2 Cdo 258/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne P., so sídlom v B., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., proti žalovanej Slovenskej republike,

za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,

Župné nám. č. 13, o   náhradu majetkovej škody a   nemajetkovej ujmy, vedenej  

na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 6 C 209/2012, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu

Krajského súdu v Bratislave z 28. marca 2013 sp. zn. 3 Co 94/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Žalobkyňa podala 27. septembra 2012 na Okresnom súde Pezinok žalobu, ktorou sa

voči žalovanej domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona  

č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). V žalobe medziiným uviedla, že

predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Pezinok, preto

jeho sudcovia nemôžu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to žiadala, aby Krajský

súd v Bratislave rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12  

ods. 1 O.s.p.).

Okresný súd Pezinok považoval žalobu v uvedenej časti za námietku zaujatosti jeho

sudcov a spis po ich vyjadrení sa k argumentácii žalobkyne predložil na rozhodnutie

Krajskému súdu v Bratislave (§ 16 ods. 1 O.s.p.).

Krajský súd v Bratislave uznesením z 22. októbra 2012 sp. zn. 11 NcC 155/2012

rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Pezinok JUDr. Peter Rajňák, JUDr. Michaela

Štiglicová, JUDr. Mária Špániková, JUDr. Ingrid Daxner, JUDr. Ján Skalický, Mgr. Lucia

Vícenová, JUDr. Michaela Králová, JUDr. Ľubomíra Krchníková, JUDr. Peter Šamko,  

JUDr. David Lindtner, JUDr. Roman Majerský, Mgr. Ján Stanček a JUDr. Viera Mihalová nie

sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Ďalej rozhodol, že sudkyňa  

JUDr. Zuzana Gajerová je vylúčená z prejednania a rozhodovania tejto veci. Návrhu

žalobkyne na prikázanie tejto veci vedenej na Okresnom súde Pezinok inému súdu nevyhovel.

Okresný súd Pezinok uznesením z 5. októbra 2012 č. k. 6 C 209/2012-8 vyzval

žalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 66 € za námietku zaujatosti podľa

položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu

zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len

„zákon č. 71/1992 Zb.“).

Uznesenie Okresného súdu Pezinok z 5. októbra 2012 č. k. 6 C 209/2012-8 napadla

žalobkyňa odvolaním argumentujúc tým, že v danom prípade nepodala námietku zaujatosti,

ale návrh na prikázanie veci inému súdu toto istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.). Navyše, i keby

predsa len išlo o námietku zaujatosti (čo žalobkyňa poprela), nezaťažovala by ju povinnosť

zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie je v danom prípade vecne oslobodené od súdneho

poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb.

Krajský súd v Bratislave uznesením z 28. marca 2013 sp. zn. 3 Co 94/2013 odvolaním

napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že

z hľadiska obsahového išlo v podanej žalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú proti sudcom

Okresného súdu Pezinok; za správny označil tiež následný postup súdu prvého stupňa pri

vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti. Mal za to, že súd prvého stupňa rozhodol

správne, keď uložil žalobkyni zaplatiť za vznesenú námietku zaujatosti súdny poplatok,

a preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1

O.s.p. potvrdil.

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním, v ktorom žiadala

zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie, lebo v danom prípade súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.). Túto procesnú vadu

vyvodzovala žalobkyňa z toho, že nepodala námietku zaujatosti (žiadna obsahová súčasť

žaloby nebola týmto procesným úkonom a ani nemala náležitosti námietky zaujatosti

stanovené v § 15a ods. 3 O.s.p.). Neexistujúcu či „neplatnú námietku zaujatosti“ nebolo

možné   spoplatniť   a   bez   vykonania   poplatkového   úkonu   nemôže   existovať   ani   jej

poplatková povinnosť. Ďalej namietla, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/

O.s.p.). K názoru, že došlo k tejto procesnej vade, dospela žalobkyňa na základe toho, že

súdny poplatok jej vyrubila vylúčená sudkyňa Okresného súdu Pezinok, nezákonným

postupom ktorým jej bola spôsobená majetková a nemajetková ujma, náhrady ktorej sa

domáha v   zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobkyňa ďalej tvrdila, že vecné oslobodenie

tohto konania (§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.) sa vzťahuje aj na námietku zaujatosti  

(v súvislosti s tým žalobkyňa poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 9. októbra 2011 sp. zn. 5 M Cdo 20/2010). Skutočnosť, že v danej veci nebola podaná

námietka zaujatosti, potvrdzuje aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

z 21. novembra 2012 sp. zn. 3 Sžo 58/2012, ktoré bolo vydané v inej veci.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla žalobkyňa dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie žalobkyne preto podľa ustanovení  

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania žalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237

O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné  

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale

treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný

subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto

ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej

vade skutočne došlo.  

Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ a f/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Žalobkyňa tvrdí, že v danom prípade súdy konali napriek tomu, že sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.).

V zmysle § 79 ods. 1 veta prvá O.s.p. konanie začína na návrh. Toto ustanovenie

určuje moment, ktorým vznikajú Občianskym súdnym poriadkom upravené procesné práva

a povinnosti súdu a účastníkov konania. Nedostatok návrhu na začatie takého konania, ktoré

podľa zákona môže začať len na návrh, je neodstrániteľným nedostatkom podmienky

konania; ak súd zistí, že sa pred ním vedie konanie bez toho, aby bol podaný návrh na začatie

konania, hoci bol taký návrh potrebný, prebiehajúce konanie v ktoromkoľvek štádiu zastaví.

Skutočnosť, že občianske súdne konanie v niektorej veci prebehlo bez toho, aby bol podaný

návrh, výlučne ktorým mohlo toto konanie začať, zakladá procesnú vadu uvedenú v § 237

písm. e/ O.s.p.  

O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ide ale len vtedy, ak chýba návrh ako

procesný úkon účastníka, ktorým sa začína konanie (porovnaj tiež rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2005 sp. zn. 3 Cdo 56/2005 a z 19. októbra 2006 sp. zn. 3 Cdo 186/2006).  

V občianskom súdnom sporovom konaní (o také ide aj v danom prípade) sa návrh  

na začatie konania označuje ako žaloba. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa podala žalobu

o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.  

na Okresnom súde Pezinok 27. septembra 2012. Neopodstatnená je preto jej námietka, že

v tejto veci, ktorá mohla začať len na návrh, nebol podaný návrh na začatie konania (žaloba).

Žalobkyňa na odôvodnenie prípustnosti jej dovolania uviedla, že: a/ bolo rozhodované

o námietke zaujatosti, ktorú ale nepodala, b/ súd prvého stupňa jej následne uznesením

vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti, ktorý jej vyrubený nemal byť, c/ odvolací súd

prvostupňové uznesenie o vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti potvrdil.

Dovolateľka uviedla, že sa nestotožňuje s názorom, v zmysle ktorého „námietka

zaujatosti je návrhom na začatie 'samostatného' konania o vylúčenie sudcu“. Obsah

odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ale v ničom neopodstatňuje

záver, že by odvolací súd zastával tento názor (t. j. že konanie o námietke zaujatosti  

je samostatným konaním). Odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia len stotožnil s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorého sa vecné

oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona  

č. 71/1992 Zb. nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky

č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (II. ÚS 124/2011).  

Žalobkyňa napriek tomu, že na jednej strane v dovolaní „nesúhlasí so separáciou

konania o námietke zaujatosti“, na druhej strane prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje

z ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., čo ale svedčí o tom, že túto „alternatívu“ (t. j. že námietka

zaujatosti je akýmsi návrhom na začatie „samostatného“ konania) si predsa len osvojuje.  

Dovolací súd pripomína, že v danom prípade dovolanie smeruje proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa ukladajúce žalobkyni

povinnosť zaplatiť súdny poplatok. To považuje dovolací súd za okolnosť, ktorá má zásadný

význam. Pokiaľ je s návrhom na začatie konania (žalobou), výlučne ktorý má na mysli

ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p., spojený vznik dvojstranného procesno-právneho vzťahu

medzi žalobcom a žalovaným, podaním námietky zaujatosti takýto procesno-právny vzťah (medzi žalobcom a žalovaným) nevzniká. O to viac nemožno o založení vzťahu takejto

povahy hovoriť v prípade osobitného finančno-právneho (poplatkového) vzťahu medzi

poplatníkom a štátom,   v ktorom   úlohou   súdu nie je prerokovať určitú vec žalobcu a žalovaného, ale posúdiť, či nastala skutočnosť, s ktorou je zo zákona (ex lege) spojený vznik

povinnosti poplatníka zaplatiť súdny poplatok; podanie „návrhu na začatie konania“ v tomto

finančno-právnom (poplatkovom) vzťahu je pojmovo vylúčené.

V občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním žaloby (§ 79 veta prvá O.s.p.),

súd   spravidla   rozhoduje   o   viacerých   parciálnych   otázkach   významných   pre   konanie  

(o povinnosti poplatníka zaplatiť súdny poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu,

uložení poriadkovej pokuty, trovách konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach ale

nerozhoduje v nejakom samostatnom (súbežne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo

osobitným návrhom. Rozhodovanie o   týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť

jednotného občianskeho súdneho konania, v ktorom je podaný jediný návrh na začatie

konania – žaloba. Aj vtedy, keď súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom

(pokiaľ bola podaná) alebo o povinnosti účastníka (poplatníka) zaplatiť súdny poplatok,

rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo podaním návrhu na začatie konania (žaloby). Len ak

takéto občianske súdne konanie ako celok prebehlo napriek tomu, že sa nepodal návrh na jeho začatie (žaloba), hoci bol podľa zákona potrebný, ide o procesnú vadu v zmysle § 237  

písm. e/ O.s.p.  

Tvrdenie, že v danom prípade sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona

bol potrebný, nie je vôbec spôsobilé naplniť skutkovú podstatu ustanovenia § 237 ods. 1

písm. e/ O.s.p., lebo sa ním bez akéhokoľvek opodstatnenia zamieňa stav, keď nebol podaný

žiadny návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, s tým, že v žalobou riadne

začatom konaní bol vyrubený súdny poplatok, ktorý (podľa žalobkyňou zastávaného názoru)

nemal byť vyrubený.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že pokiaľ aj súd prvého stupňa

prípadne uznesením vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti, hoci žalobkyňa túto

námietku nevzniesla (pozn.: dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), a odvolací súd

prvostupňové uznesenie potvrdil, nemohlo to mať za následok procesnú vadu uvedenú

v ustanovení § 237 písm. e/ O.s.p.

Žalobkyňa ďalej namieta, že pri vyrubovaní súdneho poplatku podľa položky č. 17a

Sadzobníka, rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.).

Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich

pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti

(§ 14 ods. 1 O.s.p.). Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec  

na súde nižšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní (§ 14 ods. 2

O.s.p.). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu

v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.).

Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia

nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania

vecí, nebránila v danom prípade dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti

dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne

a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd (R 59/1997).

I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania

vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa  

§ 14 ods. l O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom

na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom

výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť  

v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor

účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania

a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho

nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy

má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci),

alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania

určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti)  

a   napokon k zástupcom účastníkov konania. V danom prípade žalobkyňa – z hľadiska

obsahového (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) – namieta, že JUDr. Mária Špániková, sudkyňa

Okresného súdu Pezinok, ktorá rozhodla o povinnosti žalobkyne zaplatiť súdny poplatok  

vo výške 66 €, bola vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci, lebo je sudkyňou

Okresného súdu Pezinok, nesprávny úradný postup ktorého v inej veci zakladá podľa názoru

žalobkyne zodpovednosť žalovanej v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod  

na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1 O.s.p.) nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať

a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo  

(viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn.  

3 Nc 14/2010). Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci

konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo

na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom  

v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu

v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.

Z   uvedených   dôvodov   dospel   dovolací   súd   k   záveru,   že   námietka   žalobkyne

o existencii procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. nie je opodstatnená.

Vzhľadom na to, že žalobkyňa v dovolaní neopodstatnene namietla existenciu vád

konania v zmysle § 237 písm. e/ a g/ O.s.p., čo pri už vyššie uvedenom konštatovaní

o neprípustnosti jej dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 237 písm. a/ až d/  

a f/ O.s.p. znamená, že tento jej mimoriadny opravný prostriedok nie je podľa Občianskeho

súdneho poriadku procesne prípustný, nepristúpil dovolací súd k posúdeniu správnosti

právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), na ktorom spočíva napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu; ani prípadná nesprávnosť právneho posúdenia nezakladá totiž

prípustnosť dovolania (viď R 54/2012). Z toho istého dôvodu dovolací súd neskúmal ani

správnosť záverov odvolacieho súdu v tých otázkach, v súvislosti s ktorými žalobkyňa

poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. októbra 2011 sp. zn.  

5 M Cdo 20/2010 a z 21. novembra 2012 sp. zn. 3 Sžo 58/2012, resp. Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 30. marca 2011 sp. zn. II. ÚS 124/2011.  

Z dôvodov uvedených vyššie Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne

odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne

neprípustné.  

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5  

v spojení s ustanoveniami § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., keď žalovanej, ktorej vzniklo

právo na náhradu trov konania, v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. augusta 2014

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová   predseda senátu