2 Cdo 235/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Ľ. G., bývajúcej vo Z., zastúpenej JUDr. Ing. J. M., advokátkou vo Z., proti odporcom 1/ B., so
sídlom vo Z., 2/ V. B., bývajúcemu vo Z., o návrhu na začatie konania na náhradu
škody ušlej mzdy, doplatok do plného platu, trov konania a odškodného 100 000 €,
o odmietnutom podaní navrhovateľky, vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn.
13 C 105/2010, o dovolaní navrhovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 22. septembra 2011 sp. zn. 15 Co 231/2011, takto
r o z h o d o l :
Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. septembra 2011
sp. zn. 15 Co 231/2011 a uznesenie Okresného súdu Zvolen z 19. júla 2011
č.k. 13 C 105/2010-120 a vec vracia Okresnému súdu Zvolen na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Zvolen uznesením z 19. júla 2011 č.k. 13 C 105/2010-120 odmietol podanie navrhovateľky, ktoré mohlo byť návrhom na začatie konania. Rozhodnutie
odôvodnil poukazom na § 43 ods. 1, 2 O.s.p. Uviedol, že navrhovateľka napriek výzve okresného súdu svoje písomné podanie neopravila a nedoplnila v stanovenej lehote a aj napriek jej písomným podaniam odôvodnenie návrhu je nejasné a nezrozumiteľné, nie je z neho zrejmé, na základe akých konkrétnych skutočností si uvedené nároky uplatňuje.
Pre tento nedostatok podania nemohol súd v konaní pokračovať.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 22. septembra 2011 sp. zn.
15 Co 231/2011 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 O.s.p.). Rozhodnutie
odôvodnil tým, že navrhovateľka napriek výzve okresného súdu svoje podanie nedoplnila
ani neopravila tak, aby z neho bolo zrejmé, čoho sa svojím podaním domáha. Aj odvolací
súd bol názoru, že na základe podaní navrhovateľky nebolo možné rozhodnúť o tom,
čoho sa navrhovateľka svojimi podanými návrhmi domáhala a na základe akých
skutočností si nároky uplatňovala. Navrhovateľka bola poučená podľa § 79 ods. 1 O.s.p.,
a bola tiež poučená podľa § 42 ods. 3 O.s.p. Súd teda nemohol vo veci konať
a rozhodnúť. Na základe podaní navrhovateľky by okresný súd nemohol zamerať ani
prípravu na pojednávanie v danej veci.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala navrhovateľka dovolanie.
Navrhla, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie krajského súdu ako aj okresného súdu a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237
písm. f/ O.s.p. Navrhovateľka považuje rozhodnutie súdu za nesprávne a nezákonné,
pretože po doručení uznesenia súdu prvého stupňa (výzvy) postupovala podľa pokynov
súdu a svoj návrh doplnila podaním z 11. augusta 2010 (presne označila účastníkov
konania, označila dôkazy a pripojila všetky listinné dôkazy, ďalej uviedla čoho sa
domáha, teda presný petit, ktorý je tak určitý ako aj zrozumiteľný). Keď súd prvého
stupňa po právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. novembra
2010 sp. zn. 15 Co 272/2010 (č.l. 62), opätovne vyzval navrhovateľku na doplnenie
návrhu, postupoval podľa názoru navrhovateľky v rozpore s ustanovením § 43 O.s.p.,
pretože toto ustanovenie opätovnú výzvu na doplnenie návrhu nepripúšťa. Uviedla, že je
postačujúce, ak v návrhu vyjadrila podstatu (zmysel) toho, čoho sa v konaní na základe
opísaného skutkového stavu domáha a súd bol povinný formulovaný žalobný petit
posudzovať z obsahového hľadiska. Návrh navrhovateľky v spojení s doplnením návrhu
z 11. augusta 2010 má všetky náležitosti návrhu, teda je z neho zjavné, ktorému súdu je
určený, ktorej veci sa týka a čo sleduje, je podpísaný, datovaný a v podaniach
navrhovateľky je obsiahnuté aj pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností. Z návrhu
navrhovateľky je totiž zjavné, že si uplatňuje nárok na náhradu škody spočívajúcu
v rozdiele medzi výškou invalidného dôchodku, ktorého je navrhovateľka poberateľkou a výškou priemernej mesačnej mzdy, pričom táto škoda jej bola spôsobená
zamestnávateľom – odporkyňou 1/, a jej zamestnancom a priamym nadriadeným
navrhovateľky – odporcom 2/.
Odporcovia 1/ a 2/ sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená
advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné
proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého
stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1
O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie
výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie
o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených
uznesení, preto dovolanie podľa § 239 O.s.p. nie je prípustné.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí niektorou z nich. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p.
nenamietala a tieto nezistil ani dovolací súd.
V dovolaní sa ako dovolací dôvod uvádza, že navrhovateľke bola v konaní odňatá
možnosť pred súdom konať.
Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) treba rozumieť
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho
procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho
práv a právom chránených záujmov. O postup odnímajúci účastníkovi možnosť pred
súdom konať ide tiež vtedy, ak súd podľa § 43 ods. 2 O.s.p. odmietne podanie (žalobu),
hoci podmienky pre tento postup nie sú dané.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 79 ods. 1 nevyžaduje, aby žalobca
po stránke formálnej do najmenších podrobností formuloval návrh budúceho výroku
súdneho rozhodnutia. Z jeho doslovného znenia je zrejmé, že za postačujúce považuje, ak
žalobca v žalobe vyjadrí podstatu (zmysel) toho, čoho sa v konaní na základe opísaného
skutkového stavu domáha. Petit žaloby, tak ako žalobca formuluje v podanej žalobe alebo
neskôr v priebehu konania, je súd povinný posudzovať čisto z hľadiska obsahového
(t.j. či je v žalobe dostatočne presne, určito a zrozumiteľne vyjadrené, čo žalobca žiada). Súd do výroku svojho rozhodnutia nemusí prevziať doslovne žalobcom naformulovaný
petit žaloby, môže v ňom vykonať také zásahy, ktoré zachovávajú podstatu petitu a nemenia jeho zmysel.
Navrhovateľka svoj návrh na začatie konania označila ako návrh na náhradu škody ušlej mzdy, doplatok do platu, trovy konania a odškodné 100 000 €. Svoj návrh doplnila podaním doručeným súdu 11. augusta 2010 (č.l. 10), pričom presne označila účastníkov konania, označila dôkazy, pripojila listinné dôkazy a určila rozdiel medzi výškou invalidného dôchodku a priemernou mesačnou mzdou. Rovnako aj podanie na č.l. 129 spisu sa týka veci samej. Z obsahu jednotlivých podaní možno vyvodiť, že
navrhovateľka sa svojím návrhom domáha náhrady škody spočívajúcej v rozdiele medzi výškou invalidného dôchodku, ktorého je navrhovateľka poberateľkou a výškou priemernej mesačnej mzdy, pričom rovnako je z podaní zrejmé, že navrhovateľka poukazovala na to, že škoda jej bola spôsobená zamestnávateľom – odporkyňou 1/, a jej
zamestnancom a priamym nadriadeným navrhovateľky – odporcom 2/.
Výklad a používanie § 43 ods. 1 a 2 O.s.p. musí v celom rozsahu rešpektovať
základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej
republiky. Súd musí vykladať a používať citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Interpretáciou
a používaním tohto ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Súd musí súčasne vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať
v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.). Občianske
súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť
na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 O.s.p.). Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých
náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú
nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu.
Sám Občiansky súdny poriadok to vyjadruje tak, že umožňuje odmietnuť podanie
podľa § 43 ods. 2 len vtedy, ak v konaní nemožno pre nedostatky návrhu (žaloby)
pokračovať. Možnosťou pokračovať v konaní v tomto zmysle je možnosť súdu konať
a rozhodovať bez zásadnejších prekážok, ktorými sú neodstrániteľné alebo neodstránené
nedostatky žalôb. Musí ísť o prekážky pre akýkoľvek ďalší postup všeobecného súdu
(pozri napr. IV. ÚS 1/02).
Z vyššie uvedeného vyplýva, že navrhovateľke bola znemožnená realizácia jej procesného práva na to, aby súd konal ďalej o návrhu a že teda v predmetnom konaní
došlo k procesnej vade podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., zakladajúcej prípustnosť
a zároveň dôvodnosť dovolania. Táto vada je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie zrušiť. Rozhodnutie, ktoré bolo vydané v konaní
postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť totiž považované za správne.
So zreteľom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté potvrdzujúce
uznesenie odvolacieho súdu zrušil podľa § 243b ods. 1 O.s.p.; pre rovnakú vadu zrušil
tiež uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým tento odmietol podanie navrhovateľky, a vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. januára 2013 JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Jarmila Uhlířová