2 Cdo 214/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného Š., akciová spoločnosť, so sídlom v P., proti povinnému L., s.r.o. B., so sídlom v B., o vymoženie 4 017,87 €, o návrhu na zastavenie exekúcie, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. Er 3144/1999, o dovolaní súdneho exekútora JUDr. L. B., Exekútorský úrad so
sídlom v B., proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 29. novembra 2002, sp. zn.
4 Co 450/2002, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie súdneho exekútora JUDr. L. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bardejov uznesením z 7. mája 2002, č.k. Er 3144/1999-18 zastavil
exekúciu vedenú na vymoženie sumy 121 042,40 Sk priznanej oprávnenému na základe
právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Bardejov zo dňa 31. augusta 1999
sp. zn. 1 Rob 453/1999. Oprávneného zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi
JUDr. L. B. do 3 dní trovy exekúcie 950,-- Sk. Zastavenie exekúcie odôvodnil poukazom na
§ 57 ods. 1 písm. c/ zákona č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov. O trovách rozhodol podľa § 203
ods. 2 Exekučného poriadku z dôvodu, že oprávnený zavinil zastavenie exekúcie späťvzatím
návrhu na vykonanie exekúcie pre nemajetnosť povinného. Výšku trov upravil súd na sumu
950,-- Sk z dôvodu, že trovy vyčíslené exekútorom považoval za neprimerane vysoké.
Krajský súd v Prešove uznesením z 29. novembra 2002, sp. zn. 4 Co 450/2002
na odvolanie súdneho exekútora voči výroku o trovách exekúcie jeho odvolanie ako
neprípustné odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Zároveň vyslovil, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie súdny exekútor a navrhol
rozhodnutie odvolacieho ako aj prvostupňového súdu zrušiť. Súdy postupovali v rozpore
s platnými právnymi predpismi, keď jeho odvolanie odmietli. Nesprávne posúdili postavenie
súdneho exekútora, keď ho vylúčili ako účastníka pre určitý úsek konania.
Oprávnený a povinný sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý má právnické
vzdelanie (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.), skúmal najskôr, či smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom
možno napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný
prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu, alebo ak
odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého
stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ (§ 239 ods. 1
písm. a/, b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné proti potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho
súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na poklade cudzozemského rozhodnutia, alebo ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.).
Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu (uznesenie o odmietnutí odvolania)
nevykazuje niektorý zo znakov uznesení uvedených v citovaných ustanoveniach, je zrejmé, že
ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa § 239 nepripúšťa.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti
dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (ak sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát).
Dovolateľ procesné vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. nenamietal a tieto ani
nevyšli v dovolacom konaní najavo.
So zreteľom na dovolateľom uvádzané skutočnosti zameral sa dovolací súd osobitne
na otázku, či konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie
postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných
mu v občianskom súdnom konaní za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred
súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným
rozhodnutím. Takým rozhodnutím môže byť napríklad aj uznesenie, ktorým odvolací súd
odmietne odvolanie, hoci na jeho odmietnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky
(rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 23, ročník 1994).
K tvrdenej vade malo dôjsť tým, že odvolací súd odmietol odvolanie súdneho exekútora ako
neprípustné.
Podľa § 202 ods. 2 O.s.p. (účinný ku dňu podania odvolania) odvolanie nie je
prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento
osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych
pohľadávok podľa osobitného zákona.
Exekučný poriadok je osobitným zákonom v zmysle tohto ustanovenia. Proti
uzneseniam vydaným v exekučnom konaní je odvolanie prípustné len vtedy, ak to Exekučný
poriadok výslovne umožňuje. Právnu úpravu trov exekúcie obsahujú § 200 až § 203
Exekučného poriadku, táto úprava ale nepripúšťala odvolanie proti rozhodnutiu súdu
o trovách exekúcie (znenie účinné do 31.8.2005).
Vychádzajúc z toho Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí z 9. októbra
2003 sp. zn. 1 Cdo 66/2003 (uverejnené v časopise Zo súdnej praxe č. 69/2004) dospel
k záveru, že uznesenie, ktorým súd rozhodol o trovách exekučného konania podľa § 203
Exekučného poriadku je uznesením vydaným v exekučnom konaní podľa osobitného
predpisu; odvolanie proti nemu nie je prípustné (§ 202 ods. 2 O.s.p.). Odmietnutím odvolania
preto odvolací súd neodňal súdnemu exekútorovi možnosť konať pred súdom podľa § 237
písm. f/ O.s.p. V prejednávanej veci dospel dovolací súd k rovnakému záveru. Dodáva, že
na totožných právnych záveroch sú založené aj ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 160/2004, 2 Cdo 122/2004, 3 Cdo 159/2004, 4 Cdo 81/2003 a 5 Cdo 161/2004).
Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd aj v prejednávanej veci odmietol dovolanie
súdneho exekútora podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
smerujúce proti uzneseniu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. októbra 2010
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu Za správnosť vyhotovenia :
Jarmila Uhlířová