.
11. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho s údu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzenípredmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav. 11.1. Z ustanovenia § 387 ods. 3 CSP vyplýva, že odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami/námietkami uvedenými v odvolaní. 11.2. V súlade s § 220 ods. 2 CSP musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné. 12. V preskúmavanej veci došlo podľa názoru dovolacieho súdu postupom odvolacieho súdu k naplneniu znakov zmätočnostnej vady podľa § 420 písm. f/ CSP spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia v podstatných otázkach, od ktorých záviselo správne rozhodnutie veci a posúdenia nároku na bezdôvodné obohatenie.
13. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvoinštančného súdu, pričom k zásadným otázkam namietaným v odvolaní žalovaného, hoci išlo o opodstatnené námietky, sa nevyjadril, resp. ich v odôvodnení svojho rozhodnutia ani relevantným a dostačujúcim spôsobom nezdôvodnil, prečo považuje jeho odvolanie za nedôvodné. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že nároky žalobkyne bolo potrebné posúdiť ako nároky plynúce zo záväzkového vzťahu vzniknutého medzi žalobkyňou ako kupujúcou a žalovaným ako predávajúcim z neplatného právneho úkonu (kúpnej zmluvy zo dňa 10. mája 1999), z ktorej žalovaný získal na úkor žalobkyne majetkový prospech (bola mu vyplatená kúpna cena), a tak žalobkyni vzniklo voči žalovanému právo na vydanie bezdôvodného obohatenia (...).
14. Podľa § 451 ods. 1 OZ kto sa na úkor iného obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 OZ). 14.1. Podľa § 456 veta prvá OZ predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. 14.2. Podľa § 457 OZ ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. 14.3. Podľa § 458 ods. 1 veta prvá OZ musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením.
15. Citované ustanovenie § 451 ods. 1 OZ predstavuje generálnu klauzulu bezdôvodného obohatenia (resp. jeho všeobecnú skutkovú podstatu), zakotvuje základné koncepčné znaky bezdôvodného obohatenia ako záväzkového vzťahu medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil a tým, na úkor koho sa niekto obohatil. Zároveň v tomto ustanovení je vyjadrená všeobecná zásada, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. Z uvedeného vyplýva, že bezdôvodné obohatenie musí v prvom rade vzniknúť, tzn. fakticky existovať a súčasne musí byť zrejmé, kto sa na úkor koho obohatil. 15.1. Konkrétne osobitné skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia vyplývajú z § 451 ods. 2 a § 454 OZ, a to : a/ plnenie bez právneho dôvodu, resp. plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol, b/ plnenie z neplatného právneho úkonu a c/ majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov, d/ bezdôvodné plnenie za iného, kde ten, kto mal povinnosť plniť, neplnil, a ten kto plnil, túto povinnosť v skutočnosti nemal. Pri posudzovaní vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia treba uvedené skutkové podstaty dôsledne rozlišovať. 15.1.1. Vznik bezdôvodného obohatenia titulom plnenia z neplatného právneho úkonu je majetkovýmprospechom získaným plnením z neplatného právneho úkonu, spravidla z neplatnej zmluvy. Kedy je zmluva neplatná, treba posudzovať jednak podľa všeobecných ustanovení o zmluvách (§ 43 a nasl. OZ), jednak podľa ustanovení upravujúcich ten typ zmluvy, o ktorý v danom prípade ide. V prípade atypickej zmluvy musia byť splnené podmienky ustanovené v § 51 OZ. Právny úkon, resp. zmluva môže byť neplatná z dôvodov obsahových (§ 39 OZ) alebo z dôvodov formálnych (§ 40 OZ), ale aj z iných dôvodov (napr. podľa § 37 a § 38 OZ). Pri posudzovaní veci z hľadiska zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného právneho úkonu si súd musí vyriešiť predbežnú otázku ne/platnosti právneho úkonu, na základe ktorého bolo plnené. Totiž v prípade, keď druhý účastník právneho úkonu popiera neplatnosť právneho úkonu, musí ju na návrh dotknutého účastníka konštatovať súd. Ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal (§ 457 OZ). 15.2. Z vyššie uvedeného je tak zjavné, že podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným záväzkovým vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu (napr. plnenie z neplatnej zmluvy, pri ktorej dôvod na plnenie nevznikol) alebo na základe určitej právnej skutočnosti (bezdôvodné obohatenie získané z nepoctivých zdrojov). To, či v danom prípade bolo plnenie bezdôvodné, závisí od posúdenia všetkých okolností, za ktorý došlo k plneniu. Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne však len za splnenia určitých (zákonných) predpokladov, ktorými s ú získanie bezdôvodného obohatenia objektívne merateľného v peňažných jednotkách na strane určitej osoby, tzv. povinného (obohateného), k získaniu majetkového prospechu na strane obohateného došlo na základe právnych skutočností, ktoré sú výslovne uvedené v zákone (§ 451 ods. 2 a § 454 OZ), vznik majetkovej u jm y vyjadriteľnej v peniazoch, ktorá postihuje inú určitú osobu, tzv. oprávneného (postihnutého) a príčinná súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Napokon tiež, že nejde o prípad bezdôvodného obohatenia, keď zákon (OZ) napriek majetkovému prospechu vznik bezdôvodného obohatenia výslovne neustanovuje. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. Pretože súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou nároku, ako ju prezentuje žalujúca strana, nie je rozhodujúce, či uplatnený nárok označuje ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale rozhodujúce sú skutkové tvrdenia, ktorými svoj nárok odôvodňuje. 15.2.1. Základným predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia je na jednej strane vznik objektívne merateľného majetkového prospechu u obohateného (povinného), pričom k zväčšeniu jeho majetku došlo v rozpore s právom uznanými dôvodmi a na druhej strane vznik majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch u postihnutého (oprávneného). Dôkaz o existencii bezdôvodného obohatenia na strane obohateného musí poskytnúť postihnutý, ktorý žalobou na súde žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. jeho peňažnú náhradu. 16. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je potrebné akcentovať, že pre záver o (ne)dôvodnosti nároku uplatňovaného žalobkyňou voči žalovanému titulom bezdôvodného obohatenia plnením z neplatného právneho úkonu (ako jednej z foriem bezdôvodného obohatenia upravenej v § 451 ods. 2 písm. b/ OZ) bolo treba, aby žalobkyňa preukázala, že medzi ňou a žalovaným právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol, t. j. aby preukázala, že žalovaný (v akej konkrétnej výške) bezdôvodné obohatenie získal, že jej (v akej konkrétnej výške) vznikla majetková ujma, ako aj príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy. 17. Odvolací súd v zmysle vyššie uvedeného dôsledne nepostupoval, najmä dostatočne sa nezaoberal námietkou žalovaného, či nejaká majetková ujma žalobkyni vznikla alebo bola spôsobená jej, resp. jej právnym nástupcom, keď vlastnícke, ani užívacie právo k predmetným nehnuteľnostiam žalobkyni, ani jej právnym nástupcom nebolo obmedzené, a do súčasnosti právni nástupcovia žalobkyne vystupujú podľa LV č. XXXX, k. ú. V. ako právni vlastníci nehnuteľností, ktorí podľa tvrdenia dovolateľa tieto nehnuteľnosti reálne aj naďalej nerušene ako vlastníci užívajú a k obmedzeniu, či dokonca pozbaveniu ich vlastníctva vôbec nedošlo. 17.1. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa svojím návrhom podaným na Okresný súd Trnava 25. júna 2013 domáhala proti žalovanému vyplatenia sumy 18.256,65 eur (550.000 Sk) titulom bezdôvodného obohatenia vzniknutého plnením z neplatného právneho úkonu - plnenia (zaplatenej kúpnej ceny) z kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou ako kupujúcou a žalovaným ako predávajúcim dňa
10. mája 1999, ktorej predmetom boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v okrese V., obec a katastrálne územie V., zapísaných na LV č. XXXX ako parcely registra „C“, pozemok p. č. 8620, zastavané plochy a nádvoria o výmere 175 m2, stavby - rodinný dom súp. č. XXXX, postavený na p. č. 8620 o výmere 175 m2 (ďalej aj „nehnuteľnosti“). Žalobkyňa (ako kupujúca) poskytla žalovanému (ako predávajúcemu) plnenie zodpovedajúce dohodnutej kúpnej cene za kúpu nehnuteľností a jej vlastnícke právo bolo v tom čase aj v katastri nehnuteľností vyznačené (Y.). Uvedené nehnuteľnosti žalobkyňa ďalej scudzila tretej osobe (J. a V. R., Y.). 17.2. K uvedenému dovolací súd poznamenáva, že v prípade kúpy nehnuteľností sú vzájomnými a navzájom podmienenými plneniami zo strany predávajúceho prevod vlastníctva a zo strany kupujúceho zaplatenie kúpnej ceny. Zaplatenie kúpnej ceny je protiváhou vlastníctva k prevádzaným nehnuteľnostiam. Pokiaľ je ale zmluva neplatná alebo bola zrušená, a kupujúci tak nie je vlastníkom nehnuteľností, aj napriek tomu, že zaplatil kúpnu cenu, je predávajúci povinný kúpnu cenu kupujúcemu vrátiť, vrátenie kúpnej ceny je však na druhej strane vyvážené tým, že vlastníctvo k predmetu prevodu zostáva predávajúcemu. Z dikcie § 457 OZ vyplýva reštitučná povinnosť pre účastníkov zmluvy, t. j. zmluvné strany, ktoré majú voči sebe vzájomnú povinnosť vrátiť si všetko, čo podľa neplatnej zmluvy dostali (pozri napríklad rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 237/2005). Zo zákona vzniká tzv. synallagmatický záväzok, v ktorom je povinnosť oboch strán k plneniu na seba vzájomne viazaná. Ustanovenie § 457 OZ sa vzťahuje na situácie, keď obe strany fakticky plnili. Ustanovenie § 457 OZ zakladá totiž vzájomnú viazanosť práv a povinností oboch zmluvných strán v zmysle § 560 OZ (synallagma), kedy povinnosť každej zo strán k vráteniu prijatého plnenia je vzájomne viazaná na právo od druhej strany plnenie požadovať. 17.2.1. Podľa judikatúry nárok žalobcu na vrátenie kúpnej ceny je nárokom podmieneným zo zákona záväzkom vrátiť žalovanému to, čo sa mu dostalo od žalovaného za kúpnu cenu, ktorého vrátenia sa domáha, inak by totiž bol aj naďalej bezdôvodne obohatený (v rozpore s § 457 OZ). V praxi je potrebné sa zapodievať aj otázkami spôsobu a rozsahu vydania neoprávneného majetkového prospechu (najmä výklad § 458 a § 459 OZ). Pokiaľ žalobný návrh sám alebo v spojení so vzájomným návrhom žalovaného neumožňuje súdu, aby vzájomnú viazanosť nárokov mohol vyjadriť vo výroku rozsudku, je súd povinný dať účastníkom potrebné poučenie (§ 5 O. s. p., teraz § 160 CSP). A pokiaľ by aj napriek danému poučeniu nebol návrh ani vzájomný návrh upravený, súd by návrhu nemohol so zreteľom k jeho uvedenej podmienenosti vyhovieť (R 26/1975, Cpj 34/74, rozsudok Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. 3 Cz 49/74). 17.3. V danom prípade súdy nižšej inštancie konštatovali absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 10. mája 1999 uzatvorenej medzi stranami sporu, v ktorom prípade si účastníci z neplatnej zmluvy majú vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, keď podľa súdov žalobkyňa však fakticky „nedostala nič“, preto nemala ani čo žalovanému vrátiť a naopak žalovaný obdržal od žalobkyne sumu 18.256,65 eur (550.000 Sk), pričom neodovzdal primeranú protihodnotu, je povinný jej túto sumu ako bezdôvodné obohatenie vydať. Čo by malo b y ť v danom prípade primeranou protihodnotou, ktorú žalovaný m al žalobkyni odovzdať a neodovzdal z rozsudkov súdov nižšej inštancie nevyplýva. Naopak z obsahu spisu vyplýva disponovanie nehnuteľnosťami nadobudnutými žalobkyňou v roku 1999 a ich ďalšie scudzenie (J. a V. R., Y.), ktoré je v rozpore s konštatovaním súdov, že žalobkyňa nič nedostala, keď po tom, ako kúpila predmetné nehnuteľnosti od žalovaného, ďalej s nimi bez obmedzenia nakladala, o čom svedčí stav podľa LV č. XXXX, k. ú. V., na ktorom sú ako vlastníci evidovaní R. J., rod. R. a V. R., rod. J., titul nadobudnutia Y. - Kúpna zmluva právoplatná dňa 24. marca 2003. Odvolací súd uvedeným skutočnostiam nevenoval náležitú pozornosť, neprihliadol na skutočnosť, že v danej situácii obe zmluvné strany fakticky plnili (§ 457 OZ), z jeho rozhodnutia nie je možné zistiť aká majetková ujma, ako zákonný predpoklad na priznanie bezdôvodného obohatenia, bola žalobkyni ako postihnutej a oprávnenej z bezdôvodného obohatenia vlastne spôsobená, čím je v konaní otázne, prečo bol v danej veci dôvod domáhať sa vrátenia kúpnej ceny, keď žalobkyňa ako „vlastník“ bez obmedzenia, voľne disponovala od žalovaného nadobudnutým vlastníctvom, ďalej scudzila predmetné nehnuteľnosti a jej právni nástupcovia ako vlastníci bez obmedzenia voľne disponujú vlastníctvom k predmetným nehnuteľnostiam a reálne ich užívajú.
18. Súd prvej inštancie konštatoval, s čím sa stotožnil aj odvolací súd, že kúpnu zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania je potrebné považovať za absolútne neplatný právny úkon, keďže svojím obsahomalebo účelom odporuje zákonu (§ 39 OZ). Konkrétnejšie k uvedenému záveru s údy nižšej inštancie stanovisko nezaujali, neuviedli jednoznačne, či zmluva svojím obsahom, či účelom odporuje zákonu a ani túto rozpornosť dostatočne neodôvodnili. V tejto súvislosti dovolací súd pripomína, ž e a k je dôvodom neplatnosti právneho úkonu rozpor so zákonom alebo jeho obchádzanie (§ 39 OZ), súd v odôvodnení rozsudku by mal podrobne vysvetliť, v čom tento rozpor (alebo obchádzanie), prejavujúci sa v nedovolenosti konkrétneho dojednania účastníkov spočíva, inak je jeho rozsudok nepreskúmateľný (R 23/2014, rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 227/2004). Ak súdy nižšej inštancie videli rozpor obsahu alebo aj účelu zmluvy so zákonom, mali to výslovne uviesť aj s uvedením dôvodov údajnej rozpornosti.
19. Napokon dovolací súd tiež poukazuje, že v rozsudku odvolacieho súdu absentuje aj odpoveď na odvolaciu námietku dovolateľa o neexistencii autoritatívneho určenia vlastníka predmetných nehnuteľností, keď rozhodnutia vydané v rámci konania o vylúčenie veci z konkurznej podstaty za také nepovažuje, nie s ú záväzné a j z dôvodu iného okruhu účastníkov konania, a preto žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu majetkového prospechu z neplatného právneho úkonu považuje až do vyriešenia tejto otázky za predčasnú. Podľa názoru dovolacieho súdu vzhľadom na uvedené tvrdenie dovolateľa ide o nie celkom nepodstatnú otázku p r e rozhodnutie s údu a jeho preskúmateľnosť, aj presvedčivosť, vzhľadom na princíp právnej istoty akcentujúci spravodlivú a účinnú ochranu ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov (čl. 2 CSP) a základnú povinnosť súdu viesť strany sporu k zmierlivému vyriešeniu sporu v zmysle čl. 7 ods. 2 CSP (aj ďalšie ustanovenia CSP, napr. § 148 ods. l druhá veta, § 170 ods. 2, atď.). 19.1. Prvoinštančný súd vo svojom rozsudku konštatoval „(...) v súvislosti so skutočnosťou, že dňa 12.9.2007 bol na spoločnosť Trnavské automobilové závody, š. p. vyhlásený konkurz, manželom R. (ktorí „nadobudli“ predmetné nehnuteľnosti od žalobkyne) bolo doručené oznámenie správcu konkurznej podstaty úpadcu o zapísaní týchto nehnuteľností do súpisu konkurznej podstaty s poznámkou, že ich zaradenie je sporné - vylučovacou žalobou zo dňa 8.1.2008 sa preto manželia R. domáhali vylúčenia veci (nehnuteľností) zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu spoločnosti Trnavské automobilové závody, š. p. Okresný súd Trnava rozsudkom sp. zn. 25Cbi/1/2008 (právoplatnosť nadobudol dňa 26.7.2011) žalobu zamietol s tým, že manželia R. neuniesli dôkazné bremeno, a nepreukázali právo, ktoré zapísanie majetku do súpisu vylučuje (rozsudok potvrdil Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 7.6.2011 sp. zn. 21CoKR/22/2010). V uvedených konaniach tak bola právoplatným súdnym rozhodnutím vyriešená otázka vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam (súd sa teda nestotožnil s námietkou žalovaného, že o vlastníctve k nehnuteľnostiam nebolo doposiaľ rozhodnuté) - vlastníctvo k uvedeným nehnuteľnostiam neprešlo na manželov R., pretože neprešlo na základe rozhodnutia o schválení privatizačného projektu na ich právnych predchodcov -na FNM, a ani na žalovaného ako právneho predchodcu žalobkyne- nakoľko rozhodnutie č. 329/1992 Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR zo dňa 11.4.1992 (ktorým malo dôjsť k prevodu majetku štátneho podniku na FNM) bolo podľa rozhodnutia súdu neplatné, a FNM tak nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, a nemohol ho následne previesť na ďalšie osoby.“ Odvolací súd síce v odôvodnení rozsudku (bod 8.) uviedol, že odvolateľ (žalovaný) vytýkal nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie ohľadom námietky neexistencie autoritatívneho určenia subjektu, v prospech ktorého svedčí vlastnícke právo k nehnuteľnostiam (...), ale stanovisko konkrétne k námietke dovolateľa v rozsudku odvolacieho súdu absentuje. Oba súdy nižšej inštancie neposúdili vec v tomto ohľade z pohľadu práva aj vo väzbe na faktický zistený stav, čo je pre zodpovedanie nastoleného problému (posúdenia vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalobkyne) rovnako nedostatočné.
20. Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že odvolací súd v rozsudku neozrejmil svoje skutkové a právne závery takým spôsobom, aby strana sporu nemusela hľadať odpoveď na pre vec rozhodujúce skutočnosti v rovine dohadov, aby sa s prijatými závermi bolo možné stotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú. Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je pre nedostatok dôvodov tak nepreskúmateľné, a to do takej miery, že nerešpektovaním pravidla riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu došlo v konaní k procesnej vade v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Vada tejto povahy je dôvodom, ktorý zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale zároveň aj jeho dôvodnosť. Rozhodovacia praxnajvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 420 CSP (tzv. vade zmätočnosti), dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby sa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie s údu, nakoľko zistená vada zmätočnosti predstavuje procesnú nesprávnosť, pri ktorej je predčasné podrobiť napadnuté rozhodnutie meritórnemu dovolaciemu prieskumu (porovnaj sp. zn. 1 Cdo 166/2017, 2 Cdo 88/2017, 3 Cdo 146/2018, 4 Cdo 191/2018, 5 Cdo 29/2016, 8 Cdo 70/2017). Z uvedeného dôvodu dovolací súd nepristúpil k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie žalovaného týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP).
21. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 CSP). Najvyšší súd v zmysle týchto ustanovení zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
22. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).
23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.