2 Cdo 249/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M. S., bývajúceho v C., proti žalovaným 1/ R., so sídlom v T., zastúpenej JUDr. J. Z., advokátom v T., 2/ F. R.,

bývajúcemu v C., o určenie neplatnosti zmluvy, vedenej na Okresnom súde v Trnave pod

sp.zn. 19 C 97/2008, o dovolaní žalovanej 1/ proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave  

z 30. apríla 2010 sp.zn. 23 Co 43/2010, takto

r o z h o d o l :

O d m i   e t a   dovolanie žalovanej 1/ proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave  

z 30. apríla 2010 sp.zn. 23 Co 43/2010.

Žalobcovi a žalovanému 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd v Trnave rozsudkom z 28. októbra 2009 č.k. 19 C 97/2008-64 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti zámennej zmluvy uzavretej medzi

žalovanými 1/ a 2/ dňa 2. januára 2006. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej 1/

náhradu trov konania 241,76 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému 2/ náhradu

trov konania nepriznal. Vychádzal z toho, že žalobca sa mohol domáhať relatívnej neplatnosti

právneho úkonu – zámennej zmluvy uzavretej medzi žalovanými – v trojročnej premlčacej

lehote najneskôr do 23. januára 2009. Predmetná zámenná zmluva bola žalovaným 2/

podpísaná 9. januára 2006 a žalovanou 1/ dňa 23. januára 2006. V uvedenej trojročnej lehote

bolo potrebné doručiť účastníkom zmluvy – žalovaným 1/, 2/ jednostranný právny úkon,

ktorým by sa žalobca domáhal relatívnej neplatnosti tohto úkonu. Uvedené sa týka zámennej

zmluvy vo vzťahu k parcele č. X. zapísanej na LV č. X., katastrálne územie C., vlastníčkou

ktorej bola v podiele X. nebohá matka žalobcu. Vo zvyšnej časti právneho úkonu – zámennej

zmluvy, týkajúcej sa zámeny nehnuteľností zapísaných na LV č. X. ako parcela č. X., na LV

č. X. ako parcela č. X., na LV č. X. ako parcela č. X., všetky v katastrálnom území C., súd žalobu zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcu na vyslovení

neplatnosti právneho úkonu. Žalobca, ani jeho právna predchodkyňa – matka, nemali k uvedeným nehnuteľnostiam žiaden vzťah a napadnutý právny úkon v tejto časti nezasiahol

do hmotnoprávneho postavenia žalobcu. Úspešnej žalovanej 1/ priznal v zmysle ustanovenia

§ 142 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania. Žalovanému 2/ náhradu trov konania

nepriznal, pretože si túto náhradu neuplatnil.

Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobcu uznesením z 30. apríla 2010 sp.zn.  

23 Co 43/2010 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dospel

k záveru, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil, nepoužil správne ustanovenie

právneho predpisu, nedostatočne zistil skutkový stav a účastníkom konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom. Poukázal na to, že aj v zmysle R 1/1998 Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky všeobecná trojročná premlčacia lehota na dovolanie sa relatívnej

neplatnosti právneho úkonu plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Podľa

názoru súdu prvého stupňa je potrebné, aby sa v tejto lehote doručilo dovolanie sa neplatnosti

zámennej zmluvy priamo žalovanej 1/. Žalobca však žalovaným 1/, 2/ dovolanie sa

neplatnosti zmluvy nedoručil a nepreukázal tento jednostranný právny úkon. Podľa názoru

tohto súdu nestačilo podať návrh na súde. Takýto názor odvolací súd nepovažuje za správny,

prvostupňový súd sa mal zamerať na okolnosť začatia plynutia premlčacej doby práve

doručením žaloby žalovaným 1/, 2/, pretože tým je objektívne vymedzený začiatok plynutia

premlčacej lehoty. Ak by odvolací súd posudzoval nanovo premlčaciu lehotu takýmto

spôsobom, uzavrel svoj názor a vyhodnotil uvedenú skutočnosť, odňal by účastníkom

možnosť konať pred súdom. Úlohou súdu prvého stupňa bude zistiť názor žalovaných 1/, 2/,

či trvajú na vznesenej námietke relatívnej neplatnosti daného právneho úkonu, posúdiť okamih začatia plynutia trojročnej všeobecnej premlčacej lehoty podľa § 101 ods. 1

Občianskeho zákonníka od doručenia návrhu na začatie konania, kedy sa mohlo toto právo

prvýkrát uplatniť.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná 1/. Poukazovala

na to, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, konanie odvolacieho

súdu má tieto vady : odvolací súd svojím postupom a rozhodnutím znemožnil žalovanej 1/

podať opravný prostriedok (dovolanie), odvolací súd mal nariadiť pojednávanie, ďalej

pripisoval žalovanej 1/ neexistujúce skutočnosti, vyjadrenia, vôbec sa nezaoberal

vyjadreniami a podaniami žalovanej 1/, nevyzval účastníkov v zmysle ustanovenia § 213   ods. 2 O.s.p. Osobitne dovolateľka poukázala na to, že v danej veci nebol daný ani jeden z dôvodov zrušenia prvostupňového rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 písm.f/

alebo h/ O.s.p. Odvolací súd mal preto rozsudkom buď potvrdiť rozhodnutie súdu prvého

stupňa alebo ho zmeniť. Dôvodnosť podania dovolania odvodzuje z toho, že v konaní došlo

k vadám podľa ustanovenia § 237 O.s.p., ako je uvedené vyššie, konanie je postihnuté vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Namietla premlčanie dovolania sa neplatnosti zámennej zmluvy,

taktiež aktívnu legitimáciu žalobcu a nedostatok naliehavého právneho záujmu na určovacej

žalobe. Dovolateľka navrhla rozhodnutie odvolacieho súdu zmeniť a rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdiť, alebo zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie zamietnuť, poukazujúc  

na vecnú správnosť a spravodlivosť napadnutého uznesenia.

Žalovaný 2/ sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom  

(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal,

či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa  

(§ 236 ods. 1 a nasl. O.s.p.).

Prieskumná činnosť dovolacieho súdu sa vnútorne člení na dve fázy. V prvej sa

dovolací súd zameriava len na (úvodné) čisto procesné otázky súvisiace s posúdením

prípustnosti dovolania. Ak dovolací súd zistí, že dovolanie nie je (objektívne alebo

subjektívne) prípustné alebo že bolo podané po zákonom stanovenej lehote, zostáva prieskum

obmedzený len na prvú fázu a dovolací súd nemôže pokročiť do druhej procesnej fázy –

vecného preskúmania napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je

prípustné, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 O.s.p.).

Dovolanie je prípustné aj proti potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací

súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide  

o   rozhodnutie   po   právnej stránke   zásadného   významu, b/ ide   o uznesenie o návrhu   na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Dovolaním napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených uznesení, preto prípustnosť dovolania

žalovanej 1/ nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

Dovolací súd má zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné,

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto vystupoval ako

účastník, nemal procesnú spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal

procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá žiadne

obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom

dovolania. Ak je konanie postihnuté niektorou z týchto vád, možno ním napadnúť aj

rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie vylúčené.

Vady konania v zmysle § 237 písm.a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolateľka nenamietala

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Z týchto ustanovení preto prípustnosť dovolania

žalovanej 1/ nemožno vyvodiť.

So zreteľom na dovolateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci jej súdom bola odňatá možnosť konať pred ním (§ 237 písm.f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie

taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých

jeho procesných práv, ktoré mu právna úprava priznáva za účelom ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Predmetnej podmienke prípustnosti dovolania sú vlastné tri pojmové znaky :  

1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu došlo v dôsledku postupu súdu,   3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom na skutočnosť, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatia možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, vo všeobecnosti treba ním rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje

účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných

Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.

namietala, že odvolací súd svojím postupom a rozhodnutím jej znemožnil podať opravný

prostriedok (dovolanie). Táto námietka však nie je namieste. Po zrušení rozsudku okresného

súdu sa vec vráti na súd prvého stupňa, po rozhodnutí ktorého môže dovolateľka opätovne

využiť všetky opravné prostriedky. V prípade situácie, ktorú uviedla dovolateľka – t.j., že

v napadnutom zrušujúcom uznesení odvolací súd vyslovil svoj právny názor, ktorý je

nesprávny a súd prvého stupňa je ním viazaný, následne tento bude musieť vyhovieť žalobe,

odvolací súd tento rozsudok potvrdí – je stále možnosť pre účastníka konania využiť možnosť

inštitút mimoriadneho dovolania. Dovolateľka taktiež namietala to, že odvolací súd mal  

vo veci nariadiť pojednávanie.

Podľa ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu  

vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

V prejednávanej veci nejde ani o jeden z uvedených prípadov, preto odvolací súd mohol

rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Odvolací súd nerozhodol vo veci meritórne, preto

nemusel zopakovať alebo doplniť dokazovanie na pojednávaní.

Dovolateľka v dovolaní ďalej namietala, že odvolací súd porušil ustanovenie § 213

ods. 2 O.s.p., pretože podrobne nekonkretizoval, ktoré zákonné ustanovenie prvostupňový súd

nepoužil správne, ktoré ustanovenie mal namiesto neho použiť a nevyzval účastníkov, aby sa

k možnému použitiu takéhoto ustanovenia vyjadrili.

S účinnosťou od 15. októbra 2008 Občiansky súdny poriadok (zákon č. 384/2008 Z.z.)

v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. ustanovuje, že ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo

použité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva priamo z dôvodovej správy k zákonu  

č. 384/2008 Z.z., bolo týmto ustanovením v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých

rozhodnutí. Uvádza sa v nej, že účastník tak bude mať možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii

doposiaľ nepoužitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie

posilňuje právo na spravodlivý proces tým, že účastník bude môcť až po samotné rozhodnutie

argumentovať a predvídať možné rozhodnutie súdu.

Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu poučovacej povinnosti

opravného súdu. Podstatou tejto poučovacej povinnosti je zabrániť odňatiu možnosti konať

pred odvolacím súdom a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní

odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd

mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej.

V prejednávanej veci však odvolací súd ani v uvedenom smere nezaťažil konanie

vadou v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p., pretože napadnutým uznesením nerozhodol vo veci

samej.

K ďalšej námietke dovolateľky a to, že odvolací súd sa vôbec nezaoberal riadne

vznesenými námietkami a podaniami žalovanej 1/ a tým jej odňal možnosť konať pred súdom

dovolací súd uvádza :

V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý

z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto

skutočnosť tiež sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.  

(pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím

dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm.a/ až c/

O.s.p.).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej 1/ v súlade s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,

odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým

uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Žalobcovi a žalovanému 2/ dovolací súd trovy tohto konania nepriznal, pretože im

žiadne nevznikli (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. apríla 2011

  JUDr. Martin Vladik, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová