2 Cdo 229/2013

 

znak

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v   senáte zloženom z   predsedu senátu   JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Jozefa Kolcuna a JUDr. Viery Petríkovej, v právnej

veci navrhovateľky E. P., bývajúcej vo V., proti odporkyni   R., so sídlom v K., zastúpenej  

JUDr. G. G., advokátom so sídlom v K., o zaplatenie 1 505 Eur s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Košice I pod sp. zn.   19   C   209/2008,   o   dovolaní   odporkyne   proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 24. októbra 2012 sp. zn. 1 Co 212/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   odporkyne   podané   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach  

z 24. októbra 2012 sp. zn. 1 Co 212/2011 z a m i e t a .

Navrhovateľke náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I rozsudkom zo 4. marca 2011 č. k. 19 C 209/2008-251 návrhu

navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia, že poistná zmluva č. X. uzavretá medzi

účastníkmi konania 14. februára 1997 je platná, vyhovel. Odporkyni uložil povinnosť

nahradiť navrhovateľke trovy konania vo výške 99,58 Eur do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 80 ods. 1 písm. c/ O.s.p., § 37 ods. 1 až 3,

§ 39, § 575 ods. 1 a 2, § 788 ods. 1, § 800 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1,  

§ 12 ods. 1 až 3, § 14a ods. 1 a 2 zákona č. 4/1991 Zb. o poisťovníctve, § 31a, § 67 zákona  

č. 95/2002 Z.z. zákona o poisťovníctve. Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa preukázané, že navrhovateľka 14. februára 1997 uzatvorila s odporkyňou poistnú zmluvu  

U. pre prípad smrti a dožitia s koncom poistenia 14. februára 2012. Navrhovateľka si riadne

plnila záväzky z poistnej zmluvy a platila poistné v dohodnutej výške a   v   určenom čase.

V uvedenej zmluve sa zaviazala odporkyni platiť poistné vo výške 210 Sk mesačne a poistná

doba bola zmluvnými stranami dohodnutá na 15 rokov, t. j. do 14. februára 2012. Pre prípad,

že sa navrhovateľka dožije konca poistnej doby sa poisťovňa zaviazala vyplatiť jej

kapitalizovanú poistnú sumu vo výške 45 336 Sk.   V   prípade jej smrti, by manželovi

navrhovateľky vzniklo právo na vyplatenie sumy 30 000 Sk. Navrhovateľka zmluvu uzavrela

v zmysle Všeobecných poistných podmienok pre životné poistenie platných ku dňu uzavretia

poistnej zmluvy. Kalkulácia poistného bola schválená   pred   uzavretím   poistnej   zmluvy  

a   odsúhlasená   dozorujúcim   orgánom   pre poisťovne, v tom čase Ministerstvom financií

Slovenskej republiky, dňa 30. mája 1995. Dňa 18. februára 2003 bol Úradom pre finančný trh

vykonaný u odporkyne dohľad nad činnosťou poisťovne, ktorý bol ukončený záverečným

protokolom. V uvedenom protokole dozorujúci orgán uviedol, že nezistil žiadne pochybenia

v kalkulácii poistnej sadzby UDP-K, ani iných produktov. Na základe dohľadu vykonávaného

Národnou bankou Slovenska (ďalej aj ako „NBS“) u odporkyne v období od 30. apríla

2007   do   21.   februára   2008   táto konštatovala   nedostatky   v   kalkulačných   vzorcoch   a

listom č. O. zo dňa 15. februára 2008 určila lehoty, v ktorých bola poisťovňa povinná prijať

a splniť opatrenia na odstránenie a nápravu zistených nedostatkov, a to najneskôr do termínu

30. apríla 2008. V   protokole   NBS   bolo   konštatované,   že   kalkulačné   vzorce   nie   sú  

v   súlade   s   poistno-matematickými metódami na výpočet poistného a technických rezerv

a kalkulačné vzorce niektorých produktov nezohľadňujú všetky záväzky voči poisteným.

Skupine dohľadu   algoritmus výpočtu technických rezerv v informačnom systéme P. nebol

sprístupnený, a teda nebolo možné overiť správnosť tohto algoritmu. Podľa tlačovej správy

NBS z 22. mája 2008 NBS neuložila žalovanej zvýšiť poistné produktu UDP-K. Dňa  

25. apríla 2008 obdržala navrhovateľka od odporkyne list, ktorý sa týkal prepočtu poistného

produktu UDP-K, v   ktorom   dostala   možnosť   voľby   z   troch   alternatív:   a)   či   žiada  

o   zachovanie   pôvodnej faktickej výšky poistného bez zvyšovania z dôvodu spätného

prepočtu s tým, že rozdiel medzi nanovo stanoveným a prepočítaným poistným a pôvodne

stanoveným poistným sa môže vysporiadať metódou a postupom určeným poisťovňou, b) či

súhlasí s dopočítaním poistného a jeho ďalším zvýšením podľa metodiky stanovenej NBS,

c)   že   nesúhlasí   s   dopočítaním poistného ani s postupom podľa písm. a) a po ukončení

poistenia žiada zaslať odkupnú hodnotu stanovenú a vypočítanú poisťovňou k 15. máju

2008 po odpočítaní dlžného poistného podľa metodiky NBS do 90 dní od 15. mája 2008 na adresu navrhovateľky. Odporkyňa v liste uviedla, že inkasované poistné v minulosti bolo

nižšie   ako   má   byť   podľa poistno-matematických metód a postupov s poukazom na list

Ministerstva financií Slovenskej republiky o schválenom prepočte UDP-K z r. 1995 a list

NBS z 15. februára 2008, ktorých znenie navrhovateľke nebolo známe a tiež, že poistenie sa

spravuje Všeobecnými poistnými podmienkami odporkyne z 21. mája 2001, ktoré boli

poistníkovi   oznámené zverejnením na internetovej stránke. V liste bol dodatok, že ak si

navrhovateľka nezvolí žiadnu z alternatív v určenom termíne, dôjde k zrušeniu predmetnej

poistnej zmluvy. Keďže alternatívy boli pre navrhovateľku nevýhodné a návratku

nepodpísala, listom z 23. júna 2008 jej odporkyňa oznámila, že dňa 16. mája 2008 o 00.00

hod. došlo v zmysle č. 11 ods. 2 Všeobecných poistných podmienok odporkyne k zrušeniu

predmetnej poistnej zmluvy s následnou výplatou odkupnej hodnoty navrhovateľke vo výške

18 427 Sk podľa čl. 11 ods. 2 Všeobecných poistných podmienok pre životné poistenie  

P. V odôvodnení ďalej okresný súd uviedol, že odporkyňa v konaní nepreukázala, že by bolo

došlo k dohode o zmene poistných zmlúv a ani nepreukázala, že plnenie podľa pôvodnej

zmluvy sa už stalo nemožným. Taktiež uviedol, že zo skutočnosti, že v zmluve nebola určená

výška poistného na základe poistných metód v zmysle neskoršieho zákona o poisťovníctve

tak, aby výška poistného zabezpečovala trvalú splniteľnosť všetkých jej záväzkov, vrátane tvorby dostatočných technických rezerv a spôsobu ich umiestnenia, nemožno všeobecne

usudzovať, že by táto, inak so všetkými potrebnými náležitosťami uzavretá poistná zmluva svojím obsahom a účelom odporovala zákonu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142

ods. 1 O.s.p.  

Krajský súd v Košiciach na odvolanie odporkyne rozsudkom z 24. októbra 2012  

sp. zn. 1 Co 212/2011 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že odporkyňa je povinná

zaplatiť navrhovateľke sumu 1 505 Eur s 9 % úrokom z omeškania od 15. februára 2012  

do 24. októbra 2012 do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, že odporkyňa je

povinná nahradiť navrhovateľke na trovách konania sumu 109,44 Eur do troch dní  

od právoplatnosti rozsudku. Zároveň pripustil dovolanie proti rozsudku, a to v nasledovnom

rozsahu:

„Právna otázka, na ktorej odvolací súd založil svoje rozhodnutie spočíva v tom, že ani

prípadné pochybenie dozorného orgánu nad poisťovníctvom pri schvaľovaní obchodného

plánu poisťovacej činnosti odporkyne, ktorého súčasťou boli aj kalkulácie a charakteristika

poistenia sadzby UDP-K majúce za následok prípadný nesprávny úradný postup tohto orgánu

nie je pre posúdenie nároku navrhovateľky významná (§ 238 ods. 3 O.s.p.)“.

Odvolací súd bol toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci

spočívajúci v tom, že v konaní nebola preukázaná skutočnosť spôsobujúca zánik poistnej

zmluvy z dôvodu nemožnosti plnenia, ktorý následne aj správne právne posúdil, ak dospel

k záveru, že poistná zmluva je platná. Skutkový stav sa nezmenil ani v priebehu odvolacieho

konania, preto na zistenia uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa a na právne

normy, ktoré použil súd prvého stupňa, odvolací súd poukázal a v celom rozsahu sa s nimi

stotožnil (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Navrhovateľka sa v konaní pred súdom prvého stupňa domáhala určenia, že poistná

zmluva, ktorú uzatvorila s odporkyňou dňa 14. februára 1997 je platná. V dôsledku zániku

poistenia uplynutím času, na ktorý bola poistná zmluva uzavretá (do 14.2.2012) navrhla

v konaní pred odvolacím súdom zmenu žalobného návrhu a žiadala, aby odvolací súd zaviazal

odporkyňu na peňažné plnenie – poistnú sumu, teda na základe rovnakého skutkového

základu namiesto určovacieho výroku žiadala peňažné plnenie. Vzhľadom na to, že výsledky

doterajšieho konania o určenie platnosti zmluvy mohli byť podkladom aj pre konanie  

o   zmenenom   návrhu   na   plnenie   z   poistnej   zmluvy,   odvolací   súd   postupom   podľa  

§ 95 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. zmenu návrhu pripustil. Odvolací súd uviedol, že aj  

po zmene žalobného návrhu možno konštatovať správnosť záverov súdu prvého stupňa o tom,  

že odporkyňa nepreukázala, že by došlo medzi účastníkmi k dohode o zmene poistnej zmluvy,

pokiaľ išlo o možnosť ukončenia poistnej zmluvy. Ďalej uviedol, že správne súd prvého

stupňa konštatoval, že k zániku   poistenia nedošlo v zmysle čl. 11 ods. 2 Všeobecných

poistných podmienok pre životné poistenie odporkyne a rovnako správne konštatoval,  

že k zániku zmluvného vzťahu nedošlo ani z dôvodu nemožnosti plnenia zo strany odporkyne

podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd ďalej uviedol, že Národná banka

Slovenska ako orgán dohľadu nad poisťovníctvom konštatovala chybu v kalkulácii odporkyne

až dňa 21. februára 2008. Skutočnosť, že pri vypracovaní kalkulácií poistného došlo

k poistno-matematickej chybe vyplýva aj zo znaleckého posudku č. 4/2008. Odporkyňa mala

za to, že poistno-matematická chyba v kalkulácii poistnej sadzby vznikla nezákonným

rozhodnutím, resp. následným nesprávnym úradným postupom orgánu štátu. Z uvedeného je

preto zrejmé, že dôvod, pre ktorý odporkyňa mala za to, že došlo k zániku zmluvy z dôvodu

nemožnosti plnenia, nie je zmena právneho predpisu, ale nesprávny úradný postup orgánu

dohľadu nad poisťovníctvom pri schvaľovaní kalkulácie poistnej sadzby. Skutočnosť,  

že odporkyňa odvodzuje zánik zmluvného vzťahu pre nemožnosť plnenia, z dôvodu

nesprávneho postupu orgánu dohľadu nad poisťovníctvom a nie z dôvodu zmeny právneho predpisu vyplýva aj zo skutočnosti, že ani v čase udelenia povolenia na výkon poisťovacej

činnosti odporkyne, t. j. 30. mája 1995, vtedy účinný zákon č. 24/1991 Zb. o poisťovníctve,

neumožňoval určovať výšku poistného v rozpore s poistno-matematickými metódami tak,  

aby výška poistného nezabezpečovala splniteľnosť záväzkov poisťovne. Dôsledkom toho bola

skutočnosť, že povolenie na výkon poisťovacej činnosti udeľoval štát prostredníctvom

dozorného orgánu nad poisťovníctvom pre územie Slovenskej republiky, ktorým v zmysle

zákona č. 24/1991 Zb. bolo Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Samotná okolnosť,  

či došlo k prípadnému pochybeniu dozorného orgánu nad poisťovníctvom pri schvaľovaní

obchodného plánu poisťovacej činnosti odporkyne, ktorého súčasťou boli aj kalkulácie

a charakteristika poistnej sadzby UDP-K, nie je podľa názoru odvolacieho súdu pre posúdenie

nároku navrhovateľky významná. Je tomu tak preto, že ani prípadný nesprávny úradný postup

dozorného orgánu nad poisťovníctvom pri schvaľovaní obchodného plánu poisťovacej

činnosti odporkyne, by nemal za následok nemožnosť plnenia odporkyne podľa  

§ 575 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd poukázal na § 575 Občianskeho zákonníka,

podľa ktorého, ak sa plnenie stane nemožným, povinnosť dlžníka plniť zanikne. Plnenie nie je

nemožné, najmä ak ho možno uskutočniť aj za sťažených podmienok, s väčšími nákladmi

alebo až po dojednanom čase. Nemožnosť plnenia treba posudzovať aj podľa obsahu záväzku, t. j. či dlžník je   povinný niečo dať, konať, opomenúť alebo znášať. Ak je však obsahom

záväzku druhovo určený predmet – ako v danom prípade peniaze – nemožno hovoriť o nemožnosti plnenia. Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom súdu prvého stupňa,  

že k zániku poistného vzťahu z dôvodu nemožnosti plnenia zo strany odporkyne podľa  

§ 575 Občianskeho zákonníka nedošlo. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa  

§ 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 2 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie odporkyňa a následne ho

opakovane doplnila. Navrhla rozsudok odvolacieho ako aj prvostupňového súdu zrušiť  

a vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvého stupňa. Dovolanie odôvodnila § 241 ods. 2  

písm. a/, pretože v konaní   došlo k vade podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., čím sa

odporkyni odňala možnosť konať pred súdom, na základe toho, že súdy opomenuli v rámci

vykonávania dôkazov listinami správny procesný postup podľa § 129 O.s.p., odvolací súd vec

v odvolacom konaní posúdil aj podľa ustanovení § 797 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda

z pohľadu ustanovenia, ktoré nebolo predmetom právnych úvah pred prvostupňovým súdom

bez toho, aby odvolací súd postupoval podľa § 213 ods. 2 O.s.p.; § 241 ods. 2 písm. b/  

O.s.p., pretože konanie je postihnuté tzv. inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uviedla, že súdy opomenuli svoju povinnosť podľa § 118

ods. 2 O.s.p.; § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., pretože rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci. Ďalej uviedla, že prvostupňový súd zrejme opomenul vykonať svoju

procesnú povinnosť predpísanú v § 118 O.s.p. účastníkom konania uviesť, ktoré právne

významné skutkové tvrdenia považuje za zhodné, ktoré právne významné okolnosti považuje

za sporné, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy nevykoná. Ďalej na to

uviedla, že z toho, že kalkulácie a sadzby poistenia ustanovil ako právne záväznú okolnosť

štát vyplýva, že určenie ceny poistenia a tomu zodpovedajúceho poistného plnenia nebolo

v poistnej zmluve navrhovateľky slobodným prejavom vôle odporkyne, nebolo štandardným

podnikateľským rozhodnutím obchodného vedenia odporkyne, ale bolo dôsledkom záväzného

schválenia štátneho orgánu, a preto ani vada určenia peňažných parametrov poistenia nemôže

byť podnikateľským rizikom odporkyne. Podnikateľským rizikom podnikateľa nie sú

dôsledky nezákonného rozhodnutia, resp., dôsledky nesprávneho postupu štátneho orgánu.

Ďalej ešte poukázala na skutočnosť, že úradný postup štátneho orgánu, ktorý tú istú vec

posúdil dvakrát s odstupom času opačne, nemožno považovať za správny úradný postup.

Zásada civilného práva pacta sunt servanda nie je podľa názoru dovolateľky absolútnou

zásadou a v tejto súvislosti poukázala na znenie § 493 Občianskeho zákonníka.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podala odporkyňa zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 písm. a/ O.s.p.), bez

nariadenia dovolacieho pojednávania, preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie odporkyne nie je

dôvodné.

Dovolanie je v danej veci prípustné podľa § 238 ods. 3 písm. a/ O.s.p., t. j. len preto,

že jeho prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd, ktorý zároveň

vymedzil v dôvodoch rozhodnutia otázku podľa neho po právnej stránke zásadného významu.

Vzhľadom na odvolacím súdom vymedzený rámec právnej otázky, bola dovolateľka

oprávnená jeho rozhodnutie napadnúť len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci, a   to práve len v   tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú odvolací súd

dovolanie pripustil.

V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť

výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je zásadného právneho významu. Občiansky súdny poriadok nevysvetľuje, čo treba rozumieť pod

rozhodnutím po právnej stránke zásadného významu. Bezpochyby ním ale je také

rozhodnutie, ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo len v iných súvislostiach prezentovanú

a právne inak riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je   významný zo širších hľadísk, teda

nielen v konkrétnej prejednávanej veci. Vzhľadom na to realizácia uvedeného oprávnenia

odvolacieho súdu   musí mať vždy povahu výnimočnosti a musí vychádzať z prísneho

rešpektovania zákonných podmienok, vymedzujúcich rozsah tohto oprávnenia. Možnosť

založiť prípustnosť dovolania   neznamená, že by odvolací súd bol oprávnený vysloviť

prípustnosť dovolania kedykoľvek a úplne podľa svojej (ničím neobmedzenej a ľubovoľnej)

úvahy, jeho úvahu zákon striktne ohraničuje do rámca posúdenia zásadnosti rozhodnutia  

po právnej stránke.

Právna otázka, na ktorej odvolací súd založil svoje rozhodnutie spočíva v tom, že ani

prípadné pochybenie dozorného orgánu nad poisťovníctvom pri schvaľovaní obchodného

plánu poisťovacej činnosti odporkyne, ktorého súčasťou boli aj kalkulácie a charakteristika

poistenia sadzby UDP-K majúce za následok prípadný nesprávny úradný postup tohto orgánu

nie je pre posúdenie nároku navrhovateľky významná.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich  

z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených

záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 3 ods. 2 Občianskeho zákonníka v občianskoprávnych vzťahoch majú

účastníci rovnaké postavenie.

Podľa § 3 ods. 3 Občianskeho zákonníka účastníci občianskoprávnych vzťahov  

si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon

výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno

odchýliť.

Podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak sa plnenie stane nemožným, povinnosť

dlžníka plniť zanikne.

Podľa § 575 ods. 2 Občianskeho zákonníka plnenie nie je nemožné, najmä ak ho

možno uskutočniť aj za sťažených podmienok, s väčšími nákladmi alebo až po dojednanom

čase.

Podľa § 788 ods. 1 Občianskeho zákonníka poistnou zmluvou sa poistiteľ zaväzuje

poskytnúť v dojednanom rozsahu plnenie, ak nastane náhodná udalosť v zmluve bližšie

označená a fyzická alebo právnická osoba, ktorá s poistiteľom poistnú zmluvu uzavrela,  

je povinná platiť poistné.

Podľa § 800 ods. 1 Občianskeho zákonníka poistenie, pri ktorom je dojednané bežné

poistné, zanikne výpoveďou ku koncu poistného obdobia; výpoveď sa musí dať aspoň šesť

týždňov pred jeho uplynutím.

Podľa § 800 ods. 3 Občianskeho zákonníka poistiteľ nemôže podľa odseku  

1 vypovedať poistenie osôb s výnimkou poistenia pre prípad úrazu.

Podľa § 801 ods. 1 Občianskeho zákonníka poistenie zanikne aj tak, že poistné za prvé

poistné obdobie alebo jednorazové poistné nebolo zaplatené do troch mesiacov odo dňa jeho

splatnosti.

Podľa § 801 ods. 2 Občianskeho zákonníka poistenie zanikne aj tak, že poistné  

za ďalšie poistné obdobie nebolo zaplatené do jedného mesiaca odo dňa doručenia výzvy

poisťovateľa na jeho zaplatenie, ak nebolo poistné zaplatené pred doručením tejto výzvy.

Výzva poisťovateľa obsahuje upozornenie, že poistenie zanikne, ak nebude zaplatené. To isté

platí, ak bola zaplatená len časť poistného.

Podľa § 31a zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých

zákonov poisťovňa a pobočka zahraničnej poisťovne sú povinné určiť výšku poistného  

na základe poistno-matematických metód tak, aby výška poistného zabezpečovala trvalú

splniteľnosť všetkých ich záväzkov vrátane tvorby dostatočných technických rezerv  

a spôsobu ich umiestnenia.

Ponuka na uzatvorenie uvedenej poistnej zmluvy bola navrhovateľke predložená  

zo strany poisťovne, ktorú navrhovateľka akceptovala. Navrhovateľka vstupovala  

do poistného vzťahu s odporkyňou so znalosťou parametrov poistného vzťahu, a to výšky

poistného, doby poistného, ako aj výšky odplaty pri dožití a smrti. Z uvedeného je zrejmé, že

uzatvorením poistnej zmluvy vznikol súkromnoprávny vzťah, v ktorom sú oba subjekty

súkromného práva povinné dodržať to, k čomu sa slobodne zmluvne zaviazali.

Odporkyňa vo svojich vyjadreniach uvádzala dôvod, prečo došlo k zrušeniu zmluvy

z jej strany, a to zmenu zákona o poisťovníctve č. 186/2004 Z.z., resp. rozhodnutie NBS o prijatí opatrení v súlade s povinnosťou poisťovne určiť výšku poistného na základe poistno-

matematických metód, aby výška poistného zabezpečovala trvalú splniteľnosť všetkých

záväzkov, vrátane tvorby rezerv.

Tieto skutočnosti však nemohli mať za následok postup zvolený odporkyňou

(jednostranné zrušenie zmluvy), pretože navrhovateľka sa žiadnym spôsobom na vzniknutej

situácii nepodieľala. Z ustanovenia § 31a zákona o poisťovníctve účinného od 1. mája 2004

nevyplynulo, že by sa táto konkrétna zmluva (uzatvorená medzi účastníkmi)   mala bez

súhlasu zmluvných strán nejakým spôsobom meniť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje s tým, čo uviedol vo svojom

rozhodnutí okresný súd a z čoho vychádzal vo svojom rozhodnutí aj krajský súd, a to,  

že pokiaľ by aj bolo preukázané, že orgán štátu, ktorý schvaľoval konkrétne vzorce produktov

je zodpovedný za dôsledky spôsobené nesprávnou kalkuláciou, pre odporkyňu by to  

neznamenalo zánik povinností zo zmluvy, ktorou je viazaná, ale vznik nároku voči štátu  

na náhradu škody (vzniknutej po splnení záväzkov voči poistníkovi), resp. ušlého zisku.

Poistný vzťah bol založený na základe normy súkromného práva a jeho účastníkmi  

sú subjekty súkromného práva, ktoré dobrovoľne za vopred dohodnutých podmienok vstúpili

do zmluvného vzťahu. Na druhej strane tu vystupuje vzťah jedného zo subjektov

súkromnoprávneho vzťahu, a to poisťovne, ktorá vykonáva svoju činnosť pod dohľadom

orgánov štátu, práve so štátom. Z toho vzťahu vznikajú rovnako obidvom subjektom,  

a to jednak poisťovni ako aj štátu vzájomné práva a povinnosti. V prípade, ak by štát resp.

subjekt vykonávajúci dohľad nad poisťovňami porušil svoje povinnosti voči kontrolovanému

subjektu a tomuto by týmto nesprávnym úradným postupom vznikla škoda, bol by potom

poškodený subjekt oprávnený právom   predpokladaným spôsobom si vzniknutú škodu  

od štátu vymáhať. Nie je však právne dovolené, aby poisťovňa negatívne dôsledky, ktoré jej

zo vzťahu so štátom vznikli, preniesla do vzťahu iného, a   to súkromnoprávneho, čoho

dôsledkom by bolo znášanie takéhoto negatívneho následku práve poistencom.

V poistnej zmluve boli stanovené podmienky, ktoré navrhovateľka ako účastník

poistnej zmluvy plnila, a preto odporkyňa, pokiaľ zrušila poistnú zmluvu, konala v rozpore

s tým, čo jej umožňuje zákon.

To, že by prípadne rozhodnutím iného subjektu vznikla poisťovni škoda nemôže mať

žiadny vplyv na posúdenie nároku navrhovateľky voči poisťovni. Je zrejmé, že poisťovňa nekonala v súlade so zákonom, keď poistný vzťah zrušila spôsobom zákonom nedovoleným,

z tohto dôvodu je nárok navrhovateľky voči poisťovni oprávnený.

Ďalej z obsahu podaného dovolania vyplýva, že dovolateľka poukázala na skutočnosť,

že rozsudkom krajského súdu bol zmenený rozsudok súdu okresného a aj na základe tejto

skutočnosti zakladala prípustnosť dovolania.

Súdna prax už opakovane konštatovala, že prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu

rozsudku odvolacieho súdu je založená na zásade diformity (rozdielnosti). O rozdielnosť

rozhodnutí ide vtedy, keď súdy posúdili okolnosti významné pre meritórne rozhodnutie veci

odlišne. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu nie je preto

rozhodujúce to, ako odvolací súd sformuloval výrok svojho rozsudku, (či ho formálne označil

ako zmeňujúci, hoci v skutočnosti ide o potvrdzujúci rozsudok), prípadne ako v dôvodoch

označil ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorých pri rozhodnutí postupoval

(či rozhodol podľa § 219 O.s.p. alebo § 220 O.s.p.). Nakoľko v prejednávanej veci došlo  

k pripusteniu zmeny žaloby z určujúcej na žalobu na plnenie, toto spôsobilo,  

že prvostupňovým súdom posudzované otázky, o ktorých rozhodol vo výroku svojho

rozsudku (otázka platnosti poistnej zmluvy a trvania poistného vzťahu) sa stali

prejudiciálnymi pre rozhodnutie odvolacieho súdu. Preto bolo potrebné skúmať, či tieto

otázky posudzovali odvolací a prvostupňový súd rovnako alebo odlišne.

Z porovnania rozsudkov okresného a krajského súdu so zameraním sa na vyššie

vymedzené sporné otázky dovolací súd zistil, že oba nižšie postavené súdy posúdili platnosť

poistnej zmluvy a trvanie poistného vzťahu rovnako. Zmena výroku rozsudku odvolacieho

súdu bola vyvolaná len tým, že došlo k pripusteniu zmeny žaloby, ktorú navrhla

navrhovateľka poukazujúc na to, že oproti stavu v čase rozhodovania prvostupňového súdu

došlo v priebehu odvolacieho konania k skončeniu poistenia uplynutím doby dohodnutej  

v poistnej zmluve. Vzhľadom na rovnaké riešenie právnych otázok rozhodujúcich pre žalobu

o určenie, ako aj pre žalobu o plnenie možno dôvodne predpokladať, že ak by dôvod pre

zmenu žaloby vznikol už v priebehu prvostupňového konania, rozhodol by súd prvého stupňa

o zmenenej žalobe rovnako, ako o nej rozhodol odvolací súd. Odporkyňou napadnutý výrok

rozsudku krajského súdu vo veci samej preto nebolo možné považovať z hľadiska

ustanovenia § 238 ods.1 O.s.p. za zmeňujúci. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia

preto nebola daná.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy,  

či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou  

z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal

otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia,  

teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom

konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania,  

hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať  

a rozhodovania vylúčeným sudcom,   či konania súdom nesprávne obsadeným. Podľa tohto

ustanovenia možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak

dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné.

Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách  

a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237

O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Dovolateľka namietala odňatie možnosti konať pred súdom predovšetkým tým, že

odvolací súd v rozpore s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p., t. j. prekvapivo, rozhodol  

na základe ustanovení § 797 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré neboli predmetom

právnych úvah pred prvostupňovým súdom. Táto jeho námietka bola zjavne nenáležitá.

Rozhodnutie odvolacieho súdu vychádzajúce z uvedených ustanovení bolo totiž dôsledkom

zmeny žaloby, ku ktorej došlo až v priebehu odvolacieho konania na odvolacom pojednávaní

a právnemu zástupcovi odporkyne boli zápisnica z uvedeného pojednávania, ako aj uznesenie

o pripustení zmeny žalobného návrhu riadne doručené. O možnom použití týchto ustanovení

bola   tak   odporkyňa   informovaná   už   v   súvislosti   s   doručením   uvedenej   zápisnice  

z pojednávania, ako aj uznesenia o pripustení zmeny žalobného návrhu. K uplatnenému

(zmenenému) nároku na poistné plnenie, sa odporkyňa následne vyjadrila, že ho neakceptuje.

Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že svoje rozhodnutie založil, rovnako

ako súd prvého stupňa, na znení § 575 Občianskeho zákonníka, keď skonštatoval, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci spočívajúci v tom, že v konaní nebola

preukázaná skutočnosť spôsobujúca zánik poistnej zmluvy z dôvodu nemožnosti plnenia,

ktorý následne aj správne právne posúdil, ak dospel k záveru, že poistná zmluva je platná.

Svoje rozhodnutie odvolací súd presvedčivo zdôvodnil na str. 6, 7 a 8 svojho rozhodnutia.

Ďalej odvolací súd, ako sám uvádzal, svoje rozhodnutie založil na fakte, že ani prípadné

pochybenie dozorného orgánu nad poisťovníctvom nemá pri schvaľovaní obchodného plánu

poisťovacej činnosti odporkyne, ktorého súčasťou boli aj kalkulácie a charakteristika

poistenia sadzby UDP-K, majúce za následok prípadný nesprávny úradný postup tohto

orgánu, nie je pre posúdenie nároku navrhovateľky významné   a vo vzťahu k tejto otázke

pripustil dovolanie. Skutočnosť, že odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia odvoláva aj  

na znenie § 797 a nasl. Občianskeho zákonníka logicky vyplynula práve zo skutočnosti, že

v čase keď o veci rozhodoval odvolací súd, doba na ktorú bola poistná zmluva uzavretá už

uplynula, a to na rozdiel od času, v ktorom o žalobe rozhodoval okresný súd, avšak pre

rozhodnutie odvolacieho súdu, ako tento sám uvádza, boli dôležité práve vyššie citované

ustanovenia § 575 Občianskeho zákonníka a posúdenie odvolacím súdom pripustenej

dovolacej otázky. Takýto postup odvolacieho súdu pri odôvodnení vlastného rozhodnutia je v súlade s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p., preto nemožno na ťarchu odvolaciemu súdu

pripísať, že jeho rozhodnutie nejakým závadným procesným postupom znemožnilo realizáciu

procesných práv, priznaných odporkyni procesným predpisom.

Prípustnosť dovolania nebola spôsobilá založiť ani námietka dovolateľky, že viaceré

listinné dôkazy neboli vykonané spôsobom upraveným v ustanovení § 129 ods. 1 O.s.p.

Prípadné pochybenie v tomto smere, i keby bolo preukázané, nezakladá totiž vadu podľa  

§ 237 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ totiž súd v procese dokazovania určitý dôkaz hodnotí a vyvodzuje

z neho skutkový záver, no dokazovanie nevykoná spôsobom, ktorý predpisuje zákon, ide  

o procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., t. j. o tzv. inú vadu konania,

ktorá prípustnosť dovolania v danej veci nezakladá.

Prípustnosť dovolania nemôže založiť ani námietka dovolateľky, že súdy opomenuli

svoju povinnosť podľa § 118 ods. 2 O.s.p, keďže táto ako je zrejmé z č. l. 226 spisu nie je

pravdivá.

Dovolateľkou namietané ďalšie tzv. iné vady konania, ktoré mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávne právne posúdenie veci, sú síce dovolacími

dôvodmi v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., ktoré však možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné, no samotné tieto dôvody prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie

je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie

sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti

rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie podané odporkyňou  

v časti pripustenej dovolacej otázky   nebolo dôvodné, a právny záver vyslovený odvolacím

súdom bol správny. Preto Najvyšší súd   Slovenskej republiky dovolanie odporkyne podľa  

§ 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.

K návrhu odporkyne na prerušenie konania dovolací súd uvádza, že súd ako

autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný obrátiť sa na Súdny dvor,

ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou

prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal

výklad sporného ustanovenia Spoločenstva (tzv. acte éclairé, obdobne vo veci Da Costa   28, 29 až 30/62, z 27. marca 1963, Zb. 61,77, fr. znenie), alebo že správne uplatnenie práva

Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti (tzv. acte clair),

pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,

osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry

v rámci Spoločenstva.  

Dovolací súd dospel k záveru, že položená otázka nie je relevantná, a že nie je daný

žiadny dôvod, pre ktorý by malo byť vyhovené návrhu odporkyne na prerušenie dovolacieho

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Dovolací súd vzhľadom na uvedené predmetný

návrh zamietol.

Záverom dovolací súd uvádza, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia

procesných vád konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237

O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania v časti presahujúcej pripustenú dovolaciu otázku

nevyplýva z § 239 O.s.p.

V dovolacom konaní úspešnej navrhovateľke vzniklo právo na náhradu trov konania

proti odporkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.   a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však náhradu trov dovolacieho

konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. septembra 2014  

JUDr. Martin Vladik, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová