2 Cdo 24/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., so sídlom v K., zastúpenej JUDr. G. G., advokátom so sídlom v K., proti povinnému F. S., bývajúcemu v H., o vymoženie 29,89 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn.  

Er 667/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 19. júna

2012 sp. zn. 1 CoE 215/2011 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 29,89 € s príslušenstvom; povinnosť povinného zaplatiť jej túto sumu preukazovala

rozhodcovským rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice z 8. marca 2010 sp. zn.

2 C 1168/2009. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov

(ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Rožňava o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Rožňava (ďalej len „exekučný súd“ alebo „súd prvého stupňa“)

uznesením z 11. októbra 2011 č.k. 8 Er 667/2011-34 zamietol žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie odôvodnil vyslovením záveru  

o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky nachádzajúcej sa v časti

XV. bod 1 a 2 všeobecných poistných podmienkach, ktoré tvorili neoddeliteľnú časť poistnej

zmluvy z 30. augusta 2007. Poukázal na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52, § 53 ods. 1 a ods. 5 a § 54

Občianskeho zákonníka. Mal za to, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná,

lebo povinný nemal možnosť zmeniť obsah dokumentov tvoriacich neoddeliteľnú časť

poistnej zmluvy (mohol ju len akceptovať alebo neakceptovať ako celok). Bolo výlučne  

na oprávnenej, koho určí za rozhodcu, resp. za rozhodcovský súd, pričom napokon vybrala

pod zámienkou účelnosti, praktickosti a rýchlosti rozhodcovský súd, v prípade ktorého

priznané trovy konania niekoľkonásobne prevyšujú výšku predmetu sporu. Povinnému sa

týmto zabránilo, aby svoje práva bránil pred všeobecným súdom. Predmetnou rozhodcovskou

doložkou došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa

(povinného – dlžníka), z ktorého dôvodu bola už v čase uzatvárania zmluvy neprijateľnou

podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho

zákonníka. Rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym

exekučným titulom na vykonanie exekúcie (je materiálne nevykonateľný). Žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nevyhovel.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Košiciach uznesením z 19. júna 2012 sp. zn.  

1 CoE 215/2011 napadnuté uznesenie exekučného súdu bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). O trovách

odvolacieho konania rozhodol tak, že ich náhradu účastníkom nepriznal. Stotožnil sa  

s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení exekučného súdu, na ktoré poukázal.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol, že exekučný súd je oprávnený

a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej

rozhodcovskej zmluvy a že pri riešení tejto otázky, nie je viazaný tým, ako túto otázku

vyriešil rozhodcovský súd. Správne preto exekučný súd už v tomto štádiu konania skúmal

nielen formálnu, ale aj materiálnu stránku exekučného titulu. V danom prípade rozhodcovská

doložka nachádzajúca sa v poistnej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným v časti

všeobecné obchodné podmienky bod XV. nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná, čo

vyplýva aj z jej zaradenia do všeobecných obchodných podmienok. Z poistnej zmluvy

uzavretej medzi oprávnenou a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že

jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) všeobecné poistné podmienky pre poistenie

zjednávané, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok.  

Na tomto fakte podľa názoru odvolacieho súdu nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu

zmluvy podpísali zmluvné strany (ako pokračovanie pretlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku,

teda doložku uvedenú v poistných podmienkach. Odvolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi súdu

prvého stupňa, že takto dohodnutá rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa čím napĺňa znaky

neprijateľnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 OZ. O trovách odvolací súd rozhodol v zmysle

ustanovenia § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená (ďalej aj ako

„dovolateľka“). Navrhla napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené

rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Tvrdila, že

dovolanie je procesne prípustné z dôvodov podľa § 237 O.s.p. a osobitne ho považovala  

za procesne prípustné aj z dôvodu uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p. Uviedla, že súdy v danom

prípade rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí do ich právomoci a tým zaťažili konanie vadou

v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. Podľa jej názoru rozhodcovský súd rozhodoval v súlade  

so zákonom na základe riadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné súdy nemajú  

vo vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského súdu postavenie odvolacích súdov, a preto

v zásade nie sú oprávnené preskúmavať rozhodcovské rozsudky po vecnej stránke.

Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. umožňuje v tam vymenovaných prípadoch

exekučné konanie zastaviť, nie však zamietnuť žiadosť exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie. Skúmanie (ne)platnosti rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej

doložky v exekučnom konaní nemá žiadnu oporu v relevantných právnych predpisoch. Okrem

toho namietala, že súdy jej nesprávnym postupom odňali možnosť pred súdom konať (§ 237

písm. f/ O.s.p.). I keď sa v exekučnom konaní vo všeobecnosti nevykonáva dokazovanie, súdy

predsa len vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi, avšak bez toho, aby nariadili

pojednávanie. Tým ju v rámci dokazovania vylúčili z možnosti vyjadriť sa k vykonaným

dôkazom. Zároveň podrobne vysvetlil, ktoré časti predložených listín v ich vzájomnej väzbe

viedli k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy. Dovolanie odôvodnila tiež tým, že súdy nižších

stupňov svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ O.s.p.).

Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) skúmal najprv

prípustnosť podaného dovolania a dospel k záveru, že v danej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Oprávnená v dovolaní tvrdila, že osobitne považuje

dovolanie za procesne prípustné z dôvodu uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p. Dôvod

prípustnosti dovolania uvedený v ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. sa vzťahuje na prípady, keď

odvolací súd rozhodne rozsudkom. V danej veci odvolací súd napadnuté uznesenie súdu

prvého stupňa potvrdil uznesením. Tvrdenie oprávnenej o prípustnosti dovolania v mysle

ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. je preto mylné. Podmienky prípustnosti dovolania proti

uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.

V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/]  

na zaujatie stanoviska. Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým

bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 2 O.s.p.).

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení,

preto dovolanie oprávnenej podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.  

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených  

v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. b/ až e/, g/ O.s.p. nenamietala a tieto nezistil

ani dovolací súd.  

Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala oprávnená predovšetkým

tým, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237  

písm. a/ O.s.p.).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopierala. Vyčítala im iba to, že v rozpore so zákonom preskúmavali

právoplatné exekučné tituly a že bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní

skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Dovolateľka tak v skutočnosti

namietala, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení

zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) preto nešlo zo strany

oprávnenej o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka

uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Dovolaním napadnuté rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní, v ktorom

právomoc súdov (exekučného súdu ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe)

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (z Exekučného poriadku, napríklad z ustanovení § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ O.s.p. tak nebola opodstatnená.

Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým, že

súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti.

V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia

tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora

vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu exekučného

konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul  

z hľadiska ich súladu so zákonom. V súvislosti s tým najmä skúma, či návrh na vykonanie

exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením

(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený  

a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky

konania v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie

sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu upravenú v ustanoveniach § 120 až  

§ 136 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh. Vzhľadom

na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia podmienok konania  

a   tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie  

na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávnenej  

a povinného. Táto námietka dovolateľky je vzhľadom na uvedené nedôvodná.

Dovolací súd ďalej k námietkam dovolateľky pre úplnosť uvádza, že pokiaľ

oprávnený/á v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn.   3 Cdo 122/2011). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy  

v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len

realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012).

Dovolací súd pripomína, že Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-40/08 vo veci

Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav

medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,

vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd  

má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého

týmto súdnym dvorom sa má Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez

účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami

potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej

v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa

vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných

opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu

vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú,  

s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Ak teda dovolateľka vyvodzovala existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej

neprítomnosti, išlo aj v tejto časti jej dovolania o námietku neopodstatnenú. Namietaným

postupom súdov nebola znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

Dovolací súd sa z úradnej povinnosti zaoberal aj otázkou, či k odňatiu možnosti

oprávnenej konať pred súdom nedošlo prípadne samotným rozhodnutím o zamietnutí žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O takýto dôsledok by mohlo

ísť, ak by pre rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti neboli splnené zákonom stanovené

podmienky. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 3 Exekučného poriadku totiž nevyhnutným

dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie musí byť zastavenie exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke

exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto

rozhodnutia však nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov

v exekučnom konaní.  

Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)

odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j.  

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený

právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci  

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.  

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu  

v   súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o   rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon

o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto

ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj

iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži  

svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto

ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti

skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu  

v   konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by

nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta

sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu

princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa.  

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy

uzavretej medzi oprávnenou a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že

jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné

poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok. Na tomto

fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany (ako

pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné dojednania

odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných

podmienkach. Z obsahu predložených dokumentov nevyplýva, že by spotrebiteľ (povinný)

mohol v čase uzatvorenia zmluvy odmietnuť rozhodcovskú doložku bez toho, aby tým bola

právne dotknutá ostatná časť poistnej zmluvy. Súdy nižších stupňov preto správne uzavreli, že

povinný nemal možnosť v čase uzatvorenia poistnej zmluvy zmeniť obsah dokumentov

tvoriacich jej neoddeliteľnú časť. Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy

v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Správnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie preto neodňali oprávnenej možnosť konať pred súdom.

Záverom dovolací súd pre úplnosť k námietkam dovolateľky ohľadne právneho

posúdenia veci uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových

zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia).  

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.  

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa

uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.  

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému náhradu trov

dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.  

V Bratislave 28. novembra 2013

Za správnosť vyhotovenia :   JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

Jarmila Uhlířová   predseda senátu