2 Cdo 21/2010

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne J. B., bývajúcej vo V., zastúpenej JUDr. A. B., advokátom v K., proti žalovaným 1/ A. J., bývajúcemu vo V., 2/ M. J., bývajúcej vo V., zastúpeným JUDr. P. J., advokátom v T., o určenie rozsahu dedičstva,

vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn.   11 C 642/2001, o dovolaní žalobkyne

proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 14. mája 2009 sp. zn. 4 Co 245/2007, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo  

14. mája 2009 sp. zn. 4 Co 245/2007 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Michalovce rozsudkom zo 7. novembra 2003 č. k. 11 C 642/2001 – 109

určil, že rodinný dom súpisné číslo X.X. postavený na parcele číslo X.X., zapísaný na LV

číslo X., katastrálne územie V., patrí do dedičstva po poručiteľovi J. B., narodenému X.X.,

ktorý zomrel X.X.. Žalovaným uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni  

náhradu trov konania 18 750 Sk ( 622,38 € ) na účet jej právneho zástupcu a na účet súdu

13 266,40 Sk ( 440,36 € ),   do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Dospel k záveru, že

žalobkyňa preukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení ( § 80 písm. c/ O. s.

p. ). Uviedol, že predmetná nehnuteľnosť – rodinný dom bol postavený bez stavebného

povolenia   ( tzv. čierna stavba ).   Vlastníctvo k nemu bolo legalizované   na základe

rozhodnutia Obecného úradu vo V. o pridelení súpisného čísla pre P. B. ( platil domovú daň

). Vykonaným dokazovaním mal   však   preukázané, že rodinný dom nepostavil   P. B. (

postavil dom vo V. ), ale   poručiteľ J.B. ( v rokoch 1965 až 1996 ). Keďže nikto nemôže

previesť na iného viac práv než sám má, nemohol P. B. predmetný rodinný dom, ktorého

nebol vlastníkom,   predať žalovaným ( kúpnou zmluvou z 25. 5. 2000, na základe ktorej bol povolený vklad vlastníckeho práva žalovaných   rozhodnutím Okresného úradu v M.,

katastrálny odbor, pracovisko V. z 23. 3. 2000 pod č. V X   ). Za nedôvodnú vyhodnotil

námietku žalovaných týkajúcu sa pasívnej legitimácie, podľa ktorej účastníkom konania na

strane žalovaných mal byť aj P. B. ( predávajúci ). O trovách konania rozhodol podľa § 142

ods. 1 O. s. p. a trovách štátu podľa   § 148 ods. 1 O. s. p.

Krajský súd v Košiciach uznesením z 29. októbra 2004 sp. zn. 14 Co 77/2004 na

odvolanie žalovaných rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Vytkol prvostupňovému súdu, že v konaní nezistil a nezisťoval skutočnosti, ktoré mohli

ozrejmiť hodnovernosť a dôkaznú silu jednotlivých svedeckých resp. účastníckych výpovedí

a že nevypočul svedka J.J..   Vôbec nezistil, kedy bol predmetný rodinný dom postavený,

vzhľadom na rozporuplné výpovede uvedených svedkov, či pozemky, vedené ako parcely č.

X.X.,   boli v minulosti predmetom reálnej deľby podielových spoluvlastníkov zapísaných

v pozemnoknižných vložkách   č. X ( LV č. X ), X ( LV č. X. ) a stratenej vložky č. X kat.

územie V. vo vzťahu k skutočnostiam tvrdeným P. B. o tom, že pozemok, na ktorom bol

rodinný dom postavený, mu daroval otec ( J. B. ). V tejto súvislosti nezisťoval, či P.B. resp.

J.B. nevyplácali po stavbe rodinného domu ustupujúcich podielových spoluvlastníkov alebo

ich právnych nástupcov tak, ako sú uvedení v pozemnoknižných vložkách   ( svedecká

výpoveď J. F. ). Napokon nezistil, z akého dôvodu žalobkyňa neprihlásila predmetný rodinný

dom do dedičstva po poručiteľovi J. B.   ( neplatil domovú daň )   a nepripojil priestupkový

spis, na preukázanie, že syn P.B. sa mal žalobkyni vyhrážať ( alebo jej sestre M. K. )

fyzickým násilím za podanie žaloby. Námietku uvedenú v odvolaní, že účastníkom konania (

na strane žalovaných ) mal byť aj P. B. považoval za bezpredmetnú, pretože žalobkyňa sa

domáhala určenia rozsahu dedičstva a nie určenia neplatnosti kúpnej zmluvy.

Okresný súd Michalovce   ( v poradí druhým ) rozsudkom zo 4. mája 2007 č. k.  

11 C 642/2001 – 296 v spojení s opravným uznesením z 20. júla 2007 ( čl. 308 ) určil, že

rodinný dom, súpisné číslo X.X. postavený na parcele číslo X.X., zapísaný na LV číslo X.,

katastrálne územie V. patrí do dedičstva po poručiteľovi J. B., narodenom X.X., ktorý zomrel

X.X.. Žalovaným uložil povinnosť   spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni   náhradu trov

konania 52 924 Sk ( 1 756,75 € ) na účet jej právneho zástupcu a na účet súdu 3 281 Sk (

108,91 € ), do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Aj po doplnení dokazovania v zmysle

usmernenia odvolacím súdom ( v zrušujúcom uznesení ) a jeho vyhodnotení dospel k záveru,

že bolo jednoznačne preukázané, že predmetný rodinný dom postavil poručiteľ J.B.   (

v rokoch 1965 až 1996 ).   Tvrdenia   P. B.  , že rodinný dom postavil na nehnuteľnostiach darovaných mu otcom J. B., v konaní preukázané neboli a skutočnosť, že platil domovú daň

nepreukazuje jeho vlastníctvo. Keďže nikto nemôže previesť na iného viac práv než sám má,

nemohol P. B. rodinný dom predať ( nebol jeho vlastníkom ) žalovaným ( kúpnou zmluvou

z 25. 5. 2000 ). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a trovách štátu podľa §

148 ods. 1 O. s. p.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalovaných ( v poradí druhým rozhodnutím )

rozsudkom zo 14. mája 2009 sp. zn. 4 Co 245/2007 rozsudok súdu prvého stupňa   ( bez

nariadenia odvolacieho pojednávania ) zmenil tak, že žalobu zamietol. Vo výroku o trovách

konania ho   zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dospel

k záveru, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie a dôsledne sa

nezaoberal otázkou unesenia dôkazného bremena žalobkyňou   a otázkou vecnej legitimácie

účastníkov konania. Dôvodnosť určovacej žaloby odvodzuje len z výpovede svedkov B., L.,

M., J., P., O. ( navrhnutých žalobkyňou ), z ktorých nie je možné jednoznačne vyvodiť  

záver o tom, kto predmetný rodinný dom postavil, z akých finančných prostriedkov a kto mal

byť   na základe   dohody   súrodencov jeho skutočným vlastníkom. Hodnovernosť tvrdení

žalobkyne   a výpoveď   svedkyne M. ( sestra žalobkyne ) je spochybnená   výpoveďami

ďalších svedkov vypočutých v konaní ( Ž. T., M. M., L. G., V. B., J. F., J.J., L. J. a MUDr. S. K. ). V podstate všetci v konaní vypočutí svedkovia   sa nevedeli presne vyjadriť k obdobiu

výstavby predmetného rodinného domu.   Preto dospel k záveru, že žalobkyňa   si v konaní

nesplnila povinnosť tvrdenia   a dôkaznú povinnosť,nepreukázala okruh rozhodujúcich

skutočností, ktorý je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy upravujúcej sporný právny

vzťah   účastníkov konania. Dôkazné bremeno je totiž inštitútom procesného práva, ktorý

stíha toho účastníka konania, v ktorého záujme je, aby určitá skutočnosť, rozhodná podľa

hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní preukázaná tak, aby ju súd mohol uznať

za pravdivú. Naopak z výsledkov vykonaného dokazovania   vyplynulo, že P. B. platil za

spornú nehnuteľnosť domovú daň, po určitý čas ju   prenajímal a nebohý J.B. ( brat )

nehnuteľnosť neužíval a nikdy v nej nebýval.   Poukázal na to, že v preskúmavanej veci ide

o určenie, či rodinný dom patrí do dedičstva po poručiteľovi. Pri takejto určovacej žalobe,

keď poručiteľ zanechal viac dedičov a dedičstvo medzi nimi nebolo vysporiadané ohľadne

veci, o ktorú sa vedie občianskoprávne konanie s osobou, ktorá dedičom nie je, sú všetci

dedičia považovaní za vlastníkov tejto veci ( z právnych úkonov týkajúcich sa tejto veci sú

oprávnení   a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne   ) a v konaní ( v ktorom

o takúto vec ide )  , majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov ( § 91 ods. 2 O. s. p. ). Preto účastníkmi daného konania mali byť všetci dedičia po poručiteľovi J. B.   a nielen

žalobkyňa, z ktorého ( ďalšieho ) dôvodu ( nedostatok vecnej legitimácie ) nebolo možné

žalobe vyhovieť. Rozhodnutie o trovách konania zrušil pre jeho   nepreskúmateľnosť (

nejasnosť vyúčtovania právnym zástupcom žalobkyne ).

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalobkyňa. Navrhla ho zmeniť

tak, že rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdí. Namietala nesprávne právne

posúdenie veci odvolacím súdom ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ). Trvala na tom, že v konaní

jednoznačne preukázala, že predmet sporu patrí do dedičstva po poručiteľovi J. B., pretože

predmetnú nehnuteľnosť   v čase smrti vlastnil ( postavil ju ). P. B. rodinný dom nemohol

postaviť z dôvodu, že   v čase jeho výstavby bol študentom a nemal na stavbu   finančné

prostriedky. Rozhodnutie o určení súpisného čísla ( ktorého originál predložený nebol ),

vydané len z dôvodu, že P. B. platil pár rokov domovú daň, vlastníctvo k stavbe nezakladá.

Za nepravdivé považovala tvrdenie, že P. B. nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

nachádzajúcim sa pod sporným rodinným domom darom od rodičov   ( ústnou darovacou

zmluvou ).   P. B. nebol oprávnený sporný rodinný dom predať žalovaným, pretože nikdy

nebol jeho vlastníkom a nikto nemôže na iného previesť viac práv než sám má. Vlastníkom

rodinného domu bol   poručiteľ J.B.. Nesúhlasila s ďalším dôvodom zmeny rozsudku súdu

prvého stupňa, ktorým je neúplnosť okruhu účastníkov konania na strane žalobcu. Podľa jej

názoru na určenie rozsahu dedičstva postačuje podanie žaloby jedným z dotknutých osôb

a nie je potrebné, aby takúto žalobu podali všetci právni nástupcovia z titulu nerozlučného

spoločenstva účastníkov konania.

Žalovaní vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že právne posúdenie veci odvolacím súdom

je v celom rozsahu správne. Navrhli dovolanie zamietnuť a priznať im náhradu trov

dovolacieho konania vo výške 483,26 €.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ), proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( § 238 ods. 1 O. s. p. ) bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu

a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa   ( § 236 ods. 1 O. s. p. ).

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa ( § 238 ods. 1 O. s. p. ).

Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane

ustanovenia pred súdom prvého stupňa ( § 211 ods. 2 O. s. p. ).

Z ustanovenia § 125 O. s. p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy

a vyjadrenia orgánov obce, fyzických osôb a právnických osôb, listiny ohliadka a výsluch

účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

V zmysle ustanovenia § 220 odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak

nie sú splnené podmienky ani na potvrdenie ( § 219 O. s. p. ), ani na jeho zrušenie ( § 220  

O. s. p. ).

AK odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám

( § 213 ods. 3 O. s. p. ).

Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd

mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam   a na ním

založených následných právnych záveroch, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu

odvolacím súdom nevyhnutným. Podmienkou zmeny rozhodnutia súdu prvého stupňa

v takomto prípade je teda skutočnosť, že odvolací súd opakuje v potrebnom rozsahu

dokazovanie  , na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového

stavu zisteného prvostupňovým súdom, tvoriaceho podklad pre rozhodnutie v danej veci.

Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom

prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové zistenia a na ich základe aj právne závery, ako súd

prvého stupňa bez toho, aby vo veci vykonal potrebné dokazovanie ( zopakovanie alebo

doplnenie).

Ak sa chcel odvolací súd odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na

základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213 ods. 3

O. s. p. sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre

odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O. s. p. Len takýto postup je v súlade so zásadou priamosti a ústnosti civilného procesu, ktoré zostali zachované aj po účinnosti novely

Občianskeho súdneho poriadku vykonané zákonom č. 273/2007 Z. z. vrátane novely

uskutočnenej zákonom č. 384/2008 Z. z. Je neprípustné, aby odvolací súd k svojím odlišným

skutkovým zisteniam vedúcim k záveru o nedôvodnosti žaloby, dospel len na základe

prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa.

Odvolací súd   podľa týchto ustanovení a zásad riadne v danej veci nepostupoval. Vo

svojom zmeňujúcom rozhodnutí vychádzal z dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa, na

základe ktorých ale dospel k iným skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodil iný právny záver

bez toho, aby doplnil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa.

Žalobkyňa sa domáhala proti žalovaným   určenia, že sporný rodinný dom patrí do

dedičstva po poručiteľovi J. B. ( jej bratovi ) narodenom X.X., zomrelom X.X., pretože

jeho vlastníkom bol   poručiteľ a nie P.P. ( brat ), ktorý rodinný dom predal   ( kúpnou

zmluvou z 25. 5. 2000) ako nevlastník žalovaným. Tým previedol na iných viac práv,   než

sám mal. Súd prvého stupňa po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že

vlastníkom rodinného domu bol poručiteľ J.B., z ktorého dôvodu považoval žalobu za

dôvodnú   ( vyhovel jej ). V porovnaní s ním odvolací súd po prehodnotení dokazovania

vykonaného súdom prvého stupňa   dospel k záveru, že vlastníkom rodinného domu nebol

poručiteľ J.B., ale predávajúci P. B., a preto žalobu zamietol ( zmenil rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej ).  

Zo spisu vyplýva ( zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku zo 14. 5. 2009, čl. 347 ),  

že odvolací súd rozhodol bez doplnenia alebo zopakovania dokazovania a bez nariadenia

pojednávania ( § 214 ods. 1, 2 O. s. p. ).

Krajský súd pre odlišný skutkový záver týkajúci sa   vlastníctva   predmetného

rodinného domu ( vlastníkom bol poručiteľ J.B., a nie P. B., ako dospel k záveru súd prvého

stupňa ) a tým dôvodnosti žaloby, nezopakoval, prípadne nedoplnil dokazovanie na okolnosti

potrebné pre jednoznačný záver, ktorý z bratov ( J. alebo P. ) nadobudol vlastníctvo ( a akým

titulom )   k predmetnému rodinného domu a následne, či patril alebo nepatril do dedičstva

po poručiteľovi J. B..

Odvolací súd si tak nezadovážil rovnocenný zákonný podklad pre odlišné hodnotenie

dôkazov v zmysle § 132 O. s. p., a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce právne závery týkajúce sa vlastníctva predmetného rodinného domu predčasné a dovolaciemu súdu

neprislúcha v súčasnom štádiu konania oprávnenie na ich hodnotenie.

Odvolací súd ( okrem odlišného záveru od súdu prvého stupňa, kto bol   vlastníkom

rodinného domu ) dospel tiež k záveru o nedostatku vecnej legitimácie, keď podľa jeho

názoru účastníkom predmetného konania (   okrem žalobkyne   ) mali byť všetci dedičia po

poručiteľovi J. B., ako tzv. nerozluční spoločníci ( § 91 ods. 2 O. s. p. ). Touto okolnosťou sa

súd prvého stupňa nezaoberal a takýto právny záver nevyslovil odvolací súd ani v uznesení (

z 29. 10. 2004 ), ktorým zrušil predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na

ďalšie konanie ( zaoberal sa len námietkou týkajúcou sa pasívnej legitimácie žalovaných ).

Dovolací súd   preto dospel k záveru, že toto konanie odvolacieho súdu, z ktorého

vzišlo dovolaním napadnuté rozhodnutie ( okrem uvedeného ) neprebehlo ani podľa zásad

spravodlivého konania.

Základné právo na súdnu ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí

byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo

časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti

v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých detí alebo ochrana

súkromného života účastníkov, alebo v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný,

pokiaľ by (vzhľadom na osobitné okolnosti konania mohla) byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa § 1 O. s. p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdov a účastníkov

konania v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba ( právnická alebo fyzická ) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so

všetkými procesnými oprávneniami, ako aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú

( viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky   z 23. augusta 2001   sp. zn.  

II. ÚS 14/2009, z 13. novembra 2002 sp. zn. II. ÚS 132/2002, z 5. apríla 2007 sp. zn.  

III. ÚS 171/2006 ).

Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky ( čl. 46 ods. 1 ), Listiny

základných práv a slobôd ( čl. 36 ods. 1 ) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd ( čl.

6 ods. 1 ), zabezpečujú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ( napr. § 41,

§ 115, § 123 a pod. ).

Podľa dovolacieho súdu odvolací súd svojím uvedeným postupom porušil právo

žalobkyne na spravodlivý proces, pretože svoje rozhodnutie nečakane založil ( aj ) na iných

právnych záveroch týkajúcich sa vecnej legitimácie účastníkov konania  , než súd prvého

stupňa ( nespochybňoval vecnú legitimáciu ). Až z rozhodnutia odvolacieho súdu sa

žalobkyňa dozvedela, že odvolací súd vyvodil svoj ( iný ) právny záver ( aj ) zo skutočnosti,

ktorú prvostupňový súd, vychádzajúc z iného právneho záveru, nehodnotil. Aj k týmto  

( novým )   právnym záverom odvolacieho súdu   sa nemali možnosť účastníci vyjadriť,

prípadne ich namietať, pretože z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa sa

nejavili spornými a nejavili sa spornými ani odvolaciemu súdu v uznesení, ktorým zrušil

predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa  . Týmto   postupom odvolací súd   odoprel

účastníkom konania   možnosť prieskumu správnosti   jeho aj   (   iného   )   záveru o vecnej

legitimácii účastníkov, z pohľadu súdu prvého stupňa nespornej, avšak z hľadiska právneho

posúdenia veci odvolacím súdom významnej skutočnosti odôvodňujúcej   zamietnutie žaloby

( len z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie ).   Vzhľadom na zmenu právneho názoru  

( v zrušujúcom uznesení neuvedenom ) týkajúceho sa vecnej legitimácie, bude potrebné, aby

sa odvolací súd opätovne dôsledne s otázkou vecnej legitimácie vysporiadal a svoj právny

záver v tomto smere náležite odôvodnil   aj   z hľadiska   právnej teórie a doterajšej   súdnej

praxe   v jej posudzovaní pri predmetnej určovacej žalobe, pretože za uvedeného   stavu je

odôvodnenie jeho rozhodnutia v tomto smere nepreskúmateľné.

Z uvedeného vyplýva, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté vadami, majúcimi

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ). K takýmto

vadám bol dovolací súd povinný prihliadnuť, i keby neboli uplatnené ako dôvod prípustného

dovolania ( § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p. ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej

ako aj v nadväzujúcom výroku o trovách konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie  

( § 243b ods. 2, O. s. p. ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( § 243d ods. 1 O. s. p. ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. januára 2011

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť:

Hrčková Marta