2 Cdo 237/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne J. P., bývajúcej v H., zastúpenej Advokátskou kanceláriou N. s.r.o., so sídlom v B., proti žalovanej Sociálnej poisťovni, so sídlom v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8-10, o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru výpoveďou, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp.zn.
17 C 105/2009, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského sudu v Banskej Bystrici
z 22. júna 2010, sp.zn. 14 Co 97/2010, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Lučenec rozsudkom zo 14. januára 2010 č.k. 17 C 105/2009-329
zamietol návrh žalobkyne, ktorým sa domáhala, aby súd určil, že výpoveď z 29. apríla 2009 je
neplatná, že pracovný pomer žalobkyne so žalovanou trvá a že žalovaná je povinná zaplatiť
žalobkyni náhradu mzdy vo výške priemerného mesačného zárobku odo dňa nasledujúceho
po dni keď sa mal pracovný pomer skončiť, t.j. od 1. augusta 2009. Žalovanej náhradu trov
konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že návrh žalobkyne
bol bezdôvodný. Konštatoval, že práca, ktorú odmietla žalobkyňa vykonávať
v inkriminovanom čase napriek tomu, že jej ju prideľovala priama nadriadená – t.j.
spracovávanie žiadostí o poskytnutí súčinnosti od súdnych exekútorov – patrila podľa názoru
súdu prvého stupňa do pracovnej náplne platnej pre žalobkyňu. Zákonník práce ani iný
právny predpis presne neupravuje, čo je druh práce, ani spôsob jeho dojednania účastníkmi.
Účastníci si nemusia v pracovnej zmluve detailnejšie dohodnúť pracovnú náplň. Takto
detailne koncipovanú pracovnú náplň môže zamestnávateľ pripojiť k pracovnej zmluve.
Do takejto pracovnej náplne môže kedykoľvek jednostranne prostredníctvom pokynov
vstupovať, rozširovať ju, ale pritom neprekročiť v pracovnej zmluve dohodnutý rozsah práce.
V náplni práce žalobkyne podľa platnej pracovnej činnosti z 29. decembra 2005 bolo okrem iných činností uvedené aj zabezpečovanie vymáhania pohľadávok, konzultačná a poradensko-
informačná činnosť, riešenie prípadných sporov v oblasti registra, výberu a vymáhania
poistného, poplatku za nesplesnie oznamovacej povinnosti, penále, pokút alebo príspevku
na poistenie v nezamestnanosti a do garančného fondu a plnenie ďalších úloh
súvisiacich s pracovnou činnosťou podľa pokynov priameho nadriadeného vedúceho
zamestnanca, alebo riaditeľa pobočky. Priamou nadriadenou žalobkyne bola Bc. I. G., ktorá
jej ústne oznámila, že je povinná aj spracovávať žiadosti o poskytnutie súčinnosti od
súdnych exekútorov. Žalobkyňa odmietla uvedenú prácu vykonávať s tým, že nepatrí do jej
pracovnej činnosti s vedomím, že túto prácu za ňu vykonávajú kolegovia z toho istého
oddelenia – oddelenia vymáhania pohľadávok. Napriek písomným upozorneniam riaditeľa
pobočky uvedené práce naďalej nevykonávala. Podľa názoru súdu prvého stupňa nešlo
o takú podstatnú zmenu pracovnej činnosti žalobkyne, ktorá by prekračovala
v pracovnej zmluve dohodnutý druh práce, resp. zmenu pracovnej náplne. Požiadavka
zamestnávateľa voči žalobkyni nebola v rozpore s právnymi predpismi ani s dobrými mravmi.
Žalobkyňa taktiež neuniesla dôkazné bremeno v tom smere, že bola v práci šikanovaná,
diskriminovaná, odlúčená od kolektívu na oddelení vymáhania pohľadávok tým, že bola
preradená na informačno-poradenské stredisko, kde bola neustále rušená klientmi. Uvedené
pracovisko bolo vytvorené preto, aby sa čo najlepšie zabezpečilo vybavovanie klientov
na každom oddelení, konzultačno-poradensko-informačnú činnosť mala žalobkyňa zahrnutú
aj v § 53, bod 10, 11 Organizačného poriadku Sociálnej poisťovne. Tým, že u žalobkyne bolo
zmenené pracovisko v rámci miesta výkonu práce dohodnutého v pracovnej zmluve,
nedošlo k podstatnej zmene dohodnutého miesta výkonu práce, ktorým je Sociálna poisťovňa,
pobočka Lučenec, Dr. Vodu 6. Súd prvého stupňa o trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 22. júna 2010
sp.zn. 14 Co 97/2010 rozsudok okresného súdu potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa
v plnom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvého stupňa a v podrobnostiach odkázal
na dôvody uvedené v jeho písomnom vyhotovení. Uviedol, že žalobkyňa v odvolacom konaní
neuvádzala nové skutočnosti, nenavrhla vykonať iné dôkazy ako boli vykonané
v prvostupňovom konaní, preto neboli podmienky dané pre prípadnú zmenu, resp. zrušenie
prvostupňového rozsudku. O náhrade trov odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, lebo
žalovaná, aj keď bola úspešná, si nárok na ich náhradu postupom podľa § 151 ods. 1 O.s.p.
neuplatnila.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalobkyňa. Žiadala, aby
dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania a jeho dôvodnosť vyvodzovala z ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p. V dovolaní dovolateľka namietala, že odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí
obmedzil len na prevzatie argumentácie súdu prvého stupňa, pričom tak urobil bez toho, aby
sa vyjadril k argumentom žalobkyne uvedeným v odvolaní alebo aby uviedol, prečo tieto
argumenty neakceptoval. Namietala taktiež nesprávne právne posúdenie veci v zmysle
ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
Vyjadrenie k podanému dovolaniu zo strany žalovanej nebolo podané.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho
pojednávania skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto
opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle § 238 O.s.p. platí,
že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak
je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok, v ktorom sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238
ods. 2 O.s.p.), alebo potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací
súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie
zásadného právneho významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Dovolaním žalobkyne je napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie je prípustné. V prejednávanej veci
dovolací súd dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd
odchýlil. Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že dovolanie
žalobkyne nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné.
So zreteľom na obsah dovolania a tiež zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd aj otázkou, či
konanie nie je postihnuté niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát). Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte
rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska
prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je
konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, možno ním napadnúť
aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pre záver o existencii
niektorej z uvedených procesných vád nie je rozhodujúci subjektívny názor účastníka o tom,
že v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce
zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Žalobkyňa vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. nenamietala
a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
So zreteľom na dovolateľkou uvádzané skutočnosti zameral sa dovolací súd osobitne
na otázku, či konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je taký
vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv.
K odňatiu možnosti žalobkyni pred súdom konať malo podľa jej názoru dôjsť tým, že
rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náležite odôvodnené v súlade s ustanovením § 157 ods. 2
O.s.p. Dovolateľka namietala, že odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí obmedzil len
na prevzatie argumentácie súdu prvého stupňa, pričom tak urobil bez toho, aby sa vyjadril
k jej argumentom uvedeným v odvolaní alebo aby uviedol, prečo tieto argumenty
neakceptoval.
Nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného odvolania. Dovolací súd v rámci svojej prieskumnej
činnosti však nezistil, že by napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu trpelo vadou nedostatku
riadneho odôvodnenia. Odvolací súd oprávnene poukázal na rozsudok súdu prvého stupňa,
pretože žalobkyňa v odvolaní neuviedla nič, čo by nebolo tvrdené aj v konaní pred súdom
prvého stupňa. Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že žalobkyni nebola odňatá
možnosť konať pred súdmi v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. a teda dovolanie voči
napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. nie je
prípustné.
Nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (a aj prvostupňovým súdom)
namietané v dovolaní žalobkyne je síce prípustným dovolacím dôvodom, možno ho však
uplatniť len vtedy, ak je dovolanie prípustné. Samo osebe prípustnosť dovolania nezakladá.
Dovolanie je v zmysle Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu, ale len tie,
o ktorých tak zákon ustanovuje. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti
dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť preskúmavaniu po stránke vecného
a právneho posúdenia.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že v danej veci prípustnosť dovolania
žalobkyne proti napadnutému rozsudku krajského súdu nemožno vyvodiť ani z ustanovenia
§ 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Z uvedeného dôvodu Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/
O.s.p. ako neprípustné odmietol. Vzhľadom na právnu úpravu dovolacieho konania sa
nezaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Náhrada trov dovolacieho konania nebola dovolacím súdom účastníkom priznaná,
lebo v dovolacom konaní nemala dovolateľka úspech a žalovaná nepodala návrh na uloženie
povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. februára 2011
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : J. Uhlířová