Najvyšší súd  

2 Cdo 226/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne POHOTOVOSŤ,   s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom   v   Bratislave, Grösslingova 4, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná

Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   so   sídlom   v   Bratislave,   Župné

námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom

súde Martin pod sp. zn. 8 C 272/2012, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského

súdu v Žiline z 11. apríla 2013 sp. zn. 9 Co 169/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Žalobou podanou 27. septembra 2012 na Okresnom súde Martin sa žalobkyňa

domáhala, aby žalovanej bola uložená povinnosť nahradiť jej majetkovú škodu  

a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon  

č. 514/2003 Z.z.“). V žalobe okrem iného uviedla, že predmetnú škodu a ujmu jej

spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Martin, preto jeho sudcovia

nemôžu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to žiadala, aby Krajský súd

v Žiline rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1

O.s.p.).

Okresný súd Martin uznesením zo 6. februára 2013 č. k. 8 C 272/2012-26 vyzval

žalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 66 € za námietku zaujatosti podľa

položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí

prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov

(ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“).

Uznesenie Okresného súdu Martin zo 6. februára 2013 č. k. 8 C 272/2012-26

napadla žalobkyňa odvolaním argumentujúc tým, že v danom prípade nepodala námietku

zaujatosti, ale návrh na prikázanie veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1  

O.s.p.). Navyše, i keby predsa len išlo o námietku zaujatosti (čo žalobkyňa poprela),

nezaťažovala by ju povinnosť na zaplatenie súdneho poplatku, lebo konanie je v danom

prípade vecne oslobodené od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona  

č. 71/1992 Zb.

Krajský súd v Žiline uznesením z 11. apríla 2013 sp. zn. 9 Co 169/2013 uznesenie

súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že

z hľadiska obsahového išlo v podanej žalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú proti

sudcom Okresného súdu Martin; za správny označil tiež následný postup súdu prvého

stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti, a to aj s poukazom  

na   uznesenie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   z   30.   marca   2011   sp. zn.  

II. ÚS 124/2011. Odvolací súd na záver s poukazom na ustanovenie § 16 ods. 3 O.s.p.

zdôraznil, že podanie námietky zaujatosti nebráni súdu uskutočniť iné úkony pred jej

predložením nadriadenému súdu, no nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej alebo

rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. V danej situácii nedošlo k vydaniu rozhodnutia  

vo veci samej, ale iba k procesnému rozhodnutiu. Na podporu správnosti svojich tvrdení

odvolací súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. marca

2013 sp. zn. 3 Cdo 102/2013.

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním, v ktorom

žiadala zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie, lebo v danom prípade súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala žalobkyňa z toho, že nepodala námietku zaujatosti (žiadna

obsahová súčasť žaloby nebola týmto procesným úkonom a ani nemala náležitosti

námietky zaujatosti stanovené v § 15a ods. 3 O.s.p.). Neexistujúcu či „neplatnú námietku

zaujatosti“ nebolo možné spoplatniť a bez vykonania poplatkového úkonu nemôže

existovať ani jej poplatková povinnosť. Ďalej namietla, že vo veci rozhodoval vylúčený

sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.). K názoru, že došlo k tejto procesnej vade, dospela

žalobkyňa na základe toho, že súdny poplatok jej vyrubila vylúčená sudkyňa Okresného

súdu Martin, nezákonným postupom ktorým jej bola spôsobená majetková a nemajetková

ujma, náhrady ktorej sa domáha v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobkyňa ďalej

tvrdila, že vecné oslobodenie tohto konania (§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.) sa

vzťahuje aj na námietku zaujatosti (v súvislosti s tým žalobkyňa poukázala na uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. októbra 2011 sp. zn. 5 M Cdo 20/2010).

Skutočnosť, že v danej veci nebola podaná námietka zaujatosti, potvrdzuje aj uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. novembra 2012 sp. zn. 3 Sžo 58/2012, ktoré

bolo vydané v inej veci.  

Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)  

po zistení, že dovolanie podala včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta

druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či

tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.

V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,

ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval  

vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1

písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa  

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle   § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým

bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní

(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)

na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla žalobkyňa dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie žalobkyne preto podľa

ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania žalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy

len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237

O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj

uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto  

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd

nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska

prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;

ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť

aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999,  

R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že

pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny

názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade

skutočne došlo.  

Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ a f/ O.s.p.

netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Žalobkyňa tvrdí, že v danom prípade súdy konali napriek tomu, že sa nepodal

návrh   na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.).

V zmysle § 79 ods. 1 veta prvá O.s.p. konanie začína na návrh. Toto ustanovenie

určuje moment, ktorým vznikajú Občianskym súdnym poriadkom upravené procesné

práva a povinnosti súdu a účastníkov konania. Nedostatok návrhu na začatie takého

konania, ktoré podľa zákona môže začať len na návrh, je neodstrániteľným nedostatkom

podmienky konania; ak súd zistí, že sa pred ním vedie konanie bez toho, aby bol podaný

návrh na začatie konania, hoci bol taký návrh potrebný, prebiehajúce konanie

v ktoromkoľvek štádiu zastaví. Skutočnosť, že občianske súdne konanie v niektorej veci

prebehlo bez toho, aby bol podaný návrh, výlučne ktorým mohlo toto konanie začať,

zakladá procesnú vadu uvedenú v § 237 písm. e/ O.s.p.  

O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ide ale len vtedy, ak chýba návrh

ako procesný úkon účastníka, ktorým sa začína konanie (porovnaj tiež rozhodnutia

Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky z 23. júna 2005 sp. zn. 3 Cdo 56/2005  

a z 19. októbra 2006 sp. zn. 3 Cdo 186/2006).  

V občianskom súdnom sporovom konaní (o také ide aj v danom prípade) sa návrh  

na začatie konania označuje ako žaloba. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa podala

žalobu   o   náhradu   majetkovej   škody   a   nemajetkovej   ujmy   v   zmysle   zákona  

č. 514/2003 Z.z. na Okresnom súde Martin 27. septembra 2012. Neopodstatnená je preto

jej námietka, že v tejto veci, ktorá mohla začať len na návrh, nebol podaný návrh  

na začatie konania (žaloba).

Žalobkyňa na odôvodnenie prípustnosti jej dovolania uviedla, že: a/ bolo

rozhodované o námietke zaujatosti, ktorú ale nepodala, b/ súd prvého stupňa jej následne uznesením vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti, ktorý jej vyrubený nemal byť,

c/ odvolací súd prvostupňové uznesenie o vyrubení súdneho poplatku za námietku

zaujatosti potvrdil.

Dovolateľka uviedla, že sa nestotožňuje s názorom, v zmysle ktorého „námietka

zaujatosti je návrhom na začatie 'samostatného' konania o vylúčenie sudcu“. Obsah

odôvodnenia   dovolaním   napadnutého   uznesenia   odvolacieho   súdu   ale   v   ničom

neopodstatňuje záver, že by odvolací súd zastával tento názor (t.j. že konanie o námietke

zaujatosti je samostatným konaním). Odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia len stotožnil s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle

ktorého sa vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa

§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky

zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (II. ÚS 124/2011).  

Žalobkyňa napriek tomu, že na jednej strane v dovolaní „nesúhlasí so separáciou

konania o námietke zaujatosti“, na druhej strane prípustnosť svojho dovolania vyvodila

z ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., čo ale svedčí o tom, že túto „alternatívu“ (t.j. že

námietka zaujatosti je akýmsi návrhom na začatie „samostatného“ konania) si predsa len

osvojuje.  

Dovolací súd pripomína, že v danom prípade dovolanie smeruje proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa ukladajúce

žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok. To považuje dovolací súd za okolnosť,

ktorá má zásadný význam. Pokiaľ je s návrhom na začatie konania (žalobou), výlučne

ktorý má na mysli ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p., spojený vznik dvojstranného

procesno-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, podaním námietky zaujatosti

takýto procesno-právny vzťah (medzi žalobcom a žalovaným) nevzniká. O to viac

nemožno o založení vzťahu takejto povahy hovoriť v prípade osobitného finančno-

právneho (poplatkového) vzťahu medzi poplatníkom a   štátom, v   ktorom úlohou súdu

nie je prerokovať určitú vec žalobcu a žalovaného, ale posúdiť, či nastala skutočnosť,

s ktorou je zo zákona (ex lege) spojený vznik povinnosti poplatníka zaplatiť súdny

poplatok; podanie „návrhu na začatie konania“ v tomto finančno-právnom (poplatkovom)

vzťahu je pojmovo vylúčené.

V občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním žaloby (§ 79 veta prvá

O.s.p.), súd spravidla rozhoduje o viacerých parciálnych otázkach významných pre

konanie (o povinnosti poplatníka zaplatiť súdny poplatok, námietke zaujatosti,

ustanovení zástupcu, uložení poriadkovej pokuty, trovách konania, svedočnom a pod.).

O týchto otázkach ale nerozhoduje v nejakom samostatnom (súbežne prebiehajúcom)

konaní, ktoré by začínalo osobitným   návrhom.   Rozhodovanie   o   týchto   otázkach

predstavuje integrálnu súčasť jednotného občianskeho súdneho konania, v ktorom je

podaný jediný návrh na začatie konania – žaloba. Aj vtedy, keď súd rozhoduje

o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom (pokiaľ bola podaná) alebo o povinnosti

účastníka (poplatníka) zaplatiť súdny poplatok, rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo

podaním návrhu na začatie konania (žaloby). Len ak takéto občianske súdne konanie ako

celok prebehlo napriek tomu, že sa nepodal návrh na jeho začatie (žaloba), hoci bol podľa

zákona potrebný, ide o procesnú vadu v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p.  

Tvrdenie, že v danom prípade sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, nie je vôbec spôsobilé naplniť skutkovú podstatu ustanovenia § 237

písm. e/ O.s.p., lebo sa ním bez akéhokoľvek opodstatnenia zamieňa stav, keď nebol

podaný žiadny návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, s tým, že

v žalobou riadne začatom konaní bol vyrubený súdny poplatok, ktorý (podľa žalobkyňou

zastávaného názoru) nemal byť vyrubený.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že pokiaľ aj súd prvého

stupňa prípadne uznesením vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti, hoci

žalobkyňa túto námietku nevzniesla (pozn.: dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal),

a odvolací súd prvostupňové uznesenie potvrdil, nemohlo to mať za následok procesnú

vadu uvedenú v ustanovení § 237 písm. e/ O.s.p.

Žalobkyňa ďalej namietala, že pri vyrubovaní súdneho poplatku podľa položky  

č. 17a Sadzobníka, rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.).

Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich

pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich

nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O.s.p.). Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde nižšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie

o dovolaní (§ 14 ods. 2 O.s.p.). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré

spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní  

v iných veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.).

Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia

nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania  

a rozhodovania veci, nebránila v danom prípade dovolaciemu súdu pri skúmaní

podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť

túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd (R 59/1997).

I   keď   zákon   v   § 14   ods. 1   O.s.p.   spája   vylúčenie   sudcov   z   prejednania

a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak

možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie  

o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. l O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej

zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1   Ústavy

Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania

a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných

dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne,

nezaujato   a   spravodlivo.   Samotný   subjektívny   názor účastníka konania, že v osobe

určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a   rozhodovania   veci,

nezakladá   ešte   bez   ďalšieho   dôvod   pre   legitímne   obavy   z   jeho nestranného

a nezaujatého rozhodovania.

Z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci

(kedy má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania

a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má

k účastníkovi konania určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti

o jeho nezaujatosti) a napokon k zástupcom účastníkov konania. V danom prípade

žalobkyňa – z hľadiska obsahového (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) – namieta, že  

Mgr. Magdaléna Šmidtová, sudkyňa Okresného súdu Martin, ktorá rozhodla o povinnosti

žalobkyne zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 €, bola vylúčená z prejednávania   a rozhodovania tejto veci, lebo je sudkyňou Okresného súdu Martin, nesprávny úradný

postup ktorého v inej veci zakladá podľa názoru žalobkyne zodpovednosť žalovanej

v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod  

na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1 O.s.p.) nezakladá sama skutočnosť, že sudca má

prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva

súdnictvo (viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája

2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010). Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely

preskúmavanej veci konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani

to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím

nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej  

za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že námietka žalobkyne

o existencii procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. nie je opodstatnená.

Vzhľadom na to, že žalobkyňa v dovolaní neopodstatnene namietla existenciu vád

konania v zmysle § 237 písm. e/ a g/ O.s.p., čo pri už vyššie uvedenom konštatovaní

o neprípustnosti jej dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 237 písm. a/ až d/  

a   f/ O.s.p.   znamená,   že   tento   jej   mimoriadny   opravný   prostriedok   nie   je   podľa

Občianskeho súdneho poriadku procesne prípustný, nepristúpil dovolací súd k posúdeniu

správnosti právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), na ktorom spočíva

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu; ani prípadná nesprávnosť právneho posúdenia

nezakladá totiž prípustnosť dovolania (viď R 54/2012). Z toho istého dôvodu dovolací

súd neskúmal ani správnosť záverov odvolacieho súdu v tých otázkach, v súvislosti

s ktorými žalobkyňa poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 9. októbra 2011 sp. zn. 5 M Cdo 20/2010 a z 21. novembra 2012 sp. zn. 3 Sžo 58/2012,

resp. Ústavného súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2011 sp. zn. II. ÚS 124/2011.  

Z dôvodov uvedených vyššie Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

žalobkyne odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

ako procesne neprípustné.  

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5

v spojení s ustanoveniami § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., keď žalovanej (ktorej

vzniklo právo na náhradu trov konania) v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. júna 2014

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová