Najvyšší súd
2 Cdo 223/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ G. P., bývajúcej v O., 2/ V. Š., bývajúcej v S., 3/ V. P., bývajúceho v B., 4/ M. P., bývajúcej v B.B., 5/ F. P., bývajúceho v B.B., všetci zastúpení JUDr. M. T., advokátkou v B., proti žalovanému Š. P.,
bývajúcemu v P., zastúpenému JUDr. P. Z., advokátom v P., o zaplatenie 30 941,47 €
(932 142,85 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn.
4 C 98/2008, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 28. januára
2010 sp. zn. 19 Co 305/2009, takto
r o z h o d o l :
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 28. januára 2010 sp. zn.
19 Co 305/2009 a rozsudok Okresného súdu Prievidza zo 7. augusta 2009 č. k. 4 C 98/2008-
116 a vec vracia Okresnému súdu Prievidza na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prievidza rozsudkom zo 7. augusta 2009 č. k. 4 C 98/2008-116 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ G. P., 2/ V. Š., 3/ V. P. a 5/ F. P., každému po
6 143,44 € a žalobkyni 4/ M. P. sumu 877,63 €, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Návrh čo do zvyšku zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov
konania. Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že podľa rozhodnutia bývalého Štátneho
notárstva v Prievidzi, č. k. X. zo 17. novembra 1986 nehnuteľnosti v k.ú. B. a v k.ú. D.
nadobudol M. P., otec žalovaného, s povinnosťou výplaty ustupujúcim dedičom po 500 Kčs,
v lehote 3 dní odo dňa obdržania výnosu z pôdy v užívaní socialistickej organizácie. Okresný
súd uviedol, že podľa rozhodnutia štátneho notárstva bola výplata dedičom od M. P. viazaná
na obdržanie výnosu z pôdy v užívaní socialistickej organizácie. M. P. za svojho života
žiadnu zo zdedených nehnuteľností nepredal. Konštatoval, že povinnosť M. P. nie je
povinnosťou, ktorá by zanikla smrťou, táto povinnosť potom prešla aj na jeho právnych
nástupcov, v predmetnej veci na žalovaného. Okresný súd uviedol, že pokiaľ žalovaný zdedil
predmetné nehnuteľnosti po svojom právnom predchodcovi – M. P., prešla na neho
povinnosť M. P.. Rozhodnutie bývalého štátneho notárstva, ktorým bola schválená dohoda
dedičov o vyporiadaní dedičstva po J. P., možno považovať za dohodu, ktorá, zakladajúc
majetkové právo, zaväzovala nielen dedičov, ale aj ich právnych nástupcov. Ustupujúcim
dedičom táto dohoda umožnila domáhať sa nárokov ňou založených, ak sa stanú splatnými.
Ak teda žalovaný obdržal výnos zo zdedených pozemkov, ktorými je vyplatená kúpna cena
zodpovedajúca predanému spoluvlastníckemu podielu, u nehnuteľnosti parc. č. KN X.,
potom je žalovaný povinný ustupujúcim dedičom l/, 2/, 3/ a 5/ zaplatiť podiel zodpovedajúci
ich dedičskému podielu. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že ak kúpna cena bola vo výške
1 295 541 Sk, potom podielu 1/7-ina zodpovedá 185 077,28 Sk (6 143,44 €). Nad sumu
6 143,44 € návrh žalobcov považoval za nedôvodný. Žalobkyňa 4/ je dedičkou po nebohom
M. P. v podiele 1/4-ina, jej podiel zodpovedá 1/28 v sume 26 439,61 Sk (877,63 €). Nad túto
sumu vo vzťahu k žalobkyni 4/ návrh zamietol. Okresný súd pri rozhodovaní vychádzal
z názoru, že z hľadiska hodnoty pôdy a jej charakteru, keď sa pôda nespotrebúva ani
neopotrebováva, nerozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom každému po 500
Kčs, pretože to nezodpovedá právu ustupujúceho dediča, keď hodnota pôdy v užívaní
socialistickej organizácie v čase prejednávania dedičstva po nebohom J. P. bola posudzovaná
inak, nie trhovo. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. O.s.p.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalobcov rozsudkom z 28. januára 2010 sp. zn.
19 Co 305/2009 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť
žalobcom 1/ až 5/ každému po 16,59 €. Vo zvyšnej časti návrh žalobcov zamietol.
Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že
v prípade, ak súd v sporovom konaní rozhoduje o otázkach súvisiacich s konaním o dedičstve,
vychádza z rozhodnutia, ktoré bolo v dedičskom konaní vydané. Zo žiadneho zákonného
ustanovenia nevyplýva možnosť opätovného posúdenia dohody dedičov o vypriadaní
dedičstva, ktorá bola bývalým štátnym notárstvom, resp. súdom schválená (§ 39 ods. 2
Notárskeho poriadku a § 175q ods. 1 písm. c/ O.s.p.). S ohľadom na uvedené krajský súd
nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého žalovanému ako právnemu
nástupcovi po M. P. vznikla povinnosť vyplatiť žalobcom ako ustupujúcim dedičom za
odpredané nehnuteľnosti sumu nad 500 Sk (16,59 €). Táto povinnosť právnemu predchodcovi
žalovaného mala vyplynúť z rozhodnutia bývalého Štátneho notárstva v Prievidzi zo 17. novembra 1986 sp. zn. X., ktorým bola schválená dohoda dedičov o vyporiadaní
dedičstva, podľa ktorej vznikla M. P. povinnosť vyplatiť už vymenovaným ustupujúcim
dedičom v lehote 3 dní od obdržania výnosu z pôdy v užívaní socialistickej organizácie
každému po 500 Kčs. Odvolací súd zastával názor, že žalovaného ako právneho nástupcu po
M. P. zaväzuje rozhodnutie o vyporiadaní dedičstva na povinnosť vyplatiť ustupujúcich
dedičov sumou po 500 Sk. Krajský súd preto rozsudok okresného súdu v napadnutej časti
zmenil tak, že žalovanému uložil, aby žalobcom 1/ až 5/ zaplatil každému po 16,59 €, v lehote
3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo zvyšujúcej časti nepovažoval návrh žalobcov za
opodstatnený. O trovách odvolacieho konania rozhodol v zmysle ustanovení § 142 ods. 1,
§ 151 ods. 1 a § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie, ktoré
odôvodnili ustanoveniami § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. Uviedli, že s rozhodnutím
odvolacieho súdu nesúhlasia, nakoľko mali s M. P. dohodu, že v prípade predaja zdedených
nehnuteľností patrí každému zo súrodencov rovnaký podiel, podľa výšky sumy za ktorú sa
nehnuteľnosť predá. Z tohto dôvodu nepodali návrh na vyrovnanie dedičských podielov.
Žalobcovia mali za to, že v zmysle dohôd s M. P. ako aj so žalovaným majú obdržať čiastku
za predaj každého z pozemkov – nie iba sumu 16,59 €, nakoľko ide o veľké množstvo
pozemkov v miliónových hodnotách, výťažok z ktorých takto nespravodlivo obdrží len jedna
osoba. Žalobcovia ďalej poukázali na skutočnosť, že v čase smrti J. P. sa presadzovalo
dedenie pôdy len jedným z dedičov, preto súhlasili, že pozemky zdedí najstarší súrodenec.
Uviedli, že notár rozhodujúci v tomto dedičskom konaní mal za to, že hodnota všetkej
zdedenej pôdy bola v čase rozhodovania 4 000 Kčs (1/8 x 500), z čoho im analogicky
vyplýva, že by sa mala brať do úvahy dnešná hodnota, za ktoré sa pozemky predávajú
a z tejto hodnoty sa potom vyráta príslušný podiel každého z dedičov. V závere poukázali na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2003 sp. zn. 5 Cdo 96/2000.
Na základe vyššie uvedeného navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Žalovaný navrhol dovolanie žalobcov rozsudkom podľa ustanovenia § 243b O.s.p.
zamietnuť z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu je správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu
a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal i otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Vady v zmysle § 237
O.s.p. dovolatelia nenamietali, tieto najavo v dovolacom konaní ani nevyšli.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Dovolatelia tvrdili, že konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a že rozhodnite súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Podľa § 18 zákona č. 40/1964 Zb. v znení účinnom do 31. decembra 1991
socialistickými organizáciami sú štátne, družstevné a spoločenské organizácie, ako aj iné
organizácie, činnosť ktorých prispieva k rozvoju socialistických vzťahov.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 122/1975 Zb. je družstvo dobrovoľným združením
pracujúcich roľníkov a ostatných pracujúcich pre spoločnú socialistickú poľnohospodársku
veľkovýrobu; je ľudovým družstvom a dobrovoľnou spoločenskou organizáciou.
Podľa § 36 ods. 1 písm. a/ zákona č. 122/1975 Zb. členovia družstva združia
do spoločného družstevného hospodárenia všetky pozemky (včítane lesných pozemkov
a vodných plôch), ktoré vlastnia, alebo na ktorých hospodária v čase vstupu do družstva, ako
aj pozemky, ktoré získajú neskôr za trvania členstva.
Podľa § 37 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 122/1975 Zb. k pozemkom združeným
do spoločného družstevného hospodárenia, prípadne k pozemkom daným za ne
do náhradného užívania pri vykonanej hospodársko-technickej úprave pozemkov (ďalej len
„združené pozemky“) patrí družstvu právo družstevného užívania. Právo družstevného
užívania je bezodplatné a časovo neobmedzené; oprávňuje družstvo k tomu, aby v súlade
s právnymi predpismi užívalo združené pozemky na plnenie všetkých úloh, ktoré sú
predmetom jeho činnosti. Všetky porasty na združených pozemkoch sú vo vlastníctve
družstva.
Žalobcovia sa žalobou zo 6. júna 2008 domáhali voči žalovanému vyplatenia
peňažného plnenia, ktoré si nárokovali na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v Prievidzi
zo 17. novembra 1986 sp. zn. X.. Rozhodnutím štátneho notárstva bola schválená dohoda
dedičov o vyporiadaní dedičstva, v zmysle ktorej nehnuteľnosti v k.ú. B. a v k.ú. D.
nadobudol M. P. s povinnosťou vyplatiť ustupujúcim dedičom M. P., G. P., V. Š., V. P., M.
P., F. P. a J. P. v lehote 3 dní odo dňa obdržania výnosu z pôdy v užívaní socialistickej
organizácie každému po 500 Kčs. Schválená dohoda teda podmienila vyplatenie
ustupujúcich dedičov obdržaním výnosu z pôdy v užívaní socialistickej organizácie.
Výnosom rozumieme zvýšenie hodnoty akéhokoľvek druhu majetku (hmotného
a investičného) v peňažnom prevedení. Za výnos z pôdy môžeme považovať aj výsledok
hospodárenia – úrodu. V súčasnom ponímaní sa výnosom z pôdy rozumie najmä renta
(t.j. platba za užívanie výrobného faktora – pôdy). Z odôvodnenia súdov nižšieho stupňa
vyplýva, že schválenú dohodu dedičov o vyporiadaní dedičstva vykladali v tom zmysle, že
obdržaním výnosu z pôdy v užívaní socialistickej organizácie rozumeli obdržanie finančných
prostriedkov za predaj nehnuteľností uvedených v predmetnom rozhodnutí.
S týmto výkladom schválenej dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva nemožno
súhlasiť. Podľa názoru dovolacieho súdu je predmetnú schválenú dohodu dedičov potrebné
vykladať v zmysle právnych noriem účinných v čase jej schválenia. Z odôvodnenia
rozhodnutia Štátneho notárstva v Prievidzi sp. zn. X. vyplýva, že schválená dohoda dedičov
sa týkala pôdy, ktorá bola v tom čase v užívaní socialistickej organizácie. Takéto organizácie
boli právnickými osobami, t. j. mali spôsobilosť na práva a povinnosti. Socialistické
organizácie boli kolektívy pracujúcich, činnosť ktorých prispievala k rozvoju socialistických
vzťahov. Socialistické organizácie môžeme rozdeliť na štátne, družstevné a spoločenské organizácie. Z družstevných organizácií mali subjektivitu predovšetkým samy družstvá.
K základným črtám družstevných organizácií patrilo, že hlavná náplň ich činnosti bola
činnosť hospodárska, ďalej že zásadne hospodárili s majetkom, ktorý bol v družstevnom
vlastníctve alebo správe (užívaní), a konečne, že ich vnútorná organizácia i činnosť bola
ovládaná zásadou družstevnej demokracie. Z obsahu spisu Štátneho notárstva v Prievidzi
sp. zn. X. vyplýva, že poručiteľ J. P. bol za svojho života členom socialistickej organizácie –
jednotného roľníckeho družstva. V jednotnom roľníckom družstve bola združená pôda
s režimom práva družstevného užívania. Podľa hore citovaného zákona
o poľnohospodárskom družstevníctve a podľa vzorových stanov JRD každý člen družstva bol
povinný združiť do spoločného družstevného hospodárenia všetky svoje pozemky. Právo
družstevného užívania pôdy bolo výslovne bezplatné a časovo neobmedzené. Majiteľovi
pozemkov takto zostávalo „holé“ vlastníctvo, bez akýchkoľvek oprávnení. K prevodom
nehnuteľností mohlo dôjsť, ale vyžadovali sa najrôznejšie súhlasy a potvrdenia. (pozri tiež:
Štefanovič, M. POZEMKOVÉ PRÁVO. Bratislava : EUROUNION, 2004. s 39-40).
V zmysle ustanovenia § 199 zákona č. 40/1964 Zb. v znení účinnom do 31. decembra 1991
nesmela byť poľnohospodárska pôda použitá na zriadenie práva osobného užívania. Z hore
uvedeného vyplýva, že pôda, ktorá bola predmetom dohody dedičov, bola v bezplatnom
a časovo neobmedzenom užívaní jednotného roľníckeho družstva, k jej prevodu mohlo dôjsť
len po získaní najrôznejších súhlasov a oprávnení, jej predaj do súkromného užívania bol
zákonom vylúčený a že majiteľ tejto pôdy disponoval len s tzv. „holým“ vlastníctvom bez
akýchkoľvek oprávnení. Podľa názoru najvyššieho súdu schválenú dohodu dedičov
o vyporiadaní dedičstva nemožno vykladať v tom zmysle, že obdržaním výnosu z pôdy
v užívaní socialistickej organizácie treba rozumieť obdržanie finančných prostriedkov
za predaj nehnuteľností uvedených v predmetnom rozhodnutí, pretože predaj pôdy zákony
v čase jej chválenia neumožňovali. Z rozhodnutia štátneho notárstva nie je jasné, akým
spôsobom malo dôjsť k obdržaniu výnosu z pôdy, keďže tá bola v bezplatnom a časovo
neobmedzenom užívaní socialistickej organizácie – jednotného roľníckeho družstva. Navyše
z predmetného rozhodnutia nie je ani zrejmé, či sa povinnosť vyplatiť ustupujúcich dedičov
viaže na obdržanie výnosu z jednotlivých nehnuteľností, alebo toto rozhodnutie zaväzuje
vyplatiť ustupujúcich dedičov až po obdržaní výnosu zo všetkých nehnuteľností, ktoré boli
predmetom dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva. Rozhodnutie Štátneho notárstva
v Prievidzi sp. zn. X. je pre vyššie spomenuté dôvody nejasné a nezrozumiteľné. Na základe
takto postavenej schválenej dohody sa nemožno úspešne domáhať na súde vyplatenia
peňažného plnenia z predaja jednotlivých nehnuteľností špecifikovaných v tejto dohode, pretože predmet sporu (žaloba na peňažné plnenie z predaja nehnuteľností) nesúvisí
s predmetom schválenej dohody (povinnosť vyplatiť ustupujúcich dedičov v lehote 3 dní odo
dňa obdržania výnosu z pôdy v užívaní socialistickej organizácie). Na základe uvedeného
potom neobstojí námietka žalobcov, že notár rozhodujúci v dedičskom konaní mal za to, že
hodnota všetkej predmetnej pôdy bola v čase rozhodovania 4 000 Kčs (1/8 x 500), z čoho im
analogicky vyplýva, že by sa mala brať do úvahy dnešná hodnota, za ktoré sa pozemky
predávajú a z tejto hodnoty sa potom vyráta príslušný podiel každého z dedičov, nakoľko sa
zo schválenej dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva tak ako bolo povedané vyššie,
nemožno domáhať vyplatenia peňažného plnenia z predaja nehnuteľností špecifikovaných
v tejto dohode.
Podľa § 13 zákona č. 293/1992 Zb. ak pri vyporiadaní dedičstva podľa doterajších
predpisov došlo k nadobudnutiu poľnohospodárskych alebo lesných pozemkov poručiteľa len
jedným alebo niektorým z dedičov len preto, že išlo o pozemky v užívaní socialistickej
organizácie podľa osobitných predpisov a došlo tým k zníženiu podielov ostatných dedičov
v porovnaní s nadobúdateľom týchto pozemkov alebo k opomenutiu dedičov, má oprávnená
osoba právo žiadať od povinných osôb vyrovnanie svojho dedičského podielu v lehote
do 30. júna 1993; inak právo zaniká.
Žalobcovia sa tak dostali do situácie, keď na základe dedičskej dohody zdedil všetok
majetok po poručiteľovi najstarší súrodenec. Navyše jeho povinnosť vyplatenia ustupujúcich
dedičov je v dohode o vyporiadaní dedičstva koncipovaná nejasne, nezrozumiteľne
a v dnešnom právnom systéme je prakticky nevykonateľná. Zákon č. 293/1992 Zb.
umožňoval v takýchto prípadoch vyrovnať dedičské podiely buď dohodou oprávnenej
a povinnej osoby, ktorá bola podkladom pre vydanie osvedčenia o vlastníctve
(spoluvlastníctve) alebo cestou súdu. Citovaný zákon určoval aj lehotu na uplatnenie nároku,
ktorá bola stanovená do 30. júna 1993, pod následkom zániku nároku (preklúzie). Žalobcovia
však svoje zákonné právo na vyrovnanie dedičských podielov nevyužili, čím im nárok
v zmysle citovaného zákona zanikol. K uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva
do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta
sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda
tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné
oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej
spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné,
satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení.
Žalobcovia v dovolaní namietali, že mali s M. P. dohodu, v zmysle ktorej v prípade
predaja zdedených nehnuteľností patrí každému zo súrodencov rovnaký podiel, podľa výšky
sumy, za ktorú sa nehnuteľnosť predá. Žalobcovia rovnako tvrdili, že sám žalovaný
v minulosti prejavoval vôľu vyplatiť im finančnú náhradu za predaný pozemok. V tom treba
prisvedčiť žalovanému, že takéto tvrdenia žalobcov neboli v konaní riadne preukázané
a preto nemožno na náklade týchto nepreukázaných tvrdení (dohôd) vyhovieť žalobe na
peňažné plnenie ostatným dedičom z predaja zdedeného pozemku.
Žalobcovia v dovolaní poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 26. novembra 2003 sp. zn. 5 Cdo 96/2000, kde už podľa ich názoru bol rozhodnutý totožný
spor. V zmysle tohto rozhodnutia najvyšší súd riešil situáciu, keď na základe rozhodnutia
bývalého Štátneho notárstva v Žiline z 3. júna 1963 sp. zn. D. nadobúdateľom majetku po
poručiteľovi J. K. sa stal jeho syn F. K. bez povinnosti vyplatiť odstupujúcich dedičov.
V dôsledku odvolania ostatných dedičov Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením
z 20. novembra 1964 sp. zn. 7 Co 754/64 napadnuté uznesenie potvrdil avšak s tým, že
v prípade scudzenia pozemkov za náhradu sa táto náhrada rozdelí v rovnakom pomere medzi
všetkých dedičov. Dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že aj keď
v rozhodnutí sa neuvádzala konkrétna výška náhrady ustupujúcim dedičom (a ani sa uvádzať
nemohla, lebo vzhľadom na to, že sa mala odvíjať od skutočne poskytnutej náhrady za pôdu
v čase jej scudzenia a nie od jej hodnoty ako predmetu dedičstva, sa mohla stať známou až
v budúcnosti), bola určená takým spôsobom, ktorý pri splnení v ňom uvedenej podmienky
umožňoval jej vyčíslenie bez akýchkoľvek pochybností. Dovolací súd v tomto prípade
vychádzal z jasne a určito vymedzeného rozhodnutia krajského súdu, ktoré stanovilo, že
v prípade scudzenia pozemkov za náhradu sa táto náhrada rozdelí v rovnakom pomere medzi
všetkých dedičov. V súdenej veci však Štátne notárstvo v Prievidzi schválilo dohodu dedičov
o vyporiadaní dedičstva, ktorá bola v časti povinnosti vyplatenia ustupujúcich dedičov
nejasná a nezrozumiteľná (tak ako bolo uvedené vyššie). Z tohto dôvodu nie je možné
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2003 sp. zn. 5 Cdo 96/2000
na súdenú vec aplikovať.
S poukazom na vyššie uvedené možno preto uzavrieť, že rozhodnutie Štátneho notárstva v Prievidzi sp. zn. X., ktorým bola schválená dohoda dedičov o vyporiadaní
dedičstva je pre vyššie spomenuté dôvody nejasné a nezrozumiteľné. Na základe takto
postavenej schválenej dohody sa nemožno úspešne na súde domáhať vyplatenia peňažného
plnenia z predaja jednotlivých nehnuteľností špecifikovaných v tejto dohode, pretože predmet
sporu (žaloba na plnenie z predaja nehnuteľností) nekorešponduje s predmetom schválenej
dohody (povinnosť vyplatiť ustupujúcich dedičov v lehote 3 dní odo dňa obdržania výnosu
z pôdy v užívaní socialistickej organizácie). Súdy nižšieho stupňa preto vec nesprávne právne
posúdili, keď schválenú dohodu dedičov o vyporiadaní dedičstva vykladali v tom zmysle, že
obdržaním výnosu z pôdy v užívaní socialistickej organizácie rozumeli obdržanie finančných
prostriedkov za predaj nehnuteľností uvedených v predmetnom rozhodnutí. Súdy nižšieho
stupňa si riadne neujasnili predmet sporu. Navyše zákon č. 293/1992 Zb. umožňoval
v takýchto prípadoch vyrovnať dedičské podiely buď dohodou oprávnenej a povinnej osoby,
ktorá bola podkladom pre vydanie osvedčenia o vlastníctve (spoluvlastníctve) alebo cestou
súdu. Citovaný zákon určoval aj lehotu na uplatnenie nároku, ktorá bola stanovená
do 30. júna 1993, pod následkom zániku nároku (preklúzie). Žalobcovia však svoje zákonné
právo na vyrovnanie dedičských podielov nevyužili, čím im nárok v zmysle citovaného
zákona zanikol. Svojou pasivitou sa žalobcovia de facto pripravili o možnosť spravodlivého
prerozdelenia dedičstva po nebohom J. P..
Keďže dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva vo svojich
základoch na nesprávnom právnom posúdení veci (rovnako aj rozhodnutie súdu prvého
stupňa), v dôsledku ktorej vady nebol dostatočne zistený skutkový stav veci, dovolací súd
rozsudky súdov nižšieho stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
(podľa § 243b ods. 2 veta prvá, § 243b ods. 3 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. novembra 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová