2 Cdo 21/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne M. Š., bývajúcej v P., zastúpenej A., so sídlom v N., proti žalovaným 1/ Ing. M. B., bývajúcemu v P., 2/ A. B.,
bývajúcej v P., obom zastúpeným JUDr. E. Z., advokátkou v N., o určenie vlastníckeho
práva, vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 9 C 24/2009, o dovolaní
žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 8. júna 2010 sp. zn. 6 Co 59/2010, takto
r o z h o d o l :
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Nitre z 8. júna 2010 sp. zn. 6 Co 59/2010
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nové Zámky rozsudkom z 12. januára 2010 č.k. 9 C 24/2009-141
zamietol návrh žalobkyne, ktorým sa domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
nachádzajúcej sa v k. ú. P., zapísanej v Správe katastra N. na LV č. X. ako parc. č. X.-záhrady
vo výmere X. m2. Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 1/ sumu 1 484,67 €
k rukám právnej zástupkyne žalovaného 1/ a žalovanej 2/ sumu 1 484,67 € k rukám právnej
zástupkyne žalovanej 2/, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že žalobkyňa namietala neplatnosť darovacej zmluvy z 11. októbra 2007, ktorou
žalobkyňa previedla vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti na pani S. K. (§ 37
Občianskeho zákonníka). Žalobkyňa uviedla, že nikdy neprejavila vôľu smerujúcu
k vyvolaniu dôsledkov, ktoré sú spojené s darovaním. Na základe uvedeného preto nemohla
ani S. K. previesť nehnuteľnosť kúpnou zmluvou na žalovaných 1/, 2/. V konaní mal súd za
preukázané, že darovacia zmluva z 11. októbra 2007 bola podpísaná oboma zmluvnými
stranami na notárskom úrade u notára JUDr. P. Š.. Vklad vlastníckeho práva bol povolený
15. novembra 2008 (V.). Na základe lekárskych správ súd ďalej konštatoval, že nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by bola darovacia zmluva z 11. októbra 2007 neplatná. Neplatnosť
darovacej zmluvy nebola preukázaná ani z iných dôvodov. Titulom kúpnej zmluvy z 19. mája
2008 sa vlastníkmi nehnuteľnosti stali žalovaní 1/, 2/ (V.). Neplatnosti kúpnej zmluvy sa však
žalobkyňa nedomáhala. Z toho dôvodu mal prvostupňový súd za to, že žalobkyňa
nepreukázala naliehavý právny záujem na určení vlastníctva. Uzavrel, že žalovaní nadobudli
vlastnícke právo od pani S. K. riadnou kúpnou zmluvou a S. K. nadobudla vlastnícke právo
platnou darovacou zmluvou od žalobkyne. Zmluva mala všetky atribúty platného právneho
úkonu a opak v konaní preukázaný nebol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1
O.s.p.
Krajský súd v Nitre rozsudkom z 8. júna 2010 sp. zn. 6 Co 59/2010 rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil. Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 1/, 2/ náhradu trov
odvolacieho konania 171,04 € JUDr. E. Z. do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací
súd sa stotožnil so zisteným skutkovým stavom prvostupňovým súdom. Nestotožnil sa však
s názorom o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu na danom určení. Z výsledkov
vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že žalobkyňa nie je zapísaná ako vlastníčka predmetnej nehnuteľnosti, pretože túto nehnuteľnosť darovala a následne bola nehnuteľnosť
kúpnou zmluvou prevedená do vlastníctva tretích osôb, t.j. žalovaných 1/, 2/. Z toho vyplýva,
že žalobkyňa má záujem na určení vlastníckeho práva, pretože inak by jej právne postavenie
zostalo neisté. Žalovaní 1/, 2/ sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti potom, čo žalobkyňa previedla
svoje vlastnícke právo darovacou zmluvou na S. K.. Jedine od nej má právo domáhať sa
vrátenia poskytnutého plnenia (vlastníckeho práva k nehnuteľnosti). Žalobkyňa však nemá
priame právo voči ďalším nadobúdateľom, ak nepreukáže neplatnosť, neúčinnosť právnych
úkonov, na základe ktorých nadobudli vlastnícke právo. Jej požiadavka prinavrátenia
vlastníckeho práva od žalovaných 1/, 2/ je nielen v rozpore s § 3 Občianskeho zákonníka, ale
je zásahom do vlastníckeho práva a je v rozpore s článkom 20 Ústavy Slovenskej republiky
a článkom 11 Listiny základných práv a slobôd. Ak raz niekto nadobudne vlastnícke právo za
určitých podmienok, ktoré sa bez jeho zavinenia spätne zmenia, nesmie byť preto postihnutý
on, ale subjekty, ktoré nesú zodpovednosť za túto zmenu. Z uvedeného vyplýva, že vlastnícke
právo nadobúdateľa, pokiaľ nadobudol vlastnícke právo v dobrej viere, požíva ochranu
a nezaniká, čo je v súlade s článkom 11 Listiny základných práv a slobôd a ústavnými
princípmi právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv. Akceptácia výkladu, že zánikom
kúpnej zmluvy (z akéhokoľvek dôvodu), ktorá bola uzavretá ako prvá, by si vlastník, ktorý
nadobudol vlastníctvo derivatívne nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, nezodpovedá pojatiu materiálneho právneho štátu. Zrušenie zmluvy môže pôsobiť len medzi účastníkmi
zmluvy a nemôže mať vplyv na riadne nadobudnuté vlastnícke právo tretích osôb. O trovách
odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 151 ods. l, § 224 ods. l, 2 v spojení
s § 142 ods. l O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie. Navrhla zrušiť
rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alebo alternatívne zmeniť tak,
že odvolací súd mení rozsudok prvostupňového súdu a žalobe vyhovie. Jeho prípustnosť
vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.
Odňatie možnosti konať pred súdom dovolateľka vidí v tom, že odvolací súd potvrdil
rozsudok okresného súdu z iných dôvodov. V porovnaní s okresným súdom, krajský súd bol
názoru, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Ďalej uviedla, že
v dôsledku postupu odvolacieho súdu nemala možnosť vyjadriť sa k dôvodom, na základe
ktorých bol rozsudok prvostupňového súdu potvrdený. Poukázala na to, že ochrana
vlastníckeho práva bola aplikovaná len vo vzťahu k jednému účastníkovi konania. Odvolací
súd sa odklonil od ustálenej judikatúry, čo je konfliktom so zásadou predvídateľnosti súdnych
rozhodnutí.
Žalovaní 1/ a 2/ navrhli dovolanie žalobkyne zamietnuť a uložiť žalobkyni povinnosť
zaplatiť žalovaným náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.) a bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie je podané
opodstatnene.
V zmysle ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je
prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo
proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil
vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V danom prípade dovolanie smeruje
proti rozsudku, ktorý nevykazuje znaky niektorého z uvedených rozsudkov, preto prípustnosť
dovolania z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Vzhľadom na obsah dovolania a tiež zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý
rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti
dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa ďalej zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Pre záver o existencii niektorej z uvedených procesných vád nie je rozhodujúci
subjektívny názor účastníka o tom, že v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len
jednoznačne, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/
O.s.p. nenamietala a tieto vady nevyšli najavo ani v dovolacom konaní.
Dovolateľka v dovolaní namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú videla
v potvrdení rozsudku okresného súdu z iných dôvodov.
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním
konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práva a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
S účinnosťou od 15. októbra 2008 Občiansky súdny poriadok (zákon
č. 384/2008 Z.z.) v § 213 ods. 2 O.s.p. ustanovuje, že ak je odvolací súd toho názoru, že sa
na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci
nebolo použité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa
k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva priamo z dôvodovej správy k zákonu
č. 384/2008 Z.z., bolo týmto ustanovením v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých
rozhodnutí. Uvádza sa v nej, že účastník tak bude mať možnosť vyjadriť sa k možnej
aplikácii doposiaľ nepoužitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav.
Ustanovenie posilňuje právo na spravodlivý proces tým, že účastník bude môcť až
po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať možné rozhodnutie súdu.
Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej povinnosti
opravného súdu. Podstatou tejto poučovacej povinnosti je zabrániť odňatiu možnosti konať
pred odvolacím súdom a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní
odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd
mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej.
Okresný súd v predmetnej veci zamietol žalobu žalobkyne z dôvodu, že nemá
na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Dôvody pre určenie neplatnosti darovacej
zmluvy súd nezistil (§ 37 Občianskeho zákonníka). Uviedol, že žalovaní nadobudli vlastnícke
právo k nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy, neplatnosti ktorej sa žalobkyňa nedomáhala.
Nedostatok naliehavého právneho záujmu vyvodil okresný súd práve z tejto skutočnosti.
Odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil, avšak z iných právnych dôvodov.
V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že súd prvého stupňa nesprávne
argumentoval. Na rozdiel od neho odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci má žalobkyňa
naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Žalobu považoval za nedôvodnú
s poukazom na § 3 Občianskeho zákonníka, článok 20 Ústavy Slovenskej republiky, článok
11 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd.
Odvolací súd v porovnaní so súdom prvého stupňa svoj potvrdzujúci rozsudok založil
na inom právnom názore odlišnom od právneho názoru súdu prvého stupňa, keď mal za to, že
žalobkyňa mala naliehavý právny záujem na požadovanom určení, na zamietnutie žaloby však
videl iné dôvody. Zo spisu vyplýva, že odvolací súd nevytvoril žalobkyni procesnú možnosť
vyjadriť sa k aplikácii predmetných vyššie uvedených ustanovení. Jeho procesný postup
v dôsledku toho vykazuje znaky vady konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je
okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť
považované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami žalobkyne
uvedenými v dovolaní.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. mája 2011
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová