2 Cdo 250/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne M. R.,   bývajúcej   v P., zastúpenej JUDr. Milanom Sivým, advokátom v Poprade, Nám. sv. Egídia 3006/116,

proti žalovanému M. S., bývajúcemu v S., zastúpenému JUDr. Máriou Trylčovou,

advokátkou v Senici, J. Kráľa 738/12, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

manželov po rozvode, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 11 C 182/2000,  

o   dovolaní   žalovaného   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Trnave z 13. decembra 2012  

sp. zn. 9 Co 259/2011 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania, ktoré

pozostávajú z trov právneho zastúpenia v sume 616,82 € na účet JUDr. Milana Sivého,  

Nám. sv. Egídia 3006/116, Poprad, do 3 dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trnava rozsudkom z 28. septembra 2011 č. k. 11 C 182/2000-360

vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov konania tak, že do výlučného vlastníctva

žalobkyne prikázal nehnuteľnosti vedené Správou katastra P. na LV č. X., vedenom pre okres

P., obec P., kat. úz. P., okres P., ako pozemok - parcela registra “C“, parc. č. X, o výmere 444

m², zastavané plochy a nádvoria, pozemok - parcela registra “C“, parc. č. Xo výmere 34 m²,

zastavené plochy a nádvoria, pozemok - parcela registra “C“, parc. č. Xo výmere 933 m²,

záhrady a rodinný dom, súp. č. X., parc. č. X, a to bez povinnosti poskytnutia peňažného

plnenia žalovanému z titulu vyrovnania podielov.   Vyslovil,   že   o   náhrade   trov   konania

rozhodne   samostatným   uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.   Z

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov

konania zaniklo 31. júla 1997 a účastníci vyporiadanie nevykonali dohodou.   V rámci skutkového stavu súd prvého stupňa ustálil, že do bezpodielového spoluvlastníctva

manželov patria nehnuteľnosti zapísané na LV č. X. pre obec P., kat. úz. P., a to rodinný dom

súp. č. X. a príslušné parcely zodpovedajúce výmere záhrady. V súvislosti s hnuteľnými

vecami účastníkov súd prvého stupňa dospel k záveru, že tieto hnuteľné veci a peňažnú

hotovosť na účte nie je možné zahrnúť do masy BSM a ani vyporiadať, keďže účastníci

existenciu týchto vecí súdu nijako nepreukázali, vzájomne tvrdili, že veci sú zrejme v držbe

druhého účastníka a nenavrhli ani dokazovanie ohľadom týchto skutočností. Súd prvého

stupňa do predmetu vyporiadania BSM nezahrnul rodinný dom v B., ktorý patril do

výlučného vlastníctva žalobkyne a nestal sa súčasťou BSM napriek tomu, že pri kúpe tohto

domu mali byť použité spoločné prostriedky manželov, keď časť ceny bola zaplatená

prevodom členských práv a povinností v súvislosti s členstvom v Okresnom stavebnom

bytovom družstve P. a Stavebnom bytovom družstve Bratislava IV., v ktorých však bola

členkou výlučne žalobkyňa. Pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov súd

prvého stupňa prihliadol najmä na to, ako sa každý z účastníkov zaslúžil o nadobudnutie a

udržiavanie spoločných vecí. Žalobkyňa sa ako jediná zaslúžila o získanie majetkových

hodnôt v spoločnej domácnosti zo svojich osobných finančných prostriedkov a tieto boli

použité nielen na nadobudnutie rodinného domu, ale aj ďalších spoločných vecí. V súvislosti

s rodinným domom a záhradou v P., tento mal byť podľa dohody prevedený na otca

žalobkyne, ktorý poskytol na jeho kúpu finančné prostriedky, k čomu však počas trvania

manželstva účastníkov nedošlo. Predmetná nehnuteľnosť je schátraná, nedošlo k jej

zveľaďovaniu z dôvodu, že účastníci konania sa nevedeli na jej užívaní dohodnúť. Keďže

vklad žalobkyne použitý na kúpu nehnuteľnosti sa plynutím času zhodnotil na súčasnú

hodnotu nehnuteľnosti, súd prvého stupňa dospel k záveru, že je potrebné vrátiť jej to, čo zo

svojho osobného majetku vynaložila na spoločný majetok. Žalovaný počas konania tvrdil, že

prostriedky použité na kúpu domu pochádzali zo spoločného hospodárenia. Súd prvého

stupňa mal v konaní preukázané potvrdeniami o výbere, písomnými listami otca žalobkyne a

z výpovede otca žalobkyne v konaní Okresného súdu Trnava sp. zn. 10 C 174/1994, ako aj

vyhodnotením svedeckých výpovedí, že peniaze na kúpu domu boli poskytnuté výlučne

žalobkyňou. Peňažné prostriedky vo výške 41 700 CAD pozostávali z výberu tejto sumy

postupne 26. júla 1990 vo výške 30 000 USD, 13. júla 1990 vo výške 10 500 USD a 27. júla

1990 vo výške 1 200 USD. Tvrdenie žalovaného, že tieto peňažné prostriedky nemohli slúžiť  

na kúpu nehnuteľnosti, keďže časť kúpnej ceny bola vyplatená pred výberom týchto

peňažných prostriedkov, súd prvého stupňa vyhodnotil tak, že v danom období mala

žalobkyňa dostatok prostriedkov a bola schopná uhradiť túto sumu z peňazí poskytnutých jej pred podpisom kúpnej zmluvy s poukazom na výber sumy vo výške 14 978,99 CAD z 8. mája

1990. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne skutočnosti, že rodinný dom bol

nadobudnutý zo spoločných prostriedkov a žiadnym spôsobom sa o nadobudnutie tejto

nehnuteľnosti nepričinil, na základe čoho súd prvého stupňa ani nezaviazal žalobkyňu

vyplatiť žalovanému vyrovnací podiel. Súd prvého stupňa uzavrel, že vyporiadanie masy

bezpodielového spoluvlastníctva manželov rovnakým dielom by bolo nespravodlivé  

a v rozpore s ustanovením § 150 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa sa sama z prostriedkov

poskytnutých jej otcom zaslúžila o nadobudnutie a udržanie majetku získaného za trvania

manželstva, pričom v čase kúpy nehnuteľnosti a počas celého manželstva bol žalovaný

zamestnaný len krátkodobo alebo vôbec a okrem zamestnania nepreukázal žiaden iný príjem.

Žalobkyňa zabezpečovala príjem rodiny, potreby dieťaťa a starostlivosť o dieťa a spoločnú

domácnosť. S poukazom na skutočnosť, že došlo k prikázaniu nehnuteľnosti do výlučného

vlastníctva žalobkyne bez toho, aby zaplatila žalovanému čiastku z titulu vyrovnania

podielov, súd prvého stupňa nezaviazal žalovaného na úhradu polovice splatenej časti pôžičky

žalobkyni, keďže ide o zanedbateľnú sumu oproti cene nehnuteľnosti a počas konania nebolo

preukázané, aký bol zostatok pôžičky ku dňu zániku BSM. V závere poznamenal, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia  

(§ 151 ods. 3 O.s.p.).

Krajský súd v Trnave na odvolanie žalovaného rozsudkom z 13. decembra 2012  

sp. zn. 9 Co 259/2011 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Vyslovil, že o náhrade trov

odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa samostatným uznesením. V odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa bola tá,

ktorá v manželstve obstarávala väčšinu príjmov, pričom sa zároveň starala o maloleté dieťa.

Vzťah manželov bol nevyvážený ako finančne, tak z pohľadu starostlivosti o dieťa  

a o domácnosť, a to spôsobom, kedy zaobstarávanie väčšiny potrieb zabezpečovala práve

žalobkyňa (teda finančné zabezpečenie nevyvažoval žalovaný zvýšenou starostlivosťou  

o rodinu). Preto bola správnou úvaha súdu prvého stupňa, na základe ktorej napokon prikázal

nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva žalobkyne bez záväzku k finančnému vyrovnaniu  

so žalovaným. Odvolací súd v podrobnostiach poukázal na odôvodnenie napadnutého

rozsudku súdu prvého stupňa, z ktorého je zrejmé, že súd prvého stupňa pre svoje skutkové

zistenia vzal do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov a prednesov

účastníkov, že žiadne rozhodné skutočnosti, ktoré boli v tomto konaní vykonanými dôkazmi

preukázané alebo vyšli za konania najavo neopomenul, v hodnotení dôkazov nie je logický rozpor a vec je i správne právne posúdená. Odvolací súd plne sa stotožnil s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. ho potvrdil  

a s poukazom ods. 2 citovaného ustanovenia svoje rozhodnutie odvolací súd podrobnejšie

neodôvodnil. Vyslovil, že o náhrade trov odvolacieho konania rozhodne podľa ustanovenia  

§ 224 ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa samostatným uznesením, keďže s poukazom  

na ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p. o náhrade trov konania na súde prvého stupňa napadnutým

rozhodnutím nerozhodol.

Proti rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom prvostupňového súdu podal

dovolanie žalovaný. Dovolanie podal z dôvodu, že rozhodnutia súdov nižšieho stupňa sú

nepresvedčivé, čím mu súdy odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

Namietal, že súdy v odôvodneniach opomenuli vysvetliť svoje úvahy, ktorými sa spravovali

pri posudzovaní nimi vybraných dôkazov, prečo nebrali do úvahy skutočne vykonané dôkazy,

neodstránili rozpory medzi vykonanými dôkazmi a neobjasnili, na základe akých dôkazov

dospeli ku skutkovému zisteniu, že žalovaný sa nezaslúžil o nadobudnutie a udržanie majetku

získaného za trvania manželstva. Odôvodnenia oboch rozhodnutí sú nezrozumiteľné

a nedostatočné a žalovanému nie je zrejmé, prečo súdy rozhodli tak, ako rozhodli. Navrhol,

aby dovolací súd napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.  

Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovaného uviedla, že dovolanie

považuje za nedôvodné, pričom požiadala súd aby takéto dovolanie zamietol a priznal jej

náhradu trov konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania, riadne zastúpený (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal

najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto

mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.

Pokiaľ ide o včasnosť podania dovolania považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky

za potrebné poznamenať, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo

právoplatnosť 17. decembra 2012 (viď doručenky na č. l. 383 spisu) a žalovaný podal

dovolanie na pošte až 18. januára 2013, teda po lehote určenej v ustanovení § 240 ods. 1

O.s.p. Súd prvého stupňa však (na žiadosť žalovaného) vyznačil právoplatnosť na dovolaním napadnutom rozsudku odvolacieho súdu na 18. decembra 2012 a následne predmetné

rozhodnutie s   takto vyznačenou právoplatnosťou žalovanému doručil (viď žiadosť  

a doručenky č. l. 393 spisu). Žalovaný následne, riadiac sa nesprávnou doložkou

právoplatnosti, podal mimoriadny opravný prostriedok po lehote. Z rozsudku najvyššieho

súdu sp. zn. 5 Cdo 28/2000 uverejneného v publikácii Zo súdnej praxe vyplýva právny názor,

podľa ktorého nemožno odmietnuť ako oneskorene podané dovolanie, ktoré bolo podané  

po uplynutí jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia, ale v jednomesačnej lehote  

od vyznačeného dňa právoplatnosti príslušným súdom. V súvislosti so skúmaním včasnosti

podaného dovolania treba z nesprávne vyznačenej právoplatnosti vyvodiť rovnaký dôsledok,

aký zákon vyvodzuje z nesprávneho poučenia o odvolaní v zmysle § 204 ods. 2 prvej vety

O.s.p. per analogiam. Rovnako aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 2. apríla 2003

sp. zn. I. ÚS 1/03 dospel k záveru, že z ústavného hľadiska nie je udržateľné, aby

dobromyseľný účastník dovolacieho konania spoliehajúci sa na správnosť informácie  

o dátume právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu poskytnutej súdom (tzv. doložka

právoplatnosti) prišiel o súdnu ochranu následkom pochybenia, ktorého sa dopustil tento súd.

Najvyšší sú Slovenskej republiky sa v súdenej veci nemal dôvod odchýliť od hore uvedených

právnych záverov a preto dovolanie žalovaného riadne prejednal.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V preskúmavanej veci dovolateľ napadol rozhodnutie odvolacieho súdu vydané  

vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené

v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom

by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,

pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku

ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

podľa § 153 ods. 3 a 4.

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 ods. 1

O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie

z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta

druhá O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/

O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle

tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie

návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníkovi pred súdom konať alebo rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom

nesprávne obsadeným.

Žalovaný vady konania podľa § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal a ich

existenciu nezistil ani dovolací súd.

Z obsahu dovolania vyplýva, že žalovaný namietal vadu konania podľa § 237 ods. 1

písm. f/ O.s.p. keď tvrdil, že rozhodnutia súdov nižšieho stupňa sú nepresvedčivé.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide  

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve   na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,  

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko  

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania  

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede  

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,  

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že  

v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre

ktoré rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať  

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri

výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení  

a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že

dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru  

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu  

(napr. I. ÚS 188/06). Dovolací súd sa rovnako nestotožňuje s tvrdením žalovaného, že súdy neobjasnili, na základe akých dôkazov dospeli k svojmu rozhodnutiu, pretože súd prvého

stupňa sa na stranách 7 a 8 svojho rozhodnutia tomuto podrobne venuje.

Ďalej dovolací súd poznamenáva, že z obsahu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho

súdu je zrejmé, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého

stupňa, ktoré vyhovuje zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia  

v § 157 ods. 2 O.s.p. Takýto postup odvolacieho súdu pri odôvodnení vlastného rozhodnutia

je v súlade s citovaným ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p., preto ani nemožno na ťarchu

odvolaciemu súdu pripísať, že jeho rozhodnutie nie je riadne a presvedčivo odôvodnené

a teda nespĺňa náležitosti, ktoré preňho predpisuje Občiansky súdny poriadok, ako sa mylne

domnieva dovolateľ.

Na námietku dovolateľa, spochybňujúcu správnosť zistených skutkových záverov

nižších súdov, či nedostatočne zisteného skutkového stavu veci – v tomto smere bol najvyšší

súd viazaný ako rozsahom tak i obsahom podaného dovolania – možno uviesť len to, že  

v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samé osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym

opravným prostriedkom určeným, na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241  

ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa

dovolaním nemožno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi

prvého a druhého stupňa, tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové

závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže

vykonať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je ďalšou všeobecnou treťou

inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.

Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení a to ani v súvislosti s právnym

posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho

prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto

dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom

konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 ods. 1 O.s.p. Preto

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného v súlade s ustanovením § 243b  

ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho

konania, nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Žalobkyňa mala v dovolacom konaní úspech, preto jej patrí právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.  

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobkyňa si náhradu trov dovolacieho

konania uplatnila a ich výšku vyčíslila. Dovolací súd v zhode s doterajšou praxou vzal zreteľ

k tomu, že právny zástupca žalobkyne zastupoval tohto účastníka už v konaní pred obomi

nižšími stupňami súdov. Žalobkyni preto priznal náhradu trov dovolacieho konania iba  

za jeden úkon právnej služby advokáta, ktorú poskytol vypracovaním vyjadrenia žalobkyne

k   dovolaniu žalovaného [§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách  

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Odmena  

za jeden úkon právnej služby predstavuje spolu sumu 616,82 € [t. j. 506,21 € (§ 10 ods. 1 a 6 vyhlášky) + režijný paušál 7,81 (§ 16 ods. 3 vyhlášky) + DPH vo výške 20 %, ktorá činí  

102,80 € predstavuje spolu 616,82 €].

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júla 2015

  JUDr. Viera Petríková v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová