2Cdo/202/2021

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne B. U., narodenej W., Z., zastúpenej KAIFER advokátska kancelária s. r. o., Košice, Fibichova 11, IČO: 36 861 561, proti žalovaným 1/ B. F., narodenej W., zomrelej W., 2/ M. Z., narodenej W., S., 3/ Z. E., narodenej W., K., 4/ Q. K., narodenej W., N. 5/ B. U., narodenej W., R., 6/ M. O., narodenému W., Z., 7/ R. U., narodenej W., S., 8/ E. U., narodenej W., K., žalovaní 2/ až 8/ zastúpení advokátom JUDr. Slavomírom Kučmášom, advokátska kancelária so sídlom Michalovce, Plynárenská 1, 9/ B. O., narodenej W., S., o určenie dedičského práva, vedenom na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 14C/52/2014, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 25. novembra 2020 sp. zn. 9Co/348/2019, takto

rozhodol:

I. Pokračuje v konaní s právnymi nástupcami žalovanej 1/ ako žalovanými 1a/ P.. R. F., narodeným 2. novembra XXXX, E. XXX, 1b/ N. F., narodeným XX. októbra XXXX, C. XX a 1c/ Z. F., narodeným 9. júna XXXX, C. XX.

II. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 25. novembra 2020 sp. zn. 9Co/348/2019 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I.

1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 7. októbra 2016 č. k. 14C/52/2014-116, zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že je dedičkou v 3. dedičskej skupine po poručiteľovi P.. A. O., nar. XX. februára XXXX, zomr. XX. októbra XXXX, naposledy bytom Z., Ul. J. N. XX a žalovaným priznal náhradu trov konania v plnej výške.

2. Krajský súd v Košiciach uznesením z 29. decembra 2017 č. k. 9Co/116/2017-150 uvedený rozsudok z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, aby v ďalšom konaní vykonané dôkazy riadne vyhodnotil, konkrétne aby uviedol, čo mu z výpovedí svedkov a predložených listín vyplynulo a v prípade, ak výpovede svedkov považuje za účelové, aby uviedol konkrétne relevantné dôvody, pre ktoré výpovede niektorých svedkov sú alebo nie sú účelové.

II.

3. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom z 25. apríla 2019 č. k. 14C/52/2014- 211, žalobu zamietol a žalovaným priznal náhradu trov konania v plnej výške. S poukazom na § 115 a § 475 zákona č. 40/1964 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) uviedol, že súdy vykladajú spoločnú domácnosť ako súžitie dvoch alebo viacerých osôb, ktoré spolu žijú trvale, a ktoré spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby, teda nepostačuje len príležitostná výpomoc v domácnosti, spoločné trávenie dovoleniek a pod.

4. Mal preukázané, že žalobkyňa nemala na adrese N. (v byte poručiteľa) trvalý ani prechodný pobyt, správca tohto bytu evidoval v byte len osobu poručiteľa, meno žalobkyne nebolo uvedené na poštovej schránke ani na vstupných dverách do domu/bytu poručiteľa, keď podľa jeho názoru je bežné, že na účely doručovania poštových zásielok sa uvádzajú obe mená a priezviská, teda druha aj družky (bod 45. odôvodnenia jeho rozsudku). Z potvrdení Sociálnej poisťovne ani z potvrdení o dočasnej práceneschopnosti taktiež nemal preukázané, že by sa žalobkyňa skutočne zdržiavala na adrese poručiteľa, a to z dôvodu, že na jednotlivých potvrdeniach sa striedali vždy dve adresy, a to adresa poručiteľa a adresa trvalého pobytu žalobkyne a pre prípad kontroly žalobkyňa uvádzala striedavo obe adresy. Pokiaľ ide o výpovede svedkov B. M., P. U., O. M. a E. Z., tieto vzhľadom na ich príbuzenský pomer k žalobkyni súd vyhodnotil ako subjektívny názor s úmyslom pomôcť žalobkyni, pričom však žiadnou z týchto výpovedí nebolo preukázané spolužitie žalobkyne po dobu jedného roka pred smrťou poručiteľa. Dospel k záveru, ž e nebolo preukázané, ž e b y žalobkyňa žila v spoločnej domácnosti s poručiteľom minimálne po dobu jedného roka a spoločný pobyt bol len sporadický. Podľa úvahy súdu (bod 39.) „pokiaľ by vzťah medzi žalobkyňou a poručiteľom bol taký, ako tvrdí, nepochybne by v predmetnom byte mala trvalý alebo aspoň prechodný pobyt,...žalobkyňa ani poručiteľ však v tomto smere neprejavili žiadnu vôľu legalizovať tento stav, teda nahlásiť žalobkyňu na trvalý alebo prechodný pobyt alebo ako spolužijúcu osobu v súvislosti s platbami nájomného a platieb za úhrady spojené s užívaním družstevného bytu bytovému družstvu.“

5. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že náklady spojené s užívaním bytu boli uhrádzané poštovými poukazmi, na ktorých bol ako platiteľ uvedený vždy poručiteľ (bod 44. rozsudku). Hoci z výpovedí svedkov vyplynul záver, že žalovaná (zrejme „žalobkyňa“ - poznámka dovolacieho súdu) sa stretávala s poručiteľom, chodila k nemu do bytu, chodili spolu na obedy, večere, rekondičné pobyty a pod., podľa názoru súdu prvej inštancie z výpovedí svedkov nevyplynul záver, že by ktorýkoľvek z nich bol svedkom toho, ako sa žalobkyňa starala v byte poručiteľa o spoločnú domácnosť, napr. pripravovala jedlo, žehlila, prala, umývala okná, robila nákupy a pod.

Ani vyššie uvedené svedkyne B. M., P. U., O. M. a E. Z. nepoukázali na žiadnu konkrétnu situáciu, na základe ktorej by súd bezpochyby mohol vyvodiť záver, že žalobkyňa sa s určitosťou podieľala na starostlivosti o spoločnú domácnosť s poručiteľom a jej financovaní.

6. Na tom základe dospel k záveru, že nebola splnená podmienka žitia žalobkyne v spoločnej domácnosti s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou a starostlivosti žalobkyne o spoločnú domácnosť ako jej členky, preto považoval nárok žalobkyne za nedôvodný.

III.

7. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“) po odvolaní žalobkyne rozsudkom z 25. novembra 2020 sp. zn. 9Co/348/2019 (ďalej aj „rozsudok odvolacieho súdu“) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovaným priznal náhradu trov konania v celom rozsahu. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu, prvej inštancie.

8. Odvolací súd poukázal na to, že v prejednávanej veci je rozhodná skutočnosť, či žalobkyňa v čase smrti poručiteľa žila s poručiteľom jeden rok v spoločnej domácnosti, a či aj spoločne prispievali na náklady a spoločné bývanie, či išlo o vonkajšie znaky spoločnej domácnosti, č i spoločne hospodárili sfinančnými prostriedkami, č i viedli spoločnú domácnosť, a či sa o ňu aj spoločne starali, ktorá skutočnosť nebola preukázaná jednoznačne a ostala len v rovine tvrdenia žalobkyne.

9. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, čo do tvrdenia, že žila s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred smrťou v spoločnej domácnosti, a že ako členka tejto domácnosti sa starala o spoločnú domácnosť v zmysle § 115 OZ. Z uvedených dôvodov bolo podľa neho potrebné stotožniť sa so záverom súdu, že nebolo preukázané, že sú splnené zákonné predpoklady na určenie, že žalobkyňa je dedičkou v tretej dedičskej skupine po poručiteľovi.

10. Žiadny z dôkazov nepreukázal, že s poručiteľom spoločne financovali chod domácnosti, ani že žila s poručiteľom p o dobu 1 2 mesiacov pred jeho smrťou. Výhrady uvádzané žalobkyňou v odvolaní boli podľa odvolacieho súdu len opakovaním skutočností uvádzaných už pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd správne a presvedčivo vysporiadal.

11. Odvolací súd ďalej uviedol (bod 20.), že svedecké výpovede I. U., A. M., G. M. a K. Z., ktoré mali jednoznačne uviesť, že medzi žalobkyňou a poručiteľom išlo o trvalé harmonické spolužitie dvoch ľudí, ktorí fungovali ako riadna harmonická rodina so silnými citovými väzbami niekoľko rokov, a že ich vzťah sa podobal vzťahu manželskému, boli osobným názorom a hodnotením svedkýň, ktoré však nemožno zamieňať so skutočnosťami a tým, čo svedok osobne videl a počul, ktoré skutočnosti následne vyhodnocuje súd. Názory a hodnotenia svedkov vo všeobecnosti nemožno považovať za dôkazy, ktoré by bolo možné použiť v sporovom konaní pred súdom. Tieto totiž svedčili len o osobnom názore a postoji svedkov o spolužití poručiteľa a žalobkyne.

12. Odvolací súd v bode 21. rozsudku poukázal na rozhodnutie NS ČR Cpj 163/1982, R 34/1981, podľa ktorého pojem „spoločnej domácnosti“ vykladajú sudy dôsledne v zmysle ustanovenia § 115 OZ tak, že „spolužitie sa považuje pritom za trvalé, ak sú tu objektívne zistiteľné okolnosti, ktoré svedčia o úmysle viesť takéto spoločenstvo trvalo, nielen na prechodnú dobu. Súdy správne vychádzajú z toho, že spoločné uhrádzanie nákladov na životné potreby možno charakterizovať ako hospodárske spolužitie, pri ktorom osoby spoločne hospodária so svojimi príjmami, nie sú presne oddeľované finančné prostriedky a nerozlišuje sa, ktoré z vecí v domácnosti môžu tieto osoby užívať. Aj s ohľadom na vyššie uvedenú súdnu prax, pri výklade pojmu „spoločná domácnosť“, bolo možné urobiť záver, že žalobkyňa pred súdom nepreukázala, že s poručiteľom spoločne financovali chod domácnosti, že spoločne hospodárili so svojimi príjmami, že neboli presne oddeľované ich finančné prostriedky, a že v nej žila s poručiteľom po dobu 12 mesiacov pred jeho smrťou. Z uvedených dôvodov bolo podľa odvolacieho súdu potrebné rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

IV.

13. Rozsudok odvolacieho súdu napadla žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolaním. Prípustnosť dovolania odvodila z ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

14. Ako prvý dôvod dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľka namietla nepreskúmateľnosť a zmätočnosť rozsudku odvolacieho a prvoinštančného súdu, ako aj samotné súdne konanie, ktoré predchádzalo ich vydaniu, nakoľko v konaní nebolo rozhodnuté o zmene účastníka konania podľa príslušných procesných noriem. Podľa dovolateľky mal súd prvej inštancie rozhodnúť uznesením o zmene účastníka konania v zmysle § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, príp. v zmysle § 80 Civilného sporového poriadku, čo však neurobil. Súd prvej inštancie ani odvolací súd vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom neodôvodnili ako, a na základe akého rozhodnutia mohol odvolací súd na strane 10 odôvodnenia svojho rozhodnutia z 29. decembra 2017 sp. zn. 9Co/116/2017 uviesť, že na miesto žalovaného 10/ A. O., narodeného W. a zomrelého XX.XX.XXXX vstúpila do jeho práv a povinností dedička B. O., ktorá skutočnosť nebola zisťovaná ani preukázaná. Z uvedeného je podľa žalobkyne zrejmé, že konajúci súd jej znemožnil uskutočňovať procesné práva tým, že nerozhodol o jej návrhu na zmenu účastníka konania, teda o okruhu strán sporu.

15. Ďalší dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľka vzhliadla v zmätočnosti a nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu z dôvodu absencie riadneho odôvodnenia vo vzťahu k významným odvolacím námietkam, a v ktorom odvolací súdu nedal odpovede na všetky pre rozhodnutie významné otázky, nevykonal vyhodnotenie všetkých dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti a uviedol právne závery, ktoré si vzájomne odporujú, a to všetko najmä vo vzťahu k posúdeniu, či boli splnené všetky zákonné podmienky pre vyslovenie, že žalobkyňu možno zaradiť medzi dedičov v 3. dedičskej skupine.

16. V súvislosti s konštatovaním odvolacieho súdu v ods. 16. jeho rozhodnutia dovolateľka namietla, že súd prvej inštancie nepochybne nevzal do úvahy výpovede svedkov p. O. M., p. B. M., p. P. U., p. E. Z. s odôvodnením, že malo ísť o žalobkyni blízke osoby, ktorých výpovede vyhodnotil súd prvej inštancie ako „subjektívne názory s úmyslom pomôcť žalobkyni, s čím sa stotožnil aj odvolací súd, keď v ods. 20. svojho rozsudku uviedol, že uvedené svedecké výpovede „sú osobným názorom a hodnotením svedkov, ktoré však nemožno zamieňať so skutočnosťami, a tým čo svedok osobne videl a počul, ktoré skutočnosti následne vyhodnocuje súd. Názory a hodnotenia svedkov vo všeobecnosti nemožno považovať za dôkazy, ktoré by bolo možné použiť v sporovom konaní pred súdom. Tieto totiž svedčia len o osobnom názore a postoji svedkov o spolužití poručiteľa a žalobkyne.”

S uvedeným záverom sa dovolateľka nestotožnila, lebo svedkovia neprezentovali svoje subjektívne názory, ale po poučení podľa § 196 ods. 2 CSP uvádzali skutočnosti vnímané vlastnými zmyslami, a teda ich videli a počuli, tak ako to vyplýva aj zo zápisnice z pojednávania z 18. júna 2015:

- svedkyňa B. M. uviedla: „Následne mama bývala s ujom Janom v jeho byte na ul. N., kde sa presťahovala a keď sme chodili za mamou do Z. na návštevy, tak sme ich navštevovali v tomto jeho byte na ul. N.. Pokiaľ som tam ja chodila, mama varila, prala, upratovala, žili spolu ako manželia... Správala sa ako domáca pani, veľakrát sme prišli, už bolo navarené... Moja mama mala všetky svoje osobné veci v uvedenom byte, nikdy, keď som tam bola, niečo nezháňala ani nemusela odbehovať nikde inde...“

- svedkyňa P. U. uviedla: „V roku 2011-2012 moja svokra bývala v byte na ul. N. vo vedľajšom vchode... po návrate z práce svokra mi raz týždenne brávala syna k sebe, čiže k pánovi O.... svokra sa pohybovala v uvedenom byte ako domáca, mala tam svoje osobné, hygienické veci, varila a starala sa o domácnosť.“

- svedkyňa M. M. uviedla: „V byte, kde som ja bola (pozn. na ul. A.) žil iba brat mojej nevesty s manželkou a 2 deťmi, nikto iný...“

- svedkyňa E. Z. uviedla: „V roku 2011, 2012 sme sa navštevovali možno 10-15 krát, čo sme my s manželom došli k nim na návštevu, v tom čase žila moje sestra s pánom O. v jeho byte.. Tento ich vzťah bol pevný, ako manželský...“

- rovnako svedok p. K., kolega žalovanej uviedol, že v priebehu rokov 2011 a 2012 približne 30x donášal žalovanej veci do bytu poručiteľa - pracovné veci, dokumenty na podpis, ako aj iné veci slúžiace činnostiam spojeným s bývaním, resp. úpravou domácnosti, napr. mikrovlnku, kávovar a pod. 17. Ak súd prvej inštancie a ani odvolací súd neprihliadli na uvedené výpovede vyššie spomenutých svedkov, mali jasne uviesť, v čom v ich výpovediach vidia subjektívne názory a nie skutkové tvrdenia, resp. v čom mali ich výpovede pomôcť žalobkyni a pritom by uvedené tvrdenia neboli pravdivé. Ak súdy mali za to, že v prípade ak obsah výpovedí a vyhodnotenie dôkazu má byť výhodnejšie pre jednu stranu sporu a pre druhú nie a z uvedeného dôvodu nemalo byť na tieto dôkazy prihliadnuté, tak súd týmto postupom a úvahami zaťažil vyhodnocovanie dôkazov vážnou vadou, majúcou za následok odopretie práva na spravodlivý súdny proces, nakoľko vykonávanie dôkazov v súdnom konaní má za cieľ zistiť pri spornosti tvrdení strán sporu, ktoré tvrdenia sú preukázané a teda z logiky veci vyplýva, že aj dôkazy budú priaznivejšie vždy len pre jednu zo strán sporu, a to nepochybne z dôvodu, že tvrdenia strán sporu sú protichodné.

18. Obsah výpovedí uvedených svedkov bol vecný a jasne pomenúvajúci skutočnosti, ktoré videli alebo počuli, a teda záver súdov nižšej inštancie je v priamom rozpore s obsahom výpovedí a zároveň v tejto časti je podľa žalobkyne rozsudok nepreskúmateľný, nakoľko z týchto výpovedí nie je možné obsahkonfrontovať s úvahami, či už súdu prvej inštancie, resp. odvolacieho súdu, keďže súdy neuviedli vo svojich rozhodnutiach úvahy, ktorými sa riadili pri vyhodnotení výpovedí týchto svedkov, a teda prečo mali podľa súdu títo svedkovia len prezentovať subjektívne názory a nie to, čo videli a počuli v zmysle § 202 ods. 1 CSP a ustálenej súdnej judikatúry.

19. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít, ktoré sa ustálili na závere, že: „Spolužijúca osoba musí žiť v spoločnej domácnosti tak, ako by bola členom rodiny; vyžaduje sa, aby sa starala o spoločnú domácnosť (obstarávaním domácich prác, udržiavaním poriadku v byte, obstarávaním bielizne, údržbou šiat, prípravou jedla a pod.), alebo poskytovala prostriedky na úhradu potrieb spoločnej domácnosti alebo aby bola odkázaná výživou na poručiteľa.” „Osoba spolužijúca s poručiteľom v spoločnej domácnosti musí svojou osobnou činnosťou, finančne alebo akýmkoľvek iným spôsobom prispievať k udržiavaniu tejto domácnosti, pokiaľ jej v tom nebráni prechodné zdržiavanie sa na inom mieste z vážnych dôvodov.” (Z-IV. - Zborník stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí najvyšších súdov 1970-1983).

Vyššie uvedené zistenia však vie potvrdiť iba osoba blízka, resp. osoba žijúca v tesnej blízkosti poručiteľa alebo žalobkyne, nakoľko intímny vzťah poručiteľa a žalobkyne, ich vzájomné nažívanie, spoločné trávenie času a spoločné bývanie nie sú skutočnosťami, ktoré by boli bežne verejne navonok prezentované širokému okoliu, ale ide o súkromnú až intímnu sféru, čo pritom aj sami žalovaní, a to najmä žalovaná 9/ a žalovaný 6/, ako aj nebohý žalovaný 10/ vo svojich výpovediach sami uznali. V kontexte uvedeného preto dovolateľka zdôraznila, že intímny vzťah dvoch ľudí a ich vzájomné spolužitie môžu potvrdiť iba blízke osoby, resp. osoby bývajúce v tesnej blízkosti, ktorými osobami sú buď blízke osoby poručiteľa (ktorými sú z jednej strany žalovaní) ako aj žalobkyňa a blízke osoby samotnej žalobkyne a zároveň aj susedia, ktorí bývali v bytoch v rovnakom bytovom dome, resp. vchode, v ktorom vlastnil byt aj poručiteľ. Z výpovedí svedkov ako aj z výpovedí žalovaných podľa žalobkyne vyplynulo, že vzťah poručiteľa a žalobkyne, trvajúci minimálne od roku 2008 do smrti poručiteľa, bol minimálne v rozsahu priateľa a priateľky, príp. až na úrovni manželstva, ktoré vzhľadom na ich vek nechceli legitimizovať uzavretím sobáša, nakoľko obaja už mali za sebou manželstvo, pričom spoločné bývanie žalobkyne a poručiteľa bolo výpoveďami svedkov, resp. účastníkov konania riadne a nespochybniteľne preukázané. Dovolateľka namietla, že súdy nižšej inštancie nedali odpoveď na otázku, ako inak je možné preukázať bývanie a spolužitie dvoch osôb, ak nie výpoveďami osôb zdieľajúcich s nimi životné situácie.

20. Žiaden svedok a ani strana sporu neosvedčila a nepreukázala skutočnosti obsiahnuté v ods. 35., 36., 39., 51. a 52. rozhodnutia súdu prvej inštancie, keďže je všeobecne známe, že nie je možné preukazovať negatívne skutočnosti. Ak mali súdy za to, že boli preukázané, mali uviesť, ktorý svedok, a v ktorej výpovedi to uviedol, resp. z akého iného dôkazu takéto zistenia vyplývajú, avšak uvedené skutočnosti už súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí neuviedli. V tejto súvislosti považovala žalobkyňa za potrebné dať na zreteľ, že v prípade vyššie opísaných negatívnych skutočností sa presúva dôkazné bremeno na stranu sporu, ktorá z tvrdených skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, čo žalobkyňa s prihliadnutím na vyššie opísané skutočnosti nepochybne vykonala a existenciu vzťahu na úrovni manželstva a spoločnej domácnosti s poručiteľom riadne a dostatočne preukázala výpoveďami svedkov, na ktoré konajúce súdy však bezdôvodne neprihliadli, ako aj listinnými dôkazmi. Dovolateľka poukázala na závery obsiahnuté v uznesení najvyššieho súdu z 24. júna 2010 sp. zn. 5Dbo/52/2010, že: „Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.”

21.

Dovolateľka tiež namietla nesprávne a v rozpore s ich obsahom vyhodnotené potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti žalobkyne, ktoré súd prvej inštancie nevyhodnotil jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti s ohľadom na rozhodnú dobu pred smrťou poručiteľa. Skutočnosťou podľa žalobkyne je, že

:

- na potvrdení o dočasnej práceneschopnosti žalobkyne z 02.11.2010 je uvedené ako miesto zdržiavania sa žalobkyne adresa: A.

- na potvrdení o dočasnej práceneschopnosti žalobkyne z 12.09.2011 je ako trvalý/prechodný pobyt žalobkyne uvedená adresa: A.- potvrdení o dočasnej práceneschopnosti žalobkyne z 18.05.2012 je uvedené ako miesto zdržiavania sa žalobkyne adresa: A.

- na potvrdení o dočasnej práceneschopnosti žalobkyne z 08.06.2012 je uvedené ako miesto zdržiavania sa žalobkyne adresa: A.- na potvrdení o dočasnej práceneschopnosti žalobkyne z 26.09.2012 je uvedené ako miesto zdržiavania sa žalobkyne adresa: A..

Pokiaľ by si teda Okresný súd Michalovce vyhodnotil každé z potvrdení o dočasnej práceneschopnosti žalobkyne jednotlivo a zároveň všetky vo vzájomnej súvislosti s prihliadnutím na rozhodnú dobu pre rozhodnutie v predmetnej právnej veci, a to obdobie 12 kalendárnych mesiacov pred smrťou poručiteľa, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, tak by konajúci súd zistil, že v dobe minimálne 21 kalendárnych mesiacov pred smrťou poručiteľa je na všetkých v tejto dobe vydaných a v konaní predložených potvrdeniach o dočasnej práceneschopnosti žalobkyne vždy ako miesto, kde sa žalobkyňa počas práceneschopnosti zdržiavala, uvedené „A.“. Ostatné potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti žalobkyne predložené v predmetnom konaní, na ktorých sa má nachádzať údaj o mieste zdržiavania sa žalobkyne počas práceneschopnosti, t. j. na adrese J. N. XX, resp. J. N. 21 a aj na adrese J. N. XX, Z., sú z obdobia viac ako 21 kalendárnych mesiacov pred smrťou poručiteľa, prípadne z obdobia až po jeho smrti, ktoré obdobia však nemajú žiaden význam pre posúdenie žalobkyne ako dedičky po poručiteľovi v 3. dedičskej skupine To, že súd nevyhodnotil dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, keď na základe predložených potvrdení o dočasnej práceneschopnosti žalobkyne mal konštatovať, že ani z nich nevyplýva, že v rozhodnom období sa zdržiavala žalobkyňa v domácnosti spoločne s poručiteľom na ulici A., a to odkazujúc iba na fakt, že na predložených potvrdeniach o dočasnej práceneschopnosti žalobkyne sú uvádzané rôzne miesta zdržiavania sa žalobkyne, resp. jej trvalého/prechodného pobytu bez relevantného prihliadnutia na rozhodnú dobu minimálne 1 roka pred smrťou poručiteľa je postupom, ktorým bolo žalobkyni odňaté jej právo na spravodlivý proces. Potrebným je si aj uvedomiť, že potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti žalobkyne sú dôkazmi z rozhodnej doby, keď človek bez akéhokoľvek dôvodu, resp. pohnútky, spontánne uvádzal v danom čase a spätne už nezmeniteľne, kde býva, resp. kde sa zdržiava počas choroby alebo ochorenia (v ktorý čas chce byť nepochybne vo svojom najprirodzenejšom prostredí, a to doma). Neopomenuteľnou je taktiež skutočnosť, že predmetné potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti žalobkyne sú úradnými dokladmi pre príslušné kontrolné orgány, a teda aj z uvedeného dôvodu nemožno mať pochybnosti o správnosti a pravdivosti obsahu týchto potvrdení o dočasnej práceneschopnosti, ktoré sú verejnými listinami. 22. V súvislosti s konštatovaním súdu, že nemala trvalý a ani prechodný pobyt v byte poručiteľa, pričom náležite neodôvodnil, aké úvahy ho k tomu viedli, žalobkyňa namietla, že ak by uvedený záver podrobil konajúci súd vnútornej konfrontácii s prihliadnutím na ustanovenie § 8 zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a Registri obyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, tak by musel konštatovať, že prechodný pobyt a jeho voľba, resp. evidencia je právom a nie povinnosťou a nerealizovanie svojich práv nemôže b y ť n a ujmu žalobkyne. Zároveň dovolateľka pripomenula, že súd žiadnym spôsobom neodôvodnil, ako označenie dverí na byte poručiteľa iba menom poručiteľa mohlo mať vplyv na posúdenie, či v byte s ním bývala žalobkyňa, ktorú konajúci súd pokladal za jednu z rozhodných pre posúdenie skutočnosti, či žalobkyňa s poručiteľom spolu žili v spoločnej domácnosti. Tým súčasne svoje rozhodnutie zaťažil vadou nepreskúmateľnosti.

23. Zmätočnosť rozhodnutia vzhliadla dovolateľka tiež v tom, že odvolací súd v ods. 18. odôvodnenia uviedol, že: „Súd použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutočný stav ho správne aplikoval, tzn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného.”, pričom s úd prvej inštancie v ods. 57. odôvodnenia rozhodnutia uviedol iné podmienky pre možnosť posúdenia žalobkyne ako dedičky v 3. dedičskej skupine, oproti úvahám uvedeným v ods. 42., čospôsobilo zmätočnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie ako aj jeho nepreskúmateľnosť.

24. Nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP v spojení s § 432 CSP spočívalo podľa dovolateľky v tom, že odvolací súd dospel v prejednávanej veci k diametrálne odlišnému záveru, než ustálená judikatúra najvyšších súdnych autorít, konkrétne vyplývajúca zo zborníku Z-IV - Zborník stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí najvyšších súdov 1970-1983. V tejto súvislosti žalobkyňa zdôraznila, že už viac ako 50 rokov je judikatúra týkajúca sa podmienok pre zaradenie do 3. dedičskej skupiny OZ podľa § 475 ustálená na názore, že: „Spolužijúca osoba musí žiť v spoločnej domácnosti tak, ako by bola členom rodiny; vyžaduje sa, aby sa starala o spoločnú domácnosť (obstarávaním domácich prác, udržiavaním poriadku v byte, obstarávaním bielizne, údržbou šiat, prípravou jedla a pod.), alebo poskytovala prostriedky na úhradu potrieb spoločnej domácnosti alebo aby bola odkázaná výživou na poručiteľa.” Závery najvyšších súdnych autorít, a to ustálená súdna prax Najvyššieho súdu SR jednotne vychádza z rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/436/2001, 21Cdo/627/2001, 21Cdo/683/2006, 21Cdo/1203/2013, 21Cdo/2026/2011.

25. Napriek vyššie citovanej ustálenej súdnej praxi, sa odvolací súd od ustálenej judikatúry odklonil, keď vyslovil v rozsudku diametrálne odlišné právne závery. Rozhodnutie vo veci samej odvolací súd založil na iných právnych záveroch ako je vyššie citovaná rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, ba dokonca aj na iných záveroch, ako uviedol súd prvej inštancie. Zo strany odvolacieho súdu zjavne absentuje akékoľvek vysvetlenie, prečo sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe.

26. Poukázala na to, že súd prvej inštancie vychádzal z toho, že popri splnení podmienky žitia a bývania žalobkyne s poručiteľom viac ako jeden rok sa vyžaduje aj splnenie jednej z alternatívnych podmienok: a) splnenia podmienky starostlivosti o domácnosť obstarávaním domácich prác, udržiavaním poriadku v byte, obstarávaním bielizne, údržbou šiat, prípravou jedla a pod. b) alebo podmienky poskytovania prostriedkov na úhradu potrieb spoločnej domácnosti c) alebo podmienky odkázanosti výživou na poručiteľa (ods. 42. rozsudku súdu prvej inštancie).

Odvolací súd však pre záver o tom, že žalobkyňa je dedičkou v tretej skupine podľa § 475 ods. 1 OZ v bode 19. tretej vete odôvodnenia jeho rozsudku popri splnení podmienky žitia žalobkyne s poručiteľom v spoločnej domácnosti považuje za potrebné kumulatívne splnenie všetkých troch uvedených podmienok (namietaný „právny záver odvolacieho súdu č. 1“). Následne však v tom istom odseku 19. odôvodnenia rozsudku, avšak v siedmej vete, odvolací súd uvádza: „Súd dospel k správnemu záveru na základe vykonaného dokazovania, že neexistujú relevantné dôkazy preukazujúce nárok žalobkyne, nakoľko v konaní žiadny z dôkazov nepreukázal, že s poručiteľom spoločne financovali chod domácnosti, ani že žila s poručiteľom po dobu 12 mesiacov pred jeho smrťou, čo sú zákonom stanovené predpoklady na určenie žalobkyne ako členky domácnosti, a teda zákonnej dedičky po poručiteľovi.” (ďalej aj „právny záver odvolacieho súdu č. 2“).

Napokon v prvej vete odseku 22. odôvodnenia rozsudku dospel odvolací súd k ďalšiemu právnemu záveru, a to že zákonom stanovenými predpokladmi na určenie žalobkyne ako členky domácnosti, a teda dedičky v III. dedičskej skupine sú iba spoločné financovanie chodu domácnosti a žitie s poručiteľom po dobu 12 mesiacov pred jeho smrťou (ďalej aj „právny záver odvolacieho súdu č. 3”). Z uvedeného je zrejmé, že popri tom, keď dal za pravdu a potvrdil správnosť záveru Okresného súdu Michalovce (ktorý vo svojom rozhodnutí popri podmienke spoločného žitia minimálne 1 roka v spoločnej domácnosti v bode 42. odôvodnenia rozsudku uvádza alternatívne ďalšie podmienky, z ktorých aspoň jedna má byť splnená), tak odvolací súd v dovolaním napadnutom rozsudku uviedol ďalšie právne názory (právny záver č. 1, č. 2 a č. 3), ktoré nemôžu obstáť nielen popri sebe, ale ani popri vyššie spomenutom závere Okresného súdu Michalovce.

Spomenuté závery odvolacieho súdu sú totiž vzájomne rozporuplné a uvádzajúce stále rôzne podmienky pre posúdenie žalobkyne ako dedičky v III. dedičskej skupine, ktorá skutočnosť zakladá dôvod zmätočnosti jeho rozsudku a jeho nepreskúmateľnosti, nakoľko tieto rozpory nie sú nijako odstránené a z rozsudku nie je možné ani vyvodiť, akými úvahami sa riadil nielen odvolací súd, ale aj prvostupňovýsúd pri svojom rozhodnutí, ak vedel dospieť v rozsudku v podstate k trom rôznym právnym záverom a z rozsudku ani nie je zrejmé, na základe ktorého z nich rozhodol, a na ktoré z nich neprihliadal a z akých dôvodov. Zmätočnosť dovolaním napadnutého rozsudku teda spočíva aj v tom, že odvolací súd dospel k nepochopiteľným vnútorne rozporným záverom, ktoré navyše postrádajú vecnosť a logickosť a bližšie zdôvodnenie. S poukazom na skutočnosť, že odvolací súd rozsudok založil na iných právnych záveroch ako vyššie citovaná rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, vydal tzv. prekvapivé rozhodnutie (Nález Ústavného súdu SR I. ÚS 236/06). 27. Súčasťou dovolania bol návrh žalobkyne na odklad právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu podľa § 444 ods. 2 CSP. Dôvodila, že vydaním rozhodnutia odvolacieho súdu došlo k nezvratnému procesu a v prípade, ak súd neodloží právoplatnosť rozsudku, bude sa pokračovať v dedičskom konaní po poručiteľovi bez žalobkyne iba so žalovanými 1/ až 9/, čo podľa dovolateľky bude viesť v prípade vyhovenia dovolaniu nepochybne k ďalším súdnym konaniam, a to najmä v súvislosti s vydaním vecí patriacich do dedičstva po poručiteľovi. Vyvolanie ďalších súdnych konaní v dôsledku opomenutia žalobkyne v dedičskom konaní, by bolo zjavne v rozpore so zásadou hospodárnosti, a to najmä s poukazom na veľký počet účastníkov konania. Žalobkyňa vyjadrila presvedčenie, že do času právoplatnosti rozhodnutia o dovolaní nedôjde k žiadnej ujme na právach žalovaných.

28. Rozhodnutie vo veci samej odvolací súd založil na iných právnych záveroch ako je vyššie citovaná rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, ba dokonca aj na iných záveroch ako uviedol súd prvej inštancie. Zo strany odvolacieho súdu zjavne absentuje akékoľvek vysvetlenie, prečo sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe.

29. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dovolateľka navrhla, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, alternatívne aby vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, a aby žalobkyni priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

V.

30. Z vyjadrenia žalovaných 2/ až 8/ vyplýva, že dovolacie dôvody uvedené žalobkyňou nepovažujú za naplnené, dovolanie považujú sa neprípustné, preto ho navrhli odmietnuť, príp. zamietnuť a priznať im voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania vo výške 100 %.

VI.

31. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 a 2 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

32. Pokiaľ ide o návrh žalobkyne na odklad právoplatnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia, najvyšší súd nezistil splnenie predpokladov pre takéto rozhodnutie (§ 444 ods. 2 CSP) a v súlade s jeho ustálenou praxou o tom nevydal samostatné uznesenie.

33. Relevantná právna úprava

Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

Podľa § 63 ods. 1 CSP ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať.

Podľa § 63 ods. 3 CSP ak to povaha sporu pripúšťa, môže sa v konaní pokračovať aj pred skončením konania o dedičstve.

Podľa § 119 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

Podľa § 119 ods. 2 CSP vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

Podľa § 475 ods. 1 OZ ak nededí manžel ani žiadny z rodičov, dedia v tretej skupine rovnakým dielom poručiteľovi súrodenci a tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti, a ktorí sa z toho dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa.

Podľa § 475 ods. 2 OZ ak niektorý zo súrodencov poručiteľa nededí, nadobúdajú jeho dedičský podiel rovnakým dielom jeho deti.

Podľa § 115 OZ domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby.

34. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (porovnaj sp. zn. 3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016).

35. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

36. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti.

K dovolaniu z dôvodov podľa § 420 písm. f) CSP

37. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názordovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (porovnaj sp. zn. 1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto posudzoval opodstatnenosť argumentácie dovolateľa, že v konaní (pred nižšími súdmi) došlo k ním tvrdenej vade zmätočnosti.

38. Pojmovým znakom vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. f) CSP je, že k nej došlo nesprávnym „procesným“ postupom s údu, ktorý znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pojem „procesný postup“ b o l vysvetlený u ž v o viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie), znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (tu porovnaj R 129/1999 a sp. zn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017, 3Cdo/22/2018, 4Cdo/87/2017, 5Cdo/112/2018, 7Cdo/202/2017 a 8Cdo/85/2018). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.

39. Dovolateľka ako dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP namietala nesprávny postup nižších súdov, spočívajúci v tom, že bez zisťovania okruhu dedičov pôvodne žalovaného 10/, A. O., zomr. XX.XX.XXXX, pokračovali v konaní so žalovanou 9/ ako jeho dedičkou (bod 20. zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu z 29.12.2017 - poznámka dovolacieho súdu).

40. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

41. Z obsahu ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva, že tento dovolací dôvod môže úspešne uplatniť len tá strana sporu, ktorej bolo v dôsledku nesprávneho procesného postupu znemožnené, aby uskutočňovala jej procesné práva a to v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Okolnosť, že súdy v konaní pokračovali ako s dedičkou pôvodného žalovaného 10/ so žalovanou 9/, nemala za následok to, že by žalobkyňa nemohla uplatňovať v konaní akékoľvek jej patriace procesné práva. Pritom sama, v zastúpení právnou zástupkyňou (č. l. 95), mala za to, že podiel žalovaného 10/ by mal prejsť na žalovanú 9/, naviac túto námietku neuplatnila v odvolaní proti rozsudku prvej inštancie. Dovolací súd preto uvedenú dovolaciu námietku nepovažoval za dôvodnú.

42. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04).

43. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.

44. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.

45. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

46. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

47. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú zákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu, ktorý zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných ústavnou.

48. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, vyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada, vyplývajúca z čl. 15 základných princípov Civilného sporového poriadku, normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci, nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (I. ÚS 6/2018).

49. K dovolateľkou vytýkanému hodnoteniu dôkazného a skutkového stavu dovolací súd uvádza, že nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu v zásade považované za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (pozri rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval už ústavný súd, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017).

50. Na druhej strane však skutkové zistenie súdu nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP vzhľadom k tomu, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo ak také zistenie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Hodnotiaca úvaha musí zodpovedať zásadám formálnej logiky (v podrobnostiach pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729). V rámci tejto kontroly dovolací s ú d m á možnosť vyhodnotiť a posúdiť, č i konanie n ie j e postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), a to pri dovolacom dôvode (vade zmätočnosti) v zmysle § 420 písm. f) CSP.

51. Dôkazným prostriedkom je v zmysle ustanovenia § 187 ods. 2 CSP najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina.

52. V prejednávanom p r íp ad e s ú d p r v e j inš tanc ie dovolateľkou nam ietané potvrdenia o práceneschopnosti vyhodnotil tak, že z nich podľa jeho názoru jednoznačne vyplýva, že „žalobkyňa sa len sporadicky zdržiavala v byte poručiteľa, nakoľko na jednotlivých potvrdeniach sa striedali vždy dve adresy, a to adresa poručiteľa a adresa trvalého pobytu žalobkyne“, pričom „z uvedeného mu vyplynulo, že žalobkyňa nežila s poručiteľom v spoločnej domácnosti,... pretože v takomto prípade by neuvádzala pre prípad kontroly sociálnych pracovníkov striedavo dve adresy, ale iba adresu bytu poručiteľa...“.

53. Z obsahu predložených potvrdení o dočasnej práceneschopnosti (legitimácií dočasne práceneschopného poistenca a Hlásení pre pobočku Sociálnej poisťovne o začiatku dočasnej PN) však vyplýva, že iba ku dňu 19.07.2010 žalobkyňa uvádzala ako trvalé bydlisko adresu A., avšak z ostatných potvrdení o práceneschopnostiach od 02.11.2010, od 18.05.2012 a od 08.06.2012, teda aj v rozhodnom období jedného roka pred smrťou poručiteľa, uvádzala nielen adresu trvalého pobytu (A.), ale aj adresu N. ako adresu, kde sa bude zdržiavať v čase dočasnej práceneschopnosti. Zjavne chybné vyhodnotenie týchto dôkazov v rozpore s ich obsahom ušlo aj pozornosti odvolacieho súdu, ktorý sa s touto zásadnou námietkou žalobkyne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal.

54. Rovnako za rozporné a bez zohľadnenia právnej úpravy (§ 8 ods. 2 zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky) považuje dovolací súd vyhodnotenie s ú d o m prvej inštancie (a odvolacím súdom aprobované) tej skutočnosti, že žalobkyňa u poručiteľa nemala nahlásený trvalý ani prechodný pobyt, ako skutočnosti (priamo) vylučujúcej tvrdenie žalobkyne o spolužití s poručiteľom.

V zmysle § 8 ods. 2 zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky má občan právo, nie povinnosť, ohlásiť ohlasovni v mieste prechodného pobytu začiatok, miesto a predpokladanú dobu prechodného pobytu. V tejto súvislosti treba uviesť, že ani skutočnosť, že na menovke na dverách bytu a na poštovej schránke popri poručiteľovi nebola žalobkyňa uvedená, hoci to je podľa názoru súdu prvej inštancie bežné, nie je skutočnosťou, ktorá by vylučovala možný záver o ich spolužití v danom byte.

55. Z výpovedí svedkov vyplynul súdu prvej inštancie záver, že žalobkyňa sa stretávala s poručiteľom, chodila k nemu do bytu, chodila s ním na obedy, večere, rekondičné pobyty a pod., avšak z výpovedí svedkov mu nevyplynul záver, že by ktorýkoľvek z nich bol svedkom toho, ako sa v byte poručiteľa starala o spoločnú domácnosť, napr. pripravovala jedlo, žehlila, prala, umývala okná, robila nákupy a pod. tak, ako je to u partnerov, ktorí žijú spolu a majú úmysel viesť spoločnú domácnosť bežné; žiaden z nich nemal vedomosť o tom, nebol svedkom situácie, na základe ktorej by bolo možné jednoznačne konštatovať, že žalobkyňa a poručiteľ spoločne hospodárili s finančnými prostriedkami, a tým spoločne riadili a starali sa o spoločnú domácnosť. V tomto smere svedecké výpovede B. a O. M. a E. Z.vzhľadom na ich príbuzenský vzťah k žalobkyni hodnotil ako subjektívny názor s úmyslom pomôcť žalobkyni. V rámci argumentácie tohto svojho záveru však nepoukázal na rozpor, či vzájomný nesúlad v uvedených výpovediach s inými dôkazmi, či na ich prípadnú vnútornú rozpornosť alebo nelogickosť, nevyhodnotil ani príp. celkovú nezaujatosť, dôveryhodnosť vypočutých svedkov podľa jednotlivých kritérií tzv. doktríny RAVEN samostatne a vo vzájomných súvislostiach.

56. Samotný kolegiálny, či rodinný vzťah osôb, ktoré sú stranami sporu alebo svedkami nemôže automaticky spochybňovať vierohodnosť obsahu prednesov týchto osôb, obzvlášť pokiaľ tieto osoby boli pred ich výsluchom riadne poučené podľa § 196 ods. 2 CSP.

57. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 276/2014 z 9. júna 2015, v ktorom tento konštatoval, ž e „spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania iba na základe ich kolegiálneho alebo iného rodinného či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť výpovedí spochybňovali aj iné, objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, kedy jediným dostupným dôkazom je práve iba výpoveď účastníkov konania či svedkov majúcich medzi sebou takýto vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno navrhovateľom a zároveň by viedlo k vytvoreniu neakceptovateľnej „prezumpcie nepravdivosti“ svedeckých výpovedí, či tvrdení účastníkov konania (teraz strán sporu).

58. Dovolací s ú d v o vzťahu k vykonávaniu dokazovania n a úč ely § 475 ods. 1 OZ poukazuje na ustálenú judikatúru, napr. rozhodnutia R 42/1972, rozsudok Najvyššieho súdu SSR sp. zn. 3Cz 74/78, či uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/158/2019:

Podľa rozhodnutia R 42/1972 „spoločnou domácnosťou poručiteľa a ďalších osôb treba rozumieť skutočné spolužitie v spotrebnom spoločenstve všetkých týchto os ôb, ktoré prispievajú na úhradu spoločných potrieb podľa svojich možností a schopností a každá z nich si ďalej obstaráva v rámci tohto spoločenstva to, čo potrebuje, pričom pomáha aj ostatným.“

V rozsudku sp. zn. 3Cz 74/78 najvyšší súd vyslovil: Osoba spolužijúca s poručiteľom v spoločnej domácnosti (v zmysle ustanovení § 474 ods. 1 a § 475 ods. 1 OZ) musí svojou osobnou činnosťou finančne alebo akýmkoľvek iným spôsobom prispievať k udržiavaniu tejto domácnosti, pokiaľ jej v tom nebráni prechodné zdržiavanie sa na inom mieste z vážnych dôvodov....“

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 4Cdo/158/2019 uviedol: „Domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby (§ 115 Občianskeho zákonníka); tento termín je v Občianskom zákonníku používaný v rôznom kontexte. Kritériá uvedené v ustanovení § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako podmienky subjektívneho dedičského práva v tretej dedičskej skupine z titulu spolužitia v spoločnej domácnosti, nie sú celkom totožné s kritériami, podľa ktorých sa posudzuje otázka spoločnej domácnosti podľa § 115 Občianskeho zákonníka (porovnaj aj V č. 4/1980),... Pojem spoločnej domácnosti v zmysle § 475 ods. 1 (ale aj § 474 ods. 1) Občianskeho zákonníka treba vykladať tak, že spravidla predpokladá spoločné bývanie v jednom alebo viac bytoch alebo domoch; musí však ísť o skutočné a trvalé spolužitie dvoch alebo viacerých ľudí (i), ktorí spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby (ii), alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa (iii). Osoba spolužijúca s poručiteľom v spoločnej domácnosti sa teda musí z tohto dôvodu starať o spoločnú domácnosť, pokiaľ jej v tom nebránia iné vážne dôvody prechodnej povahy, alebo byť odkázaná svojou výživou na nebohého poručiteľa. Zákon bližšie nevymedzuje, čo treba rozumieť pod pojmom „starostlivosť o domácnosť“. Tou teda môže byť podľa názoru najvyššieho súdu aj spoločné/individuálne uhrádzanie nákladov na svoje potreby, či potreby spolužijúcich osôb. Spor o tom, či určitá osoba spĺňala podmienky spoločnej domácnosti, ktoré zakladajú dedičské právo, je skutkovým sporom, prejavujúcim sa v špecifičnosti každého individuálneho životného spoločenstva, a to s ohľadom na nároky, možnosti, potreby, postavenie či životný štýl konkrétnych zúčastnených osôb, ktoré ho vytvárajú. Spolužitiu v spoločnej domácnosti nebráni, ak jej jeden člen prespáva aj v inom byte alebo jej členovia bývajú vo viacerých bytoch, ak napriek tomu vytvorili také spoločenstvo, ktoré saneobmedzovalo len na „občasné návštevy“ alebo na „príležitostnú pomoc“, ale v skutočnosti predstavovalo ich základnú a spotrebnú spoločnú domácnosť, v ktorej sa potreby hradili podľa možností a schopností jej členov, či podľa ich vzájomnej dohody. Pre interpretáciu požiadavky spoločnej domácnosti je preto nesprávny taký výklad, ktorý pojem spolužitia chápe iba vo formálnom zmysle, teda v duchu veľmi jednoduchého materializmu, v závislosti nielen od spoločného bývania, ale najmä od osobného uhrádzania rôznych poplatkov alebo výkonov určitých prác (napr. pranie, upratovanie, žehlenie a pod.) spojených s touto domácnosťou....“

59. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že konanie v danej veci je postihnuté závažnými deficitmi v dokazovaní, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalobkyne n a spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu preto zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 CSP v spojení s § 450 a § 390 CSP), keď sa už nezaoberal dôvodnosťou dovolania, podaného podľa § 421 CSP.

60. V ďalšom konaní odvolací súd rozhodne o trovách pôvodného konania ako aj o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

61. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.