2 Cdo 233/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu R. U., bývajúceho v R., proti žalovanému Krajskému súdu v Žiline, so sídlom v Žiline, Orolská 3, o zaplatenie 881,14 €, vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 5 C 204/2010, o dovolaní žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. júla 2011 sp. zn. 13 Co 177/2011,
takto
r o z h o d o l :
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. júla 2011 sp. zn.
13 Co 177/2011 a rozsudok Okresného súdu Revúca z 15. marca 2011 č.k. 5 C 204/2010-54
v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa žalobu zamietol a v nadväzujúcom výroku
o trovách konania a vec v rozsahu zrušenia vracia Okresnému súdu Revúca na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Revúca rozsudkom z 15. marca 2011 č.k. 5 C 204/2010-54 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 510,75 € v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia. Súd vo zvyšku návrh žalobcu zamietol. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa návrhom
doručeným súdu 24. septembra 2010 domáhal voči žalovanému zaplatenia 881,14 € a náhrady
trov konania. Svoj návrh žalobca odôvodnil tým, že v dôsledku disciplinárneho konania
vedenému voči jeho osobe ako sudcovi mu neboli v rokoch 2007 a 2008 vyplatené ďalšie
platy v zmysle § 77 ods. 1 písm. c/ zákona č. 385/2000 Z.z. pred jeho novelizáciou zákonom
č. 517/2008 Z.z. Tieto ďalšie platy boli žalobcovi vyplatené až 30. septembra 2009. Keďže sa
žalovaný dostal do omeškania, domáhal sa žalobca zaplatenia úrokov z omeškania v celkovej
sume 881,14 €. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný mal
povinnosť zaplatiť žalobcovi „ďalšie platy“ najneskôr do 15. januára 2009, ale urobil tak až
30. septembra 2009. Žalovaný bol preto v omeškaní celkom 258 dní. Vzhľadom na uvedené
mal žalobca právo požadovať od žalovaného úroky z omeškania a to vo výške 10,5 % z istiny
6 881,70 €, čo je 510,75 €. Keďže žalobca žiadal prisúdiť viac, v prevyšujúcej časti súd
žalobu zamietol. Žalovaný sa do omeškania nedostal pred 15. januárom 2009, lebo nemal
povinnosť vyplatiť ďalšie platy v období pred novelou ustanovenia § 77 ods. 1 písm. c/
zákona č. 385/2000 Z.z. v znení účinnom pred 1. januárom 2009, pretože mu to zákon
neukladal a ani neumožňoval. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O.s.p., lebo
strany sporu mali v konaní len čiastočný úspech.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalobcu rozsudkom z 12. júla 2011
sp. zn. 13 Co 177/2011 rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej zamietol žalobu
a rozhodol o náhrade trov konania, potvrdil. Vyslovil, že v časti, v ktorej súd prvého stupňa
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 510,75 € zostáva nedotknutý. Rozhodnutie
odôvodnil tým, že okresný súd rozhodol vo veci na základe dostatočne zisteného skutkového
stavu a tento správne právne posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením napadnutého rozsudku. Dodal, že na žalobcom tvrdený rozpor ustanovenia
§ 77 ods. 1 písm. c/ zákona č. 385/2000 Z.z. pred novelou zákonom č. 517/2008 Z.z. (pred
1. januárom 2009) s Ústavou Slovenskej republiky by mohol okresný súd prihliadnuť, keby
o práve žalobcu rozhodoval v čase účinnosti tohto ustanovenia a to s prihliadnutím
na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Ak by súd dospel k záveru, že predmetné
ustanovenie zákona je v rozpore s niektorým článkom ústavy, musel by konanie prerušiť
a postúpiť vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Súd prvého stupňa správne posúdil aj
otázku úspechu strán sporu pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania (§ 142 ods. 2 O.s.p.).
O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, lebo úspešný žalovaný nepodal
návrh na ich náhradu (§ 151 ods. 1 prvá veta O.s.p.) a neúspešnému žalobcovi právo
na náhradu trov odvolacieho konania nevzniklo.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Navrhol rozsudok
odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval
z § 237 písm. f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. Odňatie možnosti
konať pred súdom videl dovolateľ v nedostatku odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu
ako aj súdu prvého stupňa. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 31. augusta 2010 sp. zn. 2 Cdo 125/2009, na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
a Ústavného súdu Slovenskej republiky. Uviedol, že podstatou návrhu na začatie konania v časti, v ktorej bol súdom prvého stupňa zamietnutý a v ktorej odvolací súd jeho rozhodnutie
potvrdil, je argumentácia vychádzajúca z ústavného rozmeru posudzovaného prípadu.
Domnieva sa, že dotknutú časť návrhu je možné označiť termínom „pre vec podstatný
význam“. Okresný súd sa predmetným rozmerom danej veci vôbec nezaoberal a krajský súd
ako súd odvolací sa pri využití aplikácie § 219 ods. 2 O.s.p. „stotožnil“ s neexistujúcou
argumentáciou.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu ponechal rozhodnutie
o dovolaní na úvahe dovolacieho súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) s právnickým vzdelaním (§ 241
ods. 1 O.s.p.) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) najskôr
to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle § 238 ods. 1 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Podľa § 238 ods. 5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo
napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom
trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,
pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len
príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je
rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.
V danej veci bolo dovolaním žalobcu napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho
súdu v časti o peňažnom plnení v sume 370,39 €, ktorá suma nedosahuje trojnásobok
minimálnej mzdy v čase podania žaloby. Minimálna mzda v deň podania žaloby
t.j. 24. septembra 2010 bola v zmysle nariadenia vlády č. 441/2009 Z.z. stanovená sumou
307,70 € a jej trojnásobok predstavuje sumu 923,10 €. Preto je dovolanie proti rozsudku
odvolacieho súdu podľa uvedeného ustanovenia § 238 ods. 5 O.s.p. neprípustné.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý
rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. nenamietal a tieto nezistil ani
dovolací súd.
Dovolateľ namietal vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú dovolateľ videl
v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov oboch stupňov.
Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46
a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija
c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci
E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite,
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho
dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)
vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov
a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom
súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Dovolací súd po preskúmaní danej veci zistil, že žalobca sa v tomto konaní domáhal
voči žalovanému zaplatenia 881,14 € a náhrady trov konania. Žalobca uviedol, že v dôsledku
disciplinárneho konania vedenému voči jeho osobe ako sudcovi mu neboli v rokoch 2007
a 2008 vyplatené „ďalšie platy“ v zmysle § 77 ods. 1 písm. c/ zákona č. 385/2000 Z.z. pred
jeho novelizáciou zákonom č. 517/2008 Z.z. Tieto ďalšie platy boli žalobcovi vyplatené až
30. septembra 2009. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania, domáhal sa žalobca zaplatenia
úrokov z omeškania v celkovej sume 881,14 €. Žalobca tvrdil, že predchádzajúca právna
úprava porušovala zásadu prezumpcie neviny a vo faktickej rovine aj zásadu, že nie je možné
za ten istý skutok obvineného potrestať dvakrát (opakovane). Uviedol, že predmetné zásady
taktiež patria medzi základné práva, ktoré musia byť garantované a rešpektované. Porušenie
princípu rovnosti v otázke ďalšieho platu výlučne vo vzťahu k sudcom je zrejmé aj
z porovnania s ďalšími „zamestnancami“, ktorí sú v osobitom vzťahu k štátu. Z ústavy
Slovenskej republiky, ani z ústavných zákonov a zákonov nevyplýva žiadna taká osobitosť
postavenia sudcov, ktorá by podmieňovala odlišný prístup (diskriminačný) v otázke ďalšieho
platu. Zdôraznil, že z titulu princípu subsidiarity je rozpor ustanovenia § 77 ods. 1 písm. c/
zákona č. 385/2000 Z.z. pred jeho novelizáciou zákonom č. 517/2008 s Ústavou Slovenskej
republiky oprávnený riešiť i všeobecný súd.
Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené
rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom
odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu
a dôvody jeho rozhodnutia. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať
správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti
postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom
prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.
Z rozhodnutí súdov oboch stupňov je zrejmé, že v odôvodnení svojich rozhodnutí sa
nevysporiadali s námietkami žalobcu (ktorými bola v podstate odôvodnená aj samotná
žaloba) pokiaľ ide o vyššie uvedené skutočnosti (t.j. porušenie princípu rovnosti, diskriminácia, porušenie zásady prezumpcie neviny a zákazu „duplicitného“
potrestania). To, že súd prvého stupňa ponechal túto argumentáciu žalobcu bez povšimnutia
namietal žalobca vo svojom odvolaní. Rovnako ani odvolací súd sa s týmito námietkami
dostatočným spôsobom nevysporiadal, keď len stručne uviedol, že na rozpor ustanovenia § 77
ods. 1 písm. c/ zákona č. 385/2000 Z.z. pred novelou zákonom č. 517/2008 Z.z. (pred
1. januárom 2009) s Ústavou Slovenskej republiky by mohol okresný súd prihliadnuť, keby
o práve žalobcu rozhodoval v čase účinnosti tohto ustanovenia a to s prihliadnutím
na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. V tomto smere sa dovolací súd stotožnil
s tvrdením žalobcu, že v danom prípade ide o argumenty, ktoré majú podstatný význam
pre rozhodnutie vo veci a preto je potrebné sa nimi zaoberať.
Uvedená skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je
okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu, súdu prvého stupňa v jeho
zamietajúcej časti ako aj v nadväzujúcom výroku o trovách konania zrušil a vec v rozsahu
zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 3 O.s.p.). S poukazom
na právnu úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho
súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. mája 2012
JUDr. Jozef K o l c u n, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová