UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu A. Z., bývajúceho v J., zastúpeného JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, advokátom, so sídlom v Šali, Jarmočná 2264/3, proti žalovaným 1/ W. S., bývajúcemu v I., 2/ C. T., bývajúcemu v J., zastúpenému Pavlom Trnkom, advokátom, so sídlom v Bánovciach nad Bebravou, Novomeského 1322/16, 3/ L. I., bývajúcemu v I., o náhradu š kody a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 5C/395/2013, o dovolaní žalovaného 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 21. novembra 2019 sp. zn. 7Co/260/2016, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Nitre z 21. novembra 2019 sp. zn. 7Co/260/2016 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Topoľčany (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 15. februára 2016 č. k. 5C/395/2013-261 uložil žalovaným 1/, 2/ a 3/ zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 997 eur titulom odškodnenia za bolesť, sumu 1.084,66 eur predstavujúcu rozdiel medzi nemocenskými dávkami a platom a náhradu nákladov vzniknutých v spojitosti s uplatnením nároku žalobcu v trestnom konaní v sume 6.528,21 eur, všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku nárok uplatnený titulom odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 16.447,20 eur a nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch v sume 66.387,84 eur, zamietol. O náhrade trov konania štátu a strán sporu si vymienil rozhodnúť samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Žalovaným 1/, 2/ a 3/ uložil zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet súdu súdny poplatok v sume 516,50 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 100, § 106 ods. 1, § 420 ods. 1, 3, § 438 ods. 1, § 442 ods. 1, § 444, § 446 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1, 2, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, 2, 5 zák. č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady SR č. 273/1994 Z. z. a § 557 ods. 1, 2 Trestného poriadku (ďalej aj „TP“) a na zistený skutkový stav. Konštatoval, že žalobca sa žalobou podanou na súde 22. októbra 2013 domáhal, aby súd zaviazal žalovaných 1/ až 3/ spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 77.937,50 eur,ktorá pozostáva z viacerých nárokov, a to zo sumy 997 eur ako náhrada za bolesť, zo sumy 1.084,66 eur predstavujúcej rozdiel medzi nemocenskými dávkami a mzdou, zo sumy 6.528,21 eur ako náhrady nákladov vynaložených žalobcom v súvislosti s uplatňovaním nároku ako poškodeného v trestnom konaní, zo sumy 16.447,20 eur ako náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a sumy 66.387,84 eur ako náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobu považoval za čiastočne dôvodnú, a to v časti uplatneného nároku na zaplatenie náhrady za bolesť vo výške 997 eur, náhrady škody vo výške 1.084,66 eur ako rozdiel medzi nemocenskými dávkami a mzdou a náhrady škody vo výške 6.258,21 eur ako trov trestného konania. Vo zvyšku žalobu zamietol. Pokiaľ ide o náhradu škody z titulu náhrady nákladov pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vzniknutých žalobcovi v trestnom konaní spolu v sume 6.528,21 eur, aj túto škodu súd žalobcovi priznal. Vychádzal z toho, že skutočnou škodou je aj ujma, ktorá vznikla poškodenému tým, že bol nútený vynaložiť náklady vzniknuté v spojitosti s uplatnením nároku v trestnom konaní. Žalobcovi vznikla takáto majetková ujma - škoda v podobe nákladov vynaložených na právne zastúpenia v trestnej veci, ktorá by mu inak v prípade, ak by k spáchaniu trestných činov žalovanými 1/ až 3/ a k ublíženiu na zdraví nedošlo, vôbec nebola vznikla. Súd preto priznal žalobcovi aj náhradu škody - náklady trov právneho zastúpenia vzniknutých žalobcovi ako poškodenému v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 2T/73/2009 v sume spolu 6.528,21 eur, ktorých výšku určil podľa úkonov advokáta vyplývajúcich z trestného spisu. Námietku žalovaného 2/, že žalobca si mal náklady spojené s právnym zastúpením v trestnom konaní uplatniť podľa Trestného poriadku a rozhodovať by mal súd činný v trestnom konaní, nepovažoval za dôvodnú. Poukázal na ustanovenie § 557 ods. 1, 2 Trestného poriadku, podľa ktorého, ak bol poškodenému aspoň sčasti priznaný nárok na náhradu škody, je odsúdený, ktorému bola povinnosť na náhradu škody uložená, povinný nahradiť mu trovy potrebné na účelné uplatnenie jeho nároku v trestnom konaní vrátane trov vzniknutých pribratím splnomocnenca. Súd podľa ods. 2 môže podľa okolností prípadu rozhodnúť na návrh poškodeného o tom, že odsúdenému ukladá povinnosť nahradiť poškodenému celé trovy alebo ich časť, ktoré súvisia s účasťou poškodeného v trestnom konaní, a to aj v prípade, ak poškodenému nebol priznaný nárok na náhradu škody ani sčasti. Podľa § 557 ods. 1 TP, súd v trestnom konaní o náhrade trov poškodeného rozhoduje z úradnej povinnosti, poškodený avšak musí preukázať výšku trov. Pre rozhodnutie o povinnosti náhrady je potrebné, aby súd aspoň sčasti priznal poškodenému nárok na náhradu škody; ak súd náhradu škody neprizná, spravidla poškodenému neprizná ani náhradu trov (výnimka podľa ods. 2). Pokiaľ ide o § 557 ods. 2 TP, zákon implementujúc Rámcové rozhodnutie Rady č. 2001/220/JHA o postavení obetí v trestnom konaní umožňuje súdu v mimoriadnych prípadoch priznať náhradu trov konania aj v prípade, ak v trestnom konaní nebol poškodenému priznaný nárok na náhradu škody. Mimoriadnou okolnosťou bude napr. skutočnosť, že súd mal za preukázané spôsobenie škody, ale rozhodnutie o jej náhrade presahovalo rámec trestného konania a súčasne poškodený bol v takej sociálnej situácii, že ďalšie konanie o náhrade škody v občianskoprávnych veciach, a to bez náhrady doposiaľ vynaložených nákladov, by nebol schopný. Zo spisu sp. zn. 2T/73/2009 mal súd preukázané, že žalobca ako poškodený v trestnom konaní bol rozsudkom Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 2T/73/2009 z 30. novembra 2012 podľa § 228 ods. 1 TP odkázaný s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie, teda podľa § 557 ods. 1 TP, keď poškodenému aspoň sčasti nebol priznaný v trestnom konaní nárok na náhradu škody, nie je odsúdený povinný nahradiť mu trovy potrebné na účelné uplatnenie jeho nároku v trestnom konaní. Taktiež nebol dôvod, aby v trestnom konaní bolo rozhodnuté o náhrade trov poškodeného podľa ods. 2 § 557 TP, keď podľa tohto odseku môže súd v trestnom konaní iba v mimoriadnych prípadoch priznať náhradu trov konania poškodenému, aj keď v trestnom konaní nebol poškodenému priznaný nárok na náhradu škody, a takáto mimoriadna okolnosť v danej trestnej veci nenastala.
2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 21. novembra 2019 sp. zn. 7Co/260/2016 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku v časti týkajúcej s a priznania sumy 6.528,21 eur, vo výroku o zamietnutí časti žaloby a vo výroku o súdnom poplatku potvrdil a rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z pripojeného trestného spisu sp. zn. 2T/73/2009 mal za preukázané, že žalobca ako poškodený v trestnom konaní bol zastúpený splnomocnencom, ktorý robil za poškodeného úkony, ktoré sú presne evidované v trestnom spise aj s údajmi, na ktorých úkonoch sa splnomocnenec žalobcu v tomto konaní zúčastnil, a teda aké úkony žalobcovi účtoval. Uviedol, že súd prvej inštancie vychádzajúcz trestného spisu za tam uvedené úkony vykonané splnomocnencom žalobcu ich v takomto rozsahu aj priznal. Žalovaný 2/ vo svojom odvolaní namietal nepreskúmateľnosť výšky priznanej náhrady, ale neuviedol konkrétne úkony, za ktoré by poškodenému náhrada nepatrila. Súd prvej inštancie podrobne v dôvodoch rozsudku uviedol, z čoho prisúdená suma 6.528,21 eur pozostáva. Odvolací súd sa ďalej zaoberal námietkou žalovaného 2/, že si žalobca v trestnom konaní neuplatnil svoj nárok na náhradu škody riadne a včas (podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku), čo bolo aj dôvodom, prečo bol so svojím nárokom odkázaný na občianskoprávne konanie. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že si žalobca ako poškodený v trestnom konaní uplatnil svoj nárok na náhradu škody riadne a včas v súlade s ustanovením § 46 a nasl. Trestného poriadku. Žalobca ako poškodený si uplatnil v adhéznom konaní svoje právo na náhradu škody spôsobenej mu trestnými činmi žalovaných riadne a včas, t. j. najneskôr do skončenia vyšetrovania v konkrétnej výške ako bolestné, trovy právneho zastúpenia poškodeného, nemajetková ujma. V trestnom konaní k uloženiu povinnosti nahradiť žalobcovi ako poškodenému uplatnenú náhradu škody nedošlo z dôvodu, že pre rozhodnutie o náhrade škody by bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré by presiahlo potreby trestného konania a predĺžilo by ho. Odvolací súd po preskúmaní napadnutej časti rozsudku sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o premlčaní nároku žalobcu na zaplatenie sumy 16.447,20 eur z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia. Posledným nárokom, ktorého sa žalobca domáhal, a ktorý bol napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie zamietnutý bol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (66.387,84 eur) podľa § 11 a § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“). V danej veci si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v podaní z 3. septembra 2011 (v spise na č. l. 45) vo výške 66.387,84 eur, za „utrpenie psychickej poruchy, ktorá spočíva vo fóbických úzkostných stavoch s poruchami prispôsobenia sa na ťažší stres, čo si vyžaduje ďalšiu PN (viď znalecký posudok)“. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy za duševnú poruchu, ktorá u neho vznikla nepochybne v príčinnej súvislosti s trestným činom spáchaným žalovanými, čo vyplýva zo znaleckého posudku znalca MUDr. Kollára. Znalec v tomto znaleckom posudku práve uvedenú duševnú poruchu navrhol odškodniť v zmysle zák. č. 437/2004 Z. z. pod pol. č. 255 ako vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií počtom bodov 260, čo si žalobca v konaní uplatnil ako náhradu škody na zdraví z titulu SSU. S odkazom na vyššie uvedené o súbehu oboch nárokov, odvolací súd mal za to, že žalobca neuviedol žiadne také rozhodujúce skutkové tvrdenia o zásahu žalovaných do jeho osobnostnej sféry (najmä do práva na ochranu zdravia a súkromia a ako sa to prejavilo v jeho živote), ktoré by už neboli zohľadnené pri stanovení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Poukazoval len na znalecké posudky, ktoré ale túto otázku neriešili, pretože znalecké posudky sa týkali iného nároku, a to náhrady škody na zdraví (bolestné a SSU). Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno pre priznanie nároku podľa § 13 OZ, a preto súd prvej inštancie rozhodol správne, ak tento nárok zamietol.
3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný 2/ (ďalej ako „dovolateľ“) dovolanie, ktoré odôvodnil poukazom na § 420 písm. f/ CSP a na § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Vo vzťahu k § 420 písm. f/ CSP uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za nepreskúmateľné a arbitrárne v tom, že v konaní namietal, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody z titulu vzniknutých nákladov zastúpenia poškodeného v tres tnom konaní splnomocnencom, nes tač í i b a vyč íslenie nákladov zastúpenia, a le aj preukázanie ich skutočnej úhrady splnomocnencom, o čom žalobca v konaní nepredložil žiadny dôkaz. Ďalej namieta, že žalobca výšku svojej odmeny odvíja od výšky tarifnej odmeny za obhajobu v trestnom konaní a naviac ju z nepreskúmateľných dôvodov stanovuje za jeden úkon právnej pomoci trojnásobkom tejto odmeny. Vo vzťahu k námietke vyplývajúcej z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu závisí od vyriešenia právnej otázky, ktorá nebola doposiaľ riešená dovolacím súdom, a to od otázky ne/správnej aplikácie § 12 ods. 3 písm. b/ a § 13 ods. 3 vyhlášky č. 491/2004 Z. z. o odmenách, náhradách výdavkov a náhradách za stratu času pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov. Ďalej ako neriešenú uviedol právnu otázku vplyvu úspechu v civilnoprávnom spore na priznanie náhrady.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovaného 2/je dôvodné.
5. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. Pokiaľ zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu- ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
6. V danom prípade z dovolania žalovaného 2/ jednoznačne vyplýva, ž e napáda rozsudok odvolacieho súdu v celom jeho rozsahu na základe ustanovenia § 420 písm. f/ CSP a ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.
7. V zmysle § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
8. Dovolateľ poukázal na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a arbitrárne v tom, a súčasne v konaní namietal, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, z titulu vzniknutých nákladov zastúpenia poškodeného v trestnom konaní splnomocnencom, nestačí iba vyčíslenie nákladov zastúpenia, ale aj preukázanie ich skutočnej úhrady splnomocnencom o čom žalobca v konaní nepredložil žiadny dôkaz. Ďalej namietal, že žalobca výšku svojej odmeny odvíja od výšky tarifnej odmeny za obhajobu v trestnom konaní a naviac ju z nepreskúmateľných dôvodov stanovuje za jeden úkon právnej pomoci trojnásobkom tejto odmeny.
9. Prvým dovolacím dôvodom vytýkaným dovolateľom je tzv. vada zmätočnosti upravená v § 420 písm. f/ CSP, z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 9.1. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. 251/03).
10. Dovolateľ odvolaciemu súdu vytýkal v prvom rade nedostatočné odôvodnenie rozsudku. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať aj v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov - od 01.07.2016 strán sporu (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
11. Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP v spojení s § 220 ods. 2 CSP a je zmätočné. Dovolaciemu súdu nie je predovšetkým jasná odpoveď súdu prvej inštancie a odvolacieho s údu na námietku žalovaného 2 / týkajúcej s a skutočnej úhrady nákladov právneho zastúpenia poškodeného v trestnom konaní. Dovolateľ uvedenú námietku predostrel pred súdom prvej inštancie, kde uviedol, že „priznáva to, čo sa stalo, je ochotný to splatiť, ale nie v takej výške ako to uviedol žalobca, a teda by rád videl nejaké účty, čo to z toho vzniklo, nie iba ústnou formou“(č. l. 266). Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že pokiaľ ide o náhradu škody z titulu náhrady nákladov pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vzniknutých žalobcovi v trestnom konaní spolu v sume 6.528,21 eur, skutočnou škodou je aj ujma, ktorá vznikla poškodenému tým, že bol nútený vynaložiť náklady vzniknuté v spojitosti s uplatnením nároku v trestnom konaní. Žalobcovi vznikla takáto majetková ujma - škoda v podobe nákladov vynaložených na právne zastúpenia v trestnej veci, ktorá by mu inak v prípade, ak by k spáchaniu trestných činov žalovanými 1/ až 3/, a k ublíženiu na zdraví nedošlo, vôbec nebola vznikla. Súd preto priznal žalobcovi aj náhradu škody - náklady trov právneho zastúpenia vzniknutých žalobcovi v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 2T/73/2009 v sume spolu 6.528,21 eur. Dovolateľ uvedené namietal aj vo svojom odvolaní (č. l. 302), kde uviedol, že „pre úspešné uplatnenie tohto nároku nestačí vyčíslenie nákladov zastúpenia, ale aj preukázanie ich skutočnej úhrady splnomocnencovi poškodeného v trestnom konaní, o čom však žalobca nepredložil dôkaz, čím tak podľa dovolateľa neuniesol dôkazné bremeno“. Odvolací súd tu konštatoval, že niet dôvodu, aby žalovaní ako škodcovia neuhradili poškodenému - žalobcovi v rámci náhrady škody náklady súvisiace s jeho zastupovaním v trestnom konaní, pretože možnosť zvoliť si obhajcu je základné právo poškodenéhov trestnom konaní. Je treba uviesť, že trovy právneho zastúpenia žalobcu ako poškodeného v trestnom konaní vznikli v dôsledku a v priamej príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaných a iba skutočnosť, že o nich nebolo rozhodnuté v trestnom konaní nezakladá stav, že by mal byť poškodený tohto práva zbavený. Dovolací súd má z uvedeného za to, že súd prvej inštancie a rovnako aj odvolací súd dovolaním napadnutý rozsudok v otázke preukázania skutočnej úhrady nákladov za právne zastúpenie neodôvodnili dostatočne a preskúmateľným spôsobom. Tým došlo k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý proces, dovolanie podľa § 420 písm. f/ CSP je nielen prípustné, ale aj dôvodné a potrebné je napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
12. Vzhľadom na to, že dovolací súd vyhovel námietke vyplývajúcej z § 420 písm. f/ CSP, tak sa ďalšími uplatnenými námietkami nezaoberal.
13. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). O trovách dovolacieho konania preto rozhodne odvolací súd.
14. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.