2 Cdo 255/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne M. B., bývajúcej v Ž., zastúpenej JUDr. E. Š., advokátkou v K., proti žalovanému O. M., bývajúcemu v G.,   o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vedenej na Okresnom súde

Spišská Nová Ves pod sp. zn. 7 C 98/2005, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského

súdu v Košiciach z 22. októbra 2009 sp. zn. 1 Co 257/2008 v spojení s opravným uznesením

Krajského súdu v Košiciach z 29. septembra 2010 sp. zn. 1 Co 257/2008, takto

r o z h o d o l :

Z   r   u   š   u   j   e   rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 22. októbra 2009 sp. zn.  

1 Co 257/2008 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Košiciach z 29. septembra

2010 sp. zn. 1 Co 257/2008 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Spišská Nová Ves rozsudkom zo 14. mája 2008 č.k. 7 C 98/2005-155

vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov tak, že do výlučného vlastníctva

žalobkyne prikázal hnuteľné veci – zariadenie domácnosti v hodnote 950 Sk a do výlučného

vlastníctva žalovaného hnuteľné veci – zariadenie domácnosti v hodnote 48 710 Sk.  

Na vyrovnanie podielu z bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov titulom vyporiadania

k zariadeniu domácnosti uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 23 880 Sk  

do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Hnuteľnosti – všeobecnú hodnotu členského podielu

v B. vo výške 350 000 Sk súd prikázal každému z účastníkov v X., teda po 175 000 Sk,

pričom titulom takéhoto vyporiadania uložil žalovanému povinnosť vyplatiť žalobkyni sumu

55 000 Sk do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Zostatok na účte stavebného úveru č. X.

v P. ku dňu zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov v sume 35 483,20 Sk  

a zostatok na účte stavebného úveru č. X. v P. ku dňu zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov vo výške 91 767 Sk súd prikázal (spolu v sume 127 250,20 Sk) žalovanému.

Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť štátu na účet súdu trovy konania – znalečné

preddavkované štátom vo výške 2 197,40 Sk a náhradu súdneho poplatku 5 994 Sk do 15 dní

od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania. Rozhodnutie odôvodnil tým, že rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves  

z 18. decembra 2002 sp. zn. 9 C 106/2002, ktorý nadobudol právoplatnosť 14. februára 2003,

bolo manželstvo účastníkov rozvedené. Predmetom vyporiadania bezpodielového

spoluvlastníctva manželov ostali hnuteľnosti popísané v žalobnom návrhu a hodnota

členského podielu k družstevnému bytu v sume 350 000 Sk. V zmysle čiastočnej dohody

účastníkov a po vykonanom dokazovaní súd vyporiadal ich bezpodielové spoluvlastníctvo

(§   149   ods. 1   a   3,   §   150   Občianskeho zákonníka). Súd ďalej uviedol, že účastníci

previedli členské práva k predmetnému bytu za cenu 350 000 Sk, pričom žalobkyňa obdržala

z tejto sumy 120 000 Sk a žalovaný zvyšok. Súd prikázal hodnotu členského podielu  

k družstevného bytu (350 000 Sk) každému z účastníkov v X. a následne určil žalovanému

povinnosť vyplatiť žalobkyni rozdiel z prevzatej kúpnej ceny v sume 55 000 Sk. Pokiaľ išlo

o pasíva, súd konštatoval, že žalovaný takmer výlučne sám disponoval s oboma poskytnutými

úvermi v sume 300 000 Sk a teda bolo by nezákonné a nespravodlivé, aby sa na splácaní

týchto úverov mala podieľať aj žalobkyňa. O povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol súd

podľa položky 6 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov (zákon č. 71/1992 Zb.) a zároveň rozhodol aj o povinnosti žalovaného zaplatiť štátu preddavkované trovy znalečného.

O trovách konania rozhodol podľa § 142   ods. 2 O.s.p.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 22. októbra 2009 sp. zn. 1 Co 257/2008

v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Košiciach z 29. septembra 2010   zmenil

rozsudok   súdu   prvého   stupňa   tak,   že   z   vecí,   ktoré   mali   žalobkyňa   a   žalovaný

v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, prikázal do vlastníctva žalobkyne vybavenie

domácnosti v sume 48,13 € (1 450 Sk) a do vlastníctva žalovaného vybavenie domácnosti  

v   sume 1 600,27 € (48 210 Sk). Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému  

na vyrovnanie podielu sumu 476,29 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému

zároveň uložil povinnosť zaplatiť štátu platbou Okresnému súdu Spišská Nová Ves trovy

konania 205,71 € a súdny poplatok 198,99 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, že

žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil tým, že

v prejednávanej veci súd prvého stupňa správne postupoval pri vyporiadaní bezpodielového

spoluvlastníctva účastníkov, ak hnuteľné veci, ktoré ostali v užívaní žalovaného po odchode žalobkyne zo spoločnej domácnosti, prikázal do výlučného vlastníctva žalovanému  

(s výnimkou pračky Miniromo). Z tohto dôvodu odvolací súd zmenil v uvedenej časti

napadnutý rozsudok a pračku Miniromo prikázal žalobkyni. Ďalej uviedol, že súd prvého

stupňa správne zahrnul do vyporiadania účastníkov peňažné prostriedky v sume 350 000 Sk

za prevod členských práv a povinností v bytovom družstve po zániku manželstva. Okresný

súd však nepostupoval správne, keď zostatky úverov ku dňu zániku manželstva (14. februára

2003) spolu v sume 127 250,20 Sk prikázal žalovanému. Z vykonaného dokazovania

vyplynulo, že účastníci konania časť finančných prostriedkov získaných z úveru poskytnutých

P. cca 100 000 Sk investovali do rodinného domu, ktorý mali v podielovom spoluvlastníctve

a zvyšná časť v sume 200 000 Sk bola spotrebovaná za trvania manželstva   na   chod

domácnosti po tom, čo žalobkyňa v júni 2001 opustila spoločnú domácnosť. V konaní

nebolo preukázané, že by žalovaný použil poskytnuté úvery nehospodárne, alebo výlučne

pre svoje potreby a samotná okolnosť, že účastníci po dlhšiu dobu hospodárili oddelene nie je

dôvodom, aby jeden z účastníkov hradil celý zostatok záväzku. Bolo potrebné prihliadnuť na

skutočnosť, že žalobkyňa bez spoločensky prijateľného dôvodu ešte za trvania manželstva

opustila   rodinu   a   prestala   sa   podieľať na starostlivosti o maloleté deti i bezpodielové

spoluvlastníctvo a toto zabezpečoval výlučne žalovaný. Odvolací súd však prihliadol na

správanie žalobkyne po opustení spoločnej domácnosti a zohľadnil, že táto sa napriek svojim schopnostiam a možnostiam nestarala o rodinu, nepodieľala sa na zveľaďovaní spoločných

vecí, na plnení spoločných záväzkov z úverov a preto aplikoval výnimku z východiskového

hľadiska o rovnosti podielov aj pri plnení spoločných záväzkov do zániku bezpodielového

spoluvlastníctva manželov a v neprospech žalobkyne zohľadnil pri vyporiadaní jej povinnosť

uhradiť žalovanému podiel   z   uhradených úverov nielen za obdobie po zániku

bezpodielového spoluvlastníctva, ale aj za obdobie od opustenia spoločnej domácnosti.

Žalovaný tak na splatení úveru za čas od 1. júla 2001 do 14. februára 2003 uhradil sumu

57 200 Sk a v čase od zániku bezpodielového spoluvlastníctva (14. februára 2003) do

splatenia oboch úverov uhradil sumu 128 258 Sk, teda celkovo vynaložil na splatenie oboch

úverov sumu 185 458 Sk. Odvolací súd mu preto priznal právo na náhradu vo výške jednej

polovice, t.j. v sume 92 929 Sk, čo sa premietlo do výroku o povinnosti jedného z manželov

zaplatiť určitú sumu druhému na vyrovnanie ich podielu. Zároveň rozhodol o povinnosti

žalovaného   zaplatiť   súdny poplatok a o trovách štátu (§ 148 ods. 1 O.s.p.). O trovách

konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (§ 238 ods. 1

O.s.p.) a žiadala dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušiť. Dovolanie odôvodnila

nepreskúmateľnosťou rozsudku, pretože má za to, že tu absentuje opora vo vykonanom

dokazovaní. Navyše uviedla, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Krajský súd bez ďalšieho skonštatoval, že žalobkyňa sa napriek svojim schopnostiam

a možnostiam nestarala o rodinu, nepodieľala sa na zveľaďovaní spoločných vecí a na plnení

spoločných záväzkov z úverov, bez spoločensky prijateľného dôvodu opustila spoločnú

domácnosť. Domnieva sa, že práve toto konštatovanie súdu nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní. Poukázala na to, že spoločnú domácnosť opustila, ale nie dobrovoľne.

Žalovaným bola z bytu vyhodená. Žalovaný jej navyše dva mesiace neumožnil styk s deťmi

a niekoľkokrát ju fyzicky a ústne napadol, o čom svedčia priestupkové konania vedené voči

žalovanému. Žalobkyňa sa o deti starala podľa svojich možností, resp. ako jej to dovolil

žalovaný. Poukázala na to, že s vtedajším svojím priateľom, terajším svojím manželom,  

s ktorým doteraz žije v šťastnom manželstve, sa nasťahovali do spoločného podnájmu až  

v októbri 2001. Teda žalobkyňa neopustila spoločnú domácnosť z dôvodu, aby sa hneď

presťahovala k priateľovi. Žalobkyňa ďalej namieta výšku celkovej sumy, ktorú podľa

krajského súdu žalovaný vynaložil na splatenie úverov (súd nezohľadnil vyplatené štátne

prémie).

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že rozhodnutie krajského súdu považuje

za správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátkou (§ 241

ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu vyplývajúcom z § 242 ods. 1 O.s.p.  

a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej

(§ 238 ods. 1 O.s.p.).

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že  

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ

označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou  

z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd najskôr otázkou, či

konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (t.j., či  

v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť

účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,  

o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku

návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad

odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom, či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. nenamietala a tieto vady nevyšli najavo ani v dovolacom konaní.

Dovolateľka vo svojom dovolaní namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia

odvolacieho súdu, resp. jeho nedostatočné odôvodnenie (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Vady konania vymedzené v zhora uvedených častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú

porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo

zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46  

a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv  

a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija

c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci

E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej

republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva  

na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie  

v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06).

Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov  

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv  

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom

súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

V danej veci odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa, pričom svoje

rozhodnutie oprel okrem iného aj o konštatovanie, že bolo potrebné zohľadniť, že žalobkyňa

bez spoločensky prijateľného dôvodu ešte za trvania manželstva opustila rodinu a prestala sa

podieľať na starostlivosti o maloleté deti i bezpodielové spoluvlastníctvo. Odvolací súd

prihliadol na správanie žalobkyne po opustení spoločnej domácnosti a zohľadnil, že táto

napriek   svojim   schopnostiam   a   možnostiam   sa   nestarala   o   rodinu,   nepodieľala   sa  

na zveľaďovaní spoločných vecí, na plnení spoločných záväzkov z úverov a aplikoval

výnimku z východiskového hľadiska o rovnosti podielov aj pri plnení spoločných záväzkov

do zániku bezpodielového spoluvlastníctva a   v neprospech žalobkyne zohľadnil  

pri vyporiadaní jej povinnosť uhradiť žalovanému podiel z uhradených úverov nielen  

za obdobie po zániku bezpodielového spoluvlastníctva, ale aj za obdobie od opustenia

spoločnej domácnosti. Z rozhodnutia nie je zrejmé, v čom odvolací súd videl neprijateľný

spoločenský dôvod odchodu žalobkyne zo spoločnej domácnosti a nie je zrejmé ani to, na aké konkrétne správanie žalobkyne po opustení spoločnej domácnosti odvolací súd prihliadol.

Rovnako nie je zrejmé, z čoho odvolací súd vychádzal, keď vyššie uvedené konštatoval.  

Zo zápisnice z pojednávania pred odvolacím súdom z 1. októbra 2009 nevyplýva, že by

odvolací súd doplnil dokazovanie v tomto smere. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa

odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový

postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky

skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré

prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak

odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad,

z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval  

a prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd zaťažil svoje konanie a rozhodnutie

vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní

postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť vecne správne. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu v spojení s opravným uznesením

podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vzhľadom na uvedené,

nezaoberal sa už ďalšími námietkami žalobkyne uvedenými v dovolaní.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania  

a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. októbra 2011

  JUDr. Martin V l a d i k, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Jarmila Uhlířová