2 Cdo 20/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o mal. S. H. (predtým M. Š.), zastúpeného opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, dieťa
rodičov matky L. H., bývajúcej v T. a otca B. H., bývajúceho v T., o návrhu navrhovateľov
D. T. a J. T., bývajúcich v N., obaja zastúpení JUDr. D. K., advokátom v Ž., na zverenie
maloletého dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti, vedenej na Okresnom súde Trenčín
pod sp. zn. 32 P 66/2010, o dovolaní navrhovateľov proti uzneseniu Krajského súdu
v Trenčíne z 20. septembra 2011 sp. zn. 4 CoP 60/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín uznesením z 26. mája 2011 č.k. 32 P 66/2010-175 ustanovil
maloletému S. H. opatrovníka M.. Vyslovil, že opatrovník je oprávnený dať namiesto rodičov
súhlas na zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti manželom D. T. a J. T..
Zároveň vyslovil, že funkcia opatrovníka zaniká vykonaním právneho úkonu, na ktorého
účely bol ustanovený. Rozhodnutie odôvodnil tým, že rozsudkom Okresného súdu
Partizánske z 29. novembra 2009 č.k. 6 P 207/2009-11 súd určil meno a priezvisko mal.
dieťaťa "M. Š." z dôvodu, že rodičia mal. dieťaťa v tom čase neboli známi, pričom matka
dieťaťa požiadala o utajenie svojej osoby v súvislosti s pôrodom. Matka dieťaťa v zákonnej
lehote požiadala o odtajnenie pôrodu. Následne dňa 1. marca 2010 došlo k určeniu otcovstva
k mal. dieťaťu súhlasným vyhlásením oboch rodičov. Návrhom z 10. marca 2010 žiadali
rodičia zrušiť predbežné opatrenie Okresného súdu Partizánske, na základe ktorého bol
maloletý odovzdaný do starostlivosti navrhovateľov. Matka ako i otec dieťaťa splnomocnili
10. marca 2010 Advokátsku kanceláriu J., na zastupovanie vo veci zrušenia náhradnej osobnej starostlivosti k mal. S. H., nar. X., vykonávanej na základe rozsudku Okresného súdu
Partizánske z 26. novembra 2009 sp. zn. 6 P 214/2009 manželmi J. T. a D. T.. Rodičia
prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyzvali navrhovateľov na odovzdanie dieťaťa
do ich výchovy a opatery. V danom prípade súd dospel k záveru, že rodičia počas viac ako
6 mesiacov neprejavovali skutočný záujem o maloleté dieťa, aký by ako rodičia mali
prejavovať. O mieste pobytu maloletého sa dozvedeli z listu Nemocnice P. z 28. januára
2010. Úkony ako určenie mena a priezviska dieťaťa, určenie otcovstva, podanie návrhu na
zrušenie predbežného opatrenia vykonané v predmetnom období, súd považoval len za
formálny, nie však za skutočný záujem rodičov o dieťa. V zmysle zákona o rodine "skutočný
záujem" je záujem, aký prejavujú voči svojmu dieťaťu rodičia, ide o vnútorný citový vzťah,
ktorý nie je exaktne merateľný, jeho prejavy však možno objektívne posúdiť, pričom z foriem
prejavu záujmu o dieťa musí vyplývať presvedčivý záver, že rodičia majú skutočný (na
citovej náklonnosti založený) záujem starať sa o dieťa. Súd teda dospel k záveru, že v danom
prípade nie je potrebný súhlas rodičov na zverenie mal. S. do predosvojiteľskej starostlivosti
manželom T.. Preto ustanovil v zmysle príslušných ustanovení zákona o rodine mal. S.
opatrovníka, ktorý bude oprávnený dať namiesto rodičov súhlas na zverenie mal. dieťaťa do
predosvojiteľskej starostlivosti manželom T. (§ 60 ods. 1, § 61 ods. 1 a 2, § 102 ods. 1
písm. a/, § 103 ods. 1 a 2 Zákona o rodine).
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oboch rodičov uznesením z 20. septembra 2011
sp. zn. 4 CoP 60/2011 zrušil uznesenie súdu prvého stupňa. Rozhodnutie odôvodnil tým, že
s právnym názorom súdu prvého stupňa sa nestotožňuje. Pri posudzovaní "neprejavovania
skutočného záujmu" je treba vychádzať z existujúcej judikatúry, ktorá sa týmito otázkami
zaoberá. Prejavom skutočného záujmu o dieťa nemusí byt' len priamy styk rodiča s dieťaťom,
ale aj iné konanie rodiča, z ktorého vyplýva, že si k dieťaťu zachoval rodičovský vzťah. Preto
"skutočný záujem" bolo potrebné v danej veci posudzovať s prihliadnutím na všetky okolnosti
prípadu, ktoré vyšli najavo. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že matka dieťaťa požiadala
o utajenie svojej osoby v súvislosti s pôrodom. Zároveň však využila svoje právo
a v stanovenej lehote (6 týždňov) odvolala svoju žiadosť o utajenie jej osoby v súvislosti
s pôrodom. Požiadala, aby jej bolo oznámené, kde sa nachádza maloleté dieťa v súčasnej
dobe. Nasledoval potom dodatočný zápis do knihy narodení, kde bola uvedená L. H. ako
matka maloletého, ďalej bolo určené meno maloletého "S.", a zároveň 1. marca 2010
súhlasným vyhlásením rodičov pred Matričným úradom P. bol určený otec dieťaťa B. H..
Rodičia sa tiež dohodli, že maloletý sa bude volať "S. H.". O tom, že maloletý bol odovzdaný do starostlivosti navrhovateľov, sa rodičia dozvedeli listom Nemocnice s poliklinikou P. z 28.
januára 2010 a následne 10. marca 2010 rodičia podali návrh na zrušenie predbežného
opatrenia, ktorým bol maloletý odovzdaný do starostlivosti navrhovateľov. Za tejto situácie
odvolací súd nezdieľal právny záver súdu prvého stupňa, že uvedené konanie rodičov treba
považovať len za formálne. Jednalo sa o špecifický prípad, keď práve takéto konanie rodičov
(najskôr utajenie osoby matky v súvislosti s jej pôrodom, potom využite práva na odvolanie
žiadosti o utajenie, súhlasné vyhlásenie rodičov o otcovstve, návrh na zrušenie predbežného
opatrenia) odvolací súd považoval za prejavovanie skutočného záujmu, nakoľko sa ním
prejavil rodičovský vzťah k maloletému dieťaťu. Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvého
stupňa zrušil (§ 221 ods. 1 písm. i/ O.s.p.).
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podali navrhovatelia dovolanie. Navrhli
zrušiť uznesenie krajského súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
vyvodzovali z § 239 písm. a/ O.s.p. Uviedli, že s právnym názorom odvolacieho súdu sa
nemožno stotožniť. Krajský súd vôbec nezohľadnil, že biologickí rodičia sú nezamestnaní
a matka bola vylúčená zo školy. Síce tvrdia, že budú s dieťaťom bývať u rodičov
biologického otca, pritom však matka je prihlásená k trvalému pobytu u jej starých rodičov.
Krajský súd sa pri rozhodovaní nevysporiadal s ustanoveniami § 101 a § 102 Zákona o rodine
a ani súdnou praxou uvádzanou vo vyjadrení k odvolaniu biologických rodičov. Krajský súd sa ďalej nezaoberal zistením, že maloleté dieťa je u manželov T. podľa právoplatného
rozhodnutia súdu zverené po dobu 24 mesiacov (teda po dobu dlhšiu ako 9 mesiacov). Preto
už nie je potrebné rozhodovať o predosvojiteľskej starostlivosti, ale o trvalom osvojení.
Ostatní účastníci konania sa k dovolaniu navrhovateľov nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolanie v danom prípade smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie je
prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého
stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O.s.p.). V zmysle
§ 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu,
ktoré nevykazuje znaky jedného z vyššie uvedených uznesení, je nepochybné, že prípustnosť
dovolania z § 239 O.s.p. nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.)
skúmať vždy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní,
postihnutom niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného
rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté vadou vymenovanou v § 237
písm. a/ až g/ O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Dovolatelia v danej veci vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietali
a procesné vady tejto povahy nevyšli najavo ani v dovolacom konaní.
Z obsahu dovolania vyplýva, že navrhovatelia namietajú to, že odvolací súd sa
nevysporiadal so všetkými ich námietkami uvedenými vo vyjadrení k odvolaniu, resp.
namietajú nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti
súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd
vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom
súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Odôvodnenie rozhodnutia musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 167
ods. 2, § 211 ods. 2 O.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené
rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom
odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie
prieskumu v dovolacom konaní.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu
zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov konania
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že dovolatelia sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí odvolacieho súdu nestotožňujú neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá
požiadavkám, ktoré na túto časť rozhodnutia kladie vyššie citované zákonné ustanovenie.
Odvolací súd totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu
prvého stupňa zrušil.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia).
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5
O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa
napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. mája 2012
JUDr. Jozef K o l c u n, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová