2 Cdo 226/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobcu : S., zastúpený JUDr. I. R., advokátkou v P., proti žalovaným : 1/ M. H., bývajúci v Ž., 2/ A. V.,
bývajúci v K., 3/ M. R., bývajúci v T., všetci zastúpení Advokátskou kanceláriou
JUDr. M., o určenie neplatnosti zmluvy, vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp.zn.
4 C 489/2001, o dovolaní žalovaných 1/ až 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Žiline
z 24. mája 2011 sp.zn. 5 Co 45/2011
t a k t o :
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Žiline z 24. mája 2011 sp.zn. 5 Co 45/2011
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Čadca rozsudkom (v poradí prvým) z 2. marca 2007 č.k. 4 C 489/2001-
367 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti zmluvy – hospodárska
zmluva X. z 15.1.1991 uzatvorená medzi O. a V., ako aj, že kúpna zmluva V. z 28.5.1996
uzatvorená medzi V. a kupujúcimi M. H., A. V. a M. R., je neplatná. V odôvodnení
prvostupňový súd uviedol, že hospodársku zmluvu považuje za platnú, nakoľko boli splnené
všetky zákonnoobligatórne podmienky, pričom žalobca nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by
preukazoval, že bol potrebný súhlas nadriadeného orgánu, resp. také skutočnosti, ktoré by
oprávňovali dospieť k záveru, že predmetná sporná zmluva X. zo dňa 15. januára 1991 medzi
uvedenými subjektmi bola neplatná. Čo sa týka neplatnosti kúpnej zmluvy V. z 28.5.1996
uzatvorenej medzi predávajúcim V. a kupujúcimi M. H., A. V. a M. R., v tejto časti taktiež
návrh zamietol, keďže absentuje naliehavý právny záujem, keď nebola určená súdom za
neplatnú hospodárska zmluva X. zo dňa 15.1.1991.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Žiline uznesením z 9. septembra 2008 č.k.
5 Co 352/2007-412 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že zo strany prvostupňového súdu došlo k závažnému procesnému
pochybeniu. Podľa výpisu z obchodného registra odd. Dr vložka č. V. v čase od 5.12.1990 do
7.6.1995. Nástupníckym právnym subjektom bola V. od 8.6.1995 do 7.8.2001. V. ako právnická osoba existovala od 8.8.2001 do 20.4.2002. Na základe ukončenia
likvidácie schválenej záverečnej správy o priebehu likvidácie s návrhom na rozdelenie
likvidačného zostatku, účtovnej uzávierky a predloženého súhlasu správcu dane s výmazom
sa družstvo z obchodného registra dňa 26.4.2002 vymazalo. Z uvedeného je zrejmé, že
prvostupňový súd sa dopustil procesného pochybenia, keďže v celom priebehu konania ako aj
pri rozhodovaní vo veci samej konal s neexistujúcim subjektom.
Okresný súd Čadca rozsudkom (v poradí druhým) z 11. novembra 2010 č.k.
4 C 489/2001-527 určil, že hospodárska zmluva X. z 15.1.1991 uzatvorená medzi O.
a V. je neplatná. Určil taktiež, že kúpna zmluva V. z 28.5.1996 uzatvorená medzi V. a
kupujúcimi M. H., A. V. a M. R., je neplatná. Uložil žalovaným 1/ až 3/ nahradiť žalobcovi
trovy konania ako aj trovy štátu. V odôvodnení prvostupňový súd uviedol, že v danom
prípade ide o neplatnosť právneho úkonu, ktorá je spôsobená právnym úkonom
uskutočneným v rozpore s právnymi normami účinnými v čase, keď k uzatvoreniu takýchto
právnych úkonov došlo. Zmluva bola uzatvorená dňa 15.1.1991 Okresným výborom,
komunistickej strany, za ktorú konal vtedajší štatutárny zástupca M. R., ktorá naplnila rozpor
s viacerými právnymi predpismi. V prvom rade išlo o konanie v rozpore s ústavným zákonom
č. 496/1990 Zb., vládnym nariadením č. 212/1990 a rovnako v rozpore so zákonným
opatrením predsedníctva federálneho zhromaždenia č. 177/1990 Zb., keď na takýto prevod
nehnuteľností patriacich politickej strane a to K. a vymenovaných politických strán citovaných právnych predpisov bol potrebný súhlas nielen Federálneho ministerstva financií
ale aj príslušných orgánov, ústredných orgánov politickej strany. Teda takéto konanie bolo
v rozpore s právnymi predpismi a v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka takýto právny
úkon je absolútne neplatný, keď v podstate bola naplnená aj ďalšia možnosť vyslovenia
absolútnej neplatnosti právneho úkonu, tzn. že sa uvedený právny úkon okrem rozporu
s právnymi normami priečil aj dobrým mravom. Za takejto dôkaznej situácie nepovažoval za
potrebné zaoberať sa ďalšími námietkami zo strany žalobcu ohľadne ocenenia predmetnej
nehnuteľnosti, ktoré nebolo v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi. Pokiaľ súd
považuje za absolútne neplatnú zmluvu X. z 15.1.1991, tak je následný právny úkon, ktorým
boli predmetné nehnuteľnosti prevedené ďalšou zmluvou z roku 1996 medzi právnym nástupcom spoločnosti V. na fyzické osoby, t.j. žalovaných 1/ až 3/, nemôže ísť o platný
právny úkon, pretože predávajúci nemohol na iného previesť viac práv a povinností, ako sám
má vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam, preto aj nasledujúca kúpna zmluva medzi V. a kupujúcimi – žalovanými, je neplatná.
Na odvolanie žalovaných 1/ až 3/ Krajský súd v Žiline rozsudkom z 24. mája 2011 č.k.
5 Co 45/2011-546 rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým určil, že hospodárska
zmluva X. z 15.1.1991 uzatvorená medzi O. a V. je neplatná a určil, že kúpna zmluva V.
z 28.5.1996 uzatvorená medzi V. a kupujúcimi M. H., A. V. a M. R. je neplatná, potvrdil.
Rozsudok okresného súdu v časti výroku o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd uviedol, že prvostupňový súd dospel
k správnym skutkovým aj právnym záverom, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje.
Jednak, že je absolútne neplatná zmluva č. X. zo dňa 15.1.1991 ako aj následný právny úkon,
ktorého predmetom boli nehnuteľnosti prevedené ďalšou zmluvou v roku 1996 medzi
právnym nástupcom spoločnosti V. na žalovaných 1/ až 3/. Poukázal na ustanovenie § 21
ods. 1 Hospodárskeho zákonníka platného v čase uzatvorenia prvej zmluvy, ďalej na
ustanovenie § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka a § 39 Občianskeho zákonníka. Poukázal na
skutočnosť, že pri všetkých právnych úkonoch, ktoré boli uskutočňované, boli účastníkmi
žalovaní 1/ až 3/ ako zástupcovia právnických osôb. Uvedená skutočnosť vyvolala
pochybnosti o tom, že napadnuté zmluvy boli uskutočňované v súlade s dobrými
mravmi. V konaní nebola preukázaná dobromyseľnosť ohľadne tvrdenia vydržania
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam zo strany žalovaných. Stotožnil sa s námietkami žalovaných, že prvostupňový súd nárok právne posudzoval podľa ústavného
zákona č. 496/1990 Zb. a nariadenia vlády č. 212/1990, ktoré právne predpisy v čase
rozhodovania boli už neplatné.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalovaní 1/ až 3/, ktorého
prípustnosť odôvodnili ustanovením § 237 písm.f/ O.s.p., teda že sa im postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom. Namietali, že rozsudky nižších súdov sú vecne a právne
nesprávne. Odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p.
videli v tom, že predmetná vec nebola prejednaná v dvojinštančnom konaní. Poukázali na to,
že z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že sa stotožňuje s názorom
prvostupňového súdu, pokiaľ ide o zamietnutie žalobného návrhu, avšak z iných právnych
dôvodov. Odvolací súd svojím postupom porušil právo žalovaných na spravodlivý proces, pretože tým, že svoje rozhodnutie nečakane založil na iných právnych záveroch, než súd
prvého stupňa, im odňal právo namietať správnosť jeho právneho názoru na inštančne vyššom
súde. Až z rozhodnutia odvolacieho súdu sa dozvedeli, že tento vyvodil iný právny záver
zo skutočností prvostupňovým súdom nehodnotených. Odvolací súd v odôvodnení ďalej
uvádza, že nepripúšťa dovolanie, pretože otázku zásadného právneho významu vyriešil
odvolací súd ako aj súd prvého stupňa. Z tejto argumentácie odvolacieho súdu je zrejmé, že
v tomto konaní sa riešila otázka zásadného právneho významu spočívajúca v tom, že platnosť
hospodárskej zmluvy č. X. zo dňa 15.1.1991 sa mala podľa prechodných a záverečných
ustanovení zákona č. 109/1964 Zb. Hospodárskeho zákonníka v znení platnom ku dňu jeho
uzavretia posudzovať ako relatívne neplatná a nie podľa ustanovení § 37 Občianskeho
zákonníka, resp. § 39 Občianskeho zákonníka ako absolútne neplatný právny úkon.
Vo výroku rozsudku odvolacieho súdu nie je uvedené, že dovolanie nepripúšťa ale iba v jeho
odôvodnení, pričom absentuje akékoľvek zdôvodnenie vysvetľujúce, prečo na dané právne
vzťahy boli aplikované ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie Hospodárskeho zákonníka
platného v čase uzavretia hospodárskej zmluvy č. X. zo dňa 19.1.1991. Takéto odôvodnenie
rozsudku odvolacieho súdu neobstojí, naopak právny záver a vyhodnotenie dôkazov
odvolacím súdom je nesprávne a v rozpore s platným právnym poriadkom. Namietali taktiež
nepreskúmateľnosť predmetného rozhodnutia. Ďalej uviedli, že dovolacími dôvodmi, pre
ktoré podávajú toto dovolanie okrem odňatia možnosti konať pred súdom, je aj iná vada
konania, ktorá mala za následok nesprávne právne rozhodnutie vo veci a taktiež nesprávne
právne posúdenie veci. Navrhli, aby dovolací súd zrušil oba rozsudky nižších súdov alebo
zmenil tak, že žalobu žalobcu zamieta a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
Žalobca vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie žalovaných odmietnuť a priznať mu trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 242 ods. 1
O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že je včas podané
k tomu oprávnenou osobou, že je prípustné a že sa jedná o dovolanie opodstatnene podané.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak bolo postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných pod
písmenami a/ až g/ tohto ustanovenia. Prípustnosť dovolania nie je však daná už tým, že
dovolateľ takúto vadu konania tvrdí, ale až zistením, že konanie je takouto vadou skutočne
postihnuté.
Vzhľadom na námietky dovolateľov a tiež s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1
veta druhá O.s.p., dovolací súd kládol dôraz na skúmanie tej vady, ktorej existenciu
dovolatelia v dovolaní tvrdili (§ 237 písm.f/ O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi
odňatá možnosť konať pred súdom.
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm.f/ O.s.p., je vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním
konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm.f/ O.s.p.
významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Dovolací súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci práve o takýto prípad ide,
t.j. že konanie odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie je postihnuté vadou podľa citovaného
zákonného ustanovenia.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa dospel k záveru, že zmluva, ktorá bola
uzavretá dňa 15.1.1991 Okresným výborom komunistickej strany, za ktorú konal vtedajší
štatutárny zástupca M. R. naplnila rozpor s viacerými právnymi predpismi a to jednak
ústavným zákonom č. 496/1990 Zb., vládnym nariadením č. 212/1990 Zb. a zákonným
opatrením Predsedníctva federálneho zhromaždenia č. 177/1990 Zb., konanie štatutárneho
zástupcu bolo v rozpore s právnymi predpismi a v zmysle § 39 takýto právny úkon je
absolútne neplatný, keď takýto úkon sa priečil aj dobrým mravom, preto považoval
hospodársku zmluvu X. z 15.1.1991 ako aj kúpnu zmluvu V. z 28.5.1996 za neplatné.
Odvolací súd založil svoj potvrdzujúci rozsudok v porovnaní so súdom prvého stupňa
na právnom názore odlišnom od právneho názoru súdu prvého stupňa, keď vychádzal z toho, že na daný prípad treba vzťahovať Hospodársky zákonník planý v čase uzatvorenia prvej zmluvy – ustanovenie § 21 ods. 1 veta prvá, ďalej § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka
a ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka s tým, že ustanovenia ústavného zákona
č. 496/1990 Zb., nariadenia vlády č. 212/1990 Zb. v čase rozhodovania už boli neplatné a teda
nebolo možné odôvodniť predmetné rozhodnutie ustanoveniami neplatného právneho
predpisu. Dospel k záveru, že pri všetkých úkonoch, ktoré boli uskutočňované, boli
účastníkmi žalovaní 1/ až 3/ ako zástupcovia právnických osôb. Uvedená skutočnosť
vyvodzovala pochybnosti o tom, že napadnuté zmluvy boli uskutočňované v súlade s dobrými
mravmi. Poukázal na to, že absolútna neplatnosť právnych úkonov je nepremlčateľná.
Nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam na základe jej vydržania
s poukazom na vyššie uvedené nie je možné, keď nebola preukázaná dobromyseľnosť.
Dovolací súd je toho názoru, že toto konanie odvolacieho súdu, z ktorého vzišlo
dovolaním napadnuté rozhodnutie, neprebehlo podľa zásad spravodlivého procesu.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinnosti a na úctu k právam iných osôb.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z toho postavenia
vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 sp.zn.
II. ÚS 14/2001 a z 13. novembra 2002 sp.zn. II. ÚS 133/2002).
Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny
základných práv a slobôd (čl. 36 ods.1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (čl. 6 ods. 1) zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku (napr. § 41 O.s.p., § 123 O.s.p., § 115 O.s.p. a pod.). Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec ak to
zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.
Podľa dovolacieho súdu odvolací súd svojím vyššie uvedeným postupom porušil
právo žalovaných na spravodlivý proces, pretože tým, že svoje rozhodnutie „nečakane“
založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, v skutočnosti odňal žalovaným
právo namietať správnosť jeho právneho názoru na inštančne vyššom súde. K novým
právnym záverom odvolacieho súdu sa žalovaní nemali možnosť vyjadriť, prípadne predložiť
nové dôkazy, ktoré z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa, sa nejavili
významné. Ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného
skutkového stavu súdom prvého stupňa, mal správne rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu
dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolací súd mohol učiniť zadosť iba
kasačným rozhodnutím. Tým, že odvolací súd tak nepostupoval, znemožnil žalovaným
realizáciu ich procesných práv, lebo im odoprel možnosť prieskumu správnosti nových,
prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska právneho
posúdenia veci odvolacím súdom rozhodujúcich skutkových zistení. Svojím postupom teda
žalovaným odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. Táto vada je tak
závažnou procesnou vadou, že rozhodnutie vydané v takomto konaní, nemôže byť
považované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu
podľa ustanovenia § 243b ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. marca 2012
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová