2Cdo/20/2023

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Š. S., narodeného XX. S. XXXX, J., K. X, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária Laliková s. r. o., Bratislava, Jelačičova 8, IČO: 47 254 564, proti žalovanej C. G., narodenej XX. C. XXXX, Č. J. XXX, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS s. r. o., Šaľa, Hlavná 6, IČO: 47 241 543, o zaplatenie 30.000 eur, vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 10C/313/2016, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 28. februára 2022 sp. zn. 26Co/20/2021, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Galanta (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 12. novembra 2020 č. k. 10C/313/2016-685 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovanej zaplatenia 30.000 eur s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia. Žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

1.1. Súd prvej inštancie dôvodil, že predmetom konania bolo vrátenie zaplatenej kúpnej ceny v zmysle uzavretej kúpnej zmluvy z 22. júla 2013 vo výške 30.000 eur po odstúpení od zmluvy. Žalobca tvrdil, že k uzavretiu Kúpnej zmluvy č. 2/13 došlo na jeho byte 22. júla 2013, kedy žalovanej odovzdal aj kúpnu cenu vo výške 30.000 eur. Žalovaná poprela toto tvrdenie, pretože v predmetný deň sa nenachádzala v Bratislave, ale v popoludňajších hodinách, kedy podľa žalobcu mala byť uzavretá kúpna zmluva a vyplatená kúpna cena, bola na lekárskom vyšetrení u C.. L. Š.. Súd prvej inštancie konštatoval, že v prípade, keby aj došlo k platnému uzavretiu zmluvy, pre úspech žalobcu v konaní sa vyžadovalo preukázanie vyplatenia kúpnej ceny. Žalovaná popierala, že by jej žalobca vyplatil kúpnu cenu vo výške 30.000 eur. Podľa súdu prvej inštancie žalobca okrem výpovede svedka K. nepredložil ani jeden hodnoverný dôkaz o vyplatení kúpnej ceny a ani svedok K. nepotvrdil vyplatenie kúpnej ceny žalovanej. Dodal, že ani dôkaz z účtu žalobcu na 30.000 eur nepreukazuje vyplatenie kúpnej ceny, pričom žalobca v konaní uviedol, že kúpnu cenu mal v trezore, pretože nemá dôveru v bankové inštitúcie. Vzhľadom nasvedeckú výpoveď C. X. a písomné podanie C.. L. Š. bolo podľa názoru súdu prvej inštancie vylúčené, aby žalovaná bola v popoludňajších hodinách na byte u žalobcu v Bratislave, kde malo dôjsť k vyplateniu kúpnej ceny. Súd preto dospel k záveru, že žalobca ani jedným dôkazom v konaní nepreukázal vyplatenie kúpnej ceny, z ktorého dôvodu bolo potrebné žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 28. februára 2022 sp. zn. 26Co/20/2021 rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. Zároveň žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

2.1. Odvolací súd v odôvodnení zhodne so súdom prvej inštancie konštatoval, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno; vyhodnotenie súdu prvej inštancie, že žalobca žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal vyplatenie kúpnej ceny 30.000 eur žalovanej, považoval za správne a doplnil, že svedok K. nepotvrdil vyplatenie kúpnej ceny žalovanej, nakoľko len tvrdil, že žalovanú vzhliadol na chodbe a jej totožnosť v danom momente nepoznal. Dôkaz výpisu z účtu žalobcu nepreukazuje vyplatenie kúpnej ceny žalovanej, pričom žalobca sám v konaní uviedol, že kúpnu cenu mal v trezore, pretože nemá dôveru v bankové inštitúcie. Podľa odvolacieho súdu tvrdenia žalobcu boli rozporné, nevierohodné. Poznamenal, že aj v prípade, že medzi stranami došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy 22. júla 2013, spornou otázkou v konaní bolo riadne vyplatenie kúpnej ceny vo výške 30.000 eur žalobcom žalovanej. Odvolací súd poukázal na zastavenie trestného stíhania žalovanej za trestný čin podvodu, ktoré sa viedlo na tom skutkovom základe, že ako predávajúca s kupujúcim (v sporovom konaní žalobcom) uzavrela Kúpnu zmluvu č. 2/13 za kúpnu cenu vo výške 30 000 eur, vyplatenú v hotovosti pri podpise predmetnej zmluvy, pričom sa ako predávajúca mala zaviazať v zmysle kúpnej zmluvy, že najneskôr 30. apríla 2015 podá návrh na vklad do katastra nehnuteľností a že bez súhlasu kupujúceho nebude svojvoľne nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami, čo však neurobila. V tejto súvislosti akcentoval, že podľa trestných uznesení skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie a následne vznesené obvinenie, sa nestal. Odvolací súd ďalej s poukazom na podstatu bezdôvodného obohatenia konštatoval, že žalobca v konaní nepreukázal bezdôvodné obohatenie žalovanej na jeho úkor a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonal navrhnuté dôkazy, tieto dôkazy vyhodnotil podľa ustanovení § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, a vec správne právne posúdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 CSP.

3. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktoré odôvodnil nesprávnym procesným postupom súdu, ktorý mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP] a tiež nesprávnym právnym posúdením veci [§ 432 ods. 1 CSP]. Odvolaciemu súdu vyčítal, že sa nevenoval jeho odvolacej argumentácii v tom smere, že podľa čl. V Kúpnej zmluvy č. 2/13 bola kúpna cena žalovanej ako predávajúcej vyplatená v hotovosti pri podpise kúpnej zmluvy, čo potvrdila žalovaná ako predávajúca svojim podpisom. Ďalej uviedol, že postupom odvolacieho súdu došlo k závažným deficitom v dokazovaní, pretože súd deformoval dôkazy a porušil zásadu voľného hodnotenia dôkazov. V tejto súvislosti poznamenal, že počas konania predložil viacero listinných dôkazov vrátane svedeckej výpovede p. K., ktorými v celom rozsahu spochybnil nielen svedeckú výpoveď p. X., výpoveď žalovanej, ale aj samotné čestné prehlásenie C.. L. Š., čím zároveň preukázal pravdivosť svojich tvrdení o úhrade kúpnej ceny. Poukázal na to, že do súdneho spisu doložil výpisy z účtu, ktorými potvrdil výbery hotovosti spolu vo výške 30.000 eur, a teda že v rozhodnom čase vyplatenia kúpnej ceny žalobca disponoval hotovosťou; podpisom kúpnej zmluvy žalovaná potvrdila prevzatie kúpnej ceny v sume 30 000 eur a skonštatoval, že listinné dôkazy založené v spise potvrdzujú jeho tvrdenia a vyvracajú tvrdenia žalovanej. Kritizoval odvolací súd, ktorý neunesenie dôkazného bremena odôvodnil svojvoľným, nepresným a nesprávnym vyhodnotením argumentáciu žalobcu. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že z dovolania žalobcu nie je zrejmé, aké konanie odvolacieho súdu má napĺňať nesprávny procesný postup a výkon akých procesných práv žalobcu mal byť nesprávnym postupom znemožnený. V skutočnosti žalobca nevytýka súdu nesprávny procesný postup, ale to, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. V tejto súvislosti doplnila, že súdy nižších inštancií dospeli na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým zisteniam a upozornila, že dovolanie nespĺňa náležitosti podľa ustanovenia § 421 v spojení s § 432 ods. 2 CSP. Preto navrhla dovolanie podľa § 447 písm. c) CSP odmietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

1 0. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

12. Žalobca vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal i/ nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ii/ deficity v dokazovaní a svojvoľné hodnotenie dôkazov.

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

14. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).

15. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý proces.

16. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP), a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné či nedostatočne odôvodnené. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, na základe čoho dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcom v konaní.

16.1. Odvolací súd po výklade uplatnených odvolacích dôvodov žalobcom upriamil svoju pozornosť naprejednaciu zásadu sporového konania a s ňou súvisiacu problematiku dôkazného bremena. Uviedol, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Tiež konštatoval, že strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov; rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany.

16.2. Odvolací súd ďalej jasne deklaroval, že spornou otázkou v konaní bolo riadne vyplatenie kúpnej ceny vo výške 30 000 eur žalobcom žalovanej. V nadväznosti na uvedené, pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnil, z akého dôvodu nepovažoval výpoveď svedka K. za rozhodujúcu, odvolací súd zdôraznil záver prvoinštančného súdu, že žalobca žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal vyplatenie kúpnej ceny vo výške 30.000 eur žalovanej. V kontexte uvedeného osobitne zdôraznil, že svedok K. nepotvrdil vyplatenie kúpnej ceny žalovanej, ale len tvrdil, že žalovanú vzhliadol na chodbe a jej totožnosť v danom momente nepoznal. Odvolací súd zároveň tvrdenia žalobcu vyhodnotil ako rozporné a nevierohodné; zastával názor, že ani dôkaz v podobe výpisu z účtu žalobcu z 18. apríla 2013, 29. apríla 2013 a 12. mája 2013, potvrdzujúci výbery spolu vo výške 30.000 eur, nepreukazuje vyplatenie kúpnej ceny žalovanej, pričom žalobca sám v konaní uviedol, že kúpnu cenu mal v trezore, pretože nemá dôveru v bankové inštitúcie.

16.3. Vo vzťahu k ďalším odvolacím námietkam, podľa ktorých žalobca uniesol dôkazné bremeno, a to s poukazom na znalecký posudok vypracovaným v trestnom konaní, či na rozpory medzi výpoveďami svedkýň X., C.. L. Š. a žalovanej v sporovom konaní a ich výpoveďami pred OČTK, odvolací súd vychádzal z toho, že v hodnotení vykonaných dôkazov a poznatkov súdom prvej inštancie z hľadiska ich závažnosti, pravdivosti či vierohodnosti nezistil logický rozpor s tým, že odvolanie žalobcu neobsahuje tvrdenia, že by súd prvej inštancie zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov konania nevyplynuli, alebo naopak opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo. Po predostretí teoretických východísk na hodnotenie svedeckej výpovede odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie ich rešpektoval a žalobcom namietané dôkazy správne vyhodnotil. V súvislosti s deklarovaným trestným stíhaním voči žalovanej uviedol, že Okresná prokuratúra Bratislava III uznesením z 29. júna 2018 zastavila trestné stíhanie žalovanej za trestný čin podvodu v spojení s uznesením Krajskej prokuratúry v Bratislave zo 6. augusta 2018, ktorá sťažnosť žalobcu zamietla. Z oboch uznesení vyplývalo, že skutok, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie a následne vznesené obvinenie, sa nestal. Rovnako odvolací súd poukázal na podstatu bezdôvodného obohatenia a zopakoval, že žalobca v konaní nepreukázal, že žalovaná sa na jeho úkor bezdôvodne obohatila. Sumarizujúc vyššie uvedené odvolací súd skonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonal navrhnuté dôkazy, tieto dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie a vec správne právne posúdil.

17. Na základe uvedeného možno konštatovať, že odvolací súd pri hodnotení skutkových zistení a skutkových záverov z hľadiska dôkazného bremena žalobcu neopomenul vziať do úvahy žiadnu z (rozhodných) namietaných skutočností v odvolaní, či skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo, z uvedeného je zrejmé, z akých dôvodov odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré treba v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako jeden vecný celok) všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalobca sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý procesnepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04,

I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

17.1. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Neostáva preto nič iné, než konštatovať, že v prejednávanej veci boli z tohto pohľadu súdmi nižších inštancií splnené ústavnoprávne nároky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

18. Pokiaľ dovolateľ namietal svojvoľné hodnotenie dôkazov, resp. deficity v dokazovaní, dovolací súd v prvom rade uvádza, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov. ustanovenie § 442 CSP. Dovolaním sa preto vo všeobecnosti nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

18.1. Zdržanlivosť najvyššieho súdu k preskúmavaniu hodnotenia dôkazov však v poslednom čase naráža na recentnú judikatúru ústavného súdu (sp. zn. III. ÚS 104/2022), v zmysle ktorej preskúmanie logickej, funkčnej a teleologickej konzistentnosti hodnotenia dôkazov je súčasťou posudzovania práva na spravodlivý proces, a teda preskúmanie hodnotenia vykonaných dôkazov je preskúmanie procesného postupu súdu.

18.2. Zásada viazanosti zisteným skutkovým stavom neznamená, že najvyšší súd je viazaný takou interpretáciou dôkazu, ktorá v sebe obsahuje ničím nepodloženú účelovo vytvorenú domnienku, ktorej jediným cieľom je vylúčiť danosť nároku. Rovnako túto zásadu nemožno interpretovať ako nemožnosť najvyššieho súdu reagovať na zjavný, ničím neodôvodnený, a preto arbitrárny skutkový omyl. Preto najvyšší súd má právo skúmať, či hodnotenie dôkazov nie je natoľko mimo prípustného a logického rámca hodnotenia dôkazov a teda, či nedošlo týmto procesným postupom súdu k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (pozri III. ÚS 104/2022, bod 18 a 19).

18.3. Dovolací súd dodáva, že zásada voľného hodnotenia dôkazov zakotvená v čl. 15 Základných princípov CSP a v § 191 CSP vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 ústavy) a znamená, že záver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania.

18.4. Právo na spravodlivý proces je preto naplnené aj tým, že súdy po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, žeich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/2004).

18.5. Summa summarum nedá sa vylúčiť, že k porušeniu tohto práva dôjde aj tým, že zistenie skutkového stavu je prima facie natoľko chybné (svojvoľné), že by k nemu súd pri rešpektovaní základných zásad hodnotenia vykonaných dôkazov nemohol nikdy dospieť - ide o extrémny rozpor medzi vykonanými dôkazmi a z nich urobenými skutkovými zisteniami (porov. I. ÚS 6/2018), alebo tým, že prijaté právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami resp. že z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú (porov. I. ÚS 243/2007).

18.6. Otázka, či súd pri zisťovaní skutkového stavu rešpektoval ústavno-procesné zásady (ako napr. zákaz tzv. deformácie dôkazu, či opomenutého dôkazu, zásadu rovnosti zbraní, priamosti, voľného hodnotenia dôkazov) je preto otázkou procesnoprávnou, ktorá ako taká môže byť dovolaciemu súdu predložená v dovolaní ako prípustný dovolací dôvod podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Zásadám spravodlivého procesu zodpovedá tiež požiadavka, aby súdom urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené.

19. So zreteľom na vyššie uvedené, vec prejednávajúci senát pristúpil k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý proces, kedy podstatou dovolacieho prieskumu nebolo prehodnocovanie skutkového stavu, ale kontrola postupu odvolacieho súdu pri procese jeho zisťovania a vyhodnocovania, ergo preskúmanie toho, či hodnotenie dôkazov je alebo nie je natoľko svojvoľné, že znamená zásah do tohto práva.

20. V prejednávanej veci bolo sporným riadne vyplatenie kúpnej ceny vo výške 30.000 eur žalobcom žalovanej, ohľadom čoho žalobca podľa súdov nižších inštancií neuniesol dôkazné bremeno.

21. Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Strana domáhajúca sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo (k tomu porovnaj aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 9. júna 2020 sp. zn. I. ÚS 24/2019). Inými slovami, dôkazné bremeno možno vymedziť ako procesnú zodpovednosť strany sporu za to, že súdu budú rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno vzťahuje, preukázané. Pojem „dôkazné bremeno“ sa najčastejšie používa v spojení s jeho unesením alebo neunesením; ak ho strana sporu (ne)uniesla, znamená to, že sa jej (ne)podarilo skutočnosť preukázať bez ohľadu na to, či si dôkaznú povinnosť splnila či nesplnila.

22. V okolnostiach danej veci je zrejmé, že skutkovým predpokladom, z ktorého dovolateľ mohol odvodzovať účinky pre neho priaznivej právnej normy spôsobujúcej vydanie bezdôvodného obohatenia, bolo preukázanie vyplatenia (odovzdania) sumy 30.000 eur v prospech žalovanej. Z hľadiska základného rozloženia bremena tvrdenia a dôkazného bremena túto skutočnosť bol v konaní povinný preukázať žalobca.

22.1. Súdy sa s otázkou, ktorú zo strán sporu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať reálne odovzdanie kúpnej ceny, riadne vysporiadali. Žalobca v konaní tvrdil, že k uzavretiu Kúpnej zmluvy č. 2/13 došlo na jeho byte dňa 22. júla 2013, kedy žalovanej odovzdal aj kúpnu cenu. Na preukázanie svojich tvrdení poukazoval na výpovede svedka K., dôkaz výpisu z účtu a čl. V Kúpnej zmluvy č. 2/13 podpísanej žalovanou, ktorým podpisom potvrdila prevzatie kúpnej ceny v sume 30.000 eur. Súdy nižších inštancií dospeli k záveru, že žalobca relevantným spôsobom nepreukázal vyplatenie kúpnej ceny žalovanej, keď ani svedok K. nepotvrdil jej vyplatenie, keďže iba tvrdil, že žalovanú vzhliadol na chodbe a jej totožnosťv danom momente ani nepoznal. Ani dôkaz v podobe výpisu z účtu žalobcu z 18. apríla 2013, 29. apríla 2013 a 12. mája 2013, preukazujúci výbery spolu vo výške 30.000 eur, taktiež nepreukazoval (vzhľadom aj na absenciu časovej či účelovej súvislosti) vyplatenie kúpnej ceny žalovanej, pričom žalobca sám v konaní uviedol, že kúpnu cenu mal v trezore, pretože nemá dôveru v bankové inštitúcie. Naopak, žalovaná tvrdenia žalobcu po celý čas rozporovala a tvrdila, že odovzdaniu sumy 30.000 eur nedošlo; v tejto súvislosti poukázala na zastavenie trestného stíhania voči jej osobe za trestný čin podvodu na tom skutkovom základe, ktorý prezentoval žalobca, a tiež výpoveď C. X. a písomné podanie C.. L. Š., ktoré preukazovali, že v čase, kedy malo dôjsť podľa tvrdenia žalobcu k vyplateniu kúpnej ceny, sa nachádzala na lekárskom vyšetrení v Galante. Podľa názoru dovolacieho súdu nižšie súdy zodpovedajúco zásadám formálnej logiky a zistenému skutkovému stavu uzavreli, že žalobca ani jedným dôkazom v konaní nepreukázal vyplatenie kúpnej ceny a v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Ich hodnotiace úvahy majú funkčnú a teleologickú oporu v priebehu konania.

22.2. Pokiaľ dovolateľ poukazoval na podpis predmetnej kúpnej zmluvy žalovanou, ktorým potvrdila prevzatie hotovosti v sume 30 000 eur, súdy opakovane zdôraznili, že aj v prípade, že došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovanou 22. júla 2013, spornou otázkou v konaní bolo riadne vyplatenie kúpnej ceny vo výške 30.000 eur žalobcom žalovanej, čo však pri vyhodnotení skutkových zistení v celosti žalobca nepreukázal. Z uvedeného je zrejmé, že dôkazné bremeno vo vzťahu k tejto skutočnosti neprešlo zo žalobcu na žalovanú iba v dôsledku toho, že žalobca predložil súdu podpísanú kúpnu zmluvu, v ktorej je uvedené, že žalovaná (predávajúca) prevzala hotovosť v sume 30.000 eur. Súdy vyhodnocovali splnenie dôkazného bremena žalobcu posúdením výsledkov dokazovania o dokazovanej otázke z vykonaných dôkazov ich zhodnotením jednotlivo a aj vo vzájomnej súvislosti so záverom o tom, či žalobca dôkazné bremeno uniesol, alebo to tak nebolo. V tomto prípade oba súdy dospeli k záveru, podľa ktorého žalobca dôkazné bremeno neuniesol. Z hľadiska preukázania odovzdania vecí (peňazí) je potrebné dodať, že vyhlásenie dlžníka v písomnej zmluve, podľa ktorého veci (peniaze) prebral, nie je postačujúce (k tomu porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 37/2013).

22.3. Napokon hodno dodať, že pokiaľ žalobca namietal rozpory v tvrdeniach žalovanej, vo výpovedi svedkyni X., či spochybňoval čestné prehlásenie C.. L. Š., a to poukazom napr. na výpoveď p. X. pred orgánmi činnými v trestnom konaní či na list spoločnosti Möbelix SK, s. r. o., tieto námietky (vzhľadom na ich povahu) neboli spôsobilé ovplyvniť záver o unesení dôkazného bremena, ktoré zaťažovalo jeho samotného, vo vzťahu k (jedinej) spornej skutočnosti, z ktorej mohol žalobca odvodzovať priaznivé účinky pre jeho úspech v spore. Prevažujúca väčšina námietok dovolateľa má preto skôr povahu nespokojnosti s výsledkom hodnotenia dôkazov, keďže závery a skutkové ustálenia súdu nevyzneli v jeho prospech.

23. Sumarizujúc vyššie uvedené dovolací súd v okolnostiach preskúmavanej veci nezistil ústavnoprávne deficity v rámci zisťovania skutkového stavu veci, súdy nižších inštancií postupovali v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania, najmä zásadou voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 CSP) a princípmi všeobecnej spravodlivosti. Zároveň pri zisťovaní skutkového stavu rešpektovali ústavno-procesné zásady (ako sú zákaz tzv. deformácie dôkazu, či opomenutého dôkazu, zásadu rovnosti zbraní, priamosti, voľného hodnotenia dôkazov), napadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie obsahujú riadne odôvodnenie myšlienkového procesu hodnotenia dôkazov, zo záverov oboch súdov nižších inštancií dovolací súd nezistil porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a prijaté skutkové závery nevykazujú známky svojvoľnosti, nelogických úsudkov či zrejmého omylu. Námietky žalobcu v tomto smere preto dovolací súd považoval z hľadiska prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP za neopodstatnené.

24. Žalobca ďalej v dovolaní uvádza, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávne právne posúdenie veci je prípustným dovolacím dôvodom len, ak sa týka takej právnej (a nie skutkovej) otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd buď odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [§ 421 ods. 1 písm. a) CSP], alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [§ 421 ods. 1písm. b) CSP], alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne [§ 421 ods. 1 písm. c) CSP], pričom dovolateľ je povinný tento dovolací dôvod vymedziť tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva táto nesprávnosť (§ 432 ods. 2 CSP).

25. V preskúmavanej veci podľa názoru dovolacieho súdu žalobca zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom) nevymedzil tento dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom) spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP v spojení s § 421 ods. 1 CSP, nenastolil, nevymedzil, neformuloval, nepomenoval právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ani neoznačil rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré danú otázku riešia rozdielne, ale iba vo všeobecnosti nesúhlasil s právnymi závermi, ku ktorým dospel odvolací súd. Zákonom predpokladané vymedzenie konkrétneho dovolacieho dôvodu nebolo možné ani vyabstrahovať z dovolania ako celku (postupujúc podľa § 124 ods. 1 CSP) bez toho, aby bola znevýhodnená procesná protistrana. Absenciu takej náležitosti dovolania považuje Civilný sporový poriadok za dôvod pre jeho odmietnutie v zmysle § 447 písm. f) CSP.

26. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu v časti, v ktorej namietal vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a v časti, v ktorej namietal nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 CSP, odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.

27. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.