2 Cdo 26/2013

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobkyne E. D., bývajúca v K., zastúpená JUDr. Jurajom Birošom, advokátom v Košiciach, Rázusova 1, proti

žalovanému P. M., bývajúceho v K., zastúpený JUDr. Katarínou Adamovskou, advokátkou

v Košiciach, Žižkova 6, o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, vedenej na Okresnom súde

Košice pod sp. zn. 13 C 285/2004, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach z 31. októbra 2012, sp. zn. 11 Co 97/2011, rozhodol

t a k t o :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni trovy právneho zastúpenia dovolacieho konania v sume 81,46 eur na účet JUDr. Juraja Biroša, advokáta v Košiciach, Rázusova 1  

do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice. rozsudkom (v poradí druhým) z 24. novembra 2010, č. k.  

13 C 285/2004-316 určil, že kúpna zmluva uzavretá dňa 22.6.2004 medzi žalobkyňou ako

predávajúcou a žalovaným ako kupujúcim, predmetom ktorej je prevod vlastníctva  

2-izbového bytu, ktorý je vedený v katastri nehnuteľnosti na LV č. X., okres K., obec K.,

katastrálne územie S. ako byt č. X. na X. obytného domu, súp. č. X., na ulici V. o celkovej

výmere podlahovej plochy 54,31 m2 a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach

a spoločných zariadeniach domu na ulici V. vo veľkosti 177/10000-in k celku

a spoluvlastníckeho podielu na pozemkoch parc. č. X. zastavané plochy o výmere 228 m2,

parc. č. X. zastavané plochy o výmere 264 m2, parc. č. X. zastavané plochy o výmere 273 m2,

vo veľkosti 177/10000-in v pomere k celku, ktorej vklad do katastra nehnuteľnosti bol povolený dňa 19.7.2004 pod č. V1305/2004 je neplatná. Priznal žalobkyni náhradu trov

konania a uložil žalovanému zaplatiť na účet okresného súdu súdny poplatok.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobkyňa aj napriek tomu, že

podpísala na notárskom úrade notára JUDr. Jozefa Pavlíka, dňa 22.6.2004 kúpnu zmluvu

o prevode vlastníctva svojho bytu so žalovaným, nemala nikdy vôľu svoj byt predať,

nejednala o predaji tohto bytu ani s žalovaným ani so svedkom M. T., ktorý uzavrel so

žalovaným zmluvu o sprostredkovaní prevodu nehnuteľnosti. Kúpnu zmluvu podpísala

v domnienke, že pomôže svojej dcére získať naspäť byt na ulici H.. Zo strany svojej dcéry V.

D. bola podvedená o čom svedčí aj rozsudok Okresného súdu Košice I, ktorým bola táto

odsúdená za prečin podvodu. Rovnako v konaní nebolo preukázané, že svedok M. T.

odovzdal kúpnu cenu žalobkyni, hoci on finančné prostriedky – kúpnu cenu prevzal od

žalovaného čo potvrdil svojim podpisom. Zistený skutkový stav možno hodnotiť ako

dohodnuté konanie zorganizovanej skupiny ľudí, ktorá podvodným spôsobom pripravila

žalobkyňu o vlastníctvo jej bytu. Je nepochybné, že J. S. a M. T. využili životnú situáciu

dcéry žalobkyne V. D. (prišla o byt, mala maloleté deti, bývala v podnájme) a vylákali

prostredníctvom nej od žalobkyne pôvodnú zmluvu o prevode vlastníctva bytu, ktorú uzavrela

žalobkyňa s Mestom Košice. Na základe tejto zmluvy bez vedomia žalobkyne objednali

vyhotovenie znaleckého posudku na hodnotu jej bytu, vypracovali kúpnu zmluvu i potvrdenie o prevzatí finančných prostriedkov. Nekalé konanie možno vidieť aj v tom, že žalovaný

tvrdil, že už v máji 2004 mu M. T. ukázal vyhotovený znalecký posudok na byt žalobkyne,

hoci tento bol vypracovaný až 21.6.2004. Aj zmluva o sprostredkovaní prevodu nehnuteľnosti

uzavretá medzi žalovaným a realitnou kanceláriou D P, zastúpená M. T. bola uzavretá dňa

14.7.2004, hoci kúpna zmluva bola uzavretá už dňa 22.6.2004. Touto zmluvou sa M. T.

zaväzoval zabezpečiť uzavretie kúpnej zmluvy na byt žalobkyne do 25.7.2004, hoci v deň

podpisu zmluvy o sprostredkovaní prevodu nehnuteľnosti už bol predmetný byt žalobkyne

prevedený kúpnou zmluvou do vlastníctva žalovaného, o čom M. T. vedel. Oprava na

predmetnej kúpnej zmluve v časti čl. 1 nebola podpísaná žalobkyňou, iba žalovaným, teda

nebola vykonaná v súlade s vyššie citovanou vyhláškou č. 7/1996 Z. z., ktorou sa vykonáva

katastrálny zákon. Na základe takto zisteného skutkového stavu i v súlade s citovanými

zákonnými ustanoveniami súd dospel k záveru, že vyššie citovaná kúpna zmluva uzavretá

medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 22.6.2004 je absolútne neplatná pre nedostatok vôle

žalobkyne na uzavretie kúpnej zmluvy a jej rozpor so zákonom.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalovaného rozsudkom z 31. októbra 2012, č. k.

11 Co 97/2011-427 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa okrem výroku o trovách konania

a návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol. Zrušil rozsudok vo výroku o trovách

konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav, vzal  

do úvahy všetky skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas

konania najavo, neopomenul žiadnu rozhodujúcu skutočnosť, ktorá vyplynula z vykonaných

dôkazov a z tvrdení účastníkov a vykonané dôkazy správne v súlade s § 132 a nasl.

vyhodnotil vo vzťahu k uplatnenému nároku. Zistený skutkový stav posúdil podľa správnych

zákonných ustanovení (§ 34, § 37 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka, § 5 ods. 1, § 23 ods. 1

zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších

predpisov), ktoré aj správne vyložil a dospel k správnemu právnemu záveru o absolútnej

neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej dňa 22.6.2004 medzi žalobkyňou ako predávajúcou

a žalovaným ako kupujúcim o prevode vlastníctva bytu č. X. na V. so spoluvlastníckym

podielom na spoločných častiach a zariadeniach domu a pozemkoch zapísaných na LV č. X.

v kat. území S., obec K., okres K.. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného nie sú

spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd

prvého stupňa a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalovaného z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Vykonaným

dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa nemala vôbec v úmysle byt odpredať, lebo jej

vôľa nesmerovala k uzavretiu kúpnej zmluvy a trpela nedostatkom vážnosti, keď podpisom

zmluvy sa žalobkyňa domnievala, že podpisuje listiny týkajúce sa úhrady dlžôb svojej dcéry

a späťzískania bytu na H.. Výsledok trestného konania sp. zn. 7 T 47/2009 aj podľa názoru

odvolacieho súdu má zásadný vplyv na rozhodnutie v tejto veci, keďže citovaným rozsudkom

bola dcéra žalobkyňa V. D. uznaná vinnou z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Trestného

zákona, a právoplatne odsúdená za spáchaný skutok týkajúci sa napadnutej kúpnej zmluvy

z 22.6.2004, a týmto právoplatným rozhodnutím v trestnom konaní bolo tak pre toto

občianskoprávne konanie záväzne rozhodnuté, aký skutok sa stal a kto ho spáchal, vrátane

posúdenia (predbežnej) otázky, že žalobkyňa pri podpísaní kúpnej zmluvy a potvrdenia

o prijatí sumy 410 000,- Sk, dňa 22.6.2004 na notárskom úrade na R. X v Košiciach, bola

podvodným konaním svojej dcéry V. D. uvedená do omylu, že podpisuje listiny týkajúce sa

úhrady dlžôb a späťzískania bytu na H..

Ohľadne zamietnutia návrhu žalovaného na prerušenie konania uviedol, že neboli

splnené procesné predpoklady na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.  

do právoplatného skončenia trestného konania vedeného Okresným riaditeľstvom PZ Košice,

odborom Kriminálnej polície pod sp. zn. ČVS:ORP-1104/7-OEK-KE-2011 vo veci

podozrenia zo spáchania trestného činu podvodu, ktorého sa mala dopustiť okrem iného aj

žalobkyňa v súvislosti s predajom bytu č. X. na V. napadnutou kúpnou zmluvou z 22.6.2004.

Žalovaný podal návrh na prerušenie konania až po uplynutí zákonnej lehoty na podanie

odvolania, preto na skutočnosti v ňom uvedené, nebolo možné v tomto štádiu konania

prihliadnuť a navrhnutý dôkaz nebolo možné vykonať, odhliadnuc od toho, že

v prebiehajúcom vyšetrovacom konaní doposiaľ nebolo vydané žiadne rozhodnutie, preto

prerušenie konania v štádiu odvolacieho konania podľa názoru odvolacieho súdu by nebolo

v súlade ani so zásadou hospodárnosti konania a zákonnou požiadavkou rýchlej a účinnej

ochrany práv účastníkov v súdnom konaní.

Proti rozsudku odvolacieho súdu do jeho prvého výroku podal dovolanie žalovaný,

ktorý prípustnosť odôvodňoval ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. a dôvodnosť ustanovením  

§ 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p. Namietal, že Krajský súd v Košiciach riadne, včas a s náležitým odôvodnením nerozhodol o návrhu žalovaného na prerušenie konania podanom

z dôvodu (aj v súčasnosti) prebiehajúceho trestného konania, ktorého priebeh mohol mať

podstatný význam pre rozhodnutie vo veci samej, a ktorého výsledkom by bol súd (v prípade

rozhodnutia v trestnom konaní o tom, že bol spáchaný trestný čin) v zmysle ustanovenia  

§ 135 ods. 1 tretej vety O.s.p. viazaný, ako aj tým, že prvostupňový ani odvolací súd sa  

v odôvodneniach svojich rozhodnutí v plnej miere nevysporiadali so všetkými vykonanými

dôkazmi, v dôsledku čoho ich rozhodnutia vychádzajú zo skutkových zistení, ktoré nemajú

oporu vo vykonanom dokazovaní. Navrhol, aby najvyšší súd zrušil rozsudok odvolacieho ako

aj prvostupňového súdu v potvrdzujúcom výroku a vo výroku o zamietnutí návrhu žalovaného

na prerušenie konania a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k podanému dovolaniu žalovaného navrhla

dovolanie zamietnuť a priznať jej trovy dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241  

ods. 1 veta druhá O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, voči ktorému takýto prostriedok nie je prípustný.

Podľa § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

(potvrdzujúci rozsudok).

Podľa § 238 ods. 1 O.s.p., je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p., je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa

odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Podľa § 238 ods. 3 O.s.p., je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo

ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie

žalovaného nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou

z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo

už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré

možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je

prípustné.

Vzhľadom na obsah dovolania žalovaného, a tiež s prihliadnutím na ustanovenie § 242

ods. 1 veta druhá O.s.p., dovolací súd najskôr skúmal namietanú vadu podľa § 237 písm. f/

O.s.p. Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky:

1/ odňatie možnosti konať pred súdom,

2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pre súdom sa odňala účastníkovi konania.

Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem

odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom

je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi

konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu

Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v danej veci namietal predovšetkým nedostatky hodnotenia dôkazov

týkajúce sa predovšetkým samotného uzavretia kúpnej zmluvy zo dňa 22.6.2004 žalobkyňou

ako predávajúcou a prevzatia kúpnej ceny za prevod vlastníckeho práva k bytu žalobkyňou

ako predávajúcou. Rozhodnutia súdov považoval za zmätočné a nedostatočne odôvodnené, čo

malo viesť k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces a práva na súdnu ochranu. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí možnosti konať

pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumožnil účastníkovi vykonať práva

priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť) svoje

návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným

dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu

dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania

svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (§ 101 ods. 1, § 117 ods. 1,  

§ 118 ods. 1 až 4, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Vada konania podľa § 237

písm. f/ O.s.p. je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny

proces.

Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR - ďalej len

„Ústavy“, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – ďalej len

„Dohovor“) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom

tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý

proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití

relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a

podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces, ale nepatrí právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004) ani právo na to, aby bol účastník konania  

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami  

(I. ÚS 50/2004). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. Ústavy a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003).

Z tvrdenia dovolateľa vyplýva, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) a odôvodnil svoje

dovolanie tým, že súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací

súd poukazuje na to, že nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi

prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ až c/

O.s.p. Pre tento záver svedčí ustanovenie § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p., ktoré upravuje, že

dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, že

dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,

vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd

v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý

dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov

(napr. § 133, § 134. § 135 O.s.p.). Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa;

skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý

za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 až 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci  

o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu,

že v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané

dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy

sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôže vykonávať

dokazovanie, tak nemôže iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia

dôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady

a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy

hodnotil.

Namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vada konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho

rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť

dovolania nezakladá.

Pokiaľ ide o námietku žalovaného spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p., dôvodom dovolania nemôže

byť samo o sebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale

je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)

vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených

súdmi prvého a druhé stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Dovolateľ v dovolaní ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou založenou  

na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia prvostupňového ako aj

odvolacieho súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.) čo súčasne zakladá porušenie jeho práv na súdnu ochranu (čl. 46 Ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru) v tom, že

rozhodnutia súdov nižších stupňov sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, neurčitosť,

nezrozumiteľnosť a nevyporiadanie sa so všetkými jeho odvolacími námietkami a námietkami

uvádzanými v konaní.

Pokiaľ žalovaný namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorého

súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným

z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikátu Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj

z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa

čl. 46 ods. 1 Ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo  

na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006);

právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého

súdneho procesu.

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov;

ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej

republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec prestavuje predovšetkým princípy riadneho

a spravodlivého procesu, ako vyplýva z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným

z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy,

čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu,

presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132,  

§ 157 ods. 1 O.s.p., m. m I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo

počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia

(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami  

pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na druhej strane. Všeobecný súd

by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho

celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako

ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj

laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby

bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.;

obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/2004, III. ÚS 117/2007, III. ÚS 332/2009,  

I. ÚS 501/2011). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť

všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak)

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/2005, II. ÚS 76/2007, obdobne Kraska

c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva  

na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj

v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd

zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008,  

IV. ÚS 350/2009), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného

posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu ako aj

odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania (IV. ÚS 350/2009).

Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného

súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006).

Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení

s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie

uvedené kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1

O.s.p.) a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne

arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre

odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.) ako aj

pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí

odôvodnení a ich obsahov (materiálne) náplne, zakladajú súhrne ich zrozumiteľnosť, ich

všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá)

otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.

Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré žalobe

vyhoveli. Zhodli sa na tom, že vzhľadom na zistené skutkové okolnosti za ktorých bola kúpna

zmluva uzavretá a podpísaná, keď žalovaný ako kupujúci, resp. sprostredkovateľ kúpy

nehnuteľnosti M. T., konateľ realitnej kancelárie D P, so sídlom v Košiciach, nejednal o kúpe

bytu so žalobkyňou ako vlastníčkou bytu, ale jednal s jej dcérou V. D., ktorá mu odovzdala

doklady od bytu žalobkyne, V. D. odovzdal kúpne zmluvy podpísané kupujúcim, a podobne

(zápisnica o výpovedi svedka M.. T. z 29.3.2006 na čl. 64) a nebolo preukázané ani prevzatie

kúpnej ceny žalobkyňou, vykonaným dokazovaním a z rozsudku Okresného súdu Košice I, č.

k. 7 T 47/2009-167 z 11.12.2009 (ktorý nadobudol právoplatnosť 11.12.2009), ktorým bol  

pri svojom rozhodovaní viazaný podľa § 135 ods. 1 O.s.p., je správny záver o nedostatku

právne relevantnej (skutočnej a vážnej) vôle žalobkyne napadnutou kúpnou zmluvou

z 22.6.2004 odpredať žalovanému svoj dvojizbový byt č. X. na   V.. Pokiaľ žalovaný

v odvolacom konaní zotrval na svojej argumentácii aj odvolací súd sa stotožnil s právnym

záverom súdu prvého stupňa o dôvodnosti žaloby z uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné

vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo možné akceptovať argumentáciu

odvolateľa (žalovaného).

Obsah dovolacích námietok smeroval tiež k spochybneniu správnosti právneho

posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu  

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania

možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 112/2001, zverejnené v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002, uverejnené

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je

relevantným dovolacím dôvodom, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie

(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov

však nie je procesnom vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadné)

nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemožní realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011,

sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že žalovaný neopodstatnene

namieta, že v konaní mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237  

písm. f/ O.s.p.).

Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania

žalovaného nevyplýva z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p., ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol

(týka sa časti potvrdzujúceho výroku odvolacieho súdu) podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení

s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľom uplatnených

dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

Žalovaný podal dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach   z 31. októbra 2012, č.k. 11 Co 97/2011-427 do výroku, ktorým odvolací súd návrh

žalovaného na prerušenie konania zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpený (§ 241  

ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania

(§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, voči

ktorému takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu  

je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239  

ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak sa odvolací súd vyslovil  

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože a/ ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Dovolateľ napadol uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bol zamietnutý návrh  

na prerušenie konania vydané po začatí odvolacieho konania, ktoré je rozhodnutím krajského

súdu ako súdu odvolacieho, ktoré nevykazuje znaky žiadneho z vyššie citovaných uznesení.

Jeho prípustnosť preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neprichádza do úvahy.

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,

možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie

z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá

O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., dovolací

súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto

zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie

návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom

nesprávne obsadeným. Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľa, že konanie trpí vadou

uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p.

K zamietnutiu návrhu na prerušenie konania ako dôvodu spôsobilému založiť vadu

uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. treba predovšetkým uviesť, že prerušiť konanie postupom

podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je možnosťou (nie povinnosťou) súdu takto rozhodnúť.

Toto ustanovenie preto nezakladá procesné právo účastníka konania na vyhovenie takémuto

návrhu. Procesným následkom nevyhovenia návrhu je, že súd musí vo veci ďalej konať,  

t.j. vykonávať všetky úkony smerujúce k prejednaniu a rozhodnutiu sporu v jeho merite.  

Jeho zamietnutím bez ďalšieho teda nemôže dôjsť k odňatiu možnosti pred súdom konať. Preskúmania správnosti procesného postupu súdu, ako aj správnosti jeho skutkových

a právnych záverov, sa účastník môže domáhať využitím riadnych ako aj mimoriadnych

opravných prostriedkov smerujúcich proti rozhodnutiu v merite veci.  

Pokiaľ žalovaný v dovolaní namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého

uznesenia odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza, že v danej veci odvolací súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia sa náležitým spôsobom vyporiadal prečo návrh na prerušenie konania

zamietol, keď uviedol,,že v prebiehajúcom vyšetrovacom konaní doposiaľ nebolo vydané

žiadne rozhodnutie (žalovaný to ani netvrdí), preto prerušenie konania v štádiu odvolacieho

konania by nebolo v súlade ani so zásadou hospodárnosti konania ani zákonnou požiadavkou

rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6 O.s.p.).“ Poznamenal,  

že v prípade, ak v prebiehajúcom vyšetrovacom konaní (trestnom) bude neskoršie vydané

rozhodnutie (právoplatné), ktorým bude riešená aj otázka, ktorá by mohla mať význam pre

posúdenie prejednávanej veci a mohla by privodiť pre žalovaného priaznivejšie rozhodnutie,

žalovaný môže právoplatný rozsudok napadnúť návrhom na obnovu konania. Podľa názoru

dovolacieho súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a odôvodnenie

dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného čl. 46  

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali

prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 239

O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalovaného (voči

uzneseniu, ktorým bol návrh žalovaného na prerušenie konania zamietnutý) odmietol podľa  

§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou

správnosťou napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.

Žalovaný nebol v dovolacom konaní úspešný. Právo na náhradu trov konania vzniklo

žalobkyni a neboli zistené žiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali

nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224  

ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.). Žalobkyňa podala návrh na rozhodnutie

o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151   ods. 1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslila. Dovolací súd jej priznal náhradu spočívajúcu v odmene

advokáta, (ktorý ju zastupoval aj pred súdmi nižších stupňov) za jeden úkon právnej služby

poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 15.1.2013 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky

č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej

len,,vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa  

§ 11 ods. 1 písm. c/ vyhlášky – 1/13 výpočtového základu, kde jeden úkony právnej služby

činí 60,07 eur, k tomu náhrada za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné  

(§ 16 ods. 1 vyhlášky) vo výške 7,81 Eur a 20 % DPH (t. j. 13,58 eur) čo predstavuje spolu

81,46 eur.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. januára 2014

JUDr. Jozef K o l c u n, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková