2 Cdo 249/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   právnej   veci   žalobcu   I. P.,   bývajúceho   v   Š.,   zastúpeného   JUDr.   Dagmarou Matuškovou, advokátkou v Bratislave, Búdková 12,

proti žalovanej 2/ Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu nemajetkovej

ujmy, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 24 C 158/2008, o dovolaní žalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25. marca 2014 sp. zn. 8 Co 115/2011, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e   rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 25. marca 2014 sp. zn.  

8 Co 115/2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 3. februára 2011 č. k. 24 C 158/2008-113 návrh

voči Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len ako „žalovaný 1/) zastavil.

Žalovanú 2/ zaviazal zaplatiť žalobcovi 2 323,57 € a náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 774,36 € na účet právnej zástupkyne žalobcu, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti

tohto rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol. Žalovanému 1/ náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Okresný súd Trnava rozsudkom z 27. októbra

2005 sp. zn. 5 T 58/2005 odsúdil žalobcu za spáchanie trestného činu skresľovania údajov

hospodárskej a obchodnej evidencie k trestu odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov  

s podmienečným odkladom a skúšobnou dobou v trvaní 2 rokov. Krajský súd v Trnave

rozsudkom z 2. marca 2006, sp. zn. 5 T 58/2005 zrušil vyššie uvedený rozsudok v celom

rozsahu a žalobcu podľa § 226 písm. b/ Trestného poriadku spod obžaloby oslobodil  

z dôvodu, že sa žiadneho trestného činu nedopustil. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že

žalobca sa domáhal na príslušnom ústrednom orgáne uspokojenia svojho nároku náhrady

škody v rámci predbežného prerokovania, ktorý mu priznal náhradu škody vo výške   36 130 Sk titulom náhrady trov trestného konania a jeho žiadosti v časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy vo výške 70 000 Sk nevyhovel. Konštatoval, že žalobcom označené

trestné konanie vedené proti jeho osobe, v ktorom bol spod obžaloby oslobodený, možno

považovať za konanie objektívne spôsobilé privodiť ujmu na jeho právach. Samotná

závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je jediným a výlučným faktorom pre určenie

konečnej výšky zadosťučinenia v peniazoch. Právne relevantná je len taká nemajetková ujma,

ktorej vznik je v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom v značnej miere znižujúcim

dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Takto zistený skutkový stav

posúdil po právnej stránke podľa ustanovenia § l ods. l, § 5 ods. l, § 17 ods. 2, § 25 ods. l,

zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej

len „zák. č. 514/2003 Z.z.“) v spojení s § 13 ods. l, 2, 3 Občianskeho zákonníka a konštatoval,

že sú splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi, keď mu doteraz

nebolo poskytnuté ani len morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia. Uviedol, že

žalobca bol v rozpore so skutočnosťou označený za „páchateľa protiprávnej činnosti

závažného charakteru“, táto činnosť je všeobecne považovaná za protispoločenskú  

a nemorálnu a je spoločnosťou odsudzovaná. Vzhľadom na uvedené mal za to, že ujmu, ktorá

žalobcovi vznikla v dôsledku trestného stíhania vedeného voči jeho osobe po dobu l a pol roka je možné odstrániť iba priznaním nemajetkovej ujmy. Predmetné trestné stíhanie vedené

proti žalobcovi predstavovalo svojím rozsahom a intenzitou značný zásah do jeho

osobnostných práv, ktorého negatívne následky pociťoval žalobca veľmi intenzívne počas

priebehu celého trestného konania a tieto následky pretrvávajú v menšej miere dodnes.  

Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadol na osobu žalobcu, ktorý

dlhodobo vykonáva znaleckú činnosť a ktorý požíva vážnosť v profesijnom kruhu. Taktiež

prihliadol na prostredie, v ktorom žalobca žije, keďže tento býva v menšom meste, pre ktoré

je príznačná vnímavosť a informovanosť o jeho obyvateľoch najmä pokiaľ ide o osobu

známu, ktorou je i osoba žalobcu. Vzhľadom na uvedené priznal žalobcovi náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške 2 323,57 €. Uvedenú sumu považoval s ohľadom na závažnosť

ujmy, t. j. jej intenzitu, rozsah a trvanie, za primeranú a dostatočnú. Vo zvyšnej časti

uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol, keď mal  

za to, že celková výška ním uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy je neprimeraná

následkom, ktoré boli žalobcovi spôsobené nezákonným rozhodnutím v trestnom konaní.  

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. O trovách žalovanej 1/ rozhodol podľa

ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovanej 2/ rozsudkom z 25. marca 2014  

sp. zn. 8 Co 115/2011 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil

tak, že návrh v celom rozsahu zamietol. Žalovanej 2/ náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v súdenej veci je nesporné, že

rozsudok Okresného súdu Trnava z 8. apríla 2005 (správne 27. októbra 2005), sp. zn.  

5 T 58/2005 bol v celom rozsahu zrušený a žalobca oslobodený spod obžaloby rozsudkom

Krajského súdu v Trnave z 2. marca 2006, sp. zn. 5 T 58/2005. Žalovanému podľa

ustanovenia § 19 ods. l zák. č. 514/2003 Z.z. začala trojročná premlčacia lehota na uplatnenie

práva na náhradu škody plynúť až od doručenia predmetného rozsudku Krajského súdu  

v Trnave, t. j. od   29. marca 2006. Ďalej konštatoval, že premlčacia lehota neplynie počas

predbežného prerokovania nároku, a to najdlhšie po dobu šesť mesiacov, preto uplynula  

29. septembra 2006. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca podal návrh na pristúpenie

žalovanej 2/ do konania ako pasívne legitimovaného účastníka v zmysle § 4 ods. l písm. a/

zák. č. 514/2003 Z.z. – Slovenská republika za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky až 2. novembra 2009 (aj keď návrh na začatie konania podal  

16. septembra 2008), tak odvolací súd vzhľadom na námietku premlčania vznesenú  

žalovanou 2/ dospel k záveru, že žalobca si svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil proti žalovanej 2/ na súde prvého stupňa z hľadiska plynutia trojročnej subjektívnej lehoty

oneskorene. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd prihliadol na námietku premlčania

vznesenú žalovanou 2/ a túto vyhodnotil ako dôvodnú, a preto rozsudok súdu prvého stupňa

v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, že návrh žalobcu zamietol.  

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142

ods. l O.s.p.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Dovolanie podal z dôvodu

podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. V dovolaní uviedol, že ak by výkon práva namietať

premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka

právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou

normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu, jednalo by sa tak

síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz zneužitia

tohto subjektívneho práva (označované rovnako ako šikana) na úkor druhého účastníka, a teda

o výkon v rozpore s dobrými mravmi. Dovolateľ je toho názoru, že postup žalovanej 2/ aj  

s poukazom na skutočnosť, že k uplatneniu námietky premlčania došlo až v odvolacom

konaní, je takou okolnosťou, z ktorej možno dôvodiť, že cieľom žalovanej 2/ bolo v priamom úmysle poškodiť dovolateľa ako žalobcu. Zastáva názor, že povinnosťou súdu prvého stupňa

bolo už po podaní návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vyzvať žalobcu na opravu

označenia žalovaného, keďže zo samotného návrhu vyplývalo, o aký zodpovednostný subjekt

sa jedná a napriek nesprávne označenému žalovanému mal súd s týmto žalovaným konať.

Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Žalovaná 2/ dovolaciemu súdu vo svojom vyjadrení navrhla dovolanie žalobcu

zamietnuť, keďže nie sú splnené podmienky, pre ktoré by malo byť napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu zrušené.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom  

(§ 241 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravný prostriedkom  

(§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p.  

a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že

rozhodnutie odvolacieho súdu je potrebné zrušiť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho

súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.

V   prejednávanej   veci   odvolací   súd   rozhodol   rozsudkom,   ktorým   v   napadnutej

vyhovujúcej časti zmenil rozsudok súdu prvého stupňa. Preto dovolanie žalobcu proti tomuto

rozsudku je prípustné podľa § 238 ods. 1 O.s.p.  

Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými

dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237

ods. 1 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie  

vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale

podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237  

ods. 1 písm.a/ až g/ O.s.p. (t. j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia

procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo

začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným).

Podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm.f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom. Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba

rozumieť taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho

procesných práv.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) ak

súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu  

a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu  

(I. ÚS 4/1994).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je primárnou

ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy

jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v VII. oddiele

druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy), normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa

jeho rešpektovania (m. m I. ÚS 22/2003).

Obsah práva na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je  

v   rozpore   so   zákonom,   je   porušením   ústavou   zaručeného   práva   na   súdnu   ochranu  

(I. ÚS 26/1994). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto

dochádza aj vtedy, ak sa niekto (každý) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana

tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktorý je

v rozpore so zákonom (III. ÚS 72008).

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký,

ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.  

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994,  

séria A, č. 303-A, str. 12, § 29; Hiro Balani c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,  

č. 303-B, Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997; Higgins c/a Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004) tiež

vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

ústavy (čl. 6 ods. 1 Dohovoru), je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (Krasko c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu

nezodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.

Odvolací súd sa totiž v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal námietkou žalobcu

týkajúcou sa rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi. Ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy a dáva súdu

možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak

to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Dobré mravy sú súhrnom spoločenských,

kultúrnych a mravných noriem základných, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú

mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s nimi

podstatná časť spoločnosti.

Všeobecne možno bezpochyby dôvodiť, že v konaní účastníkom konania opodstatnene

vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke, nemožno pokladať za konanie,

ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože inštitút dobrých mravov je zákonným inštitútom

a prispieva k istote v právnych vzťahoch. Za špecifických okolností však výkon práva

namietať premlčanie uplatneného nároku by mohlo byť konaním umožňujúcim poškodiť

druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči

ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol

neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného

práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy

úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola

námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik

uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie

účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky

premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol

odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť

námietku premlčania.

V súdenej veci žalobca okolnosti, pre ktoré by uplatnenie námietky premlčania malo

byť v rozpore s dobrými mravmi odvodzoval zo skutočnosti, že žalovaná 2/ sama zdržiavala

rozhodnutie o náhrade škody, ktorá žalobcovi nezákonným rozhodnutím Okresného súdu

Trnava vznikla a odmietla mu nahradiť nemajetkovú ujmu napriek tomu, že jej zákon  

č. 514/2003 Z.z. takéto právo priznáva. Rovnako namietal, že žalovaná 2/ vzniesla námietku

premlčania až v odvolacom konaní. Odvolací súd však neposudzoval vytýkané a ani iné

aspekty súvisiace so vznesenou námietkou premlčania, s výnimkou konštatovania, že

z povahy námietky premlčania vyplýva, že ju účastník konania môže uplatniť v ktoromkoľvek

štádiu konania až do právoplatného skončenia veci.

Bude preto úlohou odvolacieho súdu, aby v ďalšom konaní v tejto časti zvážil všetky

skutočnosti prichádzajúce do úvahy pre prijatie námietky premlčania, prípadne pre odopretie

jej účinkov a následne vo veci rozhodol a rozhodnutie náležite odôvodnil.

Nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, majúca za následok jeho

nepresvedčivosť je vadou konania, ktorou sa, ako už bolo uvedené, účastníkovi odníma

možnosť riadne konať pred súdom. So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok

odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolaním

napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu   nebolo   možné   v   dovolacom   konaní   podrobiť

prieskumu   z   hľadiska   správnosti   zaujatých   právnych   záverov,   lebo   vzhľadom   na   už

spomenutú vadu konania, nemožno posúdiť, či napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na (ne)správnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na záver poznamenáva, že konanie voči  

žalovanej 1/ bolo právoplatne zastavené výrokom rozsudku Okresného súdu Bratislava I  

z 3. februára 2011 č. k. 24 C 158/2008-113.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júla 2015

  JUDr. Viera Petríková, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová