2 Cdo 229/2013
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Jozefa Kolcuna a JUDr. Viery Petríkovej, v právnej
veci navrhovateľky E. P., bývajúcej vo V., proti odporkyni R., so sídlom v K., zastúpenej
JUDr. G. G., advokátom so sídlom v K., o zaplatenie 1 505 Eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 19 C 209/2008, o dovolaní odporkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 24. októbra 2012 sp. zn. 1 Co 212/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie odporkyne podané proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
z 24. októbra 2012 sp. zn. 1 Co 212/2011 z a m i e t a .
Navrhovateľke náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom zo 4. marca 2011 č. k. 19 C 209/2008-251 návrhu
navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia, že poistná zmluva č. X. uzavretá medzi
účastníkmi konania 14. februára 1997 je platná, vyhovel. Odporkyni uložil povinnosť
nahradiť navrhovateľke trovy konania vo výške 99,58 Eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 80 ods. 1 písm. c/ O.s.p., § 37 ods. 1 až 3,
§ 39, § 575 ods. 1 a 2, § 788 ods. 1, § 800 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1,
§ 12 ods. 1 až 3, § 14a ods. 1 a 2 zákona č. 4/1991 Zb. o poisťovníctve, § 31a, § 67 zákona
č. 95/2002 Z.z. zákona o poisťovníctve. Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa preukázané, že navrhovateľka 14. februára 1997 uzatvorila s odporkyňou poistnú zmluvu
U. pre prípad smrti a dožitia s koncom poistenia 14. februára 2012. Navrhovateľka si riadne
plnila záväzky z poistnej zmluvy a platila poistné v dohodnutej výške a v určenom čase.
V uvedenej zmluve sa zaviazala odporkyni platiť poistné vo výške 210 Sk mesačne a poistná
doba bola zmluvnými stranami dohodnutá na 15 rokov, t. j. do 14. februára 2012. Pre prípad,
že sa navrhovateľka dožije konca poistnej doby sa poisťovňa zaviazala vyplatiť jej
kapitalizovanú poistnú sumu vo výške 45 336 Sk. V prípade jej smrti, by manželovi
navrhovateľky vzniklo právo na vyplatenie sumy 30 000 Sk. Navrhovateľka zmluvu uzavrela
v zmysle Všeobecných poistných podmienok pre životné poistenie platných ku dňu uzavretia
poistnej zmluvy. Kalkulácia poistného bola schválená pred uzavretím poistnej zmluvy
a odsúhlasená dozorujúcim orgánom pre poisťovne, v tom čase Ministerstvom financií
Slovenskej republiky, dňa 30. mája 1995. Dňa 18. februára 2003 bol Úradom pre finančný trh
vykonaný u odporkyne dohľad nad činnosťou poisťovne, ktorý bol ukončený záverečným
protokolom. V uvedenom protokole dozorujúci orgán uviedol, že nezistil žiadne pochybenia
v kalkulácii poistnej sadzby UDP-K, ani iných produktov. Na základe dohľadu vykonávaného
Národnou bankou Slovenska (ďalej aj ako „NBS“) u odporkyne v období od 30. apríla
2007 do 21. februára 2008 táto konštatovala nedostatky v kalkulačných vzorcoch a
listom č. O. zo dňa 15. februára 2008 určila lehoty, v ktorých bola poisťovňa povinná prijať
a splniť opatrenia na odstránenie a nápravu zistených nedostatkov, a to najneskôr do termínu
30. apríla 2008. V protokole NBS bolo konštatované, že kalkulačné vzorce nie sú
v súlade s poistno-matematickými metódami na výpočet poistného a technických rezerv
a kalkulačné vzorce niektorých produktov nezohľadňujú všetky záväzky voči poisteným.
Skupine dohľadu algoritmus výpočtu technických rezerv v informačnom systéme P. nebol
sprístupnený, a teda nebolo možné overiť správnosť tohto algoritmu. Podľa tlačovej správy
NBS z 22. mája 2008 NBS neuložila žalovanej zvýšiť poistné produktu UDP-K. Dňa
25. apríla 2008 obdržala navrhovateľka od odporkyne list, ktorý sa týkal prepočtu poistného
produktu UDP-K, v ktorom dostala možnosť voľby z troch alternatív: a) či žiada
o zachovanie pôvodnej faktickej výšky poistného bez zvyšovania z dôvodu spätného
prepočtu s tým, že rozdiel medzi nanovo stanoveným a prepočítaným poistným a pôvodne
stanoveným poistným sa môže vysporiadať metódou a postupom určeným poisťovňou, b) či
súhlasí s dopočítaním poistného a jeho ďalším zvýšením podľa metodiky stanovenej NBS,
c) že nesúhlasí s dopočítaním poistného ani s postupom podľa písm. a) a po ukončení
poistenia žiada zaslať odkupnú hodnotu stanovenú a vypočítanú poisťovňou k 15. máju
2008 po odpočítaní dlžného poistného podľa metodiky NBS do 90 dní od 15. mája 2008 na adresu navrhovateľky. Odporkyňa v liste uviedla, že inkasované poistné v minulosti bolo
nižšie ako má byť podľa poistno-matematických metód a postupov s poukazom na list
Ministerstva financií Slovenskej republiky o schválenom prepočte UDP-K z r. 1995 a list
NBS z 15. februára 2008, ktorých znenie navrhovateľke nebolo známe a tiež, že poistenie sa
spravuje Všeobecnými poistnými podmienkami odporkyne z 21. mája 2001, ktoré boli
poistníkovi oznámené zverejnením na internetovej stránke. V liste bol dodatok, že ak si
navrhovateľka nezvolí žiadnu z alternatív v určenom termíne, dôjde k zrušeniu predmetnej
poistnej zmluvy. Keďže alternatívy boli pre navrhovateľku nevýhodné a návratku
nepodpísala, listom z 23. júna 2008 jej odporkyňa oznámila, že dňa 16. mája 2008 o 00.00
hod. došlo v zmysle č. 11 ods. 2 Všeobecných poistných podmienok odporkyne k zrušeniu
predmetnej poistnej zmluvy s následnou výplatou odkupnej hodnoty navrhovateľke vo výške
18 427 Sk podľa čl. 11 ods. 2 Všeobecných poistných podmienok pre životné poistenie
P. V odôvodnení ďalej okresný súd uviedol, že odporkyňa v konaní nepreukázala, že by bolo
došlo k dohode o zmene poistných zmlúv a ani nepreukázala, že plnenie podľa pôvodnej
zmluvy sa už stalo nemožným. Taktiež uviedol, že zo skutočnosti, že v zmluve nebola určená
výška poistného na základe poistných metód v zmysle neskoršieho zákona o poisťovníctve
tak, aby výška poistného zabezpečovala trvalú splniteľnosť všetkých jej záväzkov, vrátane tvorby dostatočných technických rezerv a spôsobu ich umiestnenia, nemožno všeobecne
usudzovať, že by táto, inak so všetkými potrebnými náležitosťami uzavretá poistná zmluva svojím obsahom a účelom odporovala zákonu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie odporkyne rozsudkom z 24. októbra 2012
sp. zn. 1 Co 212/2011 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že odporkyňa je povinná
zaplatiť navrhovateľke sumu 1 505 Eur s 9 % úrokom z omeškania od 15. februára 2012
do 24. októbra 2012 do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, že odporkyňa je
povinná nahradiť navrhovateľke na trovách konania sumu 109,44 Eur do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Zároveň pripustil dovolanie proti rozsudku, a to v nasledovnom
rozsahu:
„Právna otázka, na ktorej odvolací súd založil svoje rozhodnutie spočíva v tom, že ani
prípadné pochybenie dozorného orgánu nad poisťovníctvom pri schvaľovaní obchodného
plánu poisťovacej činnosti odporkyne, ktorého súčasťou boli aj kalkulácie a charakteristika
poistenia sadzby UDP-K majúce za následok prípadný nesprávny úradný postup tohto orgánu
nie je pre posúdenie nároku navrhovateľky významná (§ 238 ods. 3 O.s.p.)“.
Odvolací súd bol toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
spočívajúci v tom, že v konaní nebola preukázaná skutočnosť spôsobujúca zánik poistnej
zmluvy z dôvodu nemožnosti plnenia, ktorý následne aj správne právne posúdil, ak dospel
k záveru, že poistná zmluva je platná. Skutkový stav sa nezmenil ani v priebehu odvolacieho
konania, preto na zistenia uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa a na právne
normy, ktoré použil súd prvého stupňa, odvolací súd poukázal a v celom rozsahu sa s nimi
stotožnil (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Navrhovateľka sa v konaní pred súdom prvého stupňa domáhala určenia, že poistná
zmluva, ktorú uzatvorila s odporkyňou dňa 14. februára 1997 je platná. V dôsledku zániku
poistenia uplynutím času, na ktorý bola poistná zmluva uzavretá (do 14.2.2012) navrhla
v konaní pred odvolacím súdom zmenu žalobného návrhu a žiadala, aby odvolací súd zaviazal
odporkyňu na peňažné plnenie – poistnú sumu, teda na základe rovnakého skutkového
základu namiesto určovacieho výroku žiadala peňažné plnenie. Vzhľadom na to, že výsledky
doterajšieho konania o určenie platnosti zmluvy mohli byť podkladom aj pre konanie
o zmenenom návrhu na plnenie z poistnej zmluvy, odvolací súd postupom podľa
§ 95 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. zmenu návrhu pripustil. Odvolací súd uviedol, že aj
po zmene žalobného návrhu možno konštatovať správnosť záverov súdu prvého stupňa o tom,
že odporkyňa nepreukázala, že by došlo medzi účastníkmi k dohode o zmene poistnej zmluvy,
pokiaľ išlo o možnosť ukončenia poistnej zmluvy. Ďalej uviedol, že správne súd prvého
stupňa konštatoval, že k zániku poistenia nedošlo v zmysle čl. 11 ods. 2 Všeobecných
poistných podmienok pre životné poistenie odporkyne a rovnako správne konštatoval,
že k zániku zmluvného vzťahu nedošlo ani z dôvodu nemožnosti plnenia zo strany odporkyne
podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd ďalej uviedol, že Národná banka
Slovenska ako orgán dohľadu nad poisťovníctvom konštatovala chybu v kalkulácii odporkyne
až dňa 21. februára 2008. Skutočnosť, že pri vypracovaní kalkulácií poistného došlo
k poistno-matematickej chybe vyplýva aj zo znaleckého posudku č. 4/2008. Odporkyňa mala
za to, že poistno-matematická chyba v kalkulácii poistnej sadzby vznikla nezákonným
rozhodnutím, resp. následným nesprávnym úradným postupom orgánu štátu. Z uvedeného je
preto zrejmé, že dôvod, pre ktorý odporkyňa mala za to, že došlo k zániku zmluvy z dôvodu
nemožnosti plnenia, nie je zmena právneho predpisu, ale nesprávny úradný postup orgánu
dohľadu nad poisťovníctvom pri schvaľovaní kalkulácie poistnej sadzby. Skutočnosť,
že odporkyňa odvodzuje zánik zmluvného vzťahu pre nemožnosť plnenia, z dôvodu
nesprávneho postupu orgánu dohľadu nad poisťovníctvom a nie z dôvodu zmeny právneho predpisu vyplýva aj zo skutočnosti, že ani v čase udelenia povolenia na výkon poisťovacej
činnosti odporkyne, t. j. 30. mája 1995, vtedy účinný zákon č. 24/1991 Zb. o poisťovníctve,
neumožňoval určovať výšku poistného v rozpore s poistno-matematickými metódami tak,
aby výška poistného nezabezpečovala splniteľnosť záväzkov poisťovne. Dôsledkom toho bola
skutočnosť, že povolenie na výkon poisťovacej činnosti udeľoval štát prostredníctvom
dozorného orgánu nad poisťovníctvom pre územie Slovenskej republiky, ktorým v zmysle
zákona č. 24/1991 Zb. bolo Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Samotná okolnosť,
či došlo k prípadnému pochybeniu dozorného orgánu nad poisťovníctvom pri schvaľovaní
obchodného plánu poisťovacej činnosti odporkyne, ktorého súčasťou boli aj kalkulácie
a charakteristika poistnej sadzby UDP-K, nie je podľa názoru odvolacieho súdu pre posúdenie
nároku navrhovateľky významná. Je tomu tak preto, že ani prípadný nesprávny úradný postup
dozorného orgánu nad poisťovníctvom pri schvaľovaní obchodného plánu poisťovacej
činnosti odporkyne, by nemal za následok nemožnosť plnenia odporkyne podľa
§ 575 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd poukázal na § 575 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého, ak sa plnenie stane nemožným, povinnosť dlžníka plniť zanikne. Plnenie nie je
nemožné, najmä ak ho možno uskutočniť aj za sťažených podmienok, s väčšími nákladmi
alebo až po dojednanom čase. Nemožnosť plnenia treba posudzovať aj podľa obsahu záväzku, t. j. či dlžník je povinný niečo dať, konať, opomenúť alebo znášať. Ak je však obsahom
záväzku druhovo určený predmet – ako v danom prípade peniaze – nemožno hovoriť o nemožnosti plnenia. Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom súdu prvého stupňa,
že k zániku poistného vzťahu z dôvodu nemožnosti plnenia zo strany odporkyne podľa
§ 575 Občianskeho zákonníka nedošlo. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 2 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie odporkyňa a následne ho
opakovane doplnila. Navrhla rozsudok odvolacieho ako aj prvostupňového súdu zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvého stupňa. Dovolanie odôvodnila § 241 ods. 2
písm. a/, pretože v konaní došlo k vade podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., čím sa
odporkyni odňala možnosť konať pred súdom, na základe toho, že súdy opomenuli v rámci
vykonávania dôkazov listinami správny procesný postup podľa § 129 O.s.p., odvolací súd vec
v odvolacom konaní posúdil aj podľa ustanovení § 797 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda
z pohľadu ustanovenia, ktoré nebolo predmetom právnych úvah pred prvostupňovým súdom
bez toho, aby odvolací súd postupoval podľa § 213 ods. 2 O.s.p.; § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p., pretože konanie je postihnuté tzv. inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uviedla, že súdy opomenuli svoju povinnosť podľa § 118
ods. 2 O.s.p.; § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., pretože rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. Ďalej uviedla, že prvostupňový súd zrejme opomenul vykonať svoju
procesnú povinnosť predpísanú v § 118 O.s.p. účastníkom konania uviesť, ktoré právne
významné skutkové tvrdenia považuje za zhodné, ktoré právne významné okolnosti považuje
za sporné, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy nevykoná. Ďalej na to
uviedla, že z toho, že kalkulácie a sadzby poistenia ustanovil ako právne záväznú okolnosť
štát vyplýva, že určenie ceny poistenia a tomu zodpovedajúceho poistného plnenia nebolo
v poistnej zmluve navrhovateľky slobodným prejavom vôle odporkyne, nebolo štandardným
podnikateľským rozhodnutím obchodného vedenia odporkyne, ale bolo dôsledkom záväzného
schválenia štátneho orgánu, a preto ani vada určenia peňažných parametrov poistenia nemôže
byť podnikateľským rizikom odporkyne. Podnikateľským rizikom podnikateľa nie sú
dôsledky nezákonného rozhodnutia, resp., dôsledky nesprávneho postupu štátneho orgánu.
Ďalej ešte poukázala na skutočnosť, že úradný postup štátneho orgánu, ktorý tú istú vec
posúdil dvakrát s odstupom času opačne, nemožno považovať za správny úradný postup.
Zásada civilného práva pacta sunt servanda nie je podľa názoru dovolateľky absolútnou
zásadou a v tejto súvislosti poukázala na znenie § 493 Občianskeho zákonníka.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala odporkyňa zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 písm. a/ O.s.p.), bez
nariadenia dovolacieho pojednávania, preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie odporkyne nie je
dôvodné.
Dovolanie je v danej veci prípustné podľa § 238 ods. 3 písm. a/ O.s.p., t. j. len preto,
že jeho prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd, ktorý zároveň
vymedzil v dôvodoch rozhodnutia otázku podľa neho po právnej stránke zásadného významu.
Vzhľadom na odvolacím súdom vymedzený rámec právnej otázky, bola dovolateľka
oprávnená jeho rozhodnutie napadnúť len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú odvolací súd
dovolanie pripustil.
V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť
výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je zásadného právneho významu. Občiansky súdny poriadok nevysvetľuje, čo treba rozumieť pod
rozhodnutím po právnej stránke zásadného významu. Bezpochyby ním ale je také
rozhodnutie, ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo len v iných súvislostiach prezentovanú
a právne inak riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný zo širších hľadísk, teda
nielen v konkrétnej prejednávanej veci. Vzhľadom na to realizácia uvedeného oprávnenia
odvolacieho súdu musí mať vždy povahu výnimočnosti a musí vychádzať z prísneho
rešpektovania zákonných podmienok, vymedzujúcich rozsah tohto oprávnenia. Možnosť
založiť prípustnosť dovolania neznamená, že by odvolací súd bol oprávnený vysloviť
prípustnosť dovolania kedykoľvek a úplne podľa svojej (ničím neobmedzenej a ľubovoľnej)
úvahy, jeho úvahu zákon striktne ohraničuje do rámca posúdenia zásadnosti rozhodnutia
po právnej stránke.
Právna otázka, na ktorej odvolací súd založil svoje rozhodnutie spočíva v tom, že ani
prípadné pochybenie dozorného orgánu nad poisťovníctvom pri schvaľovaní obchodného
plánu poisťovacej činnosti odporkyne, ktorého súčasťou boli aj kalkulácie a charakteristika
poistenia sadzby UDP-K majúce za následok prípadný nesprávny úradný postup tohto orgánu
nie je pre posúdenie nároku navrhovateľky významná.
Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich
z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených
záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 3 ods. 2 Občianskeho zákonníka v občianskoprávnych vzťahoch majú
účastníci rovnaké postavenie.
Podľa § 3 ods. 3 Občianskeho zákonníka účastníci občianskoprávnych vzťahov
si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon
výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno
odchýliť.
Podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak sa plnenie stane nemožným, povinnosť
dlžníka plniť zanikne.
Podľa § 575 ods. 2 Občianskeho zákonníka plnenie nie je nemožné, najmä ak ho
možno uskutočniť aj za sťažených podmienok, s väčšími nákladmi alebo až po dojednanom
čase.
Podľa § 788 ods. 1 Občianskeho zákonníka poistnou zmluvou sa poistiteľ zaväzuje
poskytnúť v dojednanom rozsahu plnenie, ak nastane náhodná udalosť v zmluve bližšie
označená a fyzická alebo právnická osoba, ktorá s poistiteľom poistnú zmluvu uzavrela,
je povinná platiť poistné.
Podľa § 800 ods. 1 Občianskeho zákonníka poistenie, pri ktorom je dojednané bežné
poistné, zanikne výpoveďou ku koncu poistného obdobia; výpoveď sa musí dať aspoň šesť
týždňov pred jeho uplynutím.
Podľa § 800 ods. 3 Občianskeho zákonníka poistiteľ nemôže podľa odseku
1 vypovedať poistenie osôb s výnimkou poistenia pre prípad úrazu.
Podľa § 801 ods. 1 Občianskeho zákonníka poistenie zanikne aj tak, že poistné za prvé
poistné obdobie alebo jednorazové poistné nebolo zaplatené do troch mesiacov odo dňa jeho
splatnosti.
Podľa § 801 ods. 2 Občianskeho zákonníka poistenie zanikne aj tak, že poistné
za ďalšie poistné obdobie nebolo zaplatené do jedného mesiaca odo dňa doručenia výzvy
poisťovateľa na jeho zaplatenie, ak nebolo poistné zaplatené pred doručením tejto výzvy.
Výzva poisťovateľa obsahuje upozornenie, že poistenie zanikne, ak nebude zaplatené. To isté
platí, ak bola zaplatená len časť poistného.
Podľa § 31a zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov poisťovňa a pobočka zahraničnej poisťovne sú povinné určiť výšku poistného
na základe poistno-matematických metód tak, aby výška poistného zabezpečovala trvalú
splniteľnosť všetkých ich záväzkov vrátane tvorby dostatočných technických rezerv
a spôsobu ich umiestnenia.
Ponuka na uzatvorenie uvedenej poistnej zmluvy bola navrhovateľke predložená
zo strany poisťovne, ktorú navrhovateľka akceptovala. Navrhovateľka vstupovala
do poistného vzťahu s odporkyňou so znalosťou parametrov poistného vzťahu, a to výšky
poistného, doby poistného, ako aj výšky odplaty pri dožití a smrti. Z uvedeného je zrejmé, že
uzatvorením poistnej zmluvy vznikol súkromnoprávny vzťah, v ktorom sú oba subjekty
súkromného práva povinné dodržať to, k čomu sa slobodne zmluvne zaviazali.
Odporkyňa vo svojich vyjadreniach uvádzala dôvod, prečo došlo k zrušeniu zmluvy
z jej strany, a to zmenu zákona o poisťovníctve č. 186/2004 Z.z., resp. rozhodnutie NBS o prijatí opatrení v súlade s povinnosťou poisťovne určiť výšku poistného na základe poistno-
matematických metód, aby výška poistného zabezpečovala trvalú splniteľnosť všetkých
záväzkov, vrátane tvorby rezerv.
Tieto skutočnosti však nemohli mať za následok postup zvolený odporkyňou
(jednostranné zrušenie zmluvy), pretože navrhovateľka sa žiadnym spôsobom na vzniknutej
situácii nepodieľala. Z ustanovenia § 31a zákona o poisťovníctve účinného od 1. mája 2004
nevyplynulo, že by sa táto konkrétna zmluva (uzatvorená medzi účastníkmi) mala bez
súhlasu zmluvných strán nejakým spôsobom meniť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje s tým, čo uviedol vo svojom
rozhodnutí okresný súd a z čoho vychádzal vo svojom rozhodnutí aj krajský súd, a to,
že pokiaľ by aj bolo preukázané, že orgán štátu, ktorý schvaľoval konkrétne vzorce produktov
je zodpovedný za dôsledky spôsobené nesprávnou kalkuláciou, pre odporkyňu by to
neznamenalo zánik povinností zo zmluvy, ktorou je viazaná, ale vznik nároku voči štátu
na náhradu škody (vzniknutej po splnení záväzkov voči poistníkovi), resp. ušlého zisku.
Poistný vzťah bol založený na základe normy súkromného práva a jeho účastníkmi
sú subjekty súkromného práva, ktoré dobrovoľne za vopred dohodnutých podmienok vstúpili
do zmluvného vzťahu. Na druhej strane tu vystupuje vzťah jedného zo subjektov
súkromnoprávneho vzťahu, a to poisťovne, ktorá vykonáva svoju činnosť pod dohľadom
orgánov štátu, práve so štátom. Z toho vzťahu vznikajú rovnako obidvom subjektom,
a to jednak poisťovni ako aj štátu vzájomné práva a povinnosti. V prípade, ak by štát resp.
subjekt vykonávajúci dohľad nad poisťovňami porušil svoje povinnosti voči kontrolovanému
subjektu a tomuto by týmto nesprávnym úradným postupom vznikla škoda, bol by potom
poškodený subjekt oprávnený právom predpokladaným spôsobom si vzniknutú škodu
od štátu vymáhať. Nie je však právne dovolené, aby poisťovňa negatívne dôsledky, ktoré jej
zo vzťahu so štátom vznikli, preniesla do vzťahu iného, a to súkromnoprávneho, čoho
dôsledkom by bolo znášanie takéhoto negatívneho následku práve poistencom.
V poistnej zmluve boli stanovené podmienky, ktoré navrhovateľka ako účastník
poistnej zmluvy plnila, a preto odporkyňa, pokiaľ zrušila poistnú zmluvu, konala v rozpore
s tým, čo jej umožňuje zákon.
To, že by prípadne rozhodnutím iného subjektu vznikla poisťovni škoda nemôže mať
žiadny vplyv na posúdenie nároku navrhovateľky voči poisťovni. Je zrejmé, že poisťovňa nekonala v súlade so zákonom, keď poistný vzťah zrušila spôsobom zákonom nedovoleným,
z tohto dôvodu je nárok navrhovateľky voči poisťovni oprávnený.
Ďalej z obsahu podaného dovolania vyplýva, že dovolateľka poukázala na skutočnosť,
že rozsudkom krajského súdu bol zmenený rozsudok súdu okresného a aj na základe tejto
skutočnosti zakladala prípustnosť dovolania.
Súdna prax už opakovane konštatovala, že prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu je založená na zásade diformity (rozdielnosti). O rozdielnosť
rozhodnutí ide vtedy, keď súdy posúdili okolnosti významné pre meritórne rozhodnutie veci
odlišne. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu nie je preto
rozhodujúce to, ako odvolací súd sformuloval výrok svojho rozsudku, (či ho formálne označil
ako zmeňujúci, hoci v skutočnosti ide o potvrdzujúci rozsudok), prípadne ako v dôvodoch
označil ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorých pri rozhodnutí postupoval
(či rozhodol podľa § 219 O.s.p. alebo § 220 O.s.p.). Nakoľko v prejednávanej veci došlo
k pripusteniu zmeny žaloby z určujúcej na žalobu na plnenie, toto spôsobilo,
že prvostupňovým súdom posudzované otázky, o ktorých rozhodol vo výroku svojho
rozsudku (otázka platnosti poistnej zmluvy a trvania poistného vzťahu) sa stali
prejudiciálnymi pre rozhodnutie odvolacieho súdu. Preto bolo potrebné skúmať, či tieto
otázky posudzovali odvolací a prvostupňový súd rovnako alebo odlišne.
Z porovnania rozsudkov okresného a krajského súdu so zameraním sa na vyššie
vymedzené sporné otázky dovolací súd zistil, že oba nižšie postavené súdy posúdili platnosť
poistnej zmluvy a trvanie poistného vzťahu rovnako. Zmena výroku rozsudku odvolacieho
súdu bola vyvolaná len tým, že došlo k pripusteniu zmeny žaloby, ktorú navrhla
navrhovateľka poukazujúc na to, že oproti stavu v čase rozhodovania prvostupňového súdu
došlo v priebehu odvolacieho konania k skončeniu poistenia uplynutím doby dohodnutej
v poistnej zmluve. Vzhľadom na rovnaké riešenie právnych otázok rozhodujúcich pre žalobu
o určenie, ako aj pre žalobu o plnenie možno dôvodne predpokladať, že ak by dôvod pre
zmenu žaloby vznikol už v priebehu prvostupňového konania, rozhodol by súd prvého stupňa
o zmenenej žalobe rovnako, ako o nej rozhodol odvolací súd. Odporkyňou napadnutý výrok
rozsudku krajského súdu vo veci samej preto nebolo možné považovať z hľadiska
ustanovenia § 238 ods.1 O.s.p. za zmeňujúci. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia
preto nebola daná.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal
otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia,
teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom
konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania,
hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať
a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Podľa tohto
ustanovenia možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak
dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné.
Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách
a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľka namietala odňatie možnosti konať pred súdom predovšetkým tým, že
odvolací súd v rozpore s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p., t. j. prekvapivo, rozhodol
na základe ustanovení § 797 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré neboli predmetom
právnych úvah pred prvostupňovým súdom. Táto jeho námietka bola zjavne nenáležitá.
Rozhodnutie odvolacieho súdu vychádzajúce z uvedených ustanovení bolo totiž dôsledkom
zmeny žaloby, ku ktorej došlo až v priebehu odvolacieho konania na odvolacom pojednávaní
a právnemu zástupcovi odporkyne boli zápisnica z uvedeného pojednávania, ako aj uznesenie
o pripustení zmeny žalobného návrhu riadne doručené. O možnom použití týchto ustanovení
bola tak odporkyňa informovaná už v súvislosti s doručením uvedenej zápisnice
z pojednávania, ako aj uznesenia o pripustení zmeny žalobného návrhu. K uplatnenému
(zmenenému) nároku na poistné plnenie, sa odporkyňa následne vyjadrila, že ho neakceptuje.
Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že svoje rozhodnutie založil, rovnako
ako súd prvého stupňa, na znení § 575 Občianskeho zákonníka, keď skonštatoval, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci spočívajúci v tom, že v konaní nebola
preukázaná skutočnosť spôsobujúca zánik poistnej zmluvy z dôvodu nemožnosti plnenia,
ktorý následne aj správne právne posúdil, ak dospel k záveru, že poistná zmluva je platná.
Svoje rozhodnutie odvolací súd presvedčivo zdôvodnil na str. 6, 7 a 8 svojho rozhodnutia.
Ďalej odvolací súd, ako sám uvádzal, svoje rozhodnutie založil na fakte, že ani prípadné
pochybenie dozorného orgánu nad poisťovníctvom nemá pri schvaľovaní obchodného plánu
poisťovacej činnosti odporkyne, ktorého súčasťou boli aj kalkulácie a charakteristika
poistenia sadzby UDP-K, majúce za následok prípadný nesprávny úradný postup tohto
orgánu, nie je pre posúdenie nároku navrhovateľky významné a vo vzťahu k tejto otázke
pripustil dovolanie. Skutočnosť, že odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia odvoláva aj
na znenie § 797 a nasl. Občianskeho zákonníka logicky vyplynula práve zo skutočnosti, že
v čase keď o veci rozhodoval odvolací súd, doba na ktorú bola poistná zmluva uzavretá už
uplynula, a to na rozdiel od času, v ktorom o žalobe rozhodoval okresný súd, avšak pre
rozhodnutie odvolacieho súdu, ako tento sám uvádza, boli dôležité práve vyššie citované
ustanovenia § 575 Občianskeho zákonníka a posúdenie odvolacím súdom pripustenej
dovolacej otázky. Takýto postup odvolacieho súdu pri odôvodnení vlastného rozhodnutia je v súlade s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p., preto nemožno na ťarchu odvolaciemu súdu
pripísať, že jeho rozhodnutie nejakým závadným procesným postupom znemožnilo realizáciu
procesných práv, priznaných odporkyni procesným predpisom.
Prípustnosť dovolania nebola spôsobilá založiť ani námietka dovolateľky, že viaceré
listinné dôkazy neboli vykonané spôsobom upraveným v ustanovení § 129 ods. 1 O.s.p.
Prípadné pochybenie v tomto smere, i keby bolo preukázané, nezakladá totiž vadu podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ totiž súd v procese dokazovania určitý dôkaz hodnotí a vyvodzuje
z neho skutkový záver, no dokazovanie nevykoná spôsobom, ktorý predpisuje zákon, ide
o procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., t. j. o tzv. inú vadu konania,
ktorá prípustnosť dovolania v danej veci nezakladá.
Prípustnosť dovolania nemôže založiť ani námietka dovolateľky, že súdy opomenuli
svoju povinnosť podľa § 118 ods. 2 O.s.p, keďže táto ako je zrejmé z č. l. 226 spisu nie je
pravdivá.
Dovolateľkou namietané ďalšie tzv. iné vady konania, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávne právne posúdenie veci, sú síce dovolacími
dôvodmi v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., ktoré však možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné, no samotné tieto dôvody prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie
je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie
sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie
podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti
rozhodnutia.
Vzhľadom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie podané odporkyňou
v časti pripustenej dovolacej otázky nebolo dôvodné, a právny záver vyslovený odvolacím
súdom bol správny. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne podľa
§ 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
K návrhu odporkyne na prerušenie konania dovolací súd uvádza, že súd ako
autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný obrátiť sa na Súdny dvor,
ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou
prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal
výklad sporného ustanovenia Spoločenstva (tzv. acte éclairé, obdobne vo veci Da Costa 28, 29 až 30/62, z 27. marca 1963, Zb. 61,77, fr. znenie), alebo že správne uplatnenie práva
Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti (tzv. acte clair),
pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,
osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry
v rámci Spoločenstva.
Dovolací súd dospel k záveru, že položená otázka nie je relevantná, a že nie je daný
žiadny dôvod, pre ktorý by malo byť vyhovené návrhu odporkyne na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Dovolací súd vzhľadom na uvedené predmetný
návrh zamietol.
Záverom dovolací súd uvádza, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia
procesných vád konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237
O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania v časti presahujúcej pripustenú dovolaciu otázku
nevyplýva z § 239 O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnej navrhovateľke vzniklo právo na náhradu trov konania
proti odporkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však náhradu trov dovolacieho
konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2014
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová