2 Cdo 205/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., so sídlom v B., pobočka K., proti povinnému S., so sídlom v K., o vymoženie 444,50 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. Er 1196/2001, o dovolaní súdneho exekútora  

JUDr. Ing. K. M. proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 29. júna 2011 sp. zn.  

5 CoE 6/2011, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e   uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 29. júna 2011 sp. zn.  

5 CoE 6/2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice II uznesením zo 16. júna 2010 č.k. Er 1196/2001-12 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju (z dôvodu výmazu povinného z obchodného registra).

Oprávnenej uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy konania v sume 44,73 €  

do 15 dní od právoplatnosti uznesenia.

Okresný súd Košice II uznesením z 23. júla 2010 č.k. Er 1196/2001-18 zrušil svoje

skoršie rozhodnutie zo 16. júna 2010 č.k. Er 1196/2001-12. Rozhodnutie odôvodnil tým, že

napadnuté uznesenie vydané vyšším súdnym úradníkom (§ 374 ods. 4 O.s.p.) vychádzalo

z nesprávneho právneho posúdenia veci, preto sudca odvolaniu vyhovel.

Okresný súd Košice II uznesením z 18. októbra 2010 č.k. Er 1196/2001-22 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že podaním doručeným súdu 21. mája 2010 exekútor oznámil, že

povinný bol z obchodného registra vymazaný a navrhol exekúciu z tohto dôvodu zastaviť.

Súd preto s poukazom na § 19 O.s.p., § 20a ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 57 ods. 1   písm. g/, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, exekúciu zastavil. O trovách

exekúcie rozhodol v zmysle § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a 2, § 203 ods. 1 a 2

Exekučného poriadku. Uviedol, že oprávnenú nemožno zaviazať k úhrade trov exekúcie,

pretože zastavenie exekúcie nezavinila.

Krajský súd v Košiciach uznesením z 29. júna 2011 sp. zn. 5 CoE 6/2011 odvolanie

súdneho exekútora odmietol. Uviedol, že je potrebné vychádzať z § 37 Exekučného poriadku

v znení pred 1.2.2002, kedy Exekučný poriadok exekútorovi postavenie účastníka exekučného

konania ešte nepriznával (exekučné konanie sa začalo 30. marca 2001). Vzhľadom na to, že

exekútor nebol v prejednávanej veci osobou oprávnenou na podanie odvolania, muselo byť

jeho odvolanie odmietnuté (§ 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.).

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal súdny exekútor dovolanie. Navrhol

rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť  

a dôvodnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p. Vadu v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. videl v tom, že jeho odvolanie bolo krajským súdom odmietnuté, hoci na to neboli

splnené podmienky. Tým bolo porušené aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky. Uviedol, že exekútor je vždy vtedy

účastníkom konania, ak mu Exekučný poriadok priznáva procesné práva, resp. vždy vtedy, ak

postup súdu sa bezprostredne týka práv exekútora vyplývajúcich z činnosti exekútora ako

osoby vykonávajúcej verejnú moc. Ďalej poukázal na porušenie svojho práva v súvislosti

s doručovaním odvolania oprávnenej proti uzneseniu okresného súdu zo 16. júna 2010 č.k.  

Er 1196/2001-12. Navrhol, aby sa dovolací súd zaoberal aj otázkou predčasného zastavenia

exekúcie.

Oprávnená sa k dovolaniu súdneho exekútora nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl. O.s.p. možno napadnúť dovolaním.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný

prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239  

ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie

stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je v zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. prípustné

tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,

ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie  

o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide  

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Keďže v prejednávanej veci je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu,

ktorým bolo odmietnuté odvolanie súdneho exekútora, nie je v zmysle § 239 O.s.p. dovolanie

proti nemu prípustné.

S prihliadnutím na námietky dovolateľa a tiež vzhľadom na zákonnú povinnosť

dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., dovolací súd

sa zaoberal aj otázkou, či sa v konaní na súde nižšieho stupňa nevyskytla niektorá z týchto

vád. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné (teda aj dôvodné) proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku aj uzneseniu), ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia § 237 O.s.p. pritom nie je založená už

tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou

uvedenou § 237 O.s.p., ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí. Vady v zmysle § 237 písm. a/ až

e/, g/ O.s.p. dovolateľ nenamietal, tieto v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.

Dovolateľ namietal procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú videl najmä  

v tom, že odvolací súd nesprávne odmietol jeho odvolanie, pretože ho pokladal za osobu

neoprávnenú na jeho podanie.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu,

ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky

súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Zákon č. 32/2002 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, v § 37 ods. 1 na konci

pripojil vetu : Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený

exekútor. Tento zákon nadobudol účinnosť 1. februára 2002. V zmysle § 235 ods. 2

Exekučného poriadku (prechodné a záverečné ustanovenia) exekučné konania, ktoré sa začali

do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že aj keď v zmysle prechodných a záverečných ustanovení Exekučného

poriadku nebolo možné v danej veci aplikovať § 37 ods. 1 v znení od 1. februára 2002,

odvolací súd mal súdneho exekútora považovať za účastníka pre určitý úsek konania bez

ohľadu na to, že toto nebolo uvedené priamo v Exekučnom poriadku. Účastníkom pre určitý

úsek konania je osoba (fyzická osoba alebo právnická osoba, prípadne aj štát podľa § 48),  

o ktorej procesných právach a povinnostiach sa má v konaní rozhodovať (Mazák, J.  

a kolektív. : Základy občianskeho procesného práva, Bratislava, Iura Edition, 2007, s. 97).

V rámci rozhodovania sa v tomto prípade riešia jedine procesné otázky (okrem iných napr. aj

trovy konania). Postavenie inej osoby ako účastníka pre určitú časť (exekučného) konania je

potrebné vyvodiť z konkrétnej procesnej situácie. V prípade, že sa rozhodovalo o trovách

exekúcie, nebolo preto možné s poukazom na vyššie uvedené odmietnuť odvolanie súdneho

exekútora ako podané neoprávnenou osobou.

Uvedeným postupom odvolacieho súdu bola súdnemu exekútorovi odňatá možnosť

konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p).

So zreteľom na skutočnosť, že konanie bolo v danej veci postihnuté vadou v zmysle  

§ 237 písm. f/ O.s.p., zrušil dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu a vec mu vrátil  

na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na zrušenie rozhodnutia odvolacieho

súdu nezaoberal sa ďalšími dôvodmi, z ktorých súdny exekútor vyvodzoval opodstatnenosť

svojho opravného prostriedku.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania  

a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. novembra 2011

  JUDr. Martin Vladik, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová