2Cdo/208/2019

UZNESENIE

Najvyšší s úd Slovenskej republiky v dedičskej veci p o poručiteľovi Q. W., zomrelom A., naposledy bývajúci v F., za účasti dedičov 1/ K. G., bývajúcej v F., 2 / G. W., bývajúceho v G., zastúpení advokátskou kanceláriou Alegal & Partners s.r.o., so sídlom v Bratislave, Galvaniho 17/C, o prejednanie novoobjaveného dedičstva, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 24D/94/2015, o dovolaní dedičov proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 26. októbra 2017 sp. zn. 9CoD/25/2016, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Galanta uznesením zo 17. mája 2016 č. k. 24D/94/2015-83 konanie pre nemajetnosť zastavil a rozhodol, že odmenu vo výške 13 eur plus DPH 2,60 eur, náhradu nákladov spojených s konaním vo výške 2,25 eur bez DPH, spolu 17,85 eur uhradí súdnemu komisárovi JUDr. Fedorovi Klimovi so sídlom v Galante štát (Slovenská republika) do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že dedičské konanie sa začalo na základe návrhu dedičov na prejednanie novoobjaveného dedičstva po poručiteľovi. Dedičia žiadali prejednať nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. S. G., vedené v LV č. XXXX, pozemky registra „C“, parc. č. 5563 - orná pôda vo výmere 2922 m2, v k. ú. S., vedené v LV č. XXXX, pozemky registra „E“, parc. č. 501/304 - orná pôda vo výmere 269 m2, parc. č. 502/4 - lesný pozemok vo výmere 565 m2, LV č. XXXX, pozemky registra „E“ evidované ako parc. č. 501/204 - orná pôda vo výmere 2202 m2, parc. č. 1221/4 - orná pôda vo výmere 3000 m2, parc. č. 1222/4 - trvalý trávny porast vo výmere 83 m2, parc. č. 1223/4 - trvalý trávny porast vo výmere 798 m2, parc. č. 1224/4 - orná pôda vo výmere 9912 m2 evidovaných na meno poručiteľa v príslušných podieloch. Konštatoval, že poručiteľ sa vysťahoval z územia vtedajšieho Československa do Maďarskej republiky v rámci výmeny obyvateľstva podľa medzištátnej dohody medzi ČSR a MR publikovanej pod č. 145/1946 Zb. z. a n. Výkaz nehnuteľného majetku poručiteľa potvrdzuje, že ide o vysídlenca hospodárskej jednotky 0203274, oblastnej osídľovacej úradovne Galanta. Výmer č. 33/1950 - II. zo dňa 22.05.1950 o konfiškácii majetku Q. W., kúpno- predajná zmluva zo dňa 22.05.1950, ČD 874/50 uzatvorená medzi Československým štátom a treťou osobou konštatujú, že štát sa stal vlastníkom dotknutých nehnuteľností v zmysle článku VII. dohody ovýmene obyvateľstva a na návrh tretej osoby (manželov K.) na Okresnom súde Galanta bol povolený vklad vlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam pod č. ČD 874/50. Súd prvej inštancie tu poukázal na článok VII. dohody medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva pod č. 145/1946 Zb., v zmysle ktorého vlastnícke právo presťahovaných osôb k im prináležiacim nehnuteľnostiam prechádza na štát ich doterajšieho bydliska. Uviedol, že v kontexte uvedenej dohody, § 109 ods. 1 Ústavnej listiny č. 121/1920 Zb., všeobecnej právnej úpravy v Maďarsku, mali zmluvné strany prideliť presídlencom nehnuteľnosti v adekvátnej hodnote, ako mali v krajine vysídlenia, resp. mala sa vykonať tomu zodpovedajúca relevantná náhrada. Ani mierová zmluva s Maďarskom uzatvorená 10.02.1947, ani zákon č. 245/1948 Zb. o štátnom občianstve osôb maďarskej národnosti, opatrenia zboru povereníkov o zrušení konfiškácie poľnohospodárskej pôdy občanom maďarskej národnosti z novembra 1948, Štrbský protokol z 25.07.1949, dohoda o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci zo dňa 16.04.1949, uzavretá medzi Československom a Maďarskom, vyhláška č. 212/1949 Zb., ani bilaterálne zmluvy uzavreté následne v 20. storočí medzi Československom a Maďarskom, zákon č. 330/1991 Zb., zákon č. 180/1995 Z.z., ani uznesenie NR SR č. 533 z 20.09.2007 neupravili zmenu vlastníctva nehnuteľností určenú ustanoveniami dohody o výmene obyvateľstva. Vzhľadom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že nebol preukázaný neusporiadaný nehnuteľný majetok Q. W. na území Slovenskej republiky a konanie tak pre nemajetnosť zastavil. Odmenu pre súdneho komisára odôvodnil vyhláškou č. 31/1993 Z.z. (§ 11, § 23b). 2. Krajský súd v Trnave (ďalej ako „odvolací súd“) uznesením z 26. októbra 2017 sp. zn. 9CoD/25/2016 uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zastavenia dedičského konania zmenil tak, že návrh na prejedanie novoobjaveného dedičstva zamietol a v napadnutej časti odmeny súdneho komisára uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil, zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že je v zhode so záverom súdu prvej inštancie a to predovšetkým so všetkými uvedenými listinami, v zmysle ktorých mal za zrejmé, že nebohý Q. W., obyvateľ v S. bol dňa 19.05.1947 transportom č. 13-4-16 presťahovaný do Maďarska, čo malo byť v rámci dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom (porovnaj č. l. 61, 64 spisu). Uviedol, že ide o doklady zabezpečené zo spisu Okresného súdu Galanta ČD 874/50 a doložené zo Štátneho archívu Bratislava, pobočka Šaľa. Dôvodil, že práve týmito dokladmi je preukázané, že nebohý poručiteľ bol vysťahovaný do Maďarska v rámci dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom, v ktorom prípade prešiel jeho majetok nachádzajúci sa v jeho doterajšom bydlisku na Československý štát a on mal možnosť získať iný, ďalší majetok v Maďarsku, kam sa presídlil. Podľa článku VII. ods. 1 dohody vlastnícke právo k jeho nehnuteľnostiam prešlo na štát jeho doterajšieho bydliska, ktorého hodnotu im mal nahradiť nadobúdajúci štát. K prechodu vlastníckeho práva na štát prechádza ex lege, teda priamo okamihom vysťahovania sa, ktorý prechod na svoju účinnosť nevyžaduje zápis do pozemkovej knihy. V nadväznosti na to § 2 ods. 1 a § 3 zákona č. 148/1947 Zb. o opatreniach na vykonanie tejto dohody ustanovoval, že podmienky pre prechod majetku vysťahovaných Maďarov na štát sa považujú za splnené, ak osoba, ktorej tento majetok patril, presťahovala sa do Maďarska, teda podľa dohody bola presťahovaná alebo sa za takú považovala (§ 2 ods. 3 citovaného zákona). Z textu § 2 ods. 1 citovaného zákona možno vyvodiť aj to, že v takomto prípade nebolo potrebné ani rozhodnutie osídľovacieho úradu o splnení týchto podmienok. Neexistencia takéhoto (len deklaratórneho, nie aj konštitutívneho) rozhodnutia o zápise vlastníctva do pozemkovej knihy nebránila súdu, aby si tieto otázky posúdil sám prejudiciálne podľa § 135 ods. 2 O.s.p. Na základe uvedeného odvolací súd prisvedčil záverom súdu prvej inštancie a rovnako nepovažoval za preukázané, že poručiteľ je vlastníkom sporných nehnuteľností, pretože tu nastalo vážne spochybnenie jeho vlastníctva s prihliadnutím na to, že sa mal vysťahovať do Maďarska, tým v zmysle VII. ods. 1 citovanej Československo-maďarskej dohody a § 2 ods. 1 a 3 zákona č. 148/1947 Zb. prešlo vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam na štát jeho pôvodného bydliska, teda na Československú republiku, od ktorej doby preto poručiteľ už nie je vlastníkom tohto nehnuteľného majetku. Konštatoval tak, že majetok, ktorý je v Slovenskej republike zapísaný vo verejnej evidencii na meno poručiteľa, v skutočnosti patrí štátu, nie poručiteľovi a štát ho v roku 1947 nadobudol na základe vyššie citovaných právnych predpisov a doposiaľ sa nepreukázalo, že by vlastníctvo štátu k tomuto majetku legitímnym spôsobom nadobudol opäť poručiteľ (do svojej smrti). Odvolací súd poznamenal, že na tomto závere doposiaľ nič nemení ani skutočnosť, že poručiteľ zostal zapísaný v pozemkovej knihe ako vlastník týchto nehnuteľností a formálnou obnovou evidenciepozemkov došlo k zápisu jeho vlastníctva do katastra nehnuteľností. Tento údaj je podľa § 70 ods. 2 Katastrálneho zákona č. 162/1995 Z.z. síce údaj o práve k nehnuteľnostiam záväzným údajom katastra nehnuteľností, to však platí, len pokiaľ sa nepreukáže opak. Odvolací súd dospel k záveru, že je spochybnené, že poručiteľ, ktorý zomrel dňa A., bol v čase smrti vlastníkom uvádzaných nehnuteľností. Uviedol, že nebohý poručiteľ bol dňa 19. mája 1947 vysťahovaný na územie Maďarska, čím zo zákona prešlo vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam na štát a ak je poručiteľ v liste vlastníctva evidovaný ako vlastník týchto nehnuteľností, je tento zápis vlastníckeho práva predmetnými listinami spochybnený a preto nemôže byť predmetom dedenia po nebohom poručiteľovi. Uvedené zistenia dedičia v dedičskom konaní ničím nespochybnili, ich argumentácia o ukončení ROEP-u a zápise poručiteľa do evidencie nehnuteľností na to spôsobilá nie je. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedene vo výroku jeho rozhodnutia. 3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podali dedičia (ďalej ako „dovolatelia“) dovolanie, ktoré odôvodnil poukazom na § 420 písm. f/ CSP a poukazom na § 421 ods. 1 CSP. Dôvodili, že ustanoveniam dohody o výmene podliehali osoby maďarskej národnosti s bydliskom n a území Československa, pritom vš ak z o žiadneho dokumentu v konaní nebola preukázaná a n i potvrdená národnosť poručiteľa. Vo vzťahu k zoznamu presídlencov uviedli, že na preukázanie presídlenia sa vyžaduje predloženie tzv. zoznamu presídlencov, z ktorého má vyplývať, že sa poručiteľ nachádzal v transporte, jeho poradové číslo, dátum a údaj o tom, či sa ráta do kvóty alebo mimo kvóty, pričom takýto dokument v tomto konaní predložený nebol. Uviedli, že ako to vyplýva z bodu 28. rozhodnutia odvolacieho súdu, odvolací súd sa zaoberal len dokumentmi zaobstaranými súdnym komisárom. Podľa dovolateľov sa v rámci dokazovania nezaoberal kompletným posúdením a skúmaním splnenia všetkých podmienok pre uplatnenie režimu dohody o výmene na poručiteľa podľa ustanovení dohody o výmene, čím podľa dovolateľov odvolací súd porušil právo na spravodlivý súdny proces. 4. Podľa § 2 ods. l CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“), ak tento zákon neustanovuje inak. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 424 CSP) a to oprávneným subjektom (§ 427 CSP), zastúpeným podľa § 429 ods. 1 CSP, skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti, pričom zistil, že dovolanie je potrebné odmietnuť, pretože nie je prípustné. 6. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 6.1. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 8. V danom prípade dovolací súd prioritne posudzoval prípustnosť dovolania, t. j. či boli splnené podmienky stanovené zákonom pre vecné prejednanie dovolania. 9. Odborná spisba rozdeľuje podmienky prípustnosti dovolania na objektívne: a) prípustný predmet, b) lehota n a podanie dovolania, c ) náležitosti dovolania a na subjektívne, t. j. osoba oprávnená podať dovolanie (Ficová a kol. Občianske procesné právo, Druhé aktualizované a doplnené vydanie, Bratislava, Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 2008, str. 344).

9.1. V Civilnom sporovom poriadku sú jednotlivé podmienky prípustnosti dovolania upravené nasledovne: v ustanoveniach § 420 a ž § 423 je upravený prípustný predmet, v ustanovení § 427 je stanovená lehota na podanie dovolania, v ustanovení § 428 sú stanovené náležitosti dovolania a v ustanovení § 424 až § 426 sú upravené osoby, ktoré sú oprávnené podať dovolanie.

10. Z obsahu podaného dovolania vyplýva, že dovolatelia vychádzajúc z námietky vyplývajúcej z § 420 písm. f/ CSP namietali arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, nevykonanie dôkazu a nesprávne vyhodnotenie dôkazov.

11. Podľa § 420 písm. f/ CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 11.1. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ namietal, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne.

12. V súvislosti s námietkou, že rozhodnutie odvolacieho súdu je zmätočné a arbitrárne, dovolací súd v tomto smere odkazuje na stanovisko najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktoré je aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po 1. júli 2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“

13. Dovolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné.

14. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého súdneho procesu, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Z judikatúry tohto súdu vyplýva, že na taký argument strany sporu, ktorý je pre rozhodnutie podstatný a rozhodujúci, sa vždy vyžaduje špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany; t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu“.

15. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že v danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety atýka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napríklad Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009, prípadne Ryabykh proti Rusku z roku 2003). Dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Dovolací súd má tak za to, že potvrdzujúci výrok odvolacieho súdu netrpí namietanou nepreskúmateľnosťou a arbitrárnosťou v zmysle § 420 písm. f/ CSP.

16. K námietke dovolateľov týkajúcej sa nevykonania dôkazu odvolacím súdom, dovolací súd uvádza, že v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu do 30. júna 2016 sa vyskytovali námietky dovolateľov týkajúce sa nedostatkov v procese obstarávania skutkových podkladov pre rozhodnutie, prípadne nesprávnosti hodnotenia výsledkov dokazovania. Najvyšší súd vo vzťahu k takýmto námietkam dospel k záveru, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nie je nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (porovnaj judikáty R 37/1993, R 42/1993, R 125/1999 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.

17. Vo vzťahu k dovolacej námietke vyplývajúcej z § 421 ods. 1 CSP dovolací súd uvádza, že aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). Pokiaľ dovolateľ v takom dovolaní nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, resp. ktorú otázku neriešil alebo posudzoval rozdielne, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ n a mysli; v opačnom prípade b y jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom urč ený cieľ. V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva, že dovolatelia vo svojom dovolaní neuviedli a nekonkretizovali dovolaciu otázku a teda dovolacia námietka vyplývajúca z § 421 ods. 1 CSP nezodpovedá požiadavkám pre vymedzenie dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 421 ods. 1 a § 432 ods. 2 CSP.

18. So zreteľom n a vyššie uvedené dospel dovolací s úd k záveru, ž e nakoľko prípustnosť dovolania dovolateľov nevyplýva z § 420 písm. f/ CSP a rovnako nevyplýva ani z § 421 ods. 1 CSP, dovolanie dovolateľov odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP.

19. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.