2 Cdo 192/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobcu : S., so sídlom v P., zastúpený JUDr. J. K., advokátkou so sídlom v P., proti žalovaným : 1/ T. V.,
bývajúci P., 2/ A. V., rod. N., bývajúca P., o vypratanie bytu s prísl., vedenej na Okresnom
súde Prešov pod sp. zn. 38 C 211/2009, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 19. novembra 2013 sp. zn. 20 Co 149/2012
t a k t o :
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove z 19. novembra 2013 sp. zn.
20 Co 149/2012 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom z 9. mája 2012 č. k. 38 C 211/2009-135 uložil
žalovaným vypratať byt č. X. nachádzajúci sa v P., v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku
bez práva na zabezpečenie bytovej náhrady. Vyslovil, že žalovaní sú povinní spoločne
a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 587,34 €, z toho trovy právneho
zastúpenia vo výške 487,84 € na účet jeho právnej zástupkyne, to všetko v lehote troch dní od
právoplatnosti rozsudku.
Prvostupňový súd v odôvodnení uviedol, že nájomný vzťah medzi účastníkmi bol ukončený
v dôsledku výpovede z nájmu dňa 8.6.2009, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok tohto
súdu č. k. 16 C 240/2006-110.
Úspešnosť žaloby o vypratanie bytu ako reivindikačnej žaloby závisí na preukázaní dvoch
predpokladov – vlastníctva žalobcu k vypratávanej nehnuteľnosti a skutočnosti, že žalovaný
subjekt ju užíva neoprávnene. Druhý predpoklad v tomto konkrétnom prípade vyplýva
z právoplatného rozsudku č. k. 16 C 240/2006-110 a záveru z neho vyplývajúceho, teda
ukončenia nájomného vzťahu. Splnenie prvého predpokladu – vlastníctva žalobcu k vypratávanej nehnuteľnosti je preukázaný výpisom z listu vlastníctva č. X. katastrálne
územie P., ktorý žalovaní ani nespochybnili.
Žalovaný 1/ sa v minulosti už pokúsil o preukázanie iného stavu, ako bol zapísaný v katastri
nehnuteľností, keď sa domáhal určenia neplatnosti zmluvy, ktorou žalobca nadobudol
vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti, avšak nebol úspešný. Súd prvého stupňa sa zaoberal
platnosťou tak napadnutej kúpnej zmluvy ako aj prevodov, ktoré jej predchádzali a dospel
k záveru, že sú platné. Preto žalobu zamietol, aj keď ale len jeden z dôvodov bol v rozsudku
uvedený nedostatok naliehavosti právneho záujmu zo strany žalovaného 1/ (v pôvodnom
konaní žalobcu) na vyslovenie neplatnosti zmluvy. Je síce pravdou, že odvolací súd
vo svojom potvrdzujúcom rozsudku sa zaoberal len týmto posledným dôvodom, ale
rozhodujúce je, že zmena vlastníctva ustálená nebola. Rozsudok tohto súdu č. k. 11 C 382/98-
61 je teda právoplatný a záväzný pre účastníkov a všetky orgány, ako to vyplýva z § 159
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Znamená to, že súd nemôže ani
prejudiciálne dospieť k inému záveru, než k platnosti kúpnej zmluvy žalobcu. Aj v tom tkvie
princíp právnej istoty, ktorý patrí medzi základné princípy právneho štátu.
V tejto súvislosti možno poukázať aj na § 159 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého len čo sa o veci
právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. V zmysle tohto ustanovenia by už
žalovaní nemohli znovu žalovať o neplatnosť kúpnej zmluvy (išlo by o prekážku právoplatne
rozsúdenej veci) aj keby sa argumentovalo ďalšími dôvodmi absolútnej neplatnosti
napadnutej zmluvy ako v pôvodnom konaní sp. zn. 11 C 382/98. Súdy sú totiž povinné
z úradnej moci preskúmavať platnosť právnych úkonov podľa § 39 OZ. Keďže teda žalovaní
by už nemohli znova žalovať o neplatnosť kúpnej zmluvy, o to viac nie je možné otázku
platnosti kúpnej zmluvy posúdiť len prejudiciálne, inak ako v predchádzajúcom konaní sp. zn.
11 C 382/98, v ktorom súd prvého stupňa dospel jednoznačne k záveru o platnosti nielen
napadnutej kúpnej zmluvy, ale aj predchádzajúcich prevodov a tento rozsudok je právoplatný.
Dôležité je teda jeho odôvodnenie, pričom odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku
neuviedol, že dôvody rozsudku súdu prvého stupňa sú nesprávne a keďže rozsudok súdu
prvého stupňa je právoplatný, je potrebné akceptovať aj to, čo je uvedené v jeho odôvodnení,
keďže zamietajúci výrok sa musí posúdiť z odôvodnenia rozsudku (rozsudok Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 32 Cdo 243/03). Je teda nesprávny názor žalovaných o dôkaznom bremene
žalobcu na preukazovanie jeho vlastníctva. To je preukázané výpisom z LV, opak by mali
preukázať práve žalovaní, avšak to vzhľadom na spomínaný právoplatný rozsudok č. k. 11 Co 382/98-61 preukázané nebolo a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody už ani nie je
možné v tomto spore vyvrátiť.
K argumentácii žalovaných možno zdôrazniť, že ak samotní žalovaní uvádzajú existenciu
dvoch stavieb, nie je potrebné zaoberať sa platnosťou reštitučnej dohody uzavretej s G.,
pretože tá sa netýka stavby, kde je byt užívaný žalovanými. V prípade neplatnosti tejto
reštitučnej dohody by nebola neplatná celá kúpna zmluva žalobcu, ale len tá časť, ktorá sa
týka inej stavby než bytového domu, keďže ide o oddeliteľnú časť tohto právneho úkonu
(§ 41 OZ). Zároveň ak žalovaní tvrdia, že predmetom kúpnej zmluvy bola len tzv. obchodná
budova, bolo by otázne, kto potom by mal byť v súčasnosti vlastníkom bytového domu, ktorý
bol vydaný reštituentke E. V. Mestom P.. Jej právna nástupkyňa S. S., ako to vyplýva zo spisu
sp. zn. 11 C 382/98 a jeho rozsudku sa totiž k vlastníctvu nehlási, keďže uznala, že kúpna
zmluva je platná. Je preto absurdné, ak účastníci napadnutých právnych úkonov, resp. ich
právni nástupcovia ich nespochybňujú, ale spochybňuje ich tretia osoba, a to nájomcovia
bytu, ktorí si ale arogantne neplnia svoju základnú povinnosť, a to riadne platenie
nájomného. K tvrdeniu žalovaných o tom, že reštitučná dohoda s Mestom P. bola uzavretá
až po kúpnej zmluve, je nepravdivé. Reštitučná dohoda bola uzavretá 15.1.1992 a kúpna
zmluva medzi žalobcom a reštituentkou bola uzavretá 30.1.1992. Žalobe o vypratanie
žalovaných z bytu vyhovel a zamietol návrh žalovaných na doplnenie dokazovania, ktoré sa
malo týkať platnosti reštitučnej dohody uzavretej s G., keďže toto dokazovanie považoval za
irelevantné z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie.
Následne skúmal to, či žalovaní majú nárok na bytovú náhradu. Tá vychádzajúc z ustanovenia
§ 712a ods. 3 a 4 OZ im neprislúcha.
Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia pri výpovednom dôvode podľa § 711 ods. 1
písm.d/ (čo bol tento prípad) zásadne bytová náhrada neprináleží. Náhradné ubytovanie by
prichádzalo do úvahy len v prípade, ak by žalovaní preukázali hmotnú núdzu, čo sa nestalo
a v prípade hodného osobitného zreteľa by im mohlo byť priznané prístrešie, čo opäť nebol
tento prípad. Súd teda nepriznal žalovaným bytovú náhradu, a to ani v kontexte s európskou
judikatúrou alebo posudzovaním ústavného práva žalovaných na ochranu obydlia. Nie je
možné opomenúť ani to, že aj žalobca má zabezpečené ústavou právo v čl. 20 spočívajúce
v práve vlastniť majetok, ktoré obsahuje aj právo ho užívať. Bolo preto potrebné vychádzať
z konkrétnych okolností tohto prípadu a vyhodnotiť, ktorému právu je potrebné dať prioritu.
Žalobca je vlastníkom predmetného bytu a už takmer 20 rokov sa domáha ochrany svojho vlastníckeho práva. Žalovaní odmietajú akceptovať jeho vlastníctvo a čo je dôležité, napriek
tomu, že v priebehu mnohoročných súdnych sporov, ktoré začali v roku 1993 žalovaný 1/
nadobudol vlastníctvo k ďalšiemu rovnocennému bytu v P.. V tomto byte mal teda možnosť
bývať aj s rodinou, vlastníctvo k bytu však previedol darom pôvodne na matku a neskôr na
synov a v súčasnosti tento byt prenajíma. Táto skutočnosť vzbudzuje dojem o účelovosti
spomínaných prevodov, nepochybné je však, že žalovaný sa sám zbavil možnosti byť
vlastníkom iného bytu a preto nie je možné jeho právu na ochranu obydlia dať prednosť pred
ochranou vlastníckeho práva žalobcu. Vychádzajúc z čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3 Ústavy SR
dospel k záveru, že uvedený zásah do práva žalovaných na ochranu súkromného
a rodinného života, ktorého súčasťou je aj právo na obydlie je nevyhnutný a je v súlade
so zásadou dobrých mravov zakotvených v § 3 ods. 1 OZ. Súd totiž nezistil žiadny dôvod, aby
vypratanie bytu viazal na zabezpečenie bytovej náhrady vzhľadom na už uvedený, a podľa
názoru súdu špekulatívny postup žalovaného v súvislosti s opakovanými bezodplatnými
prevodmi iného bytu na blízke osoby.
Krajský súd v Prešove na odvolanie žalovaných rozsudkom z 19. novembra 2013
č. k. 20 Co 149/2012-281 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol.
Vyslovil, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že prvostupňový súd vychádzal zo skutkového stavu,
ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní. Ani po zopakovaní dokazovania nevidí dôvod
na modifikáciu skutkového stavu až na skutočnosť, že v skutočnosti doposiaľ medzi
účastníkmi konania nebol judikovaný spor, v ktorom by sa nielen z procesných dôvodov
rozhodlo o platnosti nadobúdacieho titulu k predmetnému bytu na strane žalobcu.
Skutočnosť je taká, že vec o neplatnosť právneho úkonu bola právoplatne rozhodnutá
v neprospech žalobcu v 1. rade len z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu vo veci Okresného súdu Prešov sp. zn. 11 C 382/98
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo 17.5.2004 č. k. 1 Co 96/2002-152 je len
a len s odkazom na nesplnenie podmienok uvedených v § 80 písm.c/ O.s.p. Preto je
problematické konštatovať, že manželia V. sú viazaní súdnym rozhodnutím, podľa ktorého by
sa potvrdila platnosť kúpnej zmluvy, ktorou mal žalobca nadobudnúť vlastnícke právo.
Odvolací súd však vo svetle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a s poukazom
na osobitosti prípadu dospel k záveru, že bez ohľadu na vlastníctvo žalobcu k predmetnému bytu je dôvodné poskytnúť žalovaným súdnu ochranu pred vyprataním bytu, v ktorom bývajú
takmer štvrťstoročie.
Odvolací súd je oproti prvostupňovému súdu odlišného názoru pri riešení právnej otázky, či je
naozaj nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, aby žalovaní vypratali byt, v ktorom bývajú
dlhodobo (porov. prípad Stanková c/a Slovenská republika, číslo sťažnosti 7205/02).
Okolnosti prípadu opodstatňujú záver, že predsa len ide o neštandardný prípad vypratania
bytu.
Predmetný byt sa nachádza v centre krajského mesta. Žalovaný sa do bytu nasťahoval ešte
v roku 1990 a byt mu bol pridelený Mestom P. ako občanovi mesta. Za byt vždy platil
a ku kríze nájomného vzťahu nedošlo z dôvodu, že by žalovaní nemali vôľu platiť nájomné,
ale z dôvodu, že žalovaní neuznávajú žalobcu ako regulárneho vlastníka stavby, v ktorej sa
byt nachádza. Žalovaní preto platby nájomného nasmerovali do úradnej úschovy.
Každý prípad je osobitý a to platí aj vo vzťahu k riešeniu otázky oprávnenosti žalovaných
užívať byt. Záver, že žalovaní už nie sú nájomcami, a preto majú byt vypratať v prospech
žalobcu len preto, že na liste vlastníctva je zapísaný za vlastníka, by bol prehnane
formalistický.
Preto ak žalovaní neuspeli v sporoch o neplatnosť výpovede z nájmu bytu, neznamená to, že
sa majú automaticky z bytu vypratať len z dôvodu nelegitímneho vzťahu k bytu. O to viac, ak
nelegitímnosť je spochybnená. Ak žalobca v skutočnosti nie je vlastníkom bytu, nemala by
relevanciu ani jeho výpoveď, pretože relevanciu na ukončenie nájomného vzťahu by mal len
skutočný vlastník bytu.
Ak teda prípadný nelegitímny vzťah k bytu nie je absolútnym dôvodom na jeho vypratanie,
potom je treba pristúpiť k ďalším okolnostiam prípadu, a to, či opodstatňujú záver, že nie je
nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, aby sa žalovaní z predmetného bytu vypratali.
Jednou zo skutočností, ktoré nie sú zanedbateľné, je platenie za užívanie bytu. Žalovaní sa
nikdy nejavili ako neplatiči ale ako osoby, ktoré protestujú proti evidencii žalobcu ako
vlastníka nehnuteľnosti. V tomto smere sa pritom doposiaľ medzi účastníkmi sporný vzťah
judikoval len z pohľadu existencie, či neexistencie naliehavého právneho záujmu žalovaných
na určení neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou mal žalobca nadobudnúť vlastnícke právo.
V predmetnej veci by sa platnosť nadobúdacieho titulu pre žalobcu riešila len ako
prejudiciálna otázka v odôvodnení rozsudku, ktoré nezaväzuje. Preto ak všetky okolnosti
prípadu nevyžadujú, aby sa žalovaní z bytu nevyhnutne vypratali, nebolo ani v súlade
so zásadou procesnej ekonomiky vykonávať v tomto smere veľmi rozsiahle dokazovanie
smerujúce k platnosti nadobúdacieho titulu na strane žalobcu a k platnosti reštitučných dohôd.
Nič nebráni, aby žalovaní mohli byt ďalej užívať tak, ako ho dlhodobo užívajú a nič nebráni,
aby sa žalobca domohol prípadného práva na úhrady za užívanie bytu. V tomto smere
odvolací súd nenamieta trhové ceny úhrady za užívanie bytu. Predmetom tohto konania však
nebola otázka plnenia za užívanie bytu ani otázka primeranosti úhrady za užívanie
reštituovaného bytu (porov. Csapská).
Predmetný byt patrí medzi byty, ktoré boli prinavrátené v rámci reštitúcie. Žalobca disponuje
formálnou listinou, podľa ktorej mal nehnuteľnosť kúpiť. To však nemení nič na veci, že byt
patrí medzi tzv. reštituované byty. Popri takmer štvrťstoročnom užívaní bytu zo strany
žalovaných preto nemožno nebrať do úvahy právne otázky týkajúce sa síce práv vlastníkov
reštituovaných bytov prípadne ich nástupcov, no na druhej strane sú tu aj práva užívateľov
týchto bytov (zákon č. 260/2011 Z.z. o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých
nájomných vzťahov k bytom).
Vzťahy medzi vlastníkmi a nájomcami reštituovaných bytov reguluje osobitný zákon. Ten
síce vzhľadom na rozhodnutý spor o neplatnosť výpovede nie je použiteľný, no nedajú sa
nebrať do úvahy ciele zákonodarcu, ktoré sa sledovali pri garantovaní práv nájomcom, ktorí
by rozhodne nemali obstáť bez bytu (vo svetle princípu právnej istoty za podmienok
existujúcich v čase rozhodovania súdu).
Môže sa zdať, že byt nadobudnutý v minulosti žalovaným 1/ a ktorý t. č. prenajíma jeho syn,
je dôvodom na nepriznanie ochrany žalovaným. Odvolací súd uvedenú skutočnosť vyhodnotil
len ako jednu z viacerých okolností prípadu, a ktorá sama osebe nie je pre odvolací súd
rozhodujúcou. Žalovaným doposiaľ záväzne žiaden súd nedal judikátom odpoveď na otázku
platnosti nadobúdacieho titulu na strane žalobcu. Ak by súd prihliadal len na okolnosť, že
žalobca je zapísaný za vlastníka bytu, mohlo by sa stať, že súd zaviaže žalovaných
na vypratanie bytu aj napriek tomu, že žalobca nie je skutočným vlastníkom bytu.
Ako už odvolací súd vyššie uviedol, nie je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, aby
žalovaní po 23 rokoch vypratali byt v centre mesta, ku ktorému nadobudli silný citový vzťah, za ktorého užívanie sa nikdy nebránili platiť adekvátnu úhradu. Preto odvolací súd nevykonal
veľmi rozsiahle dokazovanie na preukázanie tvrdeného opaku stavu v katastri (§ 70 zákona
č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam, katastrálny zákon).
Predmetný rozsudok nepredstavuje pre žalobcu do budúcna prekážku rozsúdenej veci, ak je
skutočne vlastníkom bytu žalobca. Podľa názoru odvolacieho súdu momentálne nie sú také
podmienky, že by mali žalovaní nevyhnutne v demokratickej spoločnosti byt vypratať. Nie je
pritom povinnosťou súdu virtuálne takéto podmienky označovať. Odvolací súd uprednostnil
obydlie žalovaných pred podnikateľskými aktivitami žalobcu. Ako náhle by išlo o otázku
zaplatenia za užívanie bytu, nedalo by sa už podľa názoru odvolacieho súdu vyhnúť vecnému
vyriešeniu námietky žalovaných, že žalobca v skutočnosti nie je vlastníkom bytu a teda by
bolo nevyhnutné zaoberať sa tvrdeným opakom stavu vlastníctva zapísaného v katastri (§ 70
katastrálneho zákona).
Preto akokoľvek sa žalobcovi môže javiť, že jedinou rozhodujúcou skutočnosťou je, že je
zapísaný za vlastníka a žalovaní prehrali spor o neplatnosť výpovede, nie je tomu tak.
Odvolací súd nebol presvedčený, že existujúci stav je taký, že pri rešpektovaní
demokratických princípov bez ďalšieho treba žalovaných z bytu vypratať. Odvolací súd by
nemal pocit spravodlivosti, ak by sa nateraz žalobe vyhovelo (čl. 1 ústavy).
Odvolací súd je toho názoru, že nedošlo k porušeniu princípu právnej istoty. Ak si to žalobca
myslí z dôvodu, že má list vlastníctva, ide podľa názoru odvolacieho súdu o nadmerne
formalistický pohľad na vec. Až v prípade sporu o zaplatenie úhrady za užívanie bytu bude
nevyhnutné zaoberať sa tvrdeným opakom stavu vlastníctva v katastri.
Predmetná žaloba patrí medzi tzv. reivindikačné žaloby a predpokladom úspechu takejto
žaloby je preukázanie stavu, že žalobca je oprávnený mať vec u seba. Ak žalobca zakladá svoj
nárok len na základe vlastníctva nadobudnutého zmluvou, tak bez platnej zmluvy by jeho
žaloba na vydanie veci bola nedôvodná.
Ochrane obydlia sa vo svojej judikatúre venuje aj Európsky súd pre ľudské práva a hierarchia
hodnôt v zmysle život, zdravie, obydlie a tak majetok je zrejmá. Keďže odvolací súd založil
svoje rozhodnutie aj na význame obydlia, dáva pre porovnanie do pozornosti vybranú
judikatúru.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorého prípustnosť
odôvodňoval ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm.c/
O.s.p., pretože rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Uviedol, že odvolací súd vydal rozsudok, ktorým zmenil rozsudok prvostupňového súdu,
pričom za základ bral ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka a čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd. Konštatoval, že okresný súd zistil náležite skutkový stav a správne
z neho vychádzal. Mal však úplne iný pohľad na žalovaného, ktorého považuje nie
za neplatiča, ale za obeť, ktorá neplatila nájomné, pretože neuznáva žalobcu za vlastníka.
Odvolací súd nerešpektuje právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnosť výpovede z nájmu, keď
nájomný vzťah skončil a žalovaný nemá právny vzťah k bytu. Konštatuje, že „ak žalobca
v skutočnosti nie je vlastníkom bytu, nemala by relevanciu jeho výpoveď, pretože relevanciu
na ukončenie nájomného vzťahu by mal len skutočný vlastník bytu“ (viď str. 9 odsek 2
rozsudku krajského súdu). Pre takéto konštatovanie súd nemá žiadnu oporu. Domnienka
žalovaného, že žalobca nie je vlastníkom bytu nie je dôvodom na hypotetické konštatovanie
súdu, že „ak žalobca nie je vlastníkom“. Súd hypotetickými predpokladmi vysvetľuje, že teda
nelegitímny vzťah k bytu nie je absolútnym dôvodom na jeho vypratanie a že žalovaní nie sú
neplatičmi. Naopak, žalovaní sú neplatičmi a preto im bol právoplatne vypovedaný nájom bytu a preto nájomný vzťah skončil. Súd konštatuje, že nenamieta trhové ceny bytu. Žalobca
nikdy nemal nárok na trhové ceny bytu ale len na ceny určené štátom u reštitučných bytov.
Odvolací súd sa v rozsudku odvoláva na Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorý
požaduje, aby zásah do sťažovateľovho práva bol primeraný s ohľadom na okolnosti prípadu,
pričom sa odvoláva aj na rozsudok Stanková proti Slovenskej republike, kedy „vypratanie
bytu nebolo v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“. Citovaný rozsudok je pre rozhodovanú
vec nepoužiteľný, nakoľko vlastníkom sporného bytu nie je mesto, ale súkromná spoločnosť.
Riešenie bytových náhrad je v rukách mesta. Žalovaní mali možnosť dostať náhradný byt
od Mesta P., čomu zodpovedala právna úprava a to zákon č. 260/2011 Z.z., ktorý žalovaní
nevyužili, a tak sa sami pripravili o obydlie. Štát týmto zákonom rozhodol, že byty
v reštituovaných domoch nebudú už slúžiť nájomcom, ale ich vlastníkom, a nájomcovia mali
povinnosť byt vypratať v lehote jedného roka po pridelení bytu Mestom P. Nájomný
vzťah medzi žalovaným a žalobcom bol ustanovený štátom na základe reštitučného zákona.
Žalobca si povinnosti vyplývajúce z tohto zákona viac ako 20 rokov plnil, kým žalovaný
nájom neplatil a predmetný rozsudok by mu mal umožniť v tejto protiprávnej činnosti
naďalej pokračovať. Ľudské práva žalovaného by sa tak realizovali na úkor práv iného
subjektu, v danom prípade súkromnej spoločnosti S. ako vlastníka veci. Vypratanie bytu nie je porušením čl. 8 Dohovoru, ako tvrdí predmetný rozsudok. V danom prípade užívanie
bytu žalovaným bez platenia nájmu je porušením práva žalobcu prenajímať byt za úhradu vo
forme nájmu alebo inak slobodne nakladať so svojím vlastníctvom. Vypratanie bytu je
v súlade s čl. 8 Dohovoru nevyhnutné v demokratickej spoločnosti a je tu spoločenská
potreba, preto pokračovanie v nájme bez platenia nájomného, len na základe pochybnosti
o vlastníkovi, ktoré na súde nedokázal, ohrozuje fungovanie nájomných vzťahov
v spoločnosti a obmedzuje práva na súkromné vlastníctvo a jeho využívanie žalobcom.
Vyprataním bytu by sa žalovaný neocitol „na ulici“ ako predpokladá predmetný rozsudok,
pretože v roku 2000 žalovaný kúpil X.-izbový byt do svojho vlastníctva, zo špekulatívnych
dôvodov ho však daroval vlastnej matke, ktorá trvalo žila v B., po jej smrti v roku X. ho
zdedil a následne daroval svojim deťom. Uvedené skutočnosti spochybňujú existenciu
osobitných okolností, na ktoré poukazuje odvolací súd a ktoré majú odôvodniť rozhodnutie
odvolacieho súdu v rozpore s platnou právnou úpravou. Existencia citového vzťahu
k predmetnému bytu (navyše v tomto konaní nepreukázaná, ale len tvrdená) nemôže
odôvodniť zásah do vlastníckeho práva. Aplikovaním takejto zásady dochádza k absurdnému
popretiu významu vlastníckeho práva, ako aj k zrušeniu akejkoľvek dôvery v právny
poriadok, čo spôsobuje stav zásadnej právnej neistoty. Žalovaný preto v súlade s dôvodmi
obsiahnutými v rozsudku okresného súdu bytovú náhradu nepotrebuje. Bolo dôvodné
očakávať, že odvolací súd potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, nakoľko boli
dodržané pre to zákonné predpoklady. Mohol sa odchýliť od rozhodnutia týkajúceho sa
bytovej náhrady, ktorú by prípadne žalovaným priznal pre dôvody hodné osobitného zreteľa,
pokiaľ by tieto bol zistil. Odvolací súd však v rozpore s úpravou obsiahnutou v Občianskom
zákonníku vec právne posúdil inak a následne dospel k nesprávnemu právnemu rozhodnutiu.
Žiada preto, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil tak, že potvrdí
rozhodnutie prvostupňového súdu a prizná žalobcovi trovy odvolacieho a dovolacieho
konania. V prípade, ak dovolací súd dospeje k záveru, že v dôsledku nesprávneho právneho
posúdenia nebol dostatočne zistený skutkový stav, žiadal, aby napadnuté rozhodnutie
dovolací súd zrušil a vec vrátil na nové rozhodnutie, pričom odvolací súd bude viazaný
právnym názorom dovolacieho súdu.
Žalovaní sa k dovolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/
O.s.p. (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad
nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ žiadnu z týchto vád nenamietal a jej
existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a jej existencia nevyšla
v dovolacom konaní najavo.
Dovolateľ namieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) vlastník má právo
na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže
domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.
Podľa § 710 ods. 1 OZ nájom bytu zanikne písomnou dohodou medzi prenajímateľom
a nájomcom alebo písomnou výpoveďou.
Podľa § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka neplatnosť výpovede môže nájomca
uplatniť na súde do troch mesiacov odo dňa doručenia výpovede. Účinky výpovede nastanú
až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa zamietne návrh na určenie
neplatnosti výpovede nájmu bytu.
Podľa § 712a ods. 3 OZ ak sa nájomný pomer skončil z dôvodu podľa § 711 ods. 1
písm.d/ nájomcovi, ktorý preukáže, že je v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, nájomca
má právo len na náhradné ubytovanie. V iných prípadoch skončenia nájomného pomeru
z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm.d/ nájomca nemá právo na bytovú náhradu; ak ide o dôvod
hodný osobitného zreteľa, má nájomca právo na prístrešie.
Podľa § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. v aktuálnom znení, o katastri nehnuteľností
údaje katastra uvedené v § 7 súd hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.
Podľa § 7 písm.c/ cit. zákona kataster obsahuje aj údaje o právach k nehnuteľnostiam
vrátane identifikačných údajov o vlastníkoch nehnuteľností.
Úspešnosť žaloby o vypratanie bytu ako reivindikačnej žaloby závisí na preukázaní
dvoch predpokladov – vlastníctva žalobcu k vypratávanej nehnuteľnosti a skutočnosti, že
žalovaný subjekt ju užíva neoprávnene.
Splnenie prvého predpokladu – vlastníctva žalobcu k vypratávanej nehnuteľnosti je
preukázaný výpisom z Listu vlastníctva č. X. katastrálne územie P., ktorý žalovaní ani
nespochybnili. Žalovaný 1/ sa v minulosti už pokúsil o preukázanie iného stavu ako bol
zapísaný v katastri nehnuteľností, keď sa domáhal určenia neplatnosti zmluvy, ktorou žalobca
nadobudol vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti, avšak nebol úspešný (rozsudok Okresného
súdu Prešov č. k. 11 C 382/98-61 zo dňa 26.10.2001 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Prešove č. k. 1 Co 96/2002-152 zo dňa 17.5.2004. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 28.7.2004). Rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 11 C 382/98-61 z 26.10.2001 je teda
právoplatný a záväzný pre účastníkov a všetky orgány ako to vyplýva z § 159 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. by už žalovaný nemohol znovu
žalovať o neplatnosť kúpnej zmluvy aj keby sa argumentovalo ďalšími dôvodmi absolútnej
neplatnosti napadnutej zmluvy ako v pôvodnom konaní sp. zn. 11 C 382/98 Okresného súdu
Prešov, keďže súdy sú povinné z úradnej moci preskúmavať platnosť právnych úkonov podľa
§ 39 OZ. Ak teda žalovaní by už nemohli znovu žalovať o neplatnosť kúpnej zmluvy, o to
viac nie je možné otázku platnosti kúpnej zmluvy posúdiť len prejudiciálne inak ako
v predchádzajúcom konaní sp. zn. 11 C 382/98 Okresného súdu Prešov, v ktorom súd prvého
stupňa dospel jednoznačne k záveru o platnosti nielen napadnutej kúpnej zmluvy, ale aj
predchádzajúcich prevodov a tento rozsudok je právoplatný.
Druhý predpoklad v tomto konkrétnom prípade vyplýva z právoplatného rozsudku
Okresného súdu Prešov č. k. 16 C 240/2006-110 z 30. novembra 2007 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove č. k. 13 Co 13/2008-198 zo dňa 30.4.2009, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 8.6.2009, ktorým bola žaloba o neplatnosť výpovede z nájmu zamietnutá
a záveru z neho vyplývajúceho, teda ukončenie nájomného vzťahu.
Žalobca má zabezpečené ústavou právo v čl. 20 spočívajúce v práve vlastniť majetok,
ktoré obsahuje aj právo ho užívať. Žalobca je vlastníkom predmetného bytu a už takmer
20 rokov sa domáha ochrany svojho vlastníckeho práva. Žalovaní odmietajú akceptovať jeho
vlastníctvo, plniť si svoju základnú povinnosť a to riadne platenie nájomného, a čo je dôležité,
žalovaný 1/ nadobudol vlastníctvo k ďalšiemu rovnocennému bytu v P. V tomto byte mal
možnosť bývať aj s rodinou, vlastníctvo k bytu však previedol darom pôvodne na matku
a neskôr na synov. Je nepochybné, že žalovaný 1/ sa sám zbavil možnosti byť vlastníkom
iného bytu a preto nie je možné jeho právu na ochranu obydlia dať prednosť pred ochranou
vlastníckeho práva žalobcu. Dovolací súd v súlade s právnymi závermi súdu prvého stupňa
dospel k záveru (vychádzajúc z čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3 Ústavy SR), že uvedený zásah
do práva žalovaných na ochranu súkromného a rodinného života, ktorého súčasťou je aj právo
na obydlie je nevyhnutný a je v súlade so zásadou dobrých mravov zakotvenou v § 3 ods. 1
OZ. Nebol zistený žiadny dôvod, aby vypratanie bytu bolo viazané na zabezpečenie bytovej
náhrady.
Dovolací súd právne posúdenie veci odvolacím súdom nepovažuje za správne (§ 3
Občianskeho zákonníka, ktoré samo osebe nemôže byť použité ako hmotnoprávne ustanovenie, čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd), ktoré je v rozpore
s príslušnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 126 ods. 1 OZ, § 711
ods. 6 OZ, § 710 ods. 1 OZ, § 712a ods. 3 a 4 OZ ako aj s ustanoveniami § 70 ods. 1 zákona
č. 162/1995 Z.z.), pričom judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva aplikovaná odvolacím
súdom s predmetnou vecou nesúvisí vôbec (prípad Stanková c/a Slovenská republika,
č. sťažnosti 7205/02) a nejde ani o žiadnu osobitosť prípadu, ktorú sa snaží odvolací súd
hypoteticky vytvárať a podsúvať účastníkom konania.
Vzhľadom na to, že dovolaním napadnutý rozsudok je založený na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) dovolací súd napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušil podľa § 243b ods. 2 O.s.p. a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. apríla 2015
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová