2 Cdo 236/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobcu : Ing. J. H., bývajúci v Č., zastúpený JUDr. C. S., advokátom v Č., proti žalovanému : V. spol. s r.o.,

Č., zastúpený JUDr. J. V., advokátom spoločnosti S. s.r.o., so sídlom Č., o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp.zn.   11 C 36/2007, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 10. júna 2010

sp.zn. 9 Co 49/2010

t a k t o :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému trovy dovolacieho konania v sume 74,61 €  

do rúk alebo na účet JUDr. J. V. do 3 dní.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Žiline označeným rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Čadca

z 4. novembra 2009 č.k. 11 C 36/2007-118, ktorým bola žaloba o určenie vlastníckeho práva

k časti parcely CKN X. o výmere asi X. m2 zamietnutá s odôvodnením, že súd prvého stupňa

vykonal   vo   veci   dostatočné   dokazovanie a vyvodil   z   neho   správny   právny   záver

o nedostatku aktívnej legitimácie na podanie žaloby. Žalobca neosvedčil skutočnosti tvrdené

v návrhu, že je vlastníkom časti parcely zapísanej v Správe katastra nehnuteľností Č. č.   X.,

keď   vlastníctvo   k   časti   tejto   parcely   mal   nadobudnúť   dedením   k   pôvodnej

pozemnoknižnej parcele č. X. zapísanej vo vložke č. X. pozemkovej knihy katastrálne územie

Č.. Žalobca bol zároveň zaviazaný zaplatiť žalovanému trovy odvolacieho konania v sume

74,61 € na účet právneho zástupcu v lehote troch dní.

Žalobca podal proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, ktorého prípustnosť

vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. a dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2

písm.a/, b/, c/ O.s.p. Namietal, že rozhodnutia nižších súdov nie sú riadne odôvodnené a tým mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože ako účastník konania stratil možnosť

efektívnej obrany proti rozhodnutiu, ktoré zásadu riadneho odôvodenia postráda.

Nedodržaním tejto zásady bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces. Navrhol, aby najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie žalobcu zamietnuť a priznať mu

trovy dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl. O.s.p. možno napadnúť dovolaním.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm.a/ až g/ O.s.p., a proti rozsudku

odvolacieho súdu je prípustné ešte aj v prípadoch uvedených v ustanovení § 238 O.s.p.

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý

potvrdil jediný rozsudok súdu prvého stupňa, pričom nevyslovil prípustnosť dovolania a nešlo

ani o prípad, že by sa odvolací súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu.

Keďže dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý  

zo znakov uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom

Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa.

S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O.s.p.,   ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu

rozsudku, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo

uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané je postihnuté niektorou  

zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu

o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska

ustanovenia § 237 O.s.p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie

odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O.s.p., ale nastáva až

vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení

skutočne trpí.

So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania, sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že

v prejednávanej veci mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/

O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

K odňatiu možnosti žalobcu pred súdom konať malo podľa jeho názoru dôjsť tým, že

rozhodnutia súdov nižších stupňov neboli riadne odôvodnené, preto ako účastník konania

stratil možnosť efektívnej obrany proti rozhodnutiu, ktoré zásadu riadneho odôvodnenia

postráda.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáha, a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie návrhy na dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú  

vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý

proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem

zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, Séria A, č. 303-A), Komisie  

(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91)

a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp.zn. I. ÚS 226/2003), treba

za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho

a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie, je odrazom práva účastníka  

na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada  

i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej

strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite,

skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi)

v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

Neodôvodnené a tým nepreskúmateľné súdne rozhodnutia zakladajú protiústavný stav,

pretože podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa ukladá súdom zákonom

ustanoveným postupom – teda v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. poskytovať ochranu právam,

ktoré sú predmetom občianskeho súdneho konania. Vždy však musí byť predmetom veľmi

starostlivej úvahy, kedy o taký prípad pôjde; a oň by išlo napríklad vtedy, ak by sa odvolacie

súdne rozhodnutie obmedzilo len na arbitrárne odôvodnenie, že sa „stotožňuje so skutkovými

a právnymi závermi súdu prvého stupňa“, ale bez toho, že by sa čo len zmienilo o námietkach

odvolateľa, ktorými tento brojí proti prvostupňovému rozhodnutiu, a nezaujal by k nim svoj

názor, o ktorý prípad však v preskúmavanej veci nejde.

Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku uviedol, že prvostupňový súd

vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a vyvodil z neho správny právny záver. Na námietky

odvolateľa, že rozhodnutie prvostupňového súdu je nejasné a nezrozumiteľné vyplývajúce   z   nejasného odôvodnenia rozsudku uviedol, že prvostupňový súd jednoznačne uviedol,

z akých dôkazov pri rozhodovaní vychádzal a k akému právnemu záveru dospel. Aj odvolací

súd má za to, že žalobca neosvedčil skutočnosti tvrdené v návrhu, teda že je vlastníkom časti

parcely zapísanej v Správe katastra nehnuteľností Č. č. X., keď vlastníctvo k časti tejto

parcely mal nadobudnúť dedením pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. X. zapísanej vo

vložke č. X. pozemkovej knihy k.ú. Č.. Keďže žalobca predmetné skutočnosti pred súdom

prvého stupňa neosvedčil, tento správne konštatoval, že zistený skutkový stav nezakladá dostatok aktívnej legitimácie na podanie žaloby a preto návrh žalobcu zamietol. Zo žalobcom

predložených listinných dôkazov vyplynulo len to, že jeho rodičia v roku 1941 boli evidovaní v pozemkovej knihe ako spoluvlastníci neurčitého podielu k parcele č. X. vo   vložke   č.   X.  

v katastrálnom území Č. bývalej pozemkovej knihy. Žalobca nepreukázal, že by v čase

rozhodovania prvostupňového súdu bol vlastníkom časti parcely evidovanej Správou katastra

Č. ako CKN parcela č. X.. Žalobca ani v odvolaní neuviedol žiadne iné skutočnosti, s ktorými

by sa prvostupňový súd nevysporiadal a ktoré by v odôvodnení rozsudku nevyhodnotil.

Z   práva   na   spravodlivý   proces   vyplýva   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že (ne)majú

význam pre rozhodnutie vo veci samej (porovnaj Krasko c/a Švajčiarsko, 1993).

S poukazom na vyššie uvedené preto nedošlo v danej veci k vade konania podľa § 237

písm.f/ O.s.p.

Nakoľko prípustnosť dovolania žalobcovi nemožno vyvodiť   z ustanovenia § 238

O.s.p., ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie v súlade

s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p., ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania

proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.  

a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešný účastník v dovolacom konaní podal návrh na uloženie

povinnosti nahradiť mu trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1

O.s.p.). Dovolací súd mu priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za právnu službu,

ktorú poskytol žalovanému vypracovaním vyjadrenia z 28. septembra 2010 k dovolaniu

žalobcu (§ 14 ods. 1 písm.b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov  

za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 11 ods. 1 písm.a/

tejto vyhlášky vo výške 55,49 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné

výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3

tejto vyhlášky) 7,21 € a k tomu 19 % DPH, t.j. 11,91 € predstavuje spolu 74,61 €. Nepriznal

žalovanému náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za právnu službu prevzatie a príprava zastúpenia, keď zo spisu je zrejmé, že žalovaný bol zastúpený JUDr. J. V. pred

prvostupňovým ako aj odvolacím súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. februára 2011

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová