Najvyšší súd
2 Cdo 228/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ J. K., nar. X., bývajúceho v S.S. 2/ J. K., nar. X., bývajúceho v S.S. 3/ M. I., bývajúcej v S., 4/ PaedDr. A. B., bývajúcej v S. 5/ Ing. Š. V., bývajúceho v S., 6/ Ing. J. V., bývajúceho v S., 7/ M. Š., bývajúcej v S., 8/ A. K.,
bývajúcej v S., zastúpení JUDr. P. P., advokátom v S., 9/ A. D., bývajúceho v M., 10/ P. D.,
bývajúceho v M., 11/ V. Š., bývajúcej v Ž., 12/ M. D., bývajúceho v B., 13/ J. K., bývajúcej
v P., 14/ I. N., bývajúca v L., 15/ J. S., bývajúcej v N. 16/ J. M., bývajúcej v M., 17/ V. Š.,
bývajúcej v S., 18/ P. D., bývajúceho V., proti žalovaným 1/ K. L., bývajúcej V. 2/ W. S., spol.
s.r.o., so sídlom v B., zastúpenej JUDr. R. B., advokátom v P., o neplatnosť kúpnej zmluvy,
vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp.zn. 13 C 806/2002, o dovolaní žalobcov 1/ až 8/ proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove z 21.mája 2008, sp.zn. 11 Co 100/2007, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 21. mája 2008, sp.zn. 11 Co 100/2007, z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Poprad rozsudkom z 5. septembra 2007, č.k. 13 C 806/2002-830 žalobu
žalobcov o vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej 13. novembra 1992 medzi
žalovanou 1/ ako predávajúcou a žalovanou 2/ ako kupujúcim zamietol. Vychádzajúc
z právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v uznesení z 21. decembra 2005, sp.zn.
7 Co 154/2005, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Poprad zo 7. júna 2005,
č.k. 13 C 806/2002-582, prvostupňový súd skúmal, či boli splnené podmienky
pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam prevedeným napadnutou kúpnou
zmluvou vydržaním v prospech žalovanej 2/. Darovacia zmluva medzi neb. T. V.
a žalovanou 1/ bola uzavretá 7. júna 1991, pričom žalovaná 1/ začala s predmetnou
nehnuteľnosťou nakladať ako s vlastnou, o čom svedčí aj skutočnosť, že prostredníctvom svojho zaťa požiadala o vydanie pôdy od PD D. (napr. č.l. 214 a nasl.), pri jednaniach
s JUDr. F., vtedy zástupcom žalovanej 2/, vystupovala ako vlastníčka týchto pozemkov.
Následne žalovaná 1/ 13. novembra 1992 uzavrela kúpnu zmluvu so žalovanou 2/, ktorou
naňho previedla nehnuteľnosti darované neb. T. V.. Súd skúmal oprávnenosť držby -
dobromyseľnosť držiteľa o tom, že mu vec alebo právo patrí, a to tak voči žalovanej 1/,
ako aj voči žalovanej 2/. Skúmal, či žalovaná 1/ mohla vedieť, že darovacia zmluva, ktorú
uzatvárala s neb. T. V., by mohla byť (absolútne) neplatným právnym úkonom z dôvodu
duševnej poruchy menovanej, ktorá ju činí nespôsobilou na právne úkony, najmä
s ohľadom na rozsudok Okresného súdu Poprad z 21. januára 2002, č.k. 9 C 1592/1998-
220. Výsluchom svedkov zistil, že žiaden z nich nemal pochybnosti o tom, že by neb. T.
V. mala trpieť na duševnú poruchu, ktorá by jej bránila chápať význam právnych úkonov.
Vedela sa orientovať, vedela, kde je, čo práve robí, s kým sa rozpráva, navonok sa
neprejavovala ako trpiaca nejakou poruchou. Ošetrujúca lekárka neb. T. V.,
MUDr. R. K., sa vyjadrila, že neb. T. V. nikdy nebola liečená v súvislosti s duševnými
poruchami, a ona nikdy neuvažovala, že by u pani V. odporučila pozbavenie spôsobilosti
na právne úkony. Na základe svedeckých výpovedí, ako aj ošetrujúcej lekárky súd dospel k záveru, že rozsah duševných zmien neb. T. V. nemusel byť pri bežnej komunikácii
postrehnuteľný. Žalovaná 2/ sa držby ujala odo dňa uzavretia napadnutej kúpnej zmluvy, t.j. od 13. novembra 1992 s tým, že nehnuteľnosti kupovala od žalovanej 1/ ako
od vlastníčky na základe predloženého listu vlastníctva. Od uzavretia zmluvy sa správala
ako vlastníčka. Už v decembri 1992 požiadala o udelenie súhlasu k použitiu
poľnohospodárskej pôdy pre nepoľnohospodárske účely (stavebné - rozšírenia areálu) a aj
inak nakladala s pozemkami ako s vlastnými, platila z nich daň z nehnuteľností, rokovala
s PD D. o užívaní pozemkov, na ktorých ešte nemohla realizovať stavebné práce (napr. čl.
283, 289 a nasl.). Žalobcovia vyzvali žalovanú 2/ listom z 2. augusta 2002, ku ktorému
pripojili právoplatné rozsudky vo veci vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp.zn.
9 C 1592/98. Ešte pred zaslaním listu žalobcovia rokovali v lete 2002 so zástupkyňou
žalovanej 2/. Súd uzavrel, že do doby oprávnenej držby pozemkov žalovanou 2/ možno
započítať dobu, po ktorú pozemky oprávnene držala žalovaná 1/, a teda desaťročná
vydržacia doba ustanovená § 134 ods. 1 O.z. pre vydržanie nehnuteľnosti uplynula 7. júna
2001 (7. júna 1991 uzavreli neb. T. V. a žalovaná 1/ darovaciu zmluvu), momentom
ktorým sa žalovaná 2/ stala vlastníčkou predmetných pozemkov vydržaním. Vzhľadom na
nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním žalovanou 2/, nie je zo strany žalobcov preukázaný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe. O trovách konania
rozhodol súd podľa § 151 ods. 3 O.s.p.
Krajský súd v Prešove rozsudkom z 21. mája 2008, sp.zn. 11 Co 100/2007 rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil. Súčasne vo výroku rozsudku pripustil dovolanie voči svojmu
rozhodnutiu v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p., s tým, že za otázku zásadného právneho významu
považoval otázku, či spor medzi žalobcami a žalovanou 1/ o platnosť darovacej zmluvy, ktorá
časovo predchádzala napadnutej kúpnej zmluve ohľadom tej istej nehnuteľnosti uzavretej
medzi žalovanou 1/ a žalovanou 2/, mal vplyv na dobromyseľnosť držby žalovanej 2/,
ak o tomto spore mala počas plynutia vydržacej doby vedomosť. Odvolací súd sa stotožnil
so záverom súdu prvého stupňa, že v danom prípade žalovaná 2/ predmetnú nehnuteľnosť
nadobudla do vlastníctva vydržaním. Nie je teda daný naliehavý právny záujem na určení
neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanou 1/ a žalovanou 2/, pretože právne
postavenie žalobcov by sa ani v prípade opačného rozhodnutia nijako nezmenilo. Za začiatok
plynutia vydržacej doby však považoval nie deň uzatvorenia darovacej zmluvy medzi neb. T. V.
a žalovanou 1/, t.j. 7. jún 1991, ale až moment registrácie tejto zmluvy, t.j. 7. apríl 1992.
Žalovaná 1/ držala nehnuteľnosť až do 31. augusta 1993, kedy bol povolený vklad kúpnej
zmluvy, ktorou previedla nehnuteľnosti na žalovanú 2/, tzn. že vydržacia doba uplynula 7. apríla
2002. Žaloba žalobcov v tu prejednávanej veci bola podaná 14. novembra 2002, teda po uplynutí uvedenej doby. Súd nemal pochybnosti o dobromyseľnosti držby oboch žalovaných. Osoba,
ktorá je zapísaná ako vlastník nehnuteľnosti v príslušnej evidencii, nemôže pochybovať
o oprávnenosti svojej držby a ani o tom, že je vlastníkom tejto nehnuteľnosti až do momentu,
kedy je preukázaný opak. Existencia sporu o platnosť darovacej zmluvy uzavretej medzi T. V.
a žalovanou 1/ nemohla spochybniť oprávnenosť jeho držby ako vlastníka nehnuteľnosti.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd samostatným uznesením podľa § 151 ods. 3
O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia 1/ až 8/. Žiadali
napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd
založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci. Žalovaná 1/ uzavrela
darovaciu zmluvu vo svoj prospech s jasným úmyslom obísť ostatných dedičov (vtedy ešte
žijúcej T. V., zomr. X.), a to aj v dôsledku rodinných rozporov medzi nimi. Žalobcovia 1/ až
8/ ešte za života neb. T. V. podnikli kroky, ktoré jasne vyjadrovali ich postoj. M. K.
18. februára 1992 adresovala Štátnemu notárstvu žiadosť o vyrovnanie dedičských podielov, JUDr. J. S. sa 7. októbra 1992 u T. V. dožadoval vyrovnania dedičských podielov, M. K.
podala obdobnú žiadosť na Okresný súd Poprad 29. augusta 1993 s tým, že ju sestra -
žalovaná 1/ na základe darovacej zmluvy ukrátila na jej dedičských právach. Je teda
jednoznačné, že žalovaná 1/ nebola a ani nemohla byť dobromyseľná ani pri uzavretí
darovacej zmluvy, a ani kúpnej zmluvy v dobe, keď sa ďalší dedičia dožadovali svojich
nárokov. Žalovaná 2/ (resp. jej právny predchodca - T) bola ešte pred výzvou JUDr. K.,
zástupcu žalobcov, z 2. augusta 2002 oboznámená s problémami vo veci, a to písomne
i osobne, čo v konaní preukázali. V marci 1998 s JUDr. S., právnou zástupkyňou žalovanej 2/,
osobne rokovali Ing. J. V., R. B. a Ing. Š. V.. Počas konania vedeného na Okresnom súde
Poprad sp.zn. 9 C 1592/98 a po jeho právoplatnom skončení bol JUDr. S. odovzdaný
rozsudok z 24. januára 2002 v tejto veci spolu so znaleckým posudkom MUDr. L.
o zdravotnom stave T. V., čo čiastočne potvrdila nielen právna zástupkyňa žalovanej 2/
vo výpovedi na pojednávaní konanom 17. septembra 2003 a 14. apríla 2003, ale aj ďalší
svedkovia. Stanovisko okresného súdu, že len písomný kontakt je právne relevantný pre
posúdenie dobromyseľnosti dotknutej osoby, je právne nepodložený. Ani u žalovanej 1/ a ani
u žalovanej 2/ neboli splnené podmienky pre vydržanie nehnuteľností prevedených
napadnutou kúpnou zmluvou. Rozhodnutiami vo veci boli porušené Čl. 20 a Čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky.
Žalovaná 1/ sa vo svojom písomnom vyjadrení stotožnila s právnym názorom
vysloveným v napadnutom rozsudku. Oba súdy správne vyhodnotili výpovede svedkov, ale aj
žalobcov aj žalovaných.
Žalovaná 2/ navrhla dovolanie žalobcov 1/ až 8/ zamietnuť. V dovolaní nie je namietaná
žiadna skutočnosť, ktorá by súvisela s dovolacou otázkou.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel
k záveru, že ho treba zrušiť.
Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu.
Dovolací súd sa predovšetkým zameral na niektoré procesné otázky významné z hľadiska
rozhodovania o dovolaní žalobcov 1/ až 8/ s ohľadom na § 238 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého je
odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť výrokom rozsudku prípustnosť dovolania
v prípade, keď toto rozhodnutie je zásadného právneho významu. V zmysle ustálenej súdnej
praxe treba pod pojmom rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného
významu chápať rozhodnutie, ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach
prezentovanú a právne inak riešenú právnu otázku takým spôsobom, ktorý je významný
zo širších hľadísk, teda nielen v konkrétnej prejednávanej veci. Uvedené oprávnenie
odvolacieho súdu musí mať vždy povahu výnimočnosti a musí vychádzať z prísneho
rešpektovania zákonných podmienok vymedzujúcich rozsah tohto oprávnenia.
Možnosť založiť prípustnosť dovolania najmä neznamená, že by odvolací súd bol
oprávnený vysloviť prípustnosť dovolania kedykoľvek a úplne podľa svojej voľnej úvahy,
jeho voľnú úvahu zákon striktne ohraničuje do rámca posúdenia zásadnosti rozhodnutia
z právnej stránky. Odvolací súd musí v odôvodnení rozhodnutia bližšie vysvetliť svoj
myšlienkový postup pri posúdení uplatneného nároku, uviesť, ktorú normu hmotného práva
aplikoval na daný skutkový stav, a z akého dôvodu.
Procesná možnosť odvolacieho súdu založiť v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. prípustnosť
dovolania nesmie ani v zákonom vymedzenom rámci právnej zásadnosti rozhodnutia viesť
k prenášaniu ťažiska rozhodovania odvolacieho súdu na dovolací súd. Odvolací súd sa musí
vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukázaním na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré zaujal.
Dostatočné vysvetlenie skutkových a právnych záverov má v prípade dovolania
pripusteného podľa § 238 ods. 3 O.s.p. osobitný význam, pretože účastník (dovolateľ) je
oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva v nesprávnom právnom
posúdení veci, a to práve a len práve v konkrétne vymedzenej právnej otázke, pre ktorú bolo
dovolanie prípustné. Odôvodnenie výroku zakladajúceho prípustnosť dovolania by mal
odvolací súd formulovať tak, aby bolo v logickom súlade s odôvodnením rozhodnutia vo veci samej. Ak odvolací súd spomedzi viacerých, v konaní do úvahy prichádzajúcich alebo
účastníkmi vyslovených právnych názorov zvolil len jeden, musí dostatočne vysvetliť, prečo
ho považoval za správny a prečo iný názor neprijal.
Vecnú správnosť rozsudku odvolacieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal
len vo vzťahu k otázke zásadného právneho významu, pre ktorú bolo v danej veci pripustené
dovolanie, ktorou bola otázka vplyvu dosiaľ právoplatne neskončeného súdneho konania
o vyslovenie (absolútnej) neplatnosti úkonu, ktorým neskoršia predávajúca (žalovaná 1/)
nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, na dobromyseľnosť držby jednak jej, a tiež jej
právneho nástupcu, neskoršieho kupujúceho (žalovaná 2/), pre potreby posúdenia možnosti
vydržania predmetných nehnuteľností.
V prejednávanej veci odvolací súd jasne neuviedol, k akým záverom dospel pri riešení
otázky zásadného právneho významu, o ktorú oprel prípustnosť dovolania. Najmä sa
nezaoberal dopadom vedomosti žalovanej 2/ o trvajúcom spore o neplatnosti darovacej
zmluvy uzavretej medzi neb. T. V. a žalovanou 1/ na dobromyseľnosť držby
nehnuteľnosti žalovanou 2/. Odvolací súd len konštatoval, že fyzická osoba, ktorá je
zapísaná ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti, nemôže pochybovať o oprávnenosti svojej
držby a ani o tom, že je vlastníkom tejto nehnuteľnosti až do momentu, kedy je preukázaný opak. Z toho vyvodil, že ak počas vedenia sporu o neplatnosť darovacej zmluvy uzavretej
medzi T. V. a žalovanou 1/ bola žalovaná 2/ evidovaná ako vlastníčka tejto nehnuteľnosti,
existencia tohto sporu nemohla spochybniť oprávnenosť jej držby ako vlastníčky
nehnuteľnosti.
Keďže odvolací súd sám nevyslovil a riadne neodôvodnil svoj právny názor na položenú
dovolaciu otázku, ktorá zároveň vymedzuje rozsah preskúmavania dovolaním napadnutého
rozsudku, dovolací súd konštatuje nepreskúmateľnosť rozsudku v tomto rozsahu. Ako bolo
uvedené vyššie, odvolací súd v prípade pripustenia dovolania voči svojmu potvrdzujúcemu
rozsudku nielenže znáša povinnosť naformulovať dovolaciu otázku, ale sa ňou vo svojom
rozhodnutí aj zaoberať a predložiť ním odôvodnený právny záver. Dovolací súd len
preskúmava správnosť a zákonnosť tohto právneho záveru. Dovolací súd sa následne svojím
právnym názorom buď stotožní s názorom odvolacieho súdu (dovolanie zamietne), alebo
zaujme opačné stanovisko (napadnuté rozhodnutie zruší alebo zmení). Nemôže však sám túto
otázku riešiť. Pokiaľ odvolací súd nevysloví právny názor, ktorým zodpovedá celú dovolaciu otázku, trpí jeho rozhodnutie inou vadou spočívajúcou v nedostatku, respektíve
nezrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia. Takéto rozhodnutie je v rozpore s právami účastníka
konania a zakladá tzv. inú vadu rozhodnutia (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
Navyše v prejednávanom prípade dovolacia otázka nie je ani tak otázkou právneho
posúdenia zisteného skutkového stavu, ale je otázkou skutkovou, ktorej riešenie vždy znášajú
súdy v základnom konaní.
S ohľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie
odvolacieho súdu napadnuté dovolaním zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p., § 243d ods. 1 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania. (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. septembra 2010
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová