Najvyšší súd
2 Cdo 226/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom
súde Martin pod sp. zn. 8 C 272/2012, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského
súdu v Žiline z 11. apríla 2013 sp. zn. 9 Co 169/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou podanou 27. septembra 2012 na Okresnom súde Martin sa žalobkyňa
domáhala, aby žalovanej bola uložená povinnosť nahradiť jej majetkovú škodu
a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon
č. 514/2003 Z.z.“). V žalobe okrem iného uviedla, že predmetnú škodu a ujmu jej
spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Martin, preto jeho sudcovia
nemôžu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to žiadala, aby Krajský súd
v Žiline rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1
O.s.p.).
Okresný súd Martin uznesením zo 6. februára 2013 č. k. 8 C 272/2012-26 vyzval
žalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 66 € za námietku zaujatosti podľa
položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí
prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
(ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“).
Uznesenie Okresného súdu Martin zo 6. februára 2013 č. k. 8 C 272/2012-26
napadla žalobkyňa odvolaním argumentujúc tým, že v danom prípade nepodala námietku
zaujatosti, ale návrh na prikázanie veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1
O.s.p.). Navyše, i keby predsa len išlo o námietku zaujatosti (čo žalobkyňa poprela),
nezaťažovala by ju povinnosť na zaplatenie súdneho poplatku, lebo konanie je v danom
prípade vecne oslobodené od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona
č. 71/1992 Zb.
Krajský súd v Žiline uznesením z 11. apríla 2013 sp. zn. 9 Co 169/2013 uznesenie
súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že
z hľadiska obsahového išlo v podanej žalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú proti
sudcom Okresného súdu Martin; za správny označil tiež následný postup súdu prvého
stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti, a to aj s poukazom
na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2011 sp. zn.
II. ÚS 124/2011. Odvolací súd na záver s poukazom na ustanovenie § 16 ods. 3 O.s.p.
zdôraznil, že podanie námietky zaujatosti nebráni súdu uskutočniť iné úkony pred jej
predložením nadriadenému súdu, no nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej alebo
rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. V danej situácii nedošlo k vydaniu rozhodnutia
vo veci samej, ale iba k procesnému rozhodnutiu. Na podporu správnosti svojich tvrdení
odvolací súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. marca
2013 sp. zn. 3 Cdo 102/2013.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním, v ktorom
žiadala zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie, lebo v danom prípade súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala žalobkyňa z toho, že nepodala námietku zaujatosti (žiadna
obsahová súčasť žaloby nebola týmto procesným úkonom a ani nemala náležitosti
námietky zaujatosti stanovené v § 15a ods. 3 O.s.p.). Neexistujúcu či „neplatnú námietku
zaujatosti“ nebolo možné spoplatniť a bez vykonania poplatkového úkonu nemôže
existovať ani jej poplatková povinnosť. Ďalej namietla, že vo veci rozhodoval vylúčený
sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.). K názoru, že došlo k tejto procesnej vade, dospela
žalobkyňa na základe toho, že súdny poplatok jej vyrubila vylúčená sudkyňa Okresného
súdu Martin, nezákonným postupom ktorým jej bola spôsobená majetková a nemajetková
ujma, náhrady ktorej sa domáha v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobkyňa ďalej
tvrdila, že vecné oslobodenie tohto konania (§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.) sa
vzťahuje aj na námietku zaujatosti (v súvislosti s tým žalobkyňa poukázala na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. októbra 2011 sp. zn. 5 M Cdo 20/2010).
Skutočnosť, že v danej veci nebola podaná námietka zaujatosti, potvrdzuje aj uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. novembra 2012 sp. zn. 3 Sžo 58/2012, ktoré
bolo vydané v inej veci.
Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, že dovolanie podala včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta
druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či
tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým
bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní
(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)
na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla žalobkyňa dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie žalobkyne preto podľa
ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania žalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy
len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj
uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska
prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;
ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť
aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999,
R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že
pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny
názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade
skutočne došlo.
Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ a f/ O.s.p.
netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Žalobkyňa tvrdí, že v danom prípade súdy konali napriek tomu, že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.).
V zmysle § 79 ods. 1 veta prvá O.s.p. konanie začína na návrh. Toto ustanovenie
určuje moment, ktorým vznikajú Občianskym súdnym poriadkom upravené procesné
práva a povinnosti súdu a účastníkov konania. Nedostatok návrhu na začatie takého
konania, ktoré podľa zákona môže začať len na návrh, je neodstrániteľným nedostatkom
podmienky konania; ak súd zistí, že sa pred ním vedie konanie bez toho, aby bol podaný
návrh na začatie konania, hoci bol taký návrh potrebný, prebiehajúce konanie
v ktoromkoľvek štádiu zastaví. Skutočnosť, že občianske súdne konanie v niektorej veci
prebehlo bez toho, aby bol podaný návrh, výlučne ktorým mohlo toto konanie začať,
zakladá procesnú vadu uvedenú v § 237 písm. e/ O.s.p.
O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ide ale len vtedy, ak chýba návrh
ako procesný úkon účastníka, ktorým sa začína konanie (porovnaj tiež rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2005 sp. zn. 3 Cdo 56/2005
a z 19. októbra 2006 sp. zn. 3 Cdo 186/2006).
V občianskom súdnom sporovom konaní (o také ide aj v danom prípade) sa návrh
na začatie konania označuje ako žaloba. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa podala
žalobu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. na Okresnom súde Martin 27. septembra 2012. Neopodstatnená je preto
jej námietka, že v tejto veci, ktorá mohla začať len na návrh, nebol podaný návrh
na začatie konania (žaloba).
Žalobkyňa na odôvodnenie prípustnosti jej dovolania uviedla, že: a/ bolo
rozhodované o námietke zaujatosti, ktorú ale nepodala, b/ súd prvého stupňa jej následne uznesením vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti, ktorý jej vyrubený nemal byť,
c/ odvolací súd prvostupňové uznesenie o vyrubení súdneho poplatku za námietku
zaujatosti potvrdil.
Dovolateľka uviedla, že sa nestotožňuje s názorom, v zmysle ktorého „námietka
zaujatosti je návrhom na začatie 'samostatného' konania o vylúčenie sudcu“. Obsah
odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ale v ničom
neopodstatňuje záver, že by odvolací súd zastával tento názor (t.j. že konanie o námietke
zaujatosti je samostatným konaním). Odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia len stotožnil s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle
ktorého sa vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa
§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky
zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (II. ÚS 124/2011).
Žalobkyňa napriek tomu, že na jednej strane v dovolaní „nesúhlasí so separáciou
konania o námietke zaujatosti“, na druhej strane prípustnosť svojho dovolania vyvodila
z ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., čo ale svedčí o tom, že túto „alternatívu“ (t.j. že
námietka zaujatosti je akýmsi návrhom na začatie „samostatného“ konania) si predsa len
osvojuje.
Dovolací súd pripomína, že v danom prípade dovolanie smeruje proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa ukladajúce
žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok. To považuje dovolací súd za okolnosť,
ktorá má zásadný význam. Pokiaľ je s návrhom na začatie konania (žalobou), výlučne
ktorý má na mysli ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p., spojený vznik dvojstranného
procesno-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, podaním námietky zaujatosti
takýto procesno-právny vzťah (medzi žalobcom a žalovaným) nevzniká. O to viac
nemožno o založení vzťahu takejto povahy hovoriť v prípade osobitného finančno-
právneho (poplatkového) vzťahu medzi poplatníkom a štátom, v ktorom úlohou súdu
nie je prerokovať určitú vec žalobcu a žalovaného, ale posúdiť, či nastala skutočnosť,
s ktorou je zo zákona (ex lege) spojený vznik povinnosti poplatníka zaplatiť súdny
poplatok; podanie „návrhu na začatie konania“ v tomto finančno-právnom (poplatkovom)
vzťahu je pojmovo vylúčené.
V občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním žaloby (§ 79 veta prvá
O.s.p.), súd spravidla rozhoduje o viacerých parciálnych otázkach významných pre
konanie (o povinnosti poplatníka zaplatiť súdny poplatok, námietke zaujatosti,
ustanovení zástupcu, uložení poriadkovej pokuty, trovách konania, svedočnom a pod.).
O týchto otázkach ale nerozhoduje v nejakom samostatnom (súbežne prebiehajúcom)
konaní, ktoré by začínalo osobitným návrhom. Rozhodovanie o týchto otázkach
predstavuje integrálnu súčasť jednotného občianskeho súdneho konania, v ktorom je
podaný jediný návrh na začatie konania – žaloba. Aj vtedy, keď súd rozhoduje
o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom (pokiaľ bola podaná) alebo o povinnosti
účastníka (poplatníka) zaplatiť súdny poplatok, rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo
podaním návrhu na začatie konania (žaloby). Len ak takéto občianske súdne konanie ako
celok prebehlo napriek tomu, že sa nepodal návrh na jeho začatie (žaloba), hoci bol podľa
zákona potrebný, ide o procesnú vadu v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p.
Tvrdenie, že v danom prípade sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, nie je vôbec spôsobilé naplniť skutkovú podstatu ustanovenia § 237
písm. e/ O.s.p., lebo sa ním bez akéhokoľvek opodstatnenia zamieňa stav, keď nebol
podaný žiadny návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, s tým, že
v žalobou riadne začatom konaní bol vyrubený súdny poplatok, ktorý (podľa žalobkyňou
zastávaného názoru) nemal byť vyrubený.
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že pokiaľ aj súd prvého
stupňa prípadne uznesením vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti, hoci
žalobkyňa túto námietku nevzniesla (pozn.: dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal),
a odvolací súd prvostupňové uznesenie potvrdil, nemohlo to mať za následok procesnú
vadu uvedenú v ustanovení § 237 písm. e/ O.s.p.
Žalobkyňa ďalej namietala, že pri vyrubovaní súdneho poplatku podľa položky
č. 17a Sadzobníka, rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.).
Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich
pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich
nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O.s.p.). Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde nižšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie
o dovolaní (§ 14 ods. 2 O.s.p.). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní
v iných veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.).
Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia
nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci, nebránila v danom prípade dovolaciemu súdu pri skúmaní
podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť
túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd (R 59/1997).
I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania
a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak
možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie
o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. l O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej
zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných
dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne,
nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe
určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci,
nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného
a nezaujatého rozhodovania.
Z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci
(kedy má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania
a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má
k účastníkovi konania určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti
o jeho nezaujatosti) a napokon k zástupcom účastníkov konania. V danom prípade
žalobkyňa – z hľadiska obsahového (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) – namieta, že
Mgr. Magdaléna Šmidtová, sudkyňa Okresného súdu Martin, ktorá rozhodla o povinnosti
žalobkyne zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 €, bola vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci, lebo je sudkyňou Okresného súdu Martin, nesprávny úradný
postup ktorého v inej veci zakladá podľa názoru žalobkyne zodpovednosť žalovanej
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod
na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1 O.s.p.) nezakladá sama skutočnosť, že sudca má
prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva
súdnictvo (viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája
2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010). Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely
preskúmavanej veci konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani
to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím
nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že námietka žalobkyne
o existencii procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. nie je opodstatnená.
Vzhľadom na to, že žalobkyňa v dovolaní neopodstatnene namietla existenciu vád
konania v zmysle § 237 písm. e/ a g/ O.s.p., čo pri už vyššie uvedenom konštatovaní
o neprípustnosti jej dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 237 písm. a/ až d/
a f/ O.s.p. znamená, že tento jej mimoriadny opravný prostriedok nie je podľa
Občianskeho súdneho poriadku procesne prípustný, nepristúpil dovolací súd k posúdeniu
správnosti právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), na ktorom spočíva
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu; ani prípadná nesprávnosť právneho posúdenia
nezakladá totiž prípustnosť dovolania (viď R 54/2012). Z toho istého dôvodu dovolací
súd neskúmal ani správnosť záverov odvolacieho súdu v tých otázkach, v súvislosti
s ktorými žalobkyňa poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 9. októbra 2011 sp. zn. 5 M Cdo 20/2010 a z 21. novembra 2012 sp. zn. 3 Sžo 58/2012,
resp. Ústavného súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2011 sp. zn. II. ÚS 124/2011.
Z dôvodov uvedených vyššie Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
žalobkyne odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
ako procesne neprípustné.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5
v spojení s ustanoveniami § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., keď žalovanej (ktorej
vzniklo právo na náhradu trov konania) v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. júna 2014
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová