2 Cdo 244/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobkyne : K. H., bývajúca v K., zastúpená JUDr. T. S., advokátom v K., proti žalovanému : P. K.,

bývajúci J., zastúpený Advokátskou kanceláriou C., so sídlom v K., o zaplatenie 5 533,38 €

s prísl., vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 36 C 148/2006, o dovolaní žalobkyne

proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 16. októbra 2012 sp. zn. 3 Co 85/2011

t a k t o :

Z r u š   u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 16. októbra 2012 sp. zn.  

3 Co 85/2011 v jeho potvrdzujúcej časti o príslušenstve pohľadávky, v jeho zmeňujúcej časti,

ako aj v časti, v ktorej rozhodol o trovách konania a vec mu v rozsahu zrušenia vracia  

na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I rozsudkom z 12. januára 2011 č. k. 36 C 148/2006-236 konanie

o zaplatenie sumy 10 721,64 € s prísl. zastavil. Zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu

5 533,38 € so 6 % úrokom z omeškania ročne od 10.5.2005 až do zaplatenia do troch dní odo

dňa právoplatnosti rozsudku. Náhradu trov konania žalobkyni nepriznal. Vyslovil, že

žalovaný nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd

uviedol, že účastníci konania uzavreli dňa 23.9.2003 zmluvu o pôžičke, na základe ktorej

žalobkyňa požičala žalovanému sumu 763,46 € (vtedy 23 000 Sk) a sumu 1 991,63 € (vtedy

60 000 Sk). K reálnemu odovzdaniu pôžičky došlo prevodom finančných prostriedkov z účtu

žalobkyne č. X. vedeného vo V. a z účtu č. X. vedeného v Č. na účet žalovaného č. X. vedený

vo V. Zmluva bola uzavretá ústnou formou. Súd vychádzal z nepriamych dôkazov získaných

zo spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 10 C 262/2004 a 22 Nc 1028/98, v ktorých sám

žalovaný predkladal súdu dôkazy o tom, v akej zlej finančnej situácii sa nachádza, ako je

zadlžený a že konkrétne na kúpu nehnuteľnosti na T. a na jej rekonštrukciu mu požičala

žalobkyňa sumu 360 000 Sk. Taktiež v písomnom vyjadrení k predmetnej žalobe zo dňa

16.4.2007 žalovaný vymenoval, kedy a v akej výške mu poskytla pôžičku žalobkyňa.

Žalovaný nepoprel, že mu žalobkyňa previedla na účet 23.9.2003 sumu 23 000 Sk  

a 60 000 Sk, ale popieral, že to nebolo titulom pôžičky. Z výpisu z účtu žalovaného  

č. X. za mesiac september a október 2003 mal súd za preukázané, že žalovaný v tom čase

nemal na svojom účte dostatok finančných prostriedkov na úhradu kúpnej ceny pre M..

Doplatok kúpnej ceny uhradil v dvoch splátkach krátko po tom, čo mu finančné prostriedky

na účet previedla žalobkyňa. Uhradil ich prevodom zo svojho účtu na účet M.. Tým bol

preukázaný opak, že doplatok kúpnej ceny uhradil v hotovosti z pôžičky, ktorú mu poskytol

t. č. už nebohý strýko M. D.. Žalobkyňa písomne vyzvala žalovaného na splnenie dlhu listom

zo dňa 28.4.2005 a určila čas plnenia do sedem dní od doručenia výzvy. Žalovaný výzvu

prevzal 2.5.2005 a 10.5.2005 sa ocitol v omeškaní s plnením a od tohto dňa začala plynúť

žalobkyni lehota na uplatnenie svojho práva na súde. Žalobkyňa   podala   žalobu   na   súd

20.6.2006,   teda   v   rámci   trojročnej   premlčacej   doby. Námietka žalovaného o premlčaní

tohto dlhu je nedôvodná.

Nárok žalobkyne na zaplatenie 2 778,29 € posúdil ako návrh na vydanie bezdôvodného

obohatenia podľa § 451 ods. 2 OZ, ktoré žalovanému vzniklo plnením bez právneho dôvodu

zo strany žalobkyne. Zo zhodných výpovedí účastníkov mal za preukázané, že v januári 2004

sa dohodli, že príjmy, ktoré by mali plynúť žalovanému zo zdravotných poisťovní budú

posielané na účet žalobkyne. Podľa tvrdenia žalobkyne žalovaný s touto dohodou súhlasil

z toho dôvodu, že si bol vedomý, koľko peňazí mu požičala a takýmto spôsobom chcel

znižovať svoj dlh. Realita však bola taká, že na účet prišli finančné prostriedky v menšom

objeme, než boli výdavky, ktoré žalovaný z týchto prostriedkov musel hradiť v rámci výkonu

lekárskej praxe, t. j. nájom nebytových priestorov, mzda sestry, odvody do poisťovne a pod.

Pri konečnom vyúčtovaní v septembri 2004 žalovanému z týchto prostriedkov bolo vydaných

o 83 698,85 Sk viac, než na účet došlo. V septembri alebo októbri 2004 účastníci ukončili

spolunažívanie a v apríli 2005 žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vyzvala

žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2 778,29 € (83 698,85 Sk).

Žalovaný v písomnom podaní zo dňa 13.5.2005 adresovanom JUDr. D. K., právnej

zástupkyni žalobkyne uznal nárok žalobkyne vzniknutý z finančných operácií za rok 2004 vo

výške 83 698,85 Sk a prejavil záujem dohodnúť sa na splnení dlhu. Následne listom zo dňa

27.6.2005 adresovanom žalobkyni požiadal ju o oznámenie čísla účtu, na ktorý jej chcel

posielať finančné prostriedky v splátkach minimálne vo výške 15 000 Sk mesačne. Žalovaný

teda uznal dlh čo do dôvodu (z finančných operácií v roku 2004) a výšky (83 698,85

Sk) bez akýchkoľvek výhrad a prejavil ochotu dohodnúť sa mimosúdne na splnení dlhu.

Dospel k záveru, že právny úkon, ktorým žalovaný uznal dlh je platný podľa ustanovenia § 37

OZ a je aj v súlade s požiadavkami ustanovenia § 558 OZ a preto aj v tejto časti žalobe

vyhovel. Predmetom tohto konania je peňažné plnenie a žalovaný svoj dlh riadne a   včas

nesplnil,   zaviazal   ho   podľa   ustanovenia   § 517   ods. 2   OZ   na   zaplatenie   úrokov

z omeškania od 10.5.2005 až do zaplatenia, t. j. od márneho uplynutia lehoty na splnenie dlhu,

ktorú mu určila žalobkyňa vo výzve zo dňa 28.4.2005.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalovaného rozsudkom zo 16. októbra 2012  

č. k. 3 Co 85/2011-302 potvrdil rozsudok v časti, v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť

zaplatiť žalobkyni sumu 2 778,29 € so 6 % úrokom z omeškania ročne od 10.5.2007 až  

do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zmenil rozsudok v prevyšujúcej

vyhovujúcej časti tak, že žalobu o zaplatenie sumy 2 755,09 € s príslušenstvom zamietol.

Uložil žalobkyni nahradiť žalovanému trovy konania v sume 2 493,64 € na účet C., so sídlom

v K.K., do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení odvolací súd uviedol, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci, tieto vady však sú dané iba vo vzťahu k nároku žalobkyne   na zaplatenie sumy 2 755,09 € s príslušenstvom, ktorý posúdil súd prvého stupňa ako nárok

zo zmluvy o pôžičke. V spore o vrátenie pôžičky spočíva dôkazné bremeno na žalobcovi,

ktorý je povinný preukázať jednak to, že plnenie žalovanému poskytol a tiež, že sa jednalo

o plnenie na základe zmluvy o pôžičke, ktorá bola s dlžníkom, teda žalovaným uzavretá.

Z vykonaných dôkazov nie je možné urobiť skutkový záver o tom, že žalovaný prijal na účet

peňažné prostriedky s vedomím, že tieto sú poskytnuté na základe zmluvy o pôžičke, nebol

teda preukázaný súhlas žalovaného s tým, že tieto prostriedky v dohodnutej dobe vráti.

Žalovaný v priebehu konania tvrdil, že tieto peniaze mali byť použité na rekonštrukciu

chalupy žalobkyne. Pokiaľ tu je rozpor v skutkových tvrdeniach, jeho vyhodnotenie je

potrebné vykonať s prihliadnutím na to, koho zaťažuje povinnosť tvrdenia a dôkazné

bremeno. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že sa jednalo o prostriedky poskytnuté zo zmluvy

o   pôžičke, bolo jej povinnosťou toto svoje tvrdenie aj riadne dôkaznými prostriedkami

preukázať. Pokiaľ súd prvého stupňa iba z nepriamych dôkazov vyvodil záver o tom, že došlo

k zmluve o pôžičke, toto jeho zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Za tejto

situácie konštatuje, že nebolo preukázané uzavretie zmluvy o pôžičke na sumu 83 000 Sk,

teda 2 755,09 €. Pokiaľ tieto prostriedky boli na účet žalovaného poukázané a zároveň nebolo preukázané, že titulom poskytnutia prostriedkov bola zmluva o pôžičke, je potrebné toto

plnenie posúdiť ako plnenie bez právneho dôvodu. Žalovaný v priebehu konania namietal

premlčanie nároku žalobkyne aj na zaplatenie sumy 2 755,09 €. Peňažné prostriedky boli

pripísané na účet žalovaného 23.9.2003 a žaloba žalobkyne bola podaná na súde prvého

stupňa dňa 20.6.2006. To znamená, že žaloba bola podaná po uplynutí subjektívnej lehoty  

na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 1 OZ. Preto v časti o zaplatenie sumy  

2 755,09 € zmenil napadnutý rozsudok a žalobu v tejto časti zamietol.

Pokiaľ ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 2 778,29 € konštatoval, že

skutkové zistenia a právne posúdenie súdu prvého stupňa vo vzťahu k tomuto podaniu sú

správne. Právny dôvod dlhu je jasný, je dostatočným spôsobom formulovaný a rovnako

dostatočným spôsobom je formulovaný aj záväzok žalovaného vrátiť finančné prostriedky,

pretože pojem uznanie pohľadávky v sebe zahŕňa aj uvedomenie si povinnosti na jej vrátenie.

Vzhľadom na uvedené dôvody potvrdil ako vecne správne rozhodnutie súdu prvého stupňa,

ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobkyni sumu 2 778,29 € vrátane úrokov

z omeškania vo výške 6 % od 10.5.2005 až do zaplatenia.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu do zmeňujúceho výroku, ktorým bola žaloba

zamietnutá, príslušenstva pohľadávky a trov konania, podala žalobkyňa dovolanie, ktorého

prípustnosť odôvodňovala ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241

ods. 2 písm.b/, c/ O.s.p., teda že konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení a tiež

podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm.a/, § 237 písm.f/ O.s.p. z dôvodu odňatia možnosti konať

pred súdom. Namietala, že odvolací súd rozhodoval o zmene napadnutého rozsudku s hrubým

porušením ustanovenia § 213 ods. 1, 2, 3 O.s.p. Odvolací súd bez toho, aby zopakoval čo i len

jediný dôkaz vykonaný súdom prvého stupňa z dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa

sám vyvodil úplne opačný skutkový stav na zisťovanie najdôležitejšej skutočnosti, či je

preukázané alebo nie, že k dohode o pôžičke v sume 2 775,09 € medzi účastníkmi došlo, hoci

odovzdanie peňazí z účtov žalobkyne na účet žalovaného bolo nesporne preukázané výpismi

z účtov, ako aj účel, na ktorý pôžička podľa tvrdenia žalobkyne mala byť žalovaným použitá

aj v skutočnosti použitá bola na zaplatenie kúpnej ceny M. za prevod nehnuteľnosti a to

výpismi z účtu žalovaného a zistením, že z neho bola táto cena na účet M. zaplatená a že bez

pôžičky od žalobkyne žalovaný na účte peniaze na zaplatenie kúpnej ceny v tom čase nemal.

Ešte prekvapujúcejšie je rozhodnutie odvolacieho súdu aj bez toho, aby o tom poučil

účastníkov a ich právnych zástupcov vyzval v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p., posudzoval poskytnutie peňazí žalobkyňou pre žalovaného ako plnenie bez právneho dôvodu v zmysle  

§ 451 ods. 2 OZ a § 451 ods. 1 OZ. Je to nielen odňatie možnosti žalobkyne konať pred

súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p., ale aj nesprávne právne posúdenie

predovšetkým ohľadne tvrdeného plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty. Navrhla

v napadnutej časti zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie žalobkyne zamietnuť a priznať mu

náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v jeho

zmeňujúcej časti, v potvrdzujúcej časti týkajúcej sa príslušenstva pohľadávky a dospel

k záveru, že ho treba zrušiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal i otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/ O.s.p. Vzhľadom  

na námietku dovolateľky a tiež s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.,

dovolací súd kládol dôraz na skúmanie tej vady, ktorej existenciu dovolateľka v dovolaní

tvrdila (§ 237 písm.f/ O.s.p.).

Podľa ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi

odňatá možnosť konať pred súdom.

Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm.f/ O.s.p., je vadný

postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním

konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm.f/ O.s.p.

významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne  

s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Dovolací súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci práve o taký prípad ide, t. j. že

konanie   odvolacieho   súdu   a   jeho   rozhodnutie   je   postihnuté   vadou   podľa   citovaného

zákonného ustanovenia.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa dospel k záveru, že účastníci konania uzavreli

dňa 23.9.2003 zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalobkyňa požičala žalovanému sumu

763,46 € a sumu 1 991,63 €, teda celkom 2 755,09 €.

Odvolací súd založil svoj zmeňujúci rozsudok v porovnaní so súdom prvého stupňa

na právnom názore odlišnom od právneho názoru súdu prvého stupňa, keď uzavrel, že nebolo

preukázané uzavretie zmluvy o pôžičke na sumu 2 755,09 € a je potrebné toto plnenie posúdiť

ako plnenie bez právneho dôvodu podľa ustanovenia § 451 ods. 2 OZ.

Dovolací súd je toho názoru, že toto konanie odvolacieho súdu, z ktorého vzišlo

dovolaním napadnuté rozhodnutie neprebehlo podľa zásad spravodlivého procesu.

Podľa dovolacieho súdu odvolací súd svojím vyššie uvedeným postupom porušil

právo žalobkyne na spravodlivý proces, pretože tým, že svoje rozhodnutie „nečakane“ založil

na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, v skutočnosti odňal žalobkyni právo

namietať správnosť jeho právneho názoru na inštančne vyššom súde. K novým právnym

záverom odvolacieho súdu sa žalobkyňa nemala možnosť vyjadriť, prípadne predložiť nové

dôkazy, ktoré z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa, sa nejavili

významné. Ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného

skutkového stavu súdom prvého stupňa mal vyzvať účastníkov konania, aby sa k možnému

použitiu iného ustanovenia právneho predpisu vyjadrili. Tým, že odvolací súd tak

nepostupoval, znemožnil žalobkyni realizáciu jej procesných práv, lebo jej odoprel možnosť

prieskumu správnosti nových, prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných

avšak z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom rozhodujúcich skutkových

zistení. Svojím postupom teda žalobkyni odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237

písm.f/ O.s.p.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa (§ 238 ods. 1 O.s.p.).

Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane

ustanovenia pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 2 O.s.p.).

Z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy

a vyjadrenia orgánov obce, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch

účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonanie dôkazu predpísaný, určí ho súd.

V zmysle ustanovenia § 220 O.s.p. odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého

stupňa, ak nie sú splnené podmienky ani na potvrdenie (§ 219 O.s.p.), ani na jeho zrušenie  

(§ 221 O.s.p.).

Ak odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám

(§ 213 ods. 3 O.s.p.).

Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd

mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a   na ním

založených následných právnych záveroch, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu

odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia súdu prvého stupňa v takomto prípade je

teda skutočnosť, že odvolací súd opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe

ktorého   dospeje   k   skutkovému   stavu,   odlišnému   od   skutkového   stavu   zisteného

prvostupňovým súdom tvoriaceho podklad pre rozhodnutie v danej veci.

Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom

prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové zistenia a na ich základe aj právne závery, ako súd

prvého stupňa bez toho, aby vo veci vykonal potrebné dokazovanie (zopakovanie alebo

doplnenie).

Ak sa chcel odvolací súd odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa  

na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213

ods. 3 O.s.p. sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre

odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Len takýto postup je v súlade so zásadou

priamosti a ústnosti civilného procesu, ktoré zásady zostali zachované aj po účinnosti novely

Občianskeho súdneho poriadku vykonané zákonom č. 273/2007 Z.z. vrátane novely

uskutočnenej zákonom č. 348/2008 Z.z. Je neprípustné, aby odvolací súd k svojim odlišným skutkovým zisteniam, dospel len na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom

prvého stupňa. Na to, aby ich mohol inak zhodnotiť, ich musí v odvolacom konaní opäť

vykonať.

Odvolací súd podľa týchto ustanovení a zásad v danej veci nepostupoval, keď  

vo svojom zmeňujúcom rozhodnutí vychádzal z dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa,

na základe ktorých ale dospel k iným skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodil iný právny

záver bez toho, aby doplnil alebo opakoval dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa.

Prvostupňový súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že účastníci konania

uzavreli dňa 23.9.2003 zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalobkyňa požičala žalovanému

sumu 763,46 € (vtedy 23 000 Sk) a sumu 1 991,63 € (vtedy 60 000 Sk), teda spolu 2 755,09 €.

K reálnemu odovzdaniu pôžičky došlo prevodom finančných prostriedkov z účtu žalobkyne  

č. X. vedeného vo V. a z účtu č. X. vedeného v Č. na účet žalovaného č. X. vedený vo V.

Priamy dôkaz o uzavretí zmluvy o pôžičke súd nemal, pretože zmluva bola uzavretá ústnou

formou a bez prítomnosti svedkov. Vychádzal z nepriamych dôkazov získaných zo spisov

Okresného súdu Košice I sp. zn. 10 C 262/2004 a 22 Nc 1028/98, v ktorých sám žalovaný

predkladal súdu dôkazy o tom, v akej zlej finančnej situácii sa nachádza, ako je zadlžený a že

konkrétne na kúpu nehnuteľnosti na T. a na jej rekonštrukciu mu požičala žalobkyňa sumu 360 000 Sk. Taktiež v písomnom vyjadrení k predmetnej žalobe zo dňa 16.4.2007 žalovaný

vymenoval,   kedy   a   v   akej   výške   mu   poskytla   pôžičku   žalobkyňa. Z výpisu účtu

žalovaného č. X. za mesiace september a október 2003 mal za   preukázané,   že   žalovaný  

v   tom   čase   nemal   na   svojom   účte   dostatok   finančných prostriedkov na úhradu kúpnej

ceny pre M.. Doplatok kúpnej ceny uhradil v dvoch splátkach krátko po tom, čo mu finančné

prostriedky na účet previedla žalobkyňa. Uhradil ich prevodom zo svojho účtu na účet M..

Tým bol preukázaný opak, že doplatok kúpnej ceny uhradil v hotovosti z pôžičky, ktorú mu

poskytol t. č. už nebohý strýko M. D.. V porovnaní s uvedeným odvolací súd konštatoval, že

z vykonaných dôkazov nebolo preukázané, že došlo ku konsenzuálnej dohode o podstatných

náležitostiach zmluvy o pôžičke. Z vykonaných dôkazov nie je možné urobiť skutkový záver

o tom, že žalovaný prijal na účet peňažné prostriedky s vedomím, že tieto sú poskytnuté na

základe zmluvy o pôžičke, nebol teda preukázaný súhlas žalovaného s tým, že tieto

prostriedky v dohodnutej dobe   vráti.   Žalovaný   v   priebehu   konania   tvrdil,   že   tieto

peniaze   mali   byť   použité na   rekonštrukciu   chalupy   žalobkyne.   Pokiaľ   tu   je   rozpor  

v skutkových tvrdeniach jeho vyhodnotenie je potrebné vykonať s prihliadnutím na to, koho

zaťažuje povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že sa jednalo o prostriedky poskytnuté zo zmluvy o pôžičke, bolo aj jej povinnosťou toto svoje tvrdenie aj

riadne dôkaznými prostriedkami preukázať. Pokiaľ súd prvého stupňa iba z nepriamych

dôkazov vyvodil záver o tom, že došlo k zmluve o pôžičke, toto jeho zistenie nemá

oporu vo vykonanom dokazovaní. Následne uzavrel, že nebolo preukázané uzavretie zmluvy

o pôžičke na sumu 2 755,09 €. K takémuto odlišnému záveru mohol odvolací súd dospieť len

na základe prehodnotenia vykonaných dôkazov.

Obsah   zápisnice   z   pojednávania   pred   odvolacím   súdom   zo   16.   októbra   2012  

(č.l. 289-291) svedčí o tom, že odvolací súd v skutočnosti nevykonal žiadne dokazovanie.

Doplnením dokazovania alebo jeho zopakovaním nie je totiž podanie správy o doterajšom

priebehu   konania   predsedom   senátu   ani   vyjadrenia   účastníkov   k   veci   na   odvolacom

pojednávaní a ani oboznamovanie predsedom senátu listinných dôkazov ako to učinil

odvolací súd (viď oboznamuje sa list žalovaného z 13.5.2005 adresovaný Advokátskej

kancelárii D. na č. l. 7 spisu, predžalobná upomienka zo dňa 28.4.2005 adresovaná

žalovanému na č. l. 12 a 13 spisu, výpisy z účtu žalovaného na č. l. 86 až 107 spisu a výpisy

z účtu žalobkyne na č. l. 207 až 224 spisu).

Odvolací súd si tak nezadovážil rovnocenný procesný podklad pre odlišné hodnotenie

dôkazov a preto sú jeho skutkové a naň nadväzujúce právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania oprávnenie na ich hodnotenie.

So zreteľom na vyššie uvedené procesné pochybenie odvolacieho súdu dospel

dovolací súd k záveru, že v predmetnom konaní došlo k tzv. inej procesnej vade konania

majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.).

Pokiaľ ide o časť dovolania, ktorá smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu  

o príslušenstve pohľadávky zo sumy 2 778,29 € so 6 % úrokom z omeškania ročne  

od 10.5.2007 až do zaplatenia, je dovolanie žalobkyne procesne prípustné podľa § 237 písm.f/

O.s.p., keďže žalobkyni sa ako účastníčke konania postupom odvolacieho súdu odňala

možnosť konať pred súdom.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a   výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V preskúmavanej veci týkajúcej sa potvrdzujúcej časti rozsudku súdu prvého stupňa

ohľadne príslušenstva pohľadávky je rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné, keď

v odôvodnení svojho rozhodnutia na strane 8 odsek 2 uvádza „odvolací súd potvrdil ako

vecne správne rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť

žalobkyni sumu 2 778,29 € vrátane úrokov z omeškania vo výške 6 % od 10.5.2005 až  

do zaplatenia“ pričom vo výroku rozhodnutia odvolací súd uvádza „potvrdzuje rozsudok

v časti, v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2 778,29 €  

so   6 %   úrokom   z   omeškania   ročne   od   10.5.2007   až   do   zaplatenia   do   troch   dní  

od   právoplatnosti   rozsudku“.   Je   tu   rozpor   medzi   výrokom   rozhodnutia   a   písomným

odôvodnením rozhodnutia. Uvedená skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej vade podľa  

§ 237 písm.f/ O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy

zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou

nemôže byť považované za správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na tieto procesné vady konania zrušil

rozsudok odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti o príslušenstve pohľadávky, v jeho

zmeňujúcej časti ako aj v časti, v ktorej rozhodol o trovách konania a vec mu v rozsahu

zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). S prihliadnutím na dôvody, ktoré

viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie, nezaoberal sa ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní

(vrátane námietky, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. júla 2014

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová