2 Cdo 26/2011

 

znak

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna a sudcov JUDr. Martina Vladika a JUDr. Viery Petríkovej v právnej

veci žalobcu : M. H., bývajúci v P., zastúpený JUDr. Š. S., advokátom v Ž., proti žalovaným :

1/ J. H., bývajúci B., 2/ J. H., bývajúca B., obaja zastúpení JUDr. A. Š., advokátom v B.,

o vydanie dedičstva, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 2 C 317/1999, o dovolaní

žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 31. marca 2010 sp.zn. 9 Co 80/2010,  

9 Co 81/2010

t a k t o :

Dovolanie žalobcu z a m i e t a.

Žalovaným 1/, 2/ trovy dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žilina rozsudkom z 26. septembra 2004 č.k. 2 C 317/1999-231 rozhodol

o opodstatnenosti základného nároku žalobcu voči žalovanému 1/ a návrh voči žalovaným 2/

a 3/ zamietol. V odôvodnení prvostupňový súd uviedol, že o základe eventuálneho petitu

žalobcu umožňovali výsledky vykonaného dokazovania prijať záver o neplatnosti závetu a dobromyseľnosti žalovaných 2/, 3/, ale ešte nedovoľovali rozhodnúť o výške uplatneného

nároku. Postupoval tak podľa ustanovenia § 485 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 152

ods. 2 druhá veta O.s.p.

Na odvolanie žalobcu a žalovaného 1/ Krajský súd v Žiline uznesením z 28. februára

2005 sp.zn. 23 Co 52/2005 rozsudok okresného súdu zrušil. Prisvedčil námietke žalobcu  

v podanom odvolaní o neúčelnosti zvoleného procesného postupu prvostupňového súdu. Prvostupňovému súdu nič nebránilo v tom, aby rozhodol o celom uplatnenom nároku, pretože

mal vedomosť o tom, čo tvorí predmet dedičstva a bolo len vecou dokazovania, aby ustálil

cenu jednej nehnuteľnosti (nie celej masy dedičstva), ktorej hodnotu žiadal žalobca vydať

podľa zásad bezdôvodného obohatenia. Písomné vyhotovenie rozsudku nezodpovedá ani

forme medzitýmneho rozsudku, pretože nie je táto skutočnosť vyjadrená ani v záhlaví

rozsudku a úplne absentuje i v jeho výrokovej časti, teda účastníci nemajú možnosť predvídať

ďalší procesný postup súdu.

Následne Okresný súd Žilina rozsudkom zo 17. októbra 2008 č.k. 2 C 317/1999-462

uložil žalovanému 1/ vydať žalobcovi titulom oprávneného dediča hotovosť vo výške

20 057,60 Sk spolu s úrokom z omeškania ročne vo výške 17,6 % od 21.8.1998 do zaplatenia,

zostatok vkladu na vkladnej knižke č. X. v S. pobočka N. vo výške 12 786,70 Sk s úrokom  

z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 21.8.1998 až do zaplatenia všetko v lehote 3 dní od

právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti o zaplatenie sumy 8 632,50 Sk spolu s úrokom

z omeškania 17,6 % ročne od 21.8.1998 z tejto časti do zaplatenia návrh zamietol. Návrh

žalobcu voči žalovanej 4/ o vydanie nehnuteľností ako oprávnenému dedičovi zapísané na LV

č. X., Správa katastra B., katastrálne územie V. a to parcela č. X., zastavané plochy a nádvoria

o výmere X. m2, parcela č. X., záhrady o výmere X. m2, rodinný dom súpisné číslo X.,

nachádzajúci sa na parcele č. X. zamietol. Návrh voči žalovaným 2/, 3/ zamietol. Rozhodol

o trovách konania vo vzťahu medzi žalovaným 1/ a žalobcom ako aj vo vzťahu medzi

žalovanými 2/ až 4/. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že závet poručiteľky Š. H.

zo dňa 23. apríla 1998 je jednoznačne neplatný právny úkon. S poukazom na ustanovenie  

§ 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka mal za preukázané, že oprávneným dedičom je žalobca v zmysle dedičskej postupnosti podľa § 475 ods. 2 Občianskeho zákonníka, žalovaný 1/ ako

nepravý dedič je povinný vydať žalobcovi titulom oprávneného dediča hotovosť vo výške

20 057,60 Sk spolu s úrokom z omeškania a tiež zostatok vkladu na vkladnej knižke vo výške

12 786,70 Sk. Vo zvyšku ohľadne sumy 8 632,50 Sk návrh zamietol, keďže táto suma peňazí

podľa osvedčenia o dedičstve bola použitá na pohrebné trovy poručiteľky, v čase

prejednávania dedičstva už predmetná suma bola spotrebovaná. Návrh voči žalovaným 2/ až

4/ zamietol z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie.

Na odvolanie žalobcu a žalovaného 1/ Krajský súd v Žiline ako odvolací súd

uznesením zo 14. mája 2009 č.k. 9 Co 51/2009-501 vyslovil, že rozsudok okresného súdu  

vo výrokoch, ktorými zamietol návrh voči žalovaným 2/ a 3/, žalovaným 2/ a 3/ náhradu trov konania nepriznal a vo výroku, ktorým náhradu trov štátu ponechal samostatnému uzneseniu,

ktoré odvolaním neboli napadnuté, ponecháva nedotknutý. V ostatných častiach rozsudok

okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že

prvostupňový súd postupoval správne, keď na základe návrhu žalobcu skúmal predpoklady

pre vydanie dedičstva v zmysle § 485 a nasl. Občianskeho zákonníka. K pochybeniu zo strany

prvostupňového súdu ale došlo v tom, keď sa v priebehu konania ani v rozhodnutí vo veci

samej dostatočným spôsobom nevyporiadal s námietkami žalovaného 1/ a   neskúmal, či

rozhodnutie o dedičstve už mohlo nadobudnúť právoplatnosť a teda či je splnený základný

predpoklad pre postup podľa ustanovenia § 485 Občianskeho zákonníka (právoplatné

dedičské rozhodnutie). Prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí vytýka nesprávny postup

notára pri prejednaní dedičstva, keď neodkázal dedičov ako účastníkov dedičského konania

na podanie návrhu o neplatnosť závetu, ale už sa dostatočne nevyporiadal s tým, aké následky

takýto postup notára mohol mať.

Naposledy Okresný súd Žilina rozsudkom z 3. decembra 2009 č.k. 2 C 317/1999-537

zamietol návrh žalobcu voči žalovanému 1/ na zaplatenie istiny vo výške 665,79 € spolu  

so 17,6 % úrokom z omeškania od 21.8.1998 do zaplatenia a zostatok vkladu na vkladnej

knižke č. X. v S. pobočka N. vo výške 710,99 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 %

ročne od 21.8.1998 do zaplatenia. Taktiež zamietol návrh voči žalovanej J. H. o vydanie

nehnuteľností ako oprávnenému dedičovi zapísané na LV č. X. Správa katastra B., katastrálne

územie V., a to KNC parc. č. X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m2, KNC parc.  

č. X. – záhrady o výmere X. m2, rodinný dom súpisné číslo X. nachádzajúci sa na parc. č. X..

Uložil   žalobcovi   uhradiť   žalovanému   J.   H. a žalovanej   J.   H. trovy konania.   V   odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, že na pojednávaní konanom

dňa 21.12.1998 vznikol spor o dedičské právo, keď žalobca ako zákonný dedič spochybnil zo

skutkového hľadiska dedičský titul, závet. Namietal, že oboznámený závet nie je podpísaný

poručiteľkou, že táto bola slepá a hluchá a pre jej úkon nepostačujú podpisy dvoch svedkov

a z tohto dôvodu bude zvažovať podanie žaloby na súd o neplatnosť závetu. Z uvedeného

vyplýva, že dedičské konanie nebolo ukončené o prvej časti rozhodnutia, a to ustanovenie

okruhu dedičov. Keďže žalobca spochybnil závet, ako dedičský titul pre žalovaného 1/, zo

skutkového hľadiska bolo povinnosťou súdu (súdneho komisára) postupovať v zmysle

ustanovenia § 175k ods. 2 O.s.p. a to vydať uznesenie, ktorým by žalobcovi (zákonnému

dedičovi) stanovil lehotu na podanie žaloby o neplatnosť závetu na súde. Ak by žalobca nebol vo veci o neplatnosť závetu úspešný, alebo ak by vôbec žalobu v stanovenej lehote nepodal,

malo by to za následok, že súd (súdny komisár) by pokračoval v dedičskom konaní iba so

žalovaným 1/, ako závetným dedičom a teda to by znamenalo, že žalobca by prestal byť

účastníkom dedičského konania. Nakoľko však súd (súdny komisár) nepostupoval

v dedičskom konaní po poručiteľke Š. H. v zmysle uvedeného, žalobca je naďalej účastníkom

dedičského konania, bolo povinnosťou súdneho komisára s ním ďalej konať, doručiť mu

dedičské rozhodnutie, proti ktorému mal žalobca právo podať opravný prostriedok proti časti

rozhodnutia, ktorým bol ustálený okruh dedičov. S poukazom na konštatované, rozhodnutie

o   dedičstve   po   poručiteľke   Š.   H.,   vedenej na Okresnom súde Námestovo sp.zn.  

D 275/1998 nemohlo doposiaľ nadobudnúť právoplatnosť. Keďže predmetné dedičské

konanie nie je právoplatne skončené, nie je splnený základný predpoklad pre postup v zmysle

ustanovenia § 485 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z toho, že nebol splnený

základný predpoklad na postup v zmysle ustanovenia § 485 Občianskeho zákonníka

(právoplatne skončené dedičské konanie) súd sa v tomto rozhodnutí nezaoberal ďalšími

skutkovými zisteniami a dôkazmi.

Okresný súd Žilina dopĺňacím rozsudkom zo 17. decembra 2009 č.k. 2 C 317/1999-

554 eventuálny návrh, aby žalovaný 1/ bol povinný vydať žalobcovi okrem hotovosti aj

bezdôvodné obohatenie vo výške 56 429,66 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 %

odo dňa 21.8.1998 do zaplatenia, ktoré predstavuje trhovú hodnotu rodinného domu číslo

súpisné X., nachádzajúceho sa na ulici Z., postaveného na pozemku parc. č. X., pozemku

KNC parc. č. X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m2 a KNC parc. č. X. – záhrada

o výmere X. m2 zapísané na LV č. X. v katastrálnom území V. zamietol. V odôvodnení

uviedol, že návrh v časti o alternatívnom petite zamietol z rovnakých dôvodov ako zamietol

návrh voči žalovanému 1/ o vydanie finančných prostriedkov a voči žalovanej 2/ o vydanie

špecifikovaných nehnuteľností. V konaní bolo preukázané, že dedičské konanie po

poručiteľke Š. H. nebolo právoplatne skončené, v tomto konaní nebolo postupované v zmysle

ustanovenia § 175k O.s.p., preto žalobca je naďalej účastníkom dedičského konania, keďže

nebol vyriešený spor o skutkových okolnostiach (platnosť – neplatnosť závetu), kto je

dedičom po poručiteľke a preto nebol splnený základný predpoklad pre postup podľa § 485

Občianskeho zákonníka. Žalobca sa svojich práv musí domáhať v danom dedičskom konaní.

Na   odvolanie   žalobcu   Krajský   súd   v   Žiline   rozsudkom   z   31. marca 2010 č.k.  

9   Co   80/2010-582,   9   Co   81/2010   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   spojení   s   doplňujúcim rozsudkom   a   uznesením   o   trovách   konania.   Žalovaným   náhradu   trov

odvolacieho konania nepriznal. Proti rozsudku pripustil dovolanie. V odôvodnení svojho

rozhodnutia sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu a uviedol,

že žalobca bol účastníkom konania (dedičského) a pokiaľ súdny komisár ho „vylúčil“  

z dedičského konania a prejednal vec výlučne len so závetným dedičom i napriek námietkam

žalobcu, bolo jeho povinnosťou aj doručiť rozhodnutie žalobcovi, ktorý by sa proti takémuto

rozhodnutiu mohol brániť na základe riadneho opravného prostriedku. Keďže žalobcovi

doposiaľ   zákonným   spôsobom   rozhodnutie   o   dedičstve   doručené   nebolo,   nemohlo

nadobudnúť právoplatnosť a neprichádza preto do úvahy ani rozhodnutie v zmysle § 485  

ods. 1 Občianskeho zákonníka. Otázku zásadného právneho významu videl odvolací súd

v tom „či môže osoba stratiť postavenie účastníka dedičského konania aj napriek skutočnosti,

že súdny komisár vyriešil otázku okruhu účastníkov bez toho, aby prihliadal na námietku

v tomto smere a nepostupoval v zmysle ustanovenia § 175k ods. 2 O.s.p. a či teda dedičské

rozhodnutie mohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť aj bez toho, aby bolo

doručené takémuto (vylúčenému) účastníkovi“.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Poukázal  

na skutočnosť, že keďže bol vylúčený z okruhu dedičov (nebol účastníkom konania), nikdy

mu nebolo doručené Osvedčenie o dedičstve zo dňa 15.12.1998, ktoré bolo vydané v konaní

sp.zn. D 275/1998, Dnot 97/98. Vzhľadom na uvedené nemohol sa domáhať pokračovania

dedičského konania po poručiteľke. Je toho názoru, že v uvedenej právnej veci, keďže on ako

žalobca namietal platnosť závetu ako aj skutočnosť, či bolo v sile poručiteľky podpísať

sporný závet, nemohol s určitosťou vyriešiť spornosť notár (ako súdny komisár), keďže sa

jedná o skutočnosť, ktorú je potrebné preveriť rozsiahlym dokazovaním. Ochranu podľa  

§ 485 Občianskeho zákonníka požíva ten, kto nevystupoval v konaní o dedičstve ako účastník

konania. On ako žalobca v uvedenom prípade nebol účastníkom konania, nakoľko v prípade,

že by ním bol, zaslal by mu notár ako súdny komisár osvedčenie o dedičstve. V odôvodnení

rozhodnutia odvolacieho súdu absentuje z akých dôvodov sa stotožnil s právnymi názormi

prvostupňového súdu, keď odvolací súd len stroho konštatoval, že sa stotožňuje v celom

rozsahu s právnym názorom, ako aj s odôvodnením rozhodnutia. Napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu nespĺňa zákonom stanovené náležitosti uvedené v § 157 O.s.p. Poukázal aj

na nesprávne právne posúdenie veci v časti týkajúcej sa priznania trov úspešným žalovaným.

V uvedenej právnej veci je potrebné aplikovať ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. a nie ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. Navrhol zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom ako aj rozhodnutie prvostupňového súdu a vec vrátiť súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaní navrhli dovolanie žalobcu zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241  

ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238

ods. 3 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1

O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že

dovolanie nie je dôvodné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho

súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa a vo výroku svojho rozhodnutia vyslovil, že je dovolanie prípustné. Preto

dovolanie žalobcu proti tomuto rozsudku podľa § 238 ods. 3 O.s.p. prípustné je.

Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4.

V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť

výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je zásadného

právneho významu. Občiansky súdny poriadok nevysvetľuje, čo treba rozumieť pod

rozhodnutím odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu, bezpochyby ním ale

je také rozhodnutie, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo len v iných súvislostiach

prezentovanú a právne inak riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný zo širších

hľadísk, teda nielen v konkrétnej prejednávanej veci. Vzhľadom na to realizácia uvedeného oprávnenia odvolacieho súdu musí mať vždy povahu výnimočnosti a vychádzať z prísneho

rešpektovania zákonných podmienok, vymedzujúcich rozsah tohto oprávnenia. Možnosť

založiť prípustnosť dovolania samozrejme neznamená, že by odvolací súd bol oprávnený

vysloviť prípustnosť dovolania kedykoľvek a úplne podľa svojej voľnej úvahy; jeho úvahu

zákon prísne vymedzuje rámcom posúdenia zásadnosti rozhodnutia z právnej stránky. Ak

odvolací súd založí prípustnosť dovolania svojím rozhodnutím, dovolací súd je oprávnený

preskúmať takéto rozhodnutie odvolacieho súdu iba v rámci otázky zásadného právneho

významu, ktorú vo svojom rozsudku uviedol odvolací súd. V dovolacom konaní potom

predmetom posudzovania a vyriešenia môžu byť len právne otázky (na riešenie skutkových

otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani vybavený procesnými prostriedkami).

Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom

dovolania a   dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia

dovolateľom. Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v § 237 O.s.p. a tzv. inými

vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/

O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom či súdom nesprávne obsadeným).

Dovolateľ namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, keď v dôvodoch

rozhodnutia absentuje, z akých dôvodov sa odvolací súd stotožnil s právnymi názormi

prvostupňového súdu, keď nie je možné zistiť, akými úvahami sa odvolací súd riadil.

Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.

Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odôvodnenie rozsudku musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211

O.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,

ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť

postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí

byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak

rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je

nepreskúmateľný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací

súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre

ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať sa

svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri

výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení

a nepoprel ich účel a význam.

Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa  

s   právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k   záveru

o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho

súdu.

Odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 157

ods. 2 O.s.p. (čoho sa žalobca v konaní domáhal, čo bolo predmetom odvolania žalobcu, ako sa k odvolaniu vyjadrili žalovaní, ktoré skutočnosti mal za preukázané, z akých dôkazov

vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil). Uviedol, že

sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a inými slovami ale obsahovo

totožne   konštatoval,   že   prvostupňový   súd   postupoval   v   súlade   s   právnym   názorom

vysloveným v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, keď skúmal, či

dedičské konanie po nebohej poručiteľke Š. H. bolo právoplatne skončené. Rovnako ako súd

prvého stupňa uviedol, že súčasťou rozhodnutia o dedičstve sú tri samostatné rozhodnutia,

o ktorých rozhoduje súd. Jednak rozhoduje o okruhu dedičov, predmete dedičstva (ustáli okruh majetku) a následne dôjde k vyporiadaniu dedičstva. Žalobca bol účastníkom konania

a pokiaľ súdny komisár ho vylúčil z dedičského konania a prejednal vec výlučne len so

závetným dedičom i napriek námietkam žalobcu, bolo jeho povinnosťou doručiť rozhodnutie

žalobcovi, ktorý by sa proti takémuto rozhodnutiu mohol brániť na základe riadneho

opravného prostriedku. Keďže žalobcovi doposiaľ zákonným spôsobom rozhodnutie

o dedičstve doručené nebolo, nemohlo ani podľa názoru odvolacieho súdu nadobudnúť

právoplatnosť a neprichádza preto do úvahy ani rozhodnutie v zmysle § 485 ods. 1

Občianskeho zákonníka. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu obsahuje podľa názoru

dovolacieho súdu dostatočne skutkovo aj právne dôvody, na ktorých odvolací súd založil

svoje   rozhodnutie   vo   veci   dovolateľa   a   nemožno   ho   považovať   za   zrejme

neodôvodnené a arbitrárne. Dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie nie sú podľa názoru

dovolacieho súdu rozporné alebo svojvoľné. Odvolací súd v podstate prevzal skutkový stav

ako ho ustálil súd prvého stupňa a stotožnil sa aj s jeho právnym názorom.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných  

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a jej existencia nevyšla v dovolacom

konaní najavo.

Uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p. možno

odvolaciemu súdu vytknúť, že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho

súdu v prípade dovolania odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci je posúdiť, či

odvolací súd na zistený skutkový stav použil správny právny predpis a či ho aj správne

interpretoval.

V prejednávanej veci odvolací súd považoval za otázku zásadného právneho významu

otázku, „či môže osoba stratiť postavenie účastníka dedičského konania aj napriek

skutočnosti, že súdny komisár vyriešil otázku okruhu účastníkov bez toho, aby prihliadal  

na námietky v tomto smere a nepostupoval v zmysle ustanovenia § 175k ods. 2 O.s.p. a či

teda dedičské rozhodnutie mohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť aj bez toho, aby bolo doručené takémuto (vylúčenému) účastníkovi“. Z porovnania takto určeného rámca pre

možný prieskum dovolacím súdom (tomu vymedzenej otázke) s obsahom dovolania žalobcu

vyplýva, že v dovolaní žalobca namieta (nesúhlasí) nesprávne právne posúdenie veci

odvolacím súdom, podľa ktorého aj keď bol vylúčený z   okruhu dedičov a   konanie

pokračovalo so závetným dedičom, pričom mu nikdy nebolo doručené osvedčenie o dedičstve

a   teda nemohol sa domáhať pokračovania dedičského konania po poručiteľke, dedičské

konanie   bolo   ukončené   právoplatným   a   vykonateľným   rozhodnutím,   t.j.   osvedčením  

o   dedičstve, o   čom svedčí aj rozhodnutie príslušnej správy katastra. Keďže nebol

v predmetnej veci účastníkom dedičského konania požíva ochranu podľa § 485 Občianskeho

zákonníka.

Podľa § 175b O.s.p. účastníkmi konania sú tí, o ktorých sa možno dôvodne

domnievať, že sú poručiteľovými dedičmi a ak takýchto osôb niet, štát.

Podľa § 175k ods. 1, 2 O.s.p. ak niekto pred potvrdením nadobudnutého dedičstva

tvrdí, že je dedičom a popiera dedičské právo iného dediča, ktorý dedičstvo neodmietol,

vyšetrí súd podmienky dedičského práva oboch a koná ďalej s tým, u koho sa domnieva, že je

dedičom. Ak však rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností,

odkáže súd uznesením po márnom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa

javí ako menej pravdepodobné, aby svoje právo uplatnil žalobou. Na podanie žaloby určí

lehotu. Ak žaloba nebude podaná v lehote, pokračuje súd v konaní bez zreteľa na tohto

dediča.

Podľa § 175a ods. 3 O.s.p. súd rozhoduje uznesením; uznesenie podľa § 175k ods. 1,

2, § 175l, § 175p, § 175q a § 175t sa doručuje do vlastných rúk.

Dôvodnosť toho, že určitá osoba je poručiteľovým dedičom, súd posudzuje na základe

skutočností, ktoré sú významné podľa hmotného práva. Začiatok účastníctva v dedičskom

konaní závisí na tom, kedy sa súd dozvie o skutočnostiach, z ktorých dedičské právo vyplýva,

a trvá tak dlho, pokiaľ chovanie alebo konanie osoby, ktorej svedčí niektorý z titulov dedenia,

smeruje k tomu, aby sa skutočne stal dedičom, alebo pokiaľ nebudú zistené ďalšie

skutočnosti, ktoré ukazujú, že dedičom je niekto iný, prípadne, že poručiteľ nemá žiadneho

dediča. Osoba, ktorá na súde (u súdneho komisára) uplatnila svoje dedičské právo (t.j. osoba,

ktorá o sebe tvrdí, že je poručiteľovým dedičom), sa nestáva účastníkom dedičského konania

až po tom, čo bude jednoznačne zistené, že je poručiteľovým dedičom, ale je účastníkom dedičského konania už od okamihu uplatnenia svojho dedičského práva na súde (u súdneho

komisára). Postavenie účastníka stratí, ak bude zistené, že jej v skutočnosti žiadny z dedičských titulov nesvedčí alebo že z iných dôvodov nemôže dediť.

Ak zanechal poručiteľ závet, je potrebné považovať za účastníkov konania vedľa

závetných dedičov tiež neopomenuteľných dedičov (§ 479 Občianskeho zákonníka) a ďalšie

osoby, ktorým svedčí dedenie zo zákona (§ 473 až § 475a Občianskeho zákonníka). Ich

účastníctvo trvá tak dlho, pokiaľ sa nepreukáže, že k dedeniu zo zákona nedôjde. Ak nastúpi

dedenie zo závetu, neopomenuteľní a zákonní dedičia prestávajú byť účastníkmi konania

vtedy, ak sa nedovolali neplatnosti závetu.

Skutočnosti, ktoré sú významné pre posúdenie dedičského práva, šetrí súd z vlastnej

iniciatívy bez toho, aby bol viazaný prípadnými návrhmi, ktoré učinia osoby, ktoré uplatňujú

svoje dedičské právo. Tých, u ktorých možno mať dôvodne za to, že sú dedičmi, potom

vyrozumie o ich dedičskom práve a o možnosti dedičstvo odmietnuť.

O tom, či sa niekto stal účastníkom dedičského konania alebo či ním prestal byť, súd

nevydáva zvláštne rozhodnutie. Jeho záver o okruhu účastníkov sa prejaví v tom, že s určitou

osobou jedná ako s účastníkom konania alebo že s ňou jednať prestane, keď sa zistí, že

dedičom je niekto iný.

S osobou, ktorá uplatnila svoje dedičské právo alebo ktorá bola súdom (súdnym

komisárom) o dedičskom práve vyrozumená a o ktorej mal súd (súdny komisár) za to, že nie

je účastníkom konania, alebo že ním prestáva byť, však súd (súdny komisár) nejedná, alebo s ňou prestane jednať len vtedy, ak je s tým uzrozumená. V opačnom prípade postupuje podľa

§ 175k ods. 1 alebo § 175k ods. 2 O.s.p.

Ak tvrdí niekto o sebe, že je dedičom a popiera, že by dedičské právo svedčilo

niekomu inému, kto sa vydáva za dediča, je tu spor o dedičské právo. Tvrdené dedičské práva

totiž vedľa seba nemôžu buď celkom alebo čiastočne, obstáť a nemôžu byť podkladom pre

uznesenie o dedičstve. Pretože účastníctvo v dedičskom konaní odráža hmotné dedičské

právo, nie je možné uvedený spor riešiť výlučne až uznesením o dedičstve. Spor o dedičské

právo sa prejavuje tiež v tom, s kým má byť v priebehu dedičského konania jednané a kto má

mať možnosť vykonávať svojimi procesnými úkonmi vplyv na priebeh a výsledok konania,

teda v tom, kto má byť považovaný za účastníka dedičského konania.

Postup súdu (súdneho komisára) pri spore o dedičské právo závisí na tom, či

vyriešenie sporu je otázkou výlučne právnou alebo či je medzi účastníkmi sporná tiež

skutková stránka veci. Ak závisí rozhodnutie o dedičskom práve iba na právnom posúdení

veci, súd priamo v dedičskom konaní vyšetrí podmienky dedičského práva a ďalej jedná ako

s účastníkom dedičského konania, kto je podľa jeho názoru dedičom, prípadne rozhodne,

s kým z účastníkov bude naďalej konané, nakoľko možno mať dôvodne za to, že je dedičom,

alebo s kým z účastníkov ďalej konať nebude, nakoľko možno mať dôvodne za to, že nie je

poručiteľovým dedičom. O podmienkach dedičského práva v zmysle ustanovenia § 175k  

ods. 1 O.s.p. súd zásadne rozhoduje uznesením, ktoré je potrebné doručiť účastníkom  

do vlastných rúk (§ 175a ods. 3 O.s.p.) a proti nemu je prípustné odvolanie. O dedičskom

práve nemusí byť vždy rozhodnuté uznesením a možno pokračovať v konaní s tým, u koho

má súd (súdny komisár) za to, že je dedičom, alebo vylúči z účasti na konaní toho, u ktorého

má za to, že dedičom nie je. Toto je možné spravidla len vtedy, ak osoba uplatňujúca svoje

právo nedôvodne je s takým postupom uzrozumená a nehodlá naďalej svoje údajné dedičské

právo uplatňovať alebo ak je jednoznačne nepochybné, že nemôže byť dedičom (napr. pri

dedení zo zákona uplatňuje dedičské právo súrodenec poručiteľa, hoci poručiteľ zanechal

potomkov, ktorí dedičstvo neodmietli a sú spôsobilí dediť). Ak nejde však o celkom

jednoznačnú situáciu a osoba uplatňujúca dedičské právo na svojom tvrdenom dedičskom

práve trvá, je namieste vždy rozhodnúť o spore o dedičské právo uznesením podľa § 175k ods. 1 O.s.p.

Ak sú medzi účastníkmi sporné skutkové okolnosti, na ktorých závisí rozhodnutie o dedičskom práve, nemá súd v nesporovom dedičskom konaní z procesného hľadiska

možnosť objasňovať sporné skutočnosti. Zákon súdu (súdnemu komisárovi) v prvom rade

ukladá, aby sa pokúsil uvedený spor o dedičskom práve vyriešiť dohodou. Ak sa spor

nepodarí odstrániť dohodou a skutočnosti rozhodné pred posúdením dedičského práva

zostanú i po pokuse o odstránenie sporu medzi účastníkmi sporné, vydá súd uznesenie,

ktorým odkáže toho z účastníkov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné,

aby svoje právo uplatnil žalobou na súde. Menej pravdepodobným sa spravidla javí dedičské

právo u toho účastníka, ktorý spochybňuje zo skutkového hľadiska existujúci dedičský titul

(napr. tvrdí, že závet alebo listina o vydedení je neplatná; tvrdí, že s poručiteľom žil najmenej

po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti).

Súčasťou rozhodnutia o dedičstve sú prakticky tri samostatné rozhodnutia, o ktorých

súd rozhoduje, a to musí sa ustáliť okruh dedičov, predmet dedičstva a následne dôjde k vyporiadaniu dedičstva. V spornom dedičskom konaní v časti ustálenia okruhu dedičov boli

účastníci dedičského konania žalobca ako zákonný dedič a žalovaný 1/ ako dedič zo závetu.

Na pojednávaní konanom dňa 21.12.1998 vznikol spor o dedičské právo, keď žalobca ako

zákonný dedič spochybnil zo skutkového hľadiska dedičský titul, závet. Namietal, že

oboznámený závet nie je podpísaný poručiteľkou, že táto bola slepá a hluchá a pre jej úkon

nepostačujú podpisy dvoch svedkov a z tohto dôvodu bude zvažovať podanie žaloby na súd

o neplatnosť závetu. Zo zápisnice o pojednávaní napísanej na Notárskom úrade v N. zo dňa

21.12.1998 je zrejmé, že súdny komisár sa nepokúsil uvedený spor o dedičské právo vyriešiť

dohodou a nevydal ani uznesenie, ktorým by odkázal žalobcu, aby uplatnil svoje právo na

súde, ale bez ďalšieho pokračoval v konaní so závetným dedičom. Z uvedeného je zrejmé, že

dedičské konanie nebolo ukončené o prvej časti rozhodnutia, a to ustálenia okruhu dedičov.

Keďže žalobca spochybnil závet ako dedičský titul pre žalovaného 1/ zo skutkového hľadiska

bolo povinnosťou súdu (súdneho komisára) postupovať v zmysle ustanovenia § 175k ods. 2

O.s.p., a to vydať uznesenie, ktorým by žalobcovi (zákonnému dedičovi) stanovil lehotu na

podanie žaloby o neplatnosť závetu na súde, za predpokladu, že uznesenie, ktorým bol tento

účastník (dedič) odkázaný na podanie žaloby splňuje požiadavky vymedzené v § 175k

ods. 2 O.s.p. Ak by žalobca nebol vo veci o neplatnosť závetu úspešný alebo ak by vôbec

žalobu v stanovenej lehote nepodal, malo by to za následok, že súd (súdny komisár) by

pokračoval v dedičskom konaní iba so žalovaným 1/ ako závetným dedičom, a teda by to

znamenalo, že žalobca prestal byť účastníkom dedičského konania. Nakoľko však súd (súdny

komisár) nepostupoval v dedičskom konaní po poručiteľke Š. H. v zmysle zákona (§ 175k

ods. 2 O.s.p.), žalobca je naďalej účastníkom dedičského konania, bolo povinnosťou súdneho

komisára s ním ďalej konať, doručiť mu dedičské rozhodnutie (osvedčenie o dedičstve),

proti ktorému mal žalobca právo podať opravný prostriedok proti časti rozhodnutia, ktorým

bol ustálený okruh dedičov. Možno teda uzavrieť, že rozhodnutie o dedičstve po poručiteľke

Š. H. vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp.zn. D 275/1998, Dnot 97/1998 zo dňa

21.12.1998 doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť. Nie je teda splnený základný predpoklad

pre postup v zmysle ustanovenia § 485 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Napadnutým rozhodnutím pri zodpovedaní otázky „či môže osoba stratiť postavenie

účastníka dedičského konania aj napriek skutočnosti, že súdny komisár vyriešil otázku okruhu účastníkov bez toho, aby prihliadal na námietky v tomto smere a nepostupoval v zmysle ustanovenia § 175k ods. 2 O.s.p. a či teda dedičské rozhodnutie mohlo nadobudnúť

právoplatnosť aj vykonateľnosť aj bez toho, aby bolo doručené takémuto (vylúčenému)

účastníkovi“, krajský súd nepochybil, takže s takýmto právnym názorom sa stotožňuje aj

dovolací súd. Odvolací súd vec správne právne posúdil vo všetkých aspektoch a jeho

rozhodnutiu nemožno vytknúť pochybenie, takže dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol  

(§ 243b ods. 1 O.s.p.).

V dovolacom konaní nebol žalobca úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho

konania vzniklo žalovaným 1/, 2/ (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142

ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovaným 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania,

lebo v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy

dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1

O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. februára 2012

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Jarmila Uhlířová