2 Cdo 192/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobcu : S.,   so   sídlom   v   P.,   zastúpený   JUDr.   J.   K.,   advokátkou so sídlom v P., proti žalovaným : 1/ T. V.,

bývajúci P., 2/ A. V., rod. N., bývajúca P., o vypratanie bytu s prísl., vedenej na Okresnom

súde Prešov pod sp. zn. 38 C 211/2009, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu   v Prešove z 19. novembra 2013 sp. zn. 20 Co 149/2012

t a k t o :

Z   r   u   š   u   j   e   rozsudok Krajského súdu v Prešove z 19. novembra 2013 sp. zn.  

20 Co 149/2012 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom z 9. mája 2012 č. k. 38 C 211/2009-135 uložil

žalovaným vypratať byt č. X. nachádzajúci sa v P., v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku

bez práva na zabezpečenie bytovej náhrady. Vyslovil, že žalovaní sú povinní spoločne

a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 587,34 €, z toho trovy právneho

zastúpenia vo výške 487,84 € na účet jeho právnej zástupkyne, to všetko v lehote troch dní od

právoplatnosti rozsudku.

Prvostupňový súd v odôvodnení uviedol, že nájomný vzťah medzi účastníkmi bol ukončený

v dôsledku výpovede z nájmu dňa 8.6.2009, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok tohto

súdu č. k. 16 C 240/2006-110.

Úspešnosť žaloby o vypratanie bytu ako reivindikačnej žaloby závisí na preukázaní dvoch

predpokladov – vlastníctva žalobcu k vypratávanej nehnuteľnosti a skutočnosti, že žalovaný

subjekt ju užíva neoprávnene. Druhý predpoklad v tomto konkrétnom prípade vyplýva  

z   právoplatného rozsudku č. k. 16 C 240/2006-110 a záveru z neho vyplývajúceho, teda

ukončenia nájomného vzťahu. Splnenie prvého predpokladu – vlastníctva žalobcu k vypratávanej nehnuteľnosti je preukázaný výpisom z listu vlastníctva č. X. katastrálne

územie P., ktorý žalovaní ani nespochybnili.

Žalovaný 1/ sa v minulosti už pokúsil o preukázanie iného stavu, ako bol zapísaný v katastri

nehnuteľností, keď sa domáhal určenia neplatnosti zmluvy, ktorou žalobca nadobudol

vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti, avšak nebol úspešný. Súd prvého stupňa sa zaoberal

platnosťou tak napadnutej kúpnej zmluvy ako aj prevodov, ktoré jej predchádzali a dospel

k záveru, že sú platné. Preto žalobu zamietol, aj keď ale len jeden z dôvodov bol v rozsudku

uvedený nedostatok naliehavosti právneho záujmu zo strany žalovaného 1/ (v pôvodnom

konaní žalobcu) na vyslovenie neplatnosti zmluvy. Je síce pravdou, že odvolací súd  

vo svojom potvrdzujúcom rozsudku sa zaoberal len týmto posledným dôvodom, ale

rozhodujúce je, že zmena vlastníctva ustálená nebola. Rozsudok tohto súdu č. k. 11 C 382/98-

61 je teda právoplatný a záväzný pre účastníkov a všetky orgány, ako to vyplýva z § 159  

ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Znamená to, že súd nemôže ani

prejudiciálne dospieť k inému záveru, než k platnosti kúpnej zmluvy žalobcu. Aj v tom tkvie

princíp právnej istoty, ktorý patrí medzi základné princípy právneho štátu.

V tejto súvislosti možno poukázať aj na § 159 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého len čo sa o veci

právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. V zmysle tohto ustanovenia by už

žalovaní nemohli znovu žalovať o neplatnosť kúpnej zmluvy (išlo by o prekážku právoplatne

rozsúdenej veci) aj keby sa argumentovalo ďalšími dôvodmi absolútnej neplatnosti

napadnutej zmluvy ako v pôvodnom konaní sp. zn. 11 C 382/98. Súdy sú totiž povinné

z úradnej moci preskúmavať platnosť právnych úkonov podľa § 39 OZ. Keďže teda žalovaní

by už nemohli znova žalovať o neplatnosť kúpnej zmluvy, o to viac nie je možné otázku

platnosti kúpnej zmluvy posúdiť len prejudiciálne, inak ako v predchádzajúcom konaní sp. zn.

11 C 382/98, v ktorom súd prvého stupňa dospel jednoznačne k záveru o platnosti nielen

napadnutej kúpnej zmluvy, ale aj predchádzajúcich prevodov a tento rozsudok je právoplatný.

Dôležité je teda jeho odôvodnenie, pričom odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku

neuviedol, že dôvody rozsudku súdu prvého stupňa sú nesprávne a keďže rozsudok súdu

prvého stupňa je právoplatný, je potrebné akceptovať aj to, čo je uvedené v jeho odôvodnení,

keďže zamietajúci výrok sa musí posúdiť z odôvodnenia rozsudku (rozsudok Najvyššieho

súdu ČR sp. zn. 32 Cdo 243/03). Je teda nesprávny názor žalovaných o dôkaznom bremene

žalobcu na preukazovanie jeho vlastníctva. To je preukázané výpisom z LV, opak by mali

preukázať práve žalovaní, avšak to vzhľadom na spomínaný právoplatný rozsudok   č. k. 11 Co 382/98-61 preukázané nebolo a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody už ani nie je

možné v tomto spore vyvrátiť.

K argumentácii žalovaných možno zdôrazniť, že ak samotní žalovaní uvádzajú existenciu

dvoch stavieb, nie je potrebné zaoberať sa platnosťou reštitučnej dohody uzavretej s G.,

pretože tá sa netýka stavby, kde je byt užívaný žalovanými. V prípade neplatnosti tejto

reštitučnej dohody by nebola neplatná celá kúpna zmluva žalobcu, ale len tá časť, ktorá sa

týka inej stavby než bytového domu, keďže ide o oddeliteľnú časť tohto právneho úkonu  

(§ 41 OZ). Zároveň ak žalovaní tvrdia, že predmetom kúpnej zmluvy bola len tzv. obchodná

budova, bolo by otázne, kto potom by mal byť v súčasnosti vlastníkom bytového domu, ktorý

bol vydaný reštituentke E. V. Mestom P.. Jej právna nástupkyňa S. S., ako to vyplýva zo spisu

sp. zn. 11 C 382/98 a jeho rozsudku sa totiž k vlastníctvu nehlási, keďže uznala, že kúpna

zmluva je platná. Je preto absurdné, ak účastníci napadnutých právnych úkonov, resp. ich

právni nástupcovia ich nespochybňujú, ale spochybňuje ich tretia osoba, a to nájomcovia

bytu, ktorí si ale arogantne neplnia svoju základnú   povinnosť,   a   to   riadne   platenie

nájomného. K tvrdeniu žalovaných o tom, že reštitučná dohoda s Mestom P. bola uzavretá

až po kúpnej zmluve, je nepravdivé. Reštitučná dohoda bola uzavretá 15.1.1992 a kúpna

zmluva medzi žalobcom a reštituentkou bola uzavretá 30.1.1992. Žalobe o vypratanie

žalovaných z bytu vyhovel a zamietol návrh žalovaných na doplnenie dokazovania, ktoré sa

malo týkať platnosti reštitučnej dohody uzavretej s G., keďže toto dokazovanie považoval za

irelevantné z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie.

Následne skúmal to, či žalovaní majú nárok na bytovú náhradu. Tá vychádzajúc z ustanovenia

§ 712a ods. 3 a 4 OZ im neprislúcha.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia pri výpovednom dôvode podľa § 711 ods. 1

písm.d/ (čo bol tento prípad) zásadne bytová náhrada neprináleží. Náhradné ubytovanie by

prichádzalo do úvahy len v prípade, ak by žalovaní preukázali hmotnú núdzu, čo sa nestalo

a v prípade hodného osobitného zreteľa by im mohlo byť priznané prístrešie, čo opäť nebol

tento prípad. Súd teda nepriznal žalovaným bytovú náhradu, a to ani v kontexte s európskou

judikatúrou alebo posudzovaním ústavného práva žalovaných na ochranu obydlia. Nie je

možné opomenúť ani to, že aj žalobca má zabezpečené ústavou právo v čl. 20 spočívajúce

v práve vlastniť majetok, ktoré obsahuje aj právo ho užívať. Bolo preto potrebné vychádzať

z konkrétnych okolností tohto prípadu a vyhodnotiť, ktorému právu je potrebné dať prioritu.

Žalobca je vlastníkom predmetného bytu a už takmer 20 rokov sa domáha ochrany svojho vlastníckeho práva. Žalovaní odmietajú akceptovať jeho vlastníctvo a čo je dôležité, napriek

tomu, že v priebehu mnohoročných súdnych sporov, ktoré začali v roku 1993 žalovaný 1/

nadobudol vlastníctvo k ďalšiemu rovnocennému bytu v P.. V tomto byte mal teda možnosť

bývať aj s rodinou, vlastníctvo k bytu však previedol darom pôvodne na matku a neskôr na

synov a v súčasnosti tento byt prenajíma. Táto skutočnosť vzbudzuje dojem o účelovosti

spomínaných prevodov, nepochybné je však, že žalovaný sa sám zbavil možnosti byť

vlastníkom iného bytu a preto nie je možné jeho právu na ochranu obydlia dať prednosť pred

ochranou vlastníckeho práva žalobcu. Vychádzajúc z čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3 Ústavy SR

dospel   k   záveru,   že   uvedený   zásah   do   práva   žalovaných   na   ochranu   súkromného

a rodinného života, ktorého súčasťou je aj právo na obydlie je nevyhnutný a je v súlade  

so zásadou dobrých mravov zakotvených v § 3 ods. 1 OZ. Súd totiž nezistil žiadny dôvod, aby

vypratanie bytu viazal na zabezpečenie bytovej náhrady vzhľadom na už uvedený, a podľa

názoru súdu špekulatívny postup žalovaného v súvislosti s opakovanými bezodplatnými

prevodmi iného bytu na blízke osoby.

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalovaných rozsudkom z 19. novembra 2013  

č. k. 20 Co 149/2012-281 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol.

Vyslovil, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že prvostupňový súd vychádzal zo skutkového stavu,

ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní. Ani po zopakovaní dokazovania nevidí dôvod  

na modifikáciu skutkového stavu až na skutočnosť, že v skutočnosti doposiaľ medzi

účastníkmi konania nebol judikovaný spor, v ktorom by sa nielen z procesných dôvodov

rozhodlo o platnosti nadobúdacieho titulu k predmetnému bytu na strane žalobcu.

Skutočnosť je taká, že vec o neplatnosť právneho úkonu bola právoplatne rozhodnutá

v neprospech žalobcu v 1. rade len z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu vo veci Okresného súdu Prešov sp. zn. 11 C 382/98

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo 17.5.2004 č. k. 1 Co 96/2002-152 je len

a len s odkazom na nesplnenie podmienok uvedených v § 80 písm.c/ O.s.p. Preto je

problematické konštatovať, že manželia V. sú viazaní súdnym rozhodnutím, podľa ktorého by

sa potvrdila platnosť kúpnej zmluvy, ktorou mal žalobca nadobudnúť vlastnícke právo.

Odvolací súd však vo svetle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a s poukazom  

na osobitosti prípadu dospel k záveru, že bez ohľadu na vlastníctvo žalobcu k predmetnému bytu je dôvodné poskytnúť žalovaným súdnu ochranu pred vyprataním bytu, v ktorom bývajú

takmer štvrťstoročie.

Odvolací súd je oproti prvostupňovému súdu odlišného názoru pri riešení právnej otázky, či je

naozaj nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, aby žalovaní vypratali byt, v ktorom bývajú

dlhodobo (porov. prípad Stanková c/a Slovenská republika, číslo sťažnosti 7205/02).

Okolnosti prípadu opodstatňujú záver, že predsa len ide o neštandardný prípad vypratania

bytu.

Predmetný byt sa nachádza v centre krajského mesta. Žalovaný sa do bytu nasťahoval ešte

v roku 1990 a byt mu bol pridelený Mestom P. ako občanovi mesta. Za byt vždy platil  

a ku kríze nájomného vzťahu nedošlo z dôvodu, že by žalovaní nemali vôľu platiť nájomné,

ale z dôvodu, že žalovaní neuznávajú žalobcu ako regulárneho vlastníka stavby, v ktorej sa

byt nachádza. Žalovaní preto platby nájomného nasmerovali do úradnej úschovy.

Každý prípad je osobitý a to platí aj vo vzťahu k riešeniu otázky oprávnenosti žalovaných

užívať byt. Záver, že žalovaní už nie sú nájomcami, a preto majú byt vypratať v prospech

žalobcu len preto, že na liste vlastníctva je zapísaný za vlastníka, by bol prehnane

formalistický.

Preto ak žalovaní neuspeli v sporoch o neplatnosť výpovede z nájmu bytu, neznamená to, že

sa majú automaticky z bytu vypratať len z dôvodu nelegitímneho vzťahu k bytu. O to viac, ak

nelegitímnosť je spochybnená. Ak žalobca v skutočnosti nie je vlastníkom bytu, nemala by

relevanciu ani jeho výpoveď, pretože relevanciu na ukončenie nájomného vzťahu by mal len

skutočný vlastník bytu.

Ak teda prípadný nelegitímny vzťah k bytu nie je absolútnym dôvodom na jeho vypratanie,

potom je treba pristúpiť k ďalším okolnostiam prípadu, a to, či opodstatňujú záver, že nie je

nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, aby sa žalovaní z predmetného bytu vypratali.

Jednou zo skutočností, ktoré nie sú zanedbateľné, je platenie za užívanie bytu. Žalovaní sa

nikdy nejavili ako neplatiči ale ako osoby, ktoré protestujú proti evidencii žalobcu ako

vlastníka nehnuteľnosti. V tomto smere sa pritom doposiaľ medzi účastníkmi sporný vzťah

judikoval len z pohľadu existencie, či neexistencie naliehavého právneho záujmu žalovaných

na určení neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou mal žalobca nadobudnúť vlastnícke právo.

V predmetnej   veci   by   sa   platnosť   nadobúdacieho   titulu   pre   žalobcu   riešila   len ako

prejudiciálna otázka v odôvodnení rozsudku, ktoré nezaväzuje. Preto ak všetky okolnosti

prípadu nevyžadujú, aby sa žalovaní z bytu nevyhnutne vypratali, nebolo ani v súlade  

so zásadou procesnej ekonomiky vykonávať v tomto smere veľmi rozsiahle dokazovanie

smerujúce k platnosti nadobúdacieho titulu na strane žalobcu a k platnosti reštitučných dohôd.

Nič nebráni, aby žalovaní mohli byt ďalej užívať tak, ako ho dlhodobo užívajú a nič nebráni,

aby sa žalobca domohol prípadného práva na úhrady za užívanie bytu. V tomto smere

odvolací súd nenamieta trhové ceny úhrady za užívanie bytu. Predmetom tohto konania však

nebola otázka plnenia za užívanie bytu ani otázka primeranosti úhrady za užívanie

reštituovaného bytu (porov. Csapská).

Predmetný byt patrí medzi byty, ktoré boli prinavrátené v rámci reštitúcie. Žalobca disponuje

formálnou listinou, podľa ktorej mal nehnuteľnosť kúpiť. To však nemení nič na veci, že byt

patrí medzi tzv. reštituované byty. Popri takmer štvrťstoročnom užívaní bytu zo strany

žalovaných preto nemožno nebrať do úvahy právne otázky týkajúce sa síce práv vlastníkov

reštituovaných bytov prípadne ich nástupcov, no na druhej strane sú tu aj práva užívateľov

týchto bytov (zákon č. 260/2011 Z.z. o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých

nájomných vzťahov k bytom).

Vzťahy medzi vlastníkmi a nájomcami reštituovaných bytov reguluje osobitný zákon. Ten

síce vzhľadom na rozhodnutý spor o neplatnosť výpovede nie je použiteľný, no nedajú sa

nebrať do úvahy ciele zákonodarcu, ktoré sa sledovali pri garantovaní práv nájomcom, ktorí

by rozhodne nemali obstáť bez bytu (vo svetle princípu právnej istoty za podmienok

existujúcich v čase rozhodovania súdu).

Môže sa zdať, že byt nadobudnutý v minulosti žalovaným 1/ a ktorý t. č. prenajíma jeho syn,

je dôvodom na nepriznanie ochrany žalovaným. Odvolací súd uvedenú skutočnosť vyhodnotil

len ako jednu z viacerých okolností prípadu, a ktorá sama osebe nie je pre odvolací súd

rozhodujúcou. Žalovaným doposiaľ záväzne žiaden súd nedal judikátom odpoveď na otázku

platnosti nadobúdacieho titulu na strane žalobcu. Ak by súd prihliadal len na okolnosť, že

žalobca je zapísaný za vlastníka bytu, mohlo by sa stať, že súd zaviaže žalovaných  

na vypratanie bytu aj napriek tomu, že žalobca nie je skutočným vlastníkom bytu.

Ako už odvolací súd vyššie uviedol, nie je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, aby

žalovaní po 23 rokoch vypratali byt v centre mesta, ku ktorému nadobudli silný citový vzťah, za ktorého užívanie sa nikdy nebránili platiť adekvátnu úhradu. Preto odvolací súd nevykonal

veľmi rozsiahle dokazovanie na preukázanie tvrdeného opaku stavu v katastri (§ 70 zákona  

č. 162/1995 Z.z. o   katastri nehnuteľností a   o   zápise vlastníckych a   iných práv

k nehnuteľnostiam, katastrálny zákon).

Predmetný rozsudok nepredstavuje pre žalobcu do budúcna prekážku rozsúdenej veci, ak je

skutočne vlastníkom bytu žalobca. Podľa názoru odvolacieho súdu momentálne nie sú také

podmienky, že by mali žalovaní nevyhnutne v demokratickej spoločnosti byt vypratať. Nie je

pritom povinnosťou súdu virtuálne takéto podmienky označovať. Odvolací súd uprednostnil

obydlie žalovaných pred podnikateľskými aktivitami žalobcu. Ako náhle by išlo o otázku

zaplatenia za užívanie bytu, nedalo by sa už podľa názoru odvolacieho súdu vyhnúť vecnému

vyriešeniu námietky žalovaných, že žalobca v skutočnosti nie je vlastníkom bytu a teda by

bolo nevyhnutné zaoberať sa tvrdeným opakom stavu vlastníctva zapísaného v katastri (§ 70

katastrálneho zákona).

Preto akokoľvek sa žalobcovi môže javiť, že jedinou rozhodujúcou skutočnosťou je, že je

zapísaný za vlastníka a žalovaní prehrali spor o neplatnosť výpovede, nie je tomu tak.

Odvolací súd nebol presvedčený, že existujúci stav je taký, že pri rešpektovaní

demokratických princípov bez ďalšieho treba žalovaných z bytu vypratať. Odvolací súd by

nemal pocit spravodlivosti, ak by sa nateraz žalobe vyhovelo (čl. 1 ústavy).

Odvolací súd je toho názoru, že nedošlo k porušeniu princípu právnej istoty. Ak si to žalobca

myslí z dôvodu, že má list vlastníctva, ide podľa názoru odvolacieho súdu o nadmerne

formalistický pohľad na vec. Až v prípade sporu o zaplatenie úhrady za užívanie bytu bude

nevyhnutné zaoberať sa tvrdeným opakom stavu vlastníctva v katastri.

Predmetná žaloba patrí medzi tzv. reivindikačné žaloby a predpokladom úspechu takejto

žaloby je preukázanie stavu, že žalobca je oprávnený mať vec u seba. Ak žalobca zakladá svoj

nárok len na základe vlastníctva nadobudnutého zmluvou, tak bez platnej zmluvy by jeho

žaloba na vydanie veci bola nedôvodná.

Ochrane obydlia sa vo svojej judikatúre venuje aj Európsky súd pre ľudské práva a hierarchia

hodnôt v zmysle život, zdravie, obydlie a tak majetok je zrejmá. Keďže odvolací súd založil

svoje rozhodnutie aj na význame obydlia, dáva pre porovnanie do pozornosti vybranú

judikatúru.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorého prípustnosť

odôvodňoval ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm.c/

O.s.p., pretože rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Uviedol, že odvolací súd vydal rozsudok, ktorým zmenil rozsudok prvostupňového súdu,

pričom za základ bral ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka a čl. 8 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd. Konštatoval, že okresný súd zistil náležite skutkový stav a správne  

z   neho vychádzal. Mal však úplne iný pohľad na žalovaného, ktorého považuje nie  

za neplatiča, ale za obeť, ktorá neplatila nájomné, pretože neuznáva žalobcu za vlastníka.

Odvolací súd nerešpektuje právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnosť výpovede z nájmu, keď

nájomný vzťah skončil a žalovaný nemá právny vzťah k bytu. Konštatuje, že „ak žalobca

v skutočnosti nie je vlastníkom bytu, nemala by relevanciu jeho výpoveď, pretože relevanciu

na ukončenie nájomného vzťahu by mal len skutočný vlastník bytu“ (viď str. 9 odsek 2

rozsudku krajského súdu). Pre takéto konštatovanie súd nemá žiadnu oporu. Domnienka

žalovaného, že žalobca nie je vlastníkom bytu nie je dôvodom na hypotetické konštatovanie

súdu, že „ak žalobca nie je vlastníkom“. Súd hypotetickými predpokladmi vysvetľuje, že teda

nelegitímny vzťah k bytu nie je absolútnym dôvodom na jeho vypratanie a že žalovaní nie sú

neplatičmi. Naopak, žalovaní sú neplatičmi a preto im bol právoplatne vypovedaný nájom bytu a preto nájomný vzťah skončil. Súd konštatuje, že nenamieta trhové ceny bytu. Žalobca

nikdy nemal nárok na trhové ceny bytu ale len na ceny určené štátom u reštitučných bytov.

Odvolací súd sa v rozsudku odvoláva na Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorý

požaduje, aby zásah do sťažovateľovho práva bol primeraný s ohľadom na okolnosti prípadu,

pričom sa odvoláva aj na rozsudok Stanková proti Slovenskej republike, kedy „vypratanie

bytu nebolo v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“. Citovaný rozsudok je pre rozhodovanú

vec nepoužiteľný, nakoľko vlastníkom sporného bytu nie je mesto, ale súkromná spoločnosť.

Riešenie bytových náhrad je v rukách mesta. Žalovaní mali možnosť dostať náhradný byt  

od Mesta P., čomu zodpovedala právna úprava a to zákon č. 260/2011 Z.z., ktorý žalovaní

nevyužili, a tak sa sami pripravili o obydlie. Štát týmto zákonom rozhodol, že byty

v reštituovaných domoch nebudú už slúžiť nájomcom, ale ich vlastníkom, a nájomcovia mali

povinnosť byt vypratať v lehote jedného roka po pridelení bytu Mestom P. Nájomný

vzťah medzi žalovaným a žalobcom bol ustanovený štátom na základe reštitučného zákona.

Žalobca si povinnosti vyplývajúce z tohto zákona viac ako 20 rokov plnil, kým žalovaný

nájom neplatil a predmetný rozsudok by mu mal umožniť v tejto protiprávnej činnosti

naďalej pokračovať. Ľudské práva žalovaného by sa tak realizovali na úkor práv iného

subjektu, v danom prípade súkromnej spoločnosti S. ako vlastníka veci. Vypratanie bytu nie je porušením čl. 8 Dohovoru, ako tvrdí predmetný rozsudok. V danom prípade užívanie

bytu žalovaným bez platenia nájmu je porušením práva žalobcu prenajímať byt za úhradu vo

forme nájmu alebo inak slobodne nakladať so svojím vlastníctvom. Vypratanie bytu je

v súlade s čl. 8 Dohovoru nevyhnutné v demokratickej spoločnosti a je tu spoločenská

potreba, preto pokračovanie v nájme bez platenia nájomného, len na základe pochybnosti

o vlastníkovi, ktoré na súde nedokázal, ohrozuje fungovanie nájomných vzťahov  

v spoločnosti a obmedzuje práva na súkromné vlastníctvo a jeho využívanie žalobcom.

Vyprataním bytu by sa žalovaný neocitol „na ulici“ ako predpokladá predmetný rozsudok,

pretože v roku 2000 žalovaný kúpil X.-izbový byt do svojho vlastníctva, zo špekulatívnych

dôvodov ho však daroval vlastnej matke, ktorá trvalo žila v B., po jej smrti v roku X.   ho

zdedil a následne daroval svojim deťom. Uvedené skutočnosti spochybňujú existenciu

osobitných okolností, na ktoré poukazuje odvolací súd a ktoré majú odôvodniť rozhodnutie

odvolacieho súdu v rozpore s platnou právnou úpravou. Existencia citového vzťahu

k predmetnému bytu (navyše v tomto konaní nepreukázaná, ale len tvrdená) nemôže

odôvodniť zásah do vlastníckeho práva. Aplikovaním takejto zásady dochádza k absurdnému

popretiu významu vlastníckeho práva, ako aj k zrušeniu akejkoľvek dôvery v právny

poriadok, čo spôsobuje stav zásadnej právnej neistoty. Žalovaný preto v súlade s dôvodmi

obsiahnutými v rozsudku okresného súdu bytovú náhradu nepotrebuje. Bolo dôvodné

očakávať, že odvolací súd potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, nakoľko boli

dodržané pre to zákonné predpoklady. Mohol sa odchýliť od rozhodnutia týkajúceho sa

bytovej náhrady, ktorú by prípadne žalovaným priznal pre dôvody hodné osobitného zreteľa,

pokiaľ by tieto bol zistil. Odvolací súd však v rozpore s úpravou obsiahnutou v Občianskom

zákonníku vec právne posúdil inak a následne dospel k nesprávnemu právnemu rozhodnutiu.

Žiada preto, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil tak, že potvrdí

rozhodnutie prvostupňového súdu a prizná žalobcovi trovy odvolacieho a dovolacieho

konania. V prípade, ak dovolací súd dospeje k záveru, že v dôsledku nesprávneho právneho

posúdenia nebol dostatočne zistený skutkový stav, žiadal, aby napadnuté rozhodnutie

dovolací súd zrušil a vec vrátil na nové rozhodnutie, pričom odvolací súd bude viazaný

právnym názorom dovolacieho súdu.

Žalovaní sa k dovolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom

(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že  

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/

O.s.p. (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ žiadnu z týchto vád nenamietal a jej

existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných  

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a jej existencia nevyšla

v dovolacom konaní najavo.

Dovolateľ namieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri

ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu  

na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený

skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak  

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) vlastník má právo  

na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže

domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

Podľa § 710 ods. 1 OZ nájom bytu zanikne písomnou dohodou medzi prenajímateľom

a nájomcom alebo písomnou výpoveďou.

Podľa § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka neplatnosť výpovede môže nájomca

uplatniť na súde do troch mesiacov odo dňa doručenia výpovede. Účinky výpovede nastanú

až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa zamietne návrh na určenie

neplatnosti výpovede nájmu bytu.

Podľa § 712a ods. 3 OZ ak sa nájomný pomer skončil z dôvodu podľa § 711 ods. 1

písm.d/ nájomcovi, ktorý preukáže, že je v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, nájomca

má právo len na náhradné ubytovanie. V iných prípadoch skončenia nájomného pomeru

z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm.d/ nájomca nemá právo na bytovú náhradu; ak ide o dôvod

hodný osobitného zreteľa, má nájomca právo na prístrešie.

Podľa § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. v aktuálnom znení, o katastri nehnuteľností

údaje katastra uvedené v § 7 súd hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.

Podľa § 7 písm.c/ cit. zákona kataster obsahuje aj údaje o právach k nehnuteľnostiam

vrátane identifikačných údajov o vlastníkoch nehnuteľností.

Úspešnosť žaloby o vypratanie bytu ako reivindikačnej žaloby závisí na preukázaní

dvoch predpokladov – vlastníctva žalobcu k vypratávanej nehnuteľnosti a skutočnosti, že

žalovaný subjekt ju užíva neoprávnene.

Splnenie prvého predpokladu – vlastníctva žalobcu k vypratávanej nehnuteľnosti je

preukázaný výpisom z Listu vlastníctva č. X. katastrálne územie P., ktorý žalovaní ani

nespochybnili. Žalovaný 1/ sa v minulosti už pokúsil o preukázanie iného stavu ako bol

zapísaný v katastri nehnuteľností, keď sa domáhal určenia neplatnosti zmluvy, ktorou žalobca

nadobudol vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti, avšak nebol úspešný (rozsudok Okresného

súdu Prešov č. k. 11 C 382/98-61 zo dňa 26.10.2001 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Prešove č. k. 1 Co 96/2002-152 zo dňa 17.5.2004. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 28.7.2004). Rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 11 C 382/98-61 z 26.10.2001 je teda

právoplatný a záväzný pre účastníkov a všetky orgány ako to vyplýva z § 159 ods. 2

Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. by už žalovaný nemohol znovu

žalovať o neplatnosť kúpnej zmluvy aj keby sa argumentovalo ďalšími dôvodmi absolútnej

neplatnosti napadnutej zmluvy ako v pôvodnom konaní sp. zn. 11 C 382/98 Okresného súdu

Prešov, keďže súdy sú povinné z úradnej moci preskúmavať platnosť právnych úkonov podľa

§ 39 OZ. Ak teda žalovaní by už nemohli znovu žalovať o neplatnosť kúpnej zmluvy, o to

viac nie je možné otázku platnosti kúpnej zmluvy posúdiť len prejudiciálne inak ako

v predchádzajúcom konaní sp. zn. 11 C 382/98 Okresného súdu Prešov, v ktorom súd prvého

stupňa dospel jednoznačne k záveru o platnosti nielen napadnutej kúpnej zmluvy, ale aj

predchádzajúcich prevodov a tento rozsudok je právoplatný.

Druhý predpoklad v tomto konkrétnom prípade vyplýva z právoplatného rozsudku

Okresného súdu Prešov č. k. 16 C 240/2006-110 z 30. novembra 2007 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Prešove č. k. 13 Co 13/2008-198 zo dňa 30.4.2009, ktorý nadobudol

právoplatnosť dňa 8.6.2009, ktorým bola žaloba o neplatnosť výpovede z nájmu zamietnutá

a záveru z neho vyplývajúceho, teda ukončenie nájomného vzťahu.

Žalobca má zabezpečené ústavou právo v čl. 20 spočívajúce v práve vlastniť majetok,

ktoré obsahuje aj právo ho užívať. Žalobca je vlastníkom predmetného bytu a už takmer  

20 rokov sa domáha ochrany svojho vlastníckeho práva. Žalovaní odmietajú akceptovať jeho

vlastníctvo, plniť si svoju základnú povinnosť a to riadne platenie nájomného, a čo je dôležité,

žalovaný 1/ nadobudol vlastníctvo k ďalšiemu rovnocennému bytu v P. V tomto byte mal

možnosť bývať aj s rodinou, vlastníctvo k bytu však previedol darom pôvodne na matku

a neskôr na synov. Je nepochybné, že žalovaný 1/ sa sám zbavil možnosti byť vlastníkom

iného bytu a preto nie je možné jeho právu na ochranu obydlia dať prednosť pred ochranou

vlastníckeho práva žalobcu. Dovolací súd v súlade s právnymi závermi súdu prvého stupňa

dospel k záveru (vychádzajúc z čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3 Ústavy SR), že uvedený zásah  

do práva žalovaných na ochranu súkromného a rodinného života, ktorého súčasťou je aj právo

na obydlie je nevyhnutný a je v súlade so zásadou dobrých mravov zakotvenou v § 3 ods. 1

OZ. Nebol zistený žiadny dôvod, aby vypratanie bytu bolo viazané na zabezpečenie bytovej

náhrady.

Dovolací súd právne posúdenie veci odvolacím súdom nepovažuje za správne (§ 3

Občianskeho zákonníka, ktoré samo osebe nemôže byť použité ako hmotnoprávne ustanovenie, čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd), ktoré je v rozpore

s príslušnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 126 ods. 1 OZ, § 711

ods. 6 OZ, § 710 ods. 1 OZ, § 712a ods. 3 a 4 OZ ako aj s ustanoveniami § 70 ods. 1 zákona

č. 162/1995 Z.z.), pričom judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva aplikovaná odvolacím

súdom s predmetnou vecou nesúvisí vôbec (prípad Stanková c/a Slovenská republika,  

č. sťažnosti 7205/02) a nejde ani o žiadnu osobitosť prípadu, ktorú sa snaží odvolací súd

hypoteticky vytvárať a podsúvať účastníkom konania.

Vzhľadom na to, že dovolaním napadnutý rozsudok je založený na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) dovolací súd napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu zrušil podľa § 243b ods. 2 O.s.p. a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie

konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. apríla 2015

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová